SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 588/2015-9
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľačl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesenímOkresného súdu Zvolen sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a postupom a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
2. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. októbra 2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a postupom a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 91/2014z 23. septembra 2014.
2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ bol v trestnomkonaní rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 100/2008 z 30. apríla 2009, ktorý nadobudolprávoplatnosť 16. mája 2009, uznaný vinným z trestného činu týrania blízkej a zverenejosoby podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „starýTrestný zákon“ alebo „zákon č. 140/1961 Zb.“) účinného do 31. decembra 2005 a bol muuložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov 4 mesiacenepodmienečne, a to za použitia asperačnej zásady.
3. Dňa 6. marca 2013 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o povolenie obnovykonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008, pričom túto žiadosťodôvodnil tým, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012bolo vyslovené, že slová v texte za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „nový Trestný zákon“) nie sú v súlade s ústavou.Sťažovateľ poukázal na to, že v rámci trestného konania, o povolenie obnovy ktorého žiada,bola použitá asperačná zásada podľa zákona účinného v čase spáchania trestného činu, t. j.zákona č. 140/1961 Zb., ktorá mala rovnaký účinok ako slová za bodkočiarkou v ustanovení§ 41 ods. 2 nového Trestného zákona, ktoré v dôsledku nálezu ústavného súdu stratiliúčinnosť. Podľa názoru sťažovateľa táto skutočnosť má podstatný vplyv na rozsah trestnejsadzby.Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013, ktoré následnev spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 83/2013 z 19. septembra 2013 nadobudloprávoplatnosť, žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania zamietol s tým, žena právnu úpravu asperačnej zásady podľa starého Trestného zákona sa nález ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nevzťahuje.
4. Dňa 27. februára 2014 sťažovateľ okresnému súdu opätovne podal žiadosťo povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008, v ktorejopätovneuviedol,žedôvodompodaniažiadostijenálezústavnéhosúdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 o čiastočnom nesúlade ustanovenia § 41ods. 2 nového Trestného zákona s ústavou. Na verejnom zasadnutí konanom 30. apríla 2014sťažovateľov obhajca uviedol, že aj keď sa predmetný nález ústavného súdu vzťahuje lenna nový Trestný zákon, ustanovenie § 35 ods. 2 starého Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005 je obsahovo obdobné ako ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestnéhozákona, a to je dôvod na povolenie obnovy konania aj pre tresty ukladané podľa staréhoTrestného zákona.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 rozhodol tak,že podľa § 281 ods. l zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s poukazom na § 9 ods. l písm. e) Trestnéhoporiadkuper analogiamzastavil konanie o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovytrestného konania, a to vzhľadom na právoplatné uznesenie okresného súdusp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013. V odôvodnení tohto uznesenia okresný súd poukázal,že rozhodoval už opätovne o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedenéhopod sp. zn. 1 T 100/2008, pričom o takomto návrhu odsúdeného už bolo skôr právoplatnerozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013. Vzhľadomna tieto skutočnosti okresný súd napokon uzavrel:„Vzhľadom na tieto okolnosti je v prejednávanej veci prekážka veci rozhodnutej (res iudicata) a keďže odsúdený na návrhu trval, súd zastavil konanie o návrhu odsúdeného podľa § 281 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por. per analógiám.“
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote sťažnosť sťažovateľaj okresný prokurátor. V písomnom odôvodnení sťažnosti zo strany sťažovateľa a tiežaj jeho obhajkyne obhajoba argumentovala najmä tým, že keď je v zmysle nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 dôvodom povolenia obnovy konanianeústavné ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona (v znení účinnomod 1. januára 2006), tak dôvodom povolenia obnovy konania má byť aj aplikáciaobdobného ustanovenia § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (v znení účinnom do 31.decembra 2005), ktoré bolo použité v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súdepod sp. zn. 1 T 100/2008.
