SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 587/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. júna 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody v (dňa 23. 06. 2015 bude sťažovateľ preeskortovaný do
). Dňa 03. 06. 2013 sa mal sťažovateľ dopustiť disciplinárneho previnenia podľa § 40 písm. f zákona č. 475/2005 z. z. o výkone trestu odňatia slobody tým, že užíval lieky inak ako mu ich predpísal alebo povolil lekár. Dňa 05. 06. 2013 bolo vydané rozhodnutie o disciplinárnom treste č. 400857/1-2013, ktorým mu bol uložený trest celodenného umiestnenia do uzavretého oddielu na dobu 10 dní v zmysle § 52 ods. 3 písm. e) cit. zákona. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o disciplinárnom treste sťažnosť. Dňa 11. 06. 2013 bolo vydané rozhodnutie o sťažnosti o uložení disciplinárneho trestu č. 400857/1-2013, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu o disciplinárnom treste zamietnutá. Následne podal sťažovateľ Žalobu proti rozhodnutiu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby, ⬛⬛⬛⬛, č. 400857/1-2013 zo dňa 05. 06. 2013 ako aj postupu orgánu a proti rozhodnutiu zo dňa 11. 06. 2013 (ako aj proti postupu vyššie uvedeného orgánu) a sťažnosti proti vyššie uvedenému rozhodnutiu a to podľa § 7, § 244, § 246a a § 247 zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O. s. p.“). Krajský súd v Trnave Uznesením z 10. septembra 2014, č. k.: 20S/59/2013 podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) zastavil konanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústavu. Následne voči predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave č. k.: 20S/59/2013, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR...»
Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015 zmeniluvedené uznesenie Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) tak, že konaniezastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpil krajskému prokurátorovi Krajskejprokuratúry v Trnave (ďalej aj „krajská prokuratúra“). V ostatnej časti uznesenie krajskéhosúdu potvrdil a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ ďalej uviedol:„Krajský súd v Trnave Uznesením z 10. septembra 2014, č. k.: 20S/59/20I3 podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) zastavil konanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len Ústav) z 11. Júna 2013 č. 400857/1-2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ústavu z 05. júna 2013, č. k.: 400857/1-2013, ktorým bol sťažovateľovi uložený disciplinárny trest celodenného umiestnenia do uzavretého oddielu na dobu 10 dní v zmysle § 52 ods. 3 písm. e) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody.
Prvostupňový súd konanie zastavil s tým, že podľa nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 247/2007 rozhodnutie vo veci preskúmavania rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu patrí do oblasti právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je ho možné považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy. Takéto rozhodnutie teda nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Najvyšší súd SR ako súd odvolací po podaní odvolania sťažovateľa rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpil Krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Trnave. V ostatnej časti Uznesenie potvrdil. Najvyšší súd SR ako súd odvolací sa stotožnil s argumentáciou súdu 1. stupňa s tým, že rozhodnutie Ústavu nepodlieha súdnemu prieskumu podľa O. s. p., ale nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí Ústavu dozerá príslušný prokurátor. Preto zmenil Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, tak ako je vyššie uvedené.
V rovnakých právnych veciach, akú má sťažovateľ súdy rozhodovali tak, že rozhodnutie Ústavu o disciplinárnom treste považovali za rozhodnutie, na preskúmanie ktorého je príslušný Krajský súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. a ak teraz Najvyšší súd SR v Uznesení č. k.: 7Sžo/96/2014 zo dňa 26. marca 2015 rozhodol inak bez toho, aby odôvodnil takýto odlišný postup, ide o porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty a teda porušeniu základného práva podľa čl. 46 Ústavy SR, keďže podľa sťažovateľa je na konanie v uvedenej veci príslušný Krajský súd.
Najvyšší súd SR sťažovateľovi neozrejmil v Uznesení Najvyššieho súdu SR, č. k.: 7Sžo/96/2014 zo dňa 26. marca 2015 svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov. S prijatými závermi nie je možné sa stotožniť, ako s logickými závermi procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.
... Vzhľadom na napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ako aj vzhľadom na jeho výrok považuje sťažovateľ za potrebné uviesť, že Krajská prokuratúra na úseku väzenstva v zmysle a v rozsahu ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v danej veci a konkrétnom prípade sťažovateľa nemá žiadne zákonné oprávnenia a neprichádza do úvahy ani prípadné prijatie príslušných prokurátorských opatrení. Vo viacerých upovedomeniach, sama prokuratúra uviedla, že na úseku väzenstva v zmysle ustanovenie § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2011 Z. z. o prokuratúre v platnom znení môže prokurátor písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 § 18 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. V prípade sťažovateľa už bolo rozhodnutie Ústavu vykonané, a teda aj v prípade eventuálneho porušenia zákona neprichádza do úvahy prípadné prijatie prokurátorských opatrení v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 153/2011 Z. z. o prokuratúre.
... Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k.: 7Sžo/96/2014 zo dňa 26. 03. 2015 bolo sťažovateľovi doručené dňa 07. 05. 2015 a jeho advokátovi dňa 23. 04. 2015 a teda dňom podania tejto Ústavnej sťažnosti je zachovaná lehota na podanie sťažnosti.
... Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že medzi napadnutým uznesením Najvyššieho súdu SR a obsahom základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
... Sťažovateľ uvádza, že v skutkovo totožných veciach ako je jeho právna vec Najvyšší súd SR, ale aj Krajský súd rozhodovali opačne ako to bolo v jeho prípade v danej veci. Odlišnými stanoviskami sú Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 Sžo/42/2012 zo dňa 18. 09. 2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k.: 5Sžo/24/2013 zo dňa 30. 05. 2013, Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.: 24S/2/2010 - 142 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.: 8Sžo/35/2012 zo dňa 13. 06. 2013, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. č.: 23S/85/2012 zo dňa 17. 09. 2013, Rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Sžo/3/2014 zo dňa 29. 04. 2015, Uznesenie NSSR č. k.: 4 Sžo/21/2011 zo dňa 31. 10. 2011, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. č.: 6Sžo/226/2010, 2Sžo/39/2011, 8Sžo/36/2011 a ďalšie.“
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„1. Základné právo
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod. sp. zn. č. k. 7Sžo/96/2014 a jeho Uznesením pod sp. zn.: 7Sžo/96/2014 zo dňa 26. 03. 2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 7Sžo/96/2014 zo dňa 26. 03. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.
4. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 751,74 Eur (slovom: sedemstopäťdesiatjeden Eur aj sedemdesiatštyri centov)... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
4. Dňa 3. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označenéako„Doplnenie sťažnosti“, v ktorom sťažovateľ uviedol:
„Sťažovateľ poukazuje okrem iného aj na skutočnosť, že bolo porušené jeho právo na obhajobu absolútnym odignorovaním obhajoby a sťažnostných dôvodov, ďalej neustanovením ex offo advokáta v disciplinárnom konaním, teda došlo k rozporu s čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, keďže išlo o trestnú vec pri výkone trestného rozhodnutia, kde platia rovnaké záruky a zásady, ako pred vydaním takéhoto trestného rozhodnutia v zmysle dohovoru EDĽP a judikatúry v duchu dôvodