znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 589/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č., obaja bytom P., zastúpených Advokátskou kanceláriou V. s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát JUDr. K. V., pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G., T. G., M. J. a S. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená a 26. júla 2012 doplnená sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č., obaja bytom P. (ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C/142/2006 sa sťažovatelia ako žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby tento na základe § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka   rozhodol   o zrušení   a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   reálnym rozdelením spoločnej veci – pozemkov (záhrad) nachádzajúcich sa v k. ú. S., zapísaných na LV č. 2513.

Sťažovatelia   v 1.   a 2.   rade   nadobudli   spoluvlastnícke   podiely   k týmto nehnuteľnostiam od A. D. na základe kúpnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice z 30. apríla 1999, kde boli tieto pozemky označené ako ovocný sad. Opravnou doložkou z 27. mája 1999 bola (okrem iného) vykonaná oprava druhu pozemku na záhradu. V rovnaký deň Okresný úrad v P., katastrálny odbor, rozhodol o povolení vkladu.

A. D. bola aj vlastníčkou bytu v bytovom dome č. 777 nachádzajúceho sa v k. ú. S. a zapísaného na LV č. 434 a spoluvlastníčkou pozemku (zastavaná plocha) nachádzajúceho sa v k. ú. S. a zapísaného na LV č. 2516, ktoré kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice z 30. septembra 1998 predala M. V.

Sťažovatelia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi bytov a spoluvlastníkmi pozemkov v okolí bytového domu.

Pred podaním žaloby zaslali sťažovatelia v 1. a 2. rade sťažovateľom v 3. a 4. rade a žalovaným   návrh   na   uzavretie   dohody   o zrušenie   a vyporiadanie   spoluvlastníctva k pozemkom zapísaným na LV č. 2513, s ktorým však žalovaní nesúhlasili. Žalovaní tvrdili, že   tieto   pozemky   sú   v zmysle   platnej   právnej   úpravy   priľahlými   pozemkami   a že spoluvlastníctvo k nim nie je možné zrušiť a vyporiadať.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   16   C/142/2006-255   z 26.   mája   2011   návrh sťažovateľov zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„Pri právnom posúdení veci a rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 súd vychádzal z právnej   úpravy   danej   zákonom   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov...

Z   vykonaných   dôkazov   a   vychádzajúc   zo   zákonných   ustanovení,   na   ktoré   súd poukázal, mal súd za to, že žalobnému návrhu vyhovieť možné nebolo. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je totiž lex specialis, čo znamená, že Občiansky zákonník ako lex generalis platí   na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy,   pokiaľ tieto nie sú v špeciálnom zákone, t. j. v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené. Táto právna zásada vychádzajúca z § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov   sa   v   plnom   rozsahu   vzťahuje,   ako   vyplýva   z   ust.   §   27   ods.   2   zákona,   aj na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov (zákon č. 52/1966 Zb.). Návrh   bol   preto   posúdený   podľa   ustanovení   zákona   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov   a   nie   podľa   všeobecných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   podľa   §   141,   142,   na   ktorý   žalobcovia poukazovali.

Spoluvlastníctvo,   ktoré   je   upravené   zákonom   o   vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov, má špecifický charakter. Okrem toho, že nie je možné zrušiť ho rozhodnutím súdu, vyplývajú zo zákona aj iné odlišnosti. Rozsah spoluvlastníctva týkajúci sa spoločných častí domu, spoločného zariadenia domu a príslušenstva je možné dohodou upraviť, resp. aj vylúčiť; s výnimkou spoluvlastníctva k pozemku s vlastníctvom bytu je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo tak k pozemku, na ktorom je dom postavený ako aj k pozemku priľahlému. Pojem priľahlého pozemku v zákone definovaný nie je. Súd mal za to,   vychádzajúc   zo   zmyslu   a   účelu   ust.   §   23   ods.   1   zákona   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov,   že   priľahlým   pozemkom   je   pozemok,   ktorý   tvorí   so   stavbou, t. j. bytovým domom a so zastavaným pozemkom jeden funkčný súvislý celok. Vyplynulo to z dokazovania   a   zo   zhodných   tvrdení   účastníkov   na   oboch   stranách,   keďže   obvod pôvodného pozemku p. č. 2025 pred jeho rozdelením na parcely, ktoré sú v súčasnosti zapísané na LV č. 2513, je oplotený, ide o pozemok, ktorý má skutočne charakter pozemku priľahlého...