Okresný prokurátor v písomnom odôvodnení svojej sťažnosti navrhol, aby bolonapadnuté uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie aleboaby vo veci rozhodol krajský súd sám. V tejto sťažnosti bolo poukázané predovšetkýmna to, že o aktuálnom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania nemalo byťrozhodované, pretože o jeho rovnakej argumentácii už bolo rozhodnuté v konaní okresnéhosúdu vedenom pod sp. zn. 4 Nt 5/2013. Vychádzajúc z uvedeného, nemal okresný súdo opakovanom podaní sťažovateľa konať, resp. ho mal odmietnuť podľa § 402 ods. 2Trestného poriadku v spojení s § 399 ods. l a 2 Trestného poriadku. Napadnuté uznesenieokresného súdu preto treba považovať za nezákonné, lebo samosudca rozhodoval podľaustanovení, ktoré sa netýkajú konania o povolení obnovy konania.
5. Krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 Tos 91/2014z 23. septembra 2014 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenieokresného súdu sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a zároveň podľa § 402 ods. 2Trestného poriadku odmietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konaniaz 27. februára 2014 v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008.Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 5 Tos 91/2014z 23. septembra 2014 uviedol:„Na základe podaných sťažností preskúmal krajský súd napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce, pričom dospel k právnemu názoru, že toto uznesenie je potrebné zrušiť podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. a vydať nové rozhodnutie o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania.
Argumentácia odsúdeného, uvedená aj v ostatnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (o potrebe povolenia obnovy konania, aj v prípade, že bol použitý § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 1. 1. 2006) nebola právne akceptovaná pri predchádzajúcom návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania (Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1 T 100/2008) uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. 5. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 83/2013 z 19. 9. 2013.
Aktuálny návrh odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ z 27. 2. 2014 na povolenie obnovy toho istého konania (Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1 T 100/2008) je opakovaním predošlej argumentácie.
V konaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4 Nt 5/2013 bol predchádzajúci návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietnutý podľa § 399 ods. 2 Tr. por., to znamená, že neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.
V zmysle § 402 ods. 2 Tr. por., z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 Tr. por. môže byť návrh na povolenie obnovy konania odmietnutý na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak v návrhu uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.
Keďže v návrhu na povolenie obnovy konania z 27. 2. 2014 sa odsúdený domáha v podstate toho istého, čoho aj v predošlom návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý bol právoplatne zamietnutý, krajský súd napokon rozhodol odmietnuť jeho aktuálny návrh na povolenie obnovy konania podľa § 402 ods. 2 Tr. por.“
6. Sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou namieta, že postupom a uznesenímokresného súdu sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a následne postupom a uznesenímkrajského súdu sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014 boli porušené jeho základnépráva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listinya právo podľa č. 6 dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsťtým, že okresný súd a krajský súd neakceptovali jeho argumentáciu o aplikovateľnostinálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na trest mu uloženýpodľa starého Trestného zákona a nevyhoveli jeho žiadosti z 27. februára 2014 o povolenieobnovy trestného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008.
7. Z návrhu sťažovateľa na rozhodnutie, ktorého sa od ústavného súdu domáha,vyplýva, že vo veci žiada vysloviť„porušenie jeho práv uvádzaných v tejto ústavnej žiadosti“, ako aj prikázať„súdom aby vo veci konali a to v konaní o povolenie obnovy konania a aby môjmu návrhu vyhoveli“. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadalo ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
11. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
13. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobodylen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
14. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konanípred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
17. Článok 6 dohovoru znie:„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.“
III.
18. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovorupostupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a postupoma uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014, pričom podstatasťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s tým, že okresný súd, ako ani krajský súdnepovolili obnovu konania v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitátzv. asperačná zásada zakotvená v ustanovení § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričomznenie tohto ustanovenia je obdobné zneniu ustanovenia § 41 ods. 2 nového Trestnéhozákona, vo vzťahu k časti ktorého ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012 konštatoval ústavnú nekonformitu. Podľa názoru sťažovateľa tedanález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 má byť dôvodomna povolenie obnovy trestného konania nielen v prípade, ak bol za použitia tzv. asperačnejzásady trest uložený podľa nového Trestného zákona, ale aj v prípade, ak bol za použitiatzv. asperačnej zásady trest uložený podľa starého Trestného zákona.
19. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcichviacerých nedostatkov niektorých náležitostí sťažnosti ústavný súd nepovažoval za potrebnévyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, vyhodnotiac ho za obsahovo natoľkozrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný prieskum (m. m. III. ÚS 265/2014).
20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacužiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdompristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho,či je daná právomoc ústavného súdu, ako i k preskúmaniu toho, či sťažnosť sťažovateľanie je zjavne neopodstatnená, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutnýmpredpokladom na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konanímpred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranuústavnosti.
Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právnehozástupcu v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnenétri podmienky,resp.predpokladynaustanovenieprávnehozástupcuv konanípred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomeryodôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokuna ochranu ústavnosti. Pritom pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejmebezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je o. i. danáprávomoc ústavného súdu a zároveň sťažnosť sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená.Ak teda ústavný súd z obsahu sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí, že v danomprípade nie je daná právomoc ústavného súdu, alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavneneopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranuústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právnehozástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenieprávneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.
21. V rámci ústavného prieskumu s prihliadnutím na sťažovateľom formulovanéargumenty ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané skutočnosti, ktoréby odôvodňovali prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, a vzhľadom na to jepotrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
A. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014
22. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným súdom,ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavynemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemubol prípustný opravný prostriedok (sťažnosť), ktorý sťažovateľ aj využil, a krajský súdo ňom rozhodol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (m. m. napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02, III. ÚS 94/2011 a iné).
B. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014
23. Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutímverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutýmpostupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05).Zazjavneneopodstatnenúmožnopovažovaťtakúsťažnosť,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).
24. Ústavný súd vo svojej judikatúre zároveň konštantne zdôrazňuje,že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislostiso svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre rovnako zdôrazňuje,že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na toústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkovézistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných nežústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04). Ústavnoprávnoupožiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,zrozumiteľne a logicky odôvodnené (II. ÚS 568/2013).
25. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014, ktorým krajský súd
- podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdusp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014,
- podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietol návrh sťažovateľa na povolenieobnovy konania z 27. februára 2014 v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.1 T 100/2008.
26. Podľa § 399 ods. 1 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konaniaodmietne, aka) bol podaný neoprávnenou osobou,b) smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku, ohľadne ktorého obnova konania nie jeprípustná,c) ak je obnova konania vylúčená podľa § 395.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konaniazamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Podľa § 402 ods. 1 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konaniarozhoduje súd na verejnom zasadnutí.
Podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedenýchv § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môženávrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie istéskutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podanýje len jeho opakovaním.
27. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že ak nie sú splnené formálne podmienkyna podanie návrhu na obnovu konania, súd návrh odmietne, a to z týchto dôvodov: (i) návrhbol podaný neoprávnenou osobou, (ii) návrh smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku,proti ktorému obnova konania nie je prípustná, (iii) existuje prekážka povolenia obnovykonania podľa § 395 Trestného poriadku, (iv) návrh obsahuje tie isté skutočnosti, pre ktoréuž bol v minulosti návrh zamietnutý.
Súd o odmietnutí návrhu na obnovu konania môže rozhodovať na verejnomzasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí. V prípade, ak súd návrh na obnovu konanianeodmietne z už uvedených dôvodov, pristúpi následne k preskúmaniu dôvodnostipodaného návrhu na obnovu konania. V takomto prípade súd o návrhu na povolenie obnovykonania rozhodne na verejnom zasadnutí.
28. V záujme prehľadnosti ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste stručnezhrnúť (bližšie pozri časť I tohto uznesenia), že z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súdzistil, že sťažovateľ prvý raz žiadal o povolenie obnovy konania vedeného na okresnomsúde pod sp. zn. 1 T 100/2008 návrhom zo 6. marca 2013, pričom dôvodom podania tejtožiadosti bol nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012o čiastočnom nesúlade ustanovenia § 41 ods. 2 nového Trestného zákona s ústavou. Tentonávrh sťažovateľa okresný súd právoplatne zamietol uznesením sp. zn. 4 Nt 5/2013z 22. mája 2013.
Sťažovateľ následne druhý raz žiadal o povolenie obnovy konania vedenéhona okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008 návrhom z 27. februára 2014, pričom dôvodompodania tejto žiadosti bol opätovne nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012 o čiastočnom nesúlade ustanovenia § 41 ods. 2 nového Trestnéhozákona s ústavou.
Krajský súd sa v uznesení napadnutom sťažovateľom otázkou dôvodnostisťažovateľom podaného návrhu na povolenie obnovy konania nezaoberal, ale tento návrhpodľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietol z dôvodu, že je len opakovaním návrhuna povolenie obnovy konania, ktorý už bol skôr právoplatne zamietnutý uznesenímokresného súdu sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013.
29. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv krajským súdommalo dôjsť tým, že krajský súd neakceptoval jeho argumentáciu o aplikovateľnosti nálezuústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na trest mu uloženýpodľa starého Trestného zákona a nevyhovel jeho žiadosti z 27. februára 2014 o povolenieobnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008.
30. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v danom prípade postup krajského súduupravoval Trestný poriadok, ktorý o. i. zakotvuje aj formálne podmienky, ktorých splnenieje nevyhnutným predpokladom na to, aby všeobecný súd vôbec mohol pristúpiťk samotnému (meritórnemu) preskúmaniu dôvodnosti podaného návrhu na obnovu konania,pričom jednou z týchto formálnych podmienok je aj podmienka, že nejde o opakovanýnávrh na povolenie obnovy konania, t. j. nejde o návrh obsahujúci tie isté skutočnostia dôvody, ktoré už boli predtým uplatnené v predchádzajúcom návrhu na povolenie obnovykonania, o ktorom už bolo skôr právoplatne rozhodnuté.
Krajský súd zistil, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania je opakovanýmnávrhom na povolenie obnovy konania, keďže obsahoval tie isté skutočnosti a dôvody,ktoré už boli predtým uplatnené v predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenieobnovy konania, ktorý bol právoplatne zamietnutý uznesením okresného súdusp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013.
Vzhľadom na nesplnenie jednej z Trestným poriadkom vyžadovaných formálnychpodmienok povolenia obnovy konania krajský súd v súlade s § 402 ods. 2 Trestnéhoporiadku návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol a už sa ďalej nezaoberalotázkou dôvodnosti sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania, t. j. nezaoberalsa otázkou aplikovateľnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra2012 na trest uložený sťažovateľovi podľa starého Trestného zákona.
31. Podstatou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu bola interpretácia§ 402 ods. 2 Trestného poriadku a jeho aplikácia na zistený skutkový stav. Krajský súdposúdil návrh na obnovu konania sťažovateľa ako opakovaný návrh podaný potom, čo jehopredchádzajúci návrh, v ktorom uvádzal tie isté skutočnosti, už bol právoplatne odmietnutý.
32. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdua zistil, že sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecnýsúd na základe ním podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci konal, rozhodola svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uzneseniakrajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotíako výstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimizo základného práva na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 106/05). Reálne garantovaniea uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o povolení obnovy konania totižneznamená právo, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestnéhokonania,ktorásadomáhajehoobnovy,a aniprávonaúspechv konaní(m. m. III. ÚS 265/2014).
Ústavný súd vo svojej judikatúre pritom viackrát konštatoval, že postup súduvychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiťper seako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníkakonania.
33. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu formulované pri aplikáciirelevantných právnych noriem v napadnutom uznesení korešpondujú so skutkovýmizisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnoteniavšetkých okolností podstatných pre rozhodovanie o otázke, ktorá mala z hľadiska posúdeniadôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa krajským súdom rozhodujúci význam.
Inak povedané, ústavný súd nezistil, že by skutkové alebo právne závery krajskéhosúdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, keďžez napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva arbitrárnosť, ktorá by zakladalasvojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 399 ods. 2a § 402 ods. 2 Trestného poriadku), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol východiská, na základe ktorýchpostupoval v danej veci, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnalso skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatnéa právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisovbola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
34. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konaniaa ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutiesúdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatríprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stava po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ichskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces(IV. ÚS 252/04).
35. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenianapadnutého rozhodnutia krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedolv predmetnej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadkukrajským súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavya dohovoru.
36. Vychádzajúc z uvedeného, tak možno zhrnúť, že ústavný súd pri predbežnomprerokovaní dospel k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súduv ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru, dôvodnosťktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súddospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým rozhodnutím krajského súdua obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konaniereálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
37. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovaniav tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú(prvý bod výrokovej časti uznesenia).
IV.
38. Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) ústavný súd môžeustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchtopredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť(m. m. III. ÚS 265/2014).
39. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípadeu sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konanípred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnostia z výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia)zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranuústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014).
40. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcuústavný súd nevyhovel (druhý bod výrokovej časti uznesenia).
41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015