znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 588/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   B.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby B., zastúpeného   spoločnosťou   K.   s. r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ JUDr. M.   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   na   osobnú   slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 3, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 6 ods.   3   písm. c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   B.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), doplnená 6. novembra 2013, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 3, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené trestné stíhanie pre zločiny vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“),   v rámci   ktorého   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp/102/2013 zo 14. júla 2013 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   49/2013   z   18.   júla   2013   z dôvodov   podľa ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   ktorými   súčasne   konajúce   súdy rozhodli   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   o neprijatí   písomného   sľubu sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o neprijatí záruky za ďalšie správanie sťažovateľa poskytnutej jeho matkou.

1. Sťažovateľ   v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby podal hneď po vyhlásení 14. júla 2013 prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, pričom jeho obhajcovi bolo písomné vyhotovenie tohto uznesenia doručené 19. júla 2013. Sťažovateľ dodáva: „Voči uzneseniu podal ustanovený obhajca Sťažovateľa v rovnaký deň, t.j. 19.07.2013, písomne odôvodnenie k sťažnosti proti Uzneseniu OS BA IV.“ V súvislosti s uvedenými   skutočnosťami   sťažovateľ   argumentuje,   že   krajský   súd   rozhodujúci   o jeho sťažnosti prijal svoje uznesenie 18. júla 2013 (deň pred doručením písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu obhajcovi), teda ešte predtým, ako sa obhajca sťažovateľa mohol oboznámiť   s odôvodnením   prvostupňového   uznesenia   okresného   súdu.   V označenom postupe   krajského   súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodol   predčasne,   vidí sťažovateľ porušenie svojich „práv na obhajobu a na spravodlivý proces“ garantovaných čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. Sťažovateľ tiež považuje uznesenie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a jeho závery za rozporné s obsahom „spisov“ a na tomto mieste prezentuje podrobnú argumentáciu   o nesprávnosti   skutkových   záverov   tvoriacich   podklad   rozhodnutia   o jeho vzatí   do   väzby.   V označených   nedostatkoch   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho „práva na osobnú slobodu“ garantovaného čl. 5 ods. 3 dohovoru a tiež čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

3. Sťažovateľ ďalej   prezentuje námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, kde dôvodí, že krajský súd sťažovateľa nevypočul v súvislosti s poskytnutým písomným sľubom a poskytnutou zárukou matky sťažovateľa a v tomto smere prevzal iba formalistické odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, keď „v situácii Sťažovateľa,   ktorý   je   mladistvý,   bolo   nevyhnutné   osobitne   dôkladné   skúmanie opodstatnenosti poskytnutých   inštitútov náhrady väzby, čo napokon vyplýva z ust. § 399 Trestného poriadku“.

V súvislosti   s námietkou   porušenia   označených   článkov   dohovoru   a ústavy sťažovateľ napokon prezentuje tvrdenie o porušení ústavou chráneného princípu právnej istoty, keď podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol v analogickej situácii odlišne, a to v porovnaní s rozhodnutím okresného súdu zo 17. septembra 2013, ktorý na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol o jej nahradení poskytnutým písomným sľubom sťažovateľa a poskytnutou zárukou matky sťažovateľa (uvedené rozhodnutie v čase podania sťažnosti nebolo právoplatné z dôvodu sťažnosti uplatnenej prokurátorom).

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo/49/2013 z 18. júla 2013, toto uznesenie zrušil, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 porušil krajský súd jeho základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre jeho rozhodnutie:

Sťažovateľ bol v rámci vedeného   trestného stíhania   pre zločiny vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/13 zo 14. júla 2013 z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Z obsahu   zápisnice   okresného   súdu   o výsluchu   sťažovateľa   zo   14.   júla   2013 vyplýva,   že   po   vykonaní   výsluchu   sťažovateľa, po vyjadrení   prokurátora,   že   trvá na písomne   podanom   návrhu   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby,   a po   vyjadrení   obhajcu sťažovateľa   k tomuto   návrhu   vyhlásil   okresný   súd   uznesenie,   ktorým   vzal   sťažovateľa do väzby a neprijal poskytnutý písomný sľub a záruku matky sťažovateľa, odôvodnil ho a poskytol   poučenie   o opravnom   prostriedku.   K uzneseniu   sa   sťažovateľ   po   porade s obhajcom vyjadril takto: „... podávam sťažnosť.“

V   uznesení, ktorým   okresný súd návrhu prokurátora vyhovel a vzal sťažovateľa do väzby a súčasne neprijal písomný sľub a poskytnutú záruku, dôvodil okresný súd takto: „ Dôvodnosť stíhania obvineného pre vyššie uvedené zločiny je potvrdená výsluchom poškodenej, svedkov a listinnými dôkazmi.