Na   záveroch   a   zisteniach,   ku   ktorým   súd   dospel,   a   z   ktorých   vychádzal pri rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 sa nezmenilo nič ani po tom, ako dokazovanie bolo doplnené, a z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozsudku zo 6. 5. 2008, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje,   opätovne žalobný návrh,   ako je uvedené vo výroku rozsudku, zamietol.

Len   pre   úplnosť   žiada   sa   uviesť,   vychádzajúc   zo   vzájomných   súvislostí   všetkých ustanovení   zákona   č.   182/1993   Z.   z.,   že   priľahlý   pozemok   je   pozemok,   ktorý   súvisí s užívaním   bytového   domu,   jeho   účelom   je   umožniť   riadne   užívanie   bytového   domu vlastníkmi bytov. V konkrétnom prípade sa v priestore jednej z parciel - parcele č. 2025/2 nachádza dokonca vodovodné potrubie, cez tento pozemok vlastníci bytov prechádzajú, a aj z rozhodnutia o pridelení pôvodného pozemku do osobného užívania Okresného národného výboru v P. z 24. 11. 1967 vyplýva, že toto osobné užívanie bolo zriadené ako spoločné užívanie zastavaného pozemku spolu s dvorom a záhradkou v ideálnych podieloch. Účel pozemku ako pozemku súvisiaceho s užívaním bytového domu, t. j. priľahlého, nemôže byť podľa názoru súdu zmenený len z vôle jeho súčasných vlastníkov (resp. niektorých) a táto zmena nemôže byť daná ani vyhotovením geometrického plánu v zmysle straty charakteru takéhoto pozemku.“

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   uvedený   rozsudok   krajského   súdu „hrubo odporuje ústavnému právu o neprípustnosti retroaktivity vydaných právnych predpisov, ako i o neprípustnosti   retroaktívnej   súdnej   praxe,   keď   Krajský   súd   v Prešove   sa   vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľov, že v tomto prípade súdy oboch súdov porušujú hlavne zákaz   retroaktivity.   Súdy   aplikovali   uplatnený   nárok   podľa   nových   právnych   predpisov extenzívnou aplikáciou zák. č. 182/93 Z. z.... na zák. č. 52/1966 Zb.“. Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd „porušením ich horeuvedených ústavných práv vydal nezákonný rozsudok, lebo v tomto prípade súdy oboch stupňov... mali postupovať podľa § 142 OZ a nie ako retroaktívne rozhodol Krajský súd v Prešove s použitím zák. č. 182/93 Z. z.“.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   5   Co/123/2011   z 22.   mája 2012   bol   porušený   čl.   1   ústavy,   ich   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie, a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   čl.   1   ústavy,   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája   2012,   ktorú   odôvodnili   tým,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   ich   odvolacou námietkou,   ktorou   poukázali   na   porušenie   zákazu   retroaktivity   prvostupňovým   súdom pri aplikácii hmotno-právnych predpisov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi konania (I.   ÚS   241/07).   Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Rovnako   Európsky   súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý   argument   strany.   Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19.   februára   1998).   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného práva   teda   nemožno   považovať   neúspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem vo veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Tieto východiská boli relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu aj v danej veci.

Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľov, že sa krajský súd nezaoberal ich odvolacou námietkou týkajúcou sa porušenia zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Podľa ust. § 13 ods. 1, 2 s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva   a   spoluvlastníctvo   alebo   iné   spoločné   práva   k   pozemku.   Spoluvlastníci spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 23 ods. 1, veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z., s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku.

