znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 588/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   Z.,   zastúpenej advokátkou Mgr. Z. M., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/55/2012-126 z 12. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 20. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/55/2012-126 z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva, že   sťažovateľka   28.   mája 2012 podala krajskému súdu „spoločnú“ správnu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti jedenástich   rozhodnutí   (druhostupňového)   správneho   orgánu   –   Finančného riaditeľstva Slovenskej   republiky,   ktorými   potvrdil   rozhodnutia   (prvostupňového) správneho orgánu – Daňového úradu vo Z. o uložení pokuty sťažovateľke za nepredloženie súhrnného   výkazu   elektronickými   prostriedkami   na   dani   z pridanej   hodnoty   za   rôzne zdaňovacie obdobia.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol takto: „Súd vylučuje veci, ktoré napadli na Krajskom súde v Banskej Bystrici v spoločnej žalobe   dňa   28.   mája   2012   č.   1040503/1/39802/2012   z   21.   marca   2012, č. 1040503/1/39815/2012 z 29. februára 2012, č. 1040503/1/39824/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39831/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39910/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39898/2012 z 22. marca 2012, č. 1040503/1/39890/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39880/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39936/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39921/2012   z 21.   marca 2012   na samostatné   konanie   a po   právoplatnosti uznesenia budú vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod samostatnými spisovými značkami.“

Uvedené rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: „Po nápade veci súd nespojil tieto veci na spoločné konanie. Vo všetkých veciach bolo vydané samostatné rozhodnutie, jednalo sa o iné zdaňovacie obdobie. Ohľadom každej veci je potrebné vyrubiť osobitne súdny poplatok, preto súd okrem prvej veci č. 1040503/1/39789/2012 z 21. 03. 2012 vylúčil na samostatné   konania,   ktoré   budú   vedené   pod   osobitnými   spisovými   značkami. Rozhodnutie o vylúčení vecí na samostatné konanie nie je v rozpore s § 112 ods. 2 O. s. p.“Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd interpretoval ustanovenie § 112 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa   v   návrhu   na   začatie   konania   uvádzajú   veci,   ktoré   sa   na   spojenie   nehodia,   alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie   v rozpore   s označenými   právami.   Všetky   správne   rozhodnutia   majú   rovnaké odôvodnenie,   rovnaký   právny   základ,   rovnakých   účastníkov   a vychádzajú   z rovnakého skutkového stavu. Dôsledkom rozhodnutia krajského súdu je to, že sťažovateľka musí svoje práva   brániť v jedenástich   osobitných   konaniach   namiesto   jedného,   čo   sa   odrazí   na   jej osobných,   časových   a vecných   nákladoch.   Krajský   súd   porušil   aj princíp   hospodárnosti konania, pretože v každom konaní bude musieť byť preukazovaný ten istý skutkový stav, vykonaná   interpretácia   tých   istých   právnych   noriem   a dokonca   i rozhodnuté   tým   istým spôsobom medzi zhodnými účastníkmi. Okrem toho napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie   je   riadne   odôvodnené,   keďže   sa   vôbec   nevysporiadal   s tým,   prečo   je   podľa   neho potrebné konať o preskúmaní zákonnosti správnych rozhodnutí osobitne aj vtedy, ak sa tieto rozhodnutia líšia len v údaji o príslušnom zdaňovacom období.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   uznesením krajského súdu č. k. 23 S/55/2012-126 z 12. júna 2012, ktorým ako správny súd rozhodujúci o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti jedenástich rozhodnutí správneho orgánu, desať z nich vylúčil na samostatné konanie.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietanej   ústavnej   nekonformnosti   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). K odňatiu tohto práva dochádza až vtedy, ak osobe domáhajúcej sa svojho práva súdna ochrana nebola poskytnutá.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že Občiansky súdny poriadok vo svojej piatej časti   upravujúcej   správne   súdnictvo   inštitút „spoločnej   žaloby“ (ako   ju   označila sťažovateľka)   nepozná.   Rozhodovanie   o žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom správnych   orgánov   upravujú   ustanovenia   §   247   až   §   250k   OSP   (t.   j.   druhá   hlava). Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 112 ods. 2 OSP ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

Uznesením   o vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   v zmysle   §   112   ods.   2   OSP sa nerozhoduje   o právach   a povinnostiach   účastníkov   konania   vo   veci   samej,   ale   ide o procesné   uznesenie,   ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania   (podobne   I. ÚS   116/09). Hlavným   kritériom   pre   vydanie   takéhoto   rozhodnutia   nie   je   na   rozdiel   od   rozhodnutia v zmysle § 112 ods. 1 OSP, hospodárnosť konania, ale (vychádzajúc z petitu) nevhodnosť prerokovania návrhu na začatie konania (žaloby) s ohľadom na nároky v ňom uplatňované v jednom   konaní,   pričom   dôvody   „nevhodnosti“   sú   výlučne   na   subjektívnom   posúdení sudcu a závisia od konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu.

V danom prípade bola dôvodom rozhodnutia krajského súdu podľa § 112 ods. 2 OSP skutočnosť,   že   vo   všetkých   jedenástich   veciach   boli   vydané   samostatné   rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa rôznych zdaňovacích období. Týmto rozhodnutím krajský súd neodmietol   poskytnúť   sťažovateľke   súdnu   ochranu,   ale   naopak,   po   vylúčení   vecí na samostatné   konanie   tieto   budú   predmetom   preskúmavania   a rozhodovania   správneho súdu, ktorý pri tom, vychádzajúc z princípu právnej istoty, musí mať na zreteli to, aby na právne   relevantné   otázky   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dal   sťažovateľke rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd dospel   k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu   na spochybnenie právneho záveru krajského súdu vyjadreného v jeho rozhodnutí.

Sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv,   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012