Obvinený nemá žiadny trvalý zdroj príjmu na uspokojovanie jeho osobných potrieb, podľa jeho tvrdenia je študentom na gymnáziu v B. Skutku, pre ktorý je stíhaný sa dopustil napriek tomu, že je voči jeho osobe vedené trestné stíhanie pre drogovú trestnú činnosť. Uvádza čistý príjem cca 850-1 000 eur, avšak pôvod svojho príjmu nevysvetlil, ale uviedol, že   je   nezamestnaný.   Zo   spôsobu   vykonania   stíhaných   skutkov   je   zrejmé,   že agresivita obvineného   voči poškodenej   sa   stupňuje,   tento po spáchaní prvého skutku   v júni   2013 od protiprávnej činnosti voči poškodenej neupustil, naopak poškodenú telefonicky viackrát kontaktoval, pričom v telefonických rozhovoroch mal opakovane od poškodenej požadovať peniaze.   Agresivita   obvineného   voči   poškodenej   vyvrcholila   pri   druhom   skutku   dňa 8.7.2013, keď poškodenej zlomil prst. Z uvedeného vyplýva podozrenie, že obv. ml. J. Š. si obdobnou trestnou činnosťou zabezpečuje prostriedky na svoje živobytie. Takáto možnosť obstarávania príjmu obvineným potom vyplýva i z výpovede svedkov P. V. a M. N. V jeho osobe hrozí reálna obava, že v prípade jeho ponechania na slobode bude aj naďalej   pokračovať   v   páchaní   násilnej   a   majetkovej   trestnej   činnosti,   tak   ako   v   nej pokračuje doposiaľ, resp. voči poškodenej dokoná svoje hrozby,   ktorými hrozil,   tým sú v jeho   osobe   dané   dôvody   preventívnej   väzby   podľa   §   71 ods. 1   písm.   c/   Trestného poriadku.

Súd v súvislosti s predloženým písomným sľubom obvineného v súlade s ust. § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por ako náhradu väzby, ako aj prevzatím záruky matkou obvineného považuje za potrebné poznamenať, že sľub obvineného, súd neakceptoval a to vzhľadom na osobu   obvineného,   kedy   zohľadnil   jeho   doterajšie   správanie   a   teda   aj   spáchanie drogového prečinu ku ktorému malo dôjsť dňa 22.05.2013, ako aj stupňujúcu sa tendenciu agresivity voči poškodenej. Rovnako aj prevzatie záruky matkou obvineného považuje súd za nedostatočné a jej výchovný vplyv míňajúci sa pozitívnym výsledkom. Súd má teda za to, že   aj   táto   forma náhrady   väzby   u   obvineného   je,   v   danom   štádiu   trestného   konania, nepostačujúca.   Preto   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   podanému   návrhu   prokurátora vyhovela a z uvedených dôvodov vzala obvineného ml. J. Š. do väzby.“

Krajský súd rozhodol o sťažnosti   podanej sťažovateľom na neverejnom zasadnutí vykonanom   18.   júla   2013   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietol.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia potvrdil krajský súd vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a súladnosť   postupu   okresného   súdu   s Trestným   poriadkom.   Krajský   súd   svoje   závery podporil touto argumentáciou:

«Krajský   súd   v   Bratislave   ako   nadriadený   súd   po   preskúmaní   predloženého spisového materiálu považuje za potrebné poukázať v prvom rade na to, že i podľa jeho názoru doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie voči obvinenému ml. J. Š. sa stal, vykazuje znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal aj obvinený tento obvinený. Krajský súd si v tejto   súvislosti   osvojuje   závery   sudcu   pre   prípravné   konanie   a   v   ďalšom   len na neodkazuje, bez potreby ich znovu opakovať.

Rozhodnutie o vine, či nevine a celkové právne posúdenie konania obvineného bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom orgány činné v trestnom   konaní a súd   sú   povinné   s   rovnakou   starostlivosťou   objasňovať   okolnosti svedčiace proti menovanému obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech. Okrem   podozrenia,   ako   jedného   z   predpokladov   vzatia   obvineného   do   väzby,   je v posudzovanej   veci   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   splnená   aj   ďalšia   základná materiálna podmienka a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Podľa   zistenia   nadriadeného   súdu   uvedený   väzobný   dôvod,   pre   ktorý   bola   obmedzená osobná sloboda obvineného jeho vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody tzv. preventívnej väzby.

Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových okolností   a   dôkaznej   situácie   v   konkrétnej   trestnej   veci   posúdi,   či   vzatie   obvineného do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno   dosiahnuť   inak.   V   posudzovanej   veci   tieto   konkrétne   skutočnosti   zakladajúce u obvineného dôvod tzv. preventívnej väzby vyplývajú jednak z povahy a osoby obvineného. Doposiaľ zistené a zadokumentované skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktoré bolo začaté   trestné   stíhanie   bol   spáchaný   spôsobom,   ako   je   uvedené   vo   výroku   uznesenia o vznesení obvinenia a existujú preukázateľné dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal v bode 1/ obv. ml. J. Š. sám a v bode 2/ sa mal podieľať na tomto skutku okrem iných aj obvinený   ml.   J.   Š. Najmarkantnejším   dôkazom   tohto   skutku   je   zápisnica   o trestnom oznámení zo dňa 10. 07. 2013, výpoveď svedkyne - poškodenej M. N. (č.l. 62 – 71), ďalej svedkov   P.   V.,   N.   P.,   MUDr. R.   D.   PhD.   a M.   N.   Z   týchto   jednoznačne   vyplýva,   že poškodená usvedčovala tohto obvineného zo nej spáchania inkriminovaných skutkov tak z júna 2013 ako aj zo dňa 03. 07. 2013, kedy došlo aj k ublíženiu na zdraví u poškodenej. Obdobne treba tu uviesť aj lekárske správy a nálezy ohľadne zranení poškodenej (čl. 106- 108). Krajský súd taktiež pripomína, že voči ml. J. Š. bolo dňa 10. 07. 2013 vznesené obvinenie   vyšetrovateľom   OR   PZ   Bratislava   IV,   Odboru   kriminálnej   polície   -   1. OVK pod ČVS:   ORP-429/1-OVK-B4-2013, aj pre   prečin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.(č.l. 117-117 p.v.).

So zreteľom na uvedené skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnym dôvodom väzby (§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) sú preto námietky zo strany obvineného J. Š. neopodstatnené. V tomto smere sa nadriadený súd stotožňuje s dôvodmi uznesenia sudkyne pre prípravné konanie   vyjadrenými   v   príslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   a   preto na ne v podrobnostiach odkazuje.

Na záver treba zdôrazniť i tú skutočnosť, že pokiaľ ide o písomný sľub obvineného, tak tento inštitút na nahradenie väzobného stíhania obvineného nepovažoval rovnako ako sudkyňa pre prípravné konanie ani sťažnostný súd za opodstatnený, jednak   s poukazom na okolnosti tohto posudzovaného prípadu, vzhľadom na osobu obvineného, proti ktorému sa už vedie aj ďalšie trestné stíhanie pre iný trestný čin. Tento inštitút na nahradenie väzby aj   krajský   súd   v   posudzovanej   veci   považuje   z   hľadiska   materiálneho   za   absolútne nedostačujúce a formálne. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že prípadný sľub by bol vôbec schopný na nahradenie preventívnej väzby.

Pokiaľ ide o neprijatie záruky za ďalšie správanie obvineného matkou obvineného krajský súd uzatvára, že v osobe obvineného ide síce o osobu mladistvú, ktorá doposiaľ súdne trestaná nebola, avšak povaha trestnej činnosti ako aj skutočnosť, že sa vedie proti nemu   okrem   aktuálneho   trestného   stíhania   aj   ďalšie   trestné   stíhanie   pre   iný   úmyselný trestný čin (drogy), tieto okolnosti ani podľa krajského súdu nedávajú dostatočnú záruku na to,   aby   matka,   ktorá   doterajšou   výchovou   nedokázala   pozitívne   ovplyvniť   správanie svojho syna obvineného ml. J. Š.

O väzbe obvineného ml. J. Š. bolo rozhodnuté v zákonnej lehote (§ 87 ods. 2 Tr. por.) a správne v súlade so zákonom sudkyňa pre prípravné konanie určila aj čas odkedy začala plynúť   lehota   trvania   väzby   obvineného,   pretože   jeho   osobná   sloboda   bola   obmedzená dňom   10.07.2013   o   18.00   hod.   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a citovaných zákonných ustanovení rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho „práv na obhajobu a na spravodlivý proces“ garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy

V rámci označenej námietky vidí sťažovateľ porušenie svojich práv v „predčasnom“ rozhodovaní   krajského   súdu   o podanej   sťažnosti,   ktorý   svoje   rozhodnutie   prijal   deň predtým, ako bolo obhajcovi sťažovateľa doručené písomné vyhotovenie prvostupňového uznesenia,   proti   ktorému   jeho   sťažnosť   smerovala.   Podľa   názoru   sťažovateľa   takýmto postupom došlo ku skráteniu jeho práv na obhajobu.

Obsah zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa vykonaného 14. júla 2013, po   vykonaní   ktorého   bolo   prijaté   prvostupňové   rozhodnutie,   je   však   dôkazom o neopodstatnenosti tohto tvrdenia sťažovateľa.

Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.   44   až 46   tejto   ústavy   sa   možno   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú. V danej veci je týmto zákonom Trestný poriadok.

Podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku sa sťažnosť podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia.

Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Trestného poriadku oznámenie uznesenia sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Z obsahu   zápisnice   okresného   súdu   o výsluchu   sťažovateľa   zo 14.   júla   2013 (po vykonaní ktorého bolo prijaté uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby) je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konajúci súd postupoval v súlade s citovaným ustanovením Trestného poriadku (§ 179 ods. 1), keď zvolil jednu zo zákonných alternatív a oznámil uznesenie jeho vyhlásením v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, uznesenie aj odôvodnil a poučil sťažovateľa o opravnom prostriedku. Ako z obsahu zápisnice vyplýva, sťažovateľ takúto formu oznámenia akceptoval a bezprostredne po jeho oznámení uplatnil opravný prostriedok – sťažnosť.

Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti, vychádzajúc z obsahu zápisnice, z ktorej jasne vyplýva, že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi oznámené 14. júla 2013   jeho   vyhlásením   a takisto   odôvodnené,   na   ktoré   sťažovateľ   reagoval   podaním sťažnosti   (bez   odôvodnenia),   celkom   opodstatnene   považoval   zákonnú   lehotu   podania sťažnosti, resp. doplnenia jej písomného odôvodnenia za uplynutú k 17. júlu 2013 a 18. júla 2013 pristúpil k rozhodovaniu o sťažnosti.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   považuje   postup   krajského   súdu za súladný so zákonom a súčasne konformný s obsahom sťažovateľom označených čl. 50 ods.   3   ústavy   a čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru,   preto   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa v uvedenej časti ako zjavne neopodstatnenú.

V danej časti sťažnosti vo vzťahu k námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy, ako   aj čl. 5 ods.   3 dohovoru   týkajúce sa   práva na osobnú slobodu obsahujú jeho základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na spravodlivý proces pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   obsahom argumentácie   danej   časti   sťažnosti   a obsahom   označených   článkov ústavy   a dohovoru posúdil ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa vo vzťahu k takto označeným námietkam ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke „práva na osobnú slobodu“ garantovaného čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v uznesení   okresného   súdu   a   pri   preskúmaní   napadnutého prvostupňového rozhodnutia posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ) krajský súd poukázal jednak na napadnuté uznesenie okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu   podporujúcom   splnenie   tohto   aspektu   materiálnych   podmienok   väzby a na zdôraznenie správnosti zároveň podrobne popísal získané dôkazy zakladajúce dôvodné podozrenie   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľa   (trestné   oznámenie,   výpoveď   svedkyne poškodenej   a ďalších   relevantných   svedkov,   ako   aj   súvisiace   lekárske   správy   o zranení poškodenej).

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby interpretoval   krajský   súd   v kontexte   argumentačných   námietok   sťažovateľa   obsah súvisiaceho   ustanovenia   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   upravujúceho   materiálne podmienky   väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby preventívnej,   a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré podľa   jeho názoru   u sťažovateľa   opodstatňujú   dôvodnú   obavu   z pokračovania   v trestnej činnosti   a súčasne   vylučujú   možnosť   substitúcie   väzby   prostredníctvom   poskytnutých záruk   (stupňujúci   sa   násilný   charakter   vyšetrovanej   trestnej   činnosti   pozostávajúcej z viacerých   skutkov;   charakter   ďalšej   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   sťažovateľ   trestne stíhaný a ktorá nasvedčuje určitému spôsobu vedenia života indikujúcemu pokračovanie v trestnej činnosti).

Podľa   názoru ústavného súdu je toto rozhodnutie krajského súdu ústavnoprávne akceptovateľné   a konformné   s obsahom   príslušného   článku   dohovoru,   pretože   právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú prezentovaným   skutkovým   zisteniam,   pričom   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle, ale komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných pre rozhodovanie   o   väzobnej   otázke.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   v uvedených súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z neho vyvodené právne závery, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke sťažovateľa o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy

Ústavný súd, tak ako to je uvedené v bode II. 1 tohto rozhodnutia, odkazuje na svoju ustálenú   judikatúru   o neaplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   46   ods.   1   ústavy na rozhodovanie o väzobných otázkach. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov ústavy a dohovoru teda ústavný súd sťažnosť v označenom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013