Podľa   ust.   §   27   ods.2   zákona   č.   182/1993   Z.   z.,   vlastníci   bytov   a   nebytových priestorov v dome, ktorým vlastnícke právo k bytu a nebytovému priestoru v dome vzniklo alebo vznikne podľa doterajších predpisov, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za vlastníkov podľa tohto zákona.

Tak   ako   citoval   odvolací   súd   už   vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   vo   veci zo dňa 25. 11. 2010 zákon č. 182/1993 Z. z., okrem spôsobu a podmienok nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinností vlastníkov bytových domov, bytov a nebytových priestorov a ich vzájomné vzťahy, upravuje aj práva vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku. Vo viacerých ustanoveniach, a to § 2 ods. 6, § 5 ods. 1 písm. b), § 17 ods. 1, § 18a ods. 1, § 23 ods. 1 rozlišuje medzi pozemkom zastavaným   a   pozemkom   patriacim   k   domu,   ktorý   označuje   legislatívnou   skratkou   ako priľahlý   pozemok.   Z ust.   §   13   ods.   2   tak,   ako   bol   vyššie   citovaný   vyplýva,   že   tento neumožňuje   domáhať   sa   zrušenia   spoluvlastníctva   podľa   Občianskeho   zákonníka.   Toto ustanovenie   však   používa   len   termín   pozemok.   Podľa   ust.   §   13   ods.   2   zákona č. 182/1993 Z. z.   je   treba   rozumieť   vychádzajúc   z   ustálenej   judikatúry   nielen   pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok. Vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru sa v zákone č. 182/1993 Z. z. najmä vychádzajúc z ust. § 23 ods. 1 prvá veta spája nielen   so   spoluvlastníctvom   k   pozemku,   na   ktorom   je   dom   postavený,   ale   aj so spoluvlastníctvom   k   priľahlému   pozemku.   Takáto   nerozlučná   spätosť   k   priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by sa nedala zabezpečiť, ak by sa nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka netýkala aj priľahlého pozemku. Je dôležité mať na zreteli aj účel priľahlého pozemku, ktorý má umožniť riadne užívanie bytového domu, teda bytov a nebytových priestorov. Môže sa na ňom nachádzať príslušenstvo domu, a to záhrady, stavby, oplotenia, prístrešky a iné.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcov je potrebné konštatovať znova, že Zákon o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   je   lex   specialis   vo   vzťahu   k   Občianskemu zákonníku,   ktorý   je   vo   vzťahu   k   Zákonu   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov lex generalis a platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú v špeciálnom zákone, t. j. Zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené. Táto právna zásada vychádza z ust. § 3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a v plnom rozsahu sa vzťahuje tak, ako to vyplýva z ust. § 27 ods. 2 zákona 182/1993 Z. z. aj na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov, teda aj podľa zákona č. 52/1966 Zb.

Odvolaciu námietku žalobcov, že vo veci ide o retroaktivitu považuje preto odvolací súd za nedôvodnú...

V danom prípade súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval. Odvolacia námietka žalobcov, že súd prvého stupňa uplatnený nárok nevyhodnotil komplexne aj vo vzťahu lex specialis, t. j. z pohľadu zákona č. 162/1993 Z. z. a preto sa dopustil hrubého právneho pochybenia, keď parcelu č. 2025/1 a parcelu č. 2025/6 posudzoval ako priľahlý pozemok neobstojí. Argumentácia žalobcov v odvolaní, že priľahlý pozemok musí byť vedený ako zastavané   plochy   a   nádvoria,   resp.   ostatné   plochy   a   že   pozemok   nebol   vyňatý z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, a preto v katastri je evidovaný ako záhrady, čo má dokazovať, že nemôže byť priľahlým pozemkom, nezodpovedá pravidlám formálnej logiky. Neobstojí   ani   tvrdenie   žalobcov,   že   sa   súd   prvého   stupňa   zameral   úzko   len   na   zákon č. 182/1993   Z.   z.   V   danom   prípade   skutočne   na   daný   právny   stav   je   potrebné   zákon č. 182/1993 Z. z. aplikovať. Tak ako bolo popísané vyššie, ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. jednoznačne hovorí o tom, že odo dňa účinnosti tohto zákona sa vlastníci bytov   aj   nebytových   priestorov   v   dome,   ktorý   vlastnícke   právo   k   bytu   a   k   nebytovému priestoru v dome vzniklo alebo vznikne podľa doterajších predpisov považujú za vlastníkov podľa tohto zákona. Keďže sa za vlastníkov podľa tohto zákona považujú od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., nemôže sa jednať o retroaktivitu. V danom čase platí daný zákon, pričom zákon č. 182/1993 Z. z. platil aj v čase vydania prvostupňového aj odvolacieho rozsudku. Na tom nič nemení ani to, ak vlastnícke právo k bytom vzniklo podľa skorších predpisov, teda podľa zákona č. 52/1966 Zb.“

Odhliadnuc   od   toho,   že   právny   zástupca   sťažovateľov   pri   koncipovaní   sťažnosti dôsledne   nerozlišoval   druh   a spôsob   nadobudnutia   nehnuteľností,   resp.   podielov   k nim, jednotlivými   sťažovateľmi,   pričom   už   všeobecné   súdy   poukázali   na   to,   že   spôsob nadobudnutia spoluvlastníckych podielov k pozemkom sťažovateľmi v 1. a 2. rade zakladá dôvodné pochybnosti o platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy (rozhodovanie o čom však nebolo predmetom konania pred nimi), ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných súdov bolo rozhodnúť o ne/možnosti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva pozemkov (záhrad) s ohľadom na účel ich využitia, ktorý plnia k bytom nachádzajúcim sa v bytovom dome a ďalším pozemkom v jeho okolí.

Už   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   rozsudku sp. zn. 4 Cdo 9/2005 z 29. novembra 2005 vyslovil, že „pozemkom v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ku ktorému sa   spoluvlastníci   nemôžu   dožadovať   zrušenia   spoluvlastníctva   podľa   Občianskeho zákonníka,   treba   rozumieť   nielen   pozemok   zastavaný   bytovým   domom,   ale   aj   priľahlý pozemok“,   pričom „pri   výklade   uvedeného   ustanovenia   treba   vychádzať   zo vzájomných súvislostí všetkých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. týkajúcich sa práv k pozemku, najmä však   z   výslovného   znenia   cit.   ustanovenia   §   23   ods.   1   prvá   veta   tohto   zákona,   ktoré s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru nerozlučne spája nielen spoluvlastníctvo k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj k priľahlému pozemku. Nerozlučná spätosť spoluvlastníctva k priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by nemohla   byť   zabezpečená,   ak   by   sa   nemožnosť   zrušenia   spoluvlastníctva   podľa Občianskeho   zákonníka   netýkala   priľahlého   pozemku.   Do   úvahy   treba   brať   aj   účel priľahlého   pozemku,   ktorým   je   umožniť   riadne   užívanie   bytového   domu,   resp.   bytov a nebytových priestorov v tomto dome, pretože sa na ňom môže nachádzať príslušenstvo domu,   ktorým   sa   rozumejú   oplotené   záhrady   a   stavby,   najmä   oplotenia,   prístrešky a oplotené nádvoria.“.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo plne realizované základné právo sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd sa zaoberal odvolacou námietkou sťažovateľov a rozhodol v zmysle judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil existenciu okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   možné považovať   za svojvoľný   alebo   zjavne   neodôvodnený,   resp.   za   taký,   ktorý   by   popieral zmysel   práva   na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   a teda z ústavnoprávneho   hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery rozhodnutia   krajského   súdu.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie čl. 1 ústavy. Keďže však ustanovenia tohto článku ústavy sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   konaniach (I. ÚS 176/07)   o   porušení   základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   druhej   hlave   ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010), ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012