znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 588/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl.   8   a   čl.   17   Európskeho   dohovoru o odovzdávaní trestného stíhania „rozhodnutiami a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní so sp. zn. 2 To 439/2010“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014 doručená   sťažnosť   P.   H.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a čl. 8 a 17 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného stíhania (ďalej len „európsky dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 2 To 439/2010 a v ňom vydanými, bližšie však nešpecifikovanými rozhodnutiami.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 T 94/2007 z 5. októbra 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 20 a § 186 ods.   1   a   2   písm.   b)   a   c)   Trestného   zákona,   obzvlášť   závažného   zločinu   zavlečenia do cudziny   podľa   §   20   a   §   187   ods.   1   a   2   písm.   b)   a   d)   Trestného   zákona,   zločinu neoprávneného   vyrobenia   a   používania   elektronického   platobného   prostriedku   a   inej platobnej karty podľa § 20 a § 219 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 20 a § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest   odňatia   slobody   v   trvaní   10   rokov   nepodmienečne,   na   výkon   ktorého   bol zaradený do ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia.   Uznesením   sp.   zn.   2   To   439/10 z 19. januára   2012   podľa   §   319   Trestného   poriadku   krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa zamietol   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. 1 Tdo 72/2013 z 26. marca 2014 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 49 ústavy sťažovateľ spochybňuje právne závery   krajského   súdu   o   tom,   že   trestné   činy,   za   ktorých   spáchanie   bol   súdený,   boli spáchané na chránenej osobe a závažnejším spôsobom konania, čo malo byť v jeho prípade dôvodom   použitia   kvalifikovaných   skutkových   podstát   trestných   činov,   pri   ktorých   je v Trestnom   zákone   ustanovená   vyššia   trestná   sadzba,   v   rozmedzí   ktorej   môže   byť páchateľovi   uložený   trest   odňatia   slobody.   Ďalej   namieta   naplnenie objektívnej   stránky trestného   činu   zavlečenia   do   cudziny   podľa   §   187   Trestného   zákona   spochybňovaním skutkových zistení krajského súdu a ich dopadu na právnu kvalifikáciu súdeného skutku, ako aj záver všeobecných súdov o neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. S poukazom   na   postúpenie   trestnej   veci   orgánmi   Českej   republiky   sťažovateľ   namieta porušenie princípu, podľa ktorého nemôžu byť tresty uložené v dožiadanom štáte prísnejšie ako tresty, ktoré by bolo možné uložiť v dožadujúcom štáte.

Porušenie   čl.   50   ods.   3   ústavy   zaručujúceho   základné   právo   na   obhajobu   vidí sťažovateľ   v skutočnosti,   že   konajúce   súdy   dôkazy   ním   navrhnuté   nevykonali a v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   sa   vôbec   k   uvádzaným   argumentom   nevyjadrili. Následne   obšírne   spochybňuje   jednotlivé   dôkazy   vykonané   všeobecnými   súdmi, dôveryhodnosť osoby poškodeného a jeho svedeckej výpovede, ako aj nevysporiadanie sa všeobecných súdov s rozpormi medzi jednotlivými výpoveďami poškodeného a ostatných svedkov. Nedostatočné odôvodnenie meritórnych rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu potom dáva do priamej súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto rozhodnutia podľa jeho názoru vôbec neodôvodňujú, prečo nebolo prihliadané   na   v   jeho   prospech   uvádzané   argumenty,   pričom   namieta,   že   krajský   súd len opakuje   argumentáciu   uvedenú   v   rozsudku   okresného   súdu.   Rozhodnutie   krajského súdu potom   sťažovateľ   vyhlasuje   za   tendenčné   a   svojimi   účinkami   za   nezlučiteľné s obsahom základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. Postup a rozhodnutie   krajského   súdu   sťažovateľ   vníma   ako   diskrimináciu,   svojvôľu a nespravodlivosť a argumentuje, že v jeho prípade rozhodovala na okresnom súde vylúčená sudkyňa, keďže ona sama podala podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku návrh na svoje vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ sama sudkyňa usúdila, že jej vzťah k účastníkovi konania dosiahol takú intenzitu, že požiadala o vylúčenie z trestného konania, mala byť z trestného konania vylúčená. Nadväzne na to právno-teoreticky rozoberá podmienky nestrannosti sudcu, a poukazuje pritom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Napokon sa sťažovateľ zaoberá porušením svojich práv zakotvených v čl. 8 a čl. 17 európskeho dohovoru, namietajúc znemožnenie jeho vyjadrenia sa k odovzdaniu trestného stíhania do Slovenskej republiky a porušenie zásady obojstrannej trestnosti. Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v prípade trestného činu zavlečenia do cudziny podľa § 187 Trestného zákona, vychádzajúc z názoru, že na prerokovanie tohto trestného činu mal byť príslušný súd v Českej republike.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   takéto rozhodnutie:

„Základné právo P. H... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, právo podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   SR,   právo   podľa   čl.   8   a   čl.   17   Európskeho   dohovoru   o odovzdávaní   trestného konania, podľa čl. 49 Ústavy SR, podľa čl. 17 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, rozhodnutiami a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní so sp. zn. 2 To 439/10 porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 439/10 zo dňa 19.01.2012 a zároveň vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   P.   H.   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo výške 340,90 €... ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   preskúmaním   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   predmetnú   sťažnosť podával v mene sťažovateľa advokát JUDr. Dávid Štefanka. Z pripojeného splnomocnenia však vyplýva, že označený advokát nebol splnomocnený odsúdeným P. H., ale jeho matkou E. H.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS   4/96,   II.   ÚS   148/03)   s   výnimkou,   keď   ide   o   prípady,   keď   fyzická   osoba   má zákonného zástupcu.

Vo svojom   ďalšom   rozhodnutí   ústavný súd   vyslovil: „Na návrh   fyzických   alebo právnických osôb je ústavný súd oprávnený konať buď o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy alebo o podnetoch podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ak nimi namietali porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd.   Žiadny   iný   spôsob   začatia   konania   o   ústavnej sťažnosti alebo podnete „sprostredkovaný“ iným subjektom odlišným od samotnej fyzickej alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojich základných práv alebo slobôd ani ústava a ani zákon o ústavnom súde nepozná, a preto ani neupravuje. Ak preto podnet ústavnému   súdu   podal   subjekt   odlišný   od   toho,   kto   ním   namietal   porušenie   svojho základného   práva   alebo   slobody,   je   potrebné   ho   odmietnuť,   pretože   ho   podala   zjavne neoprávnená osoba.“ (I. ÚS 43/98).

Aj keď Trestný poriadok v niektorých svojich ustanoveniach (§ 186 ods. 2 a § 308 ods. 2 Trestného poriadku) priznáva určitým osobám právo podať v prospech obvineného určitý opravný prostriedok proti rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní, neznamená to, že tieto osoby sú rovnako tak oprávnené podať aj sťažnosť pre porušenie základného práva alebo   slobody   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Kto je osobou oprávnenou podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, totiž explicitne definuje čl. 130 ods. 1 písm.   i)   ústavy   a   za   osobu   oprávnenú   podať   sťažnosť   nemožno   akceptovať   matku obvineného.

Z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 To 439/2010 z 26. marca 2014 vyplýva, že odsúdený P. H., syn splnomocniteľky, nevystupoval v trestnom konaní ako osoba mladistvá, prípadne osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony by bola obmedzená z iných dôvodov. Nevznikol preto ani dôvod, aby jeho matka mohla zaňho podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie jeho práv alebo v jeho mene, resp. nahradiť jeho prejav vôle na zastúpenie advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažnosť bola podaná advokátom, avšak splnomocnenie nepodpísal sťažovateľ, ale jeho matka.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj keby bola sťažnosť podaná sťažovateľom, resp. v jeho mene advokátom na základe riadneho splnomocnenia, bolo by ju možné   odmietnuť   aj   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí. Uplatnenie právomocí ústavného súdu je totiž viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí   sťažnosti.   Popri   chýbajúcom   splnomocnení je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   zistil,   že   v   petite   sťažnosti   nie   je   jasne   vymedzené,   ktorými rozhodnutiami   krajského   súdu   malo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   dôjsť, a nedostatkami   trpí   aj   samotné   označenie   práv   alebo   slobôd,   ktoré   mali   byť   bližšie nešpecifikovanými rozhodnutiami krajského súdu porušené. Navrhovateľ totiž v petite síce uviedol číselné označenie článkov ústavy, listiny, dohovoru a európskeho dohovoru, ktoré mali   byť   krajským   súdom   porušené,   neuviedol   však   slovné   pomenovanie,   ktoré   z práv zaručených   uvedenými   ustanoveniami   mali   byť   porušené. Uvedené   je   nevyhnutné pre vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný   prieskum dodržiavania   základných   práv   a   slobôd   v   konania   realizovaného   súdmi.   Z   nadväzného ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že v prípade zisteného porušenia základného práva alebo slobody musí ústavný súd v náleze aj vysloviť, ktoré základné právo a sloboda bolo porušené, a preto petit návrhu, ktorý nezohľadňuje náležitosti vyplývajúce z uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde, nemôže byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, v dôsledku čoho rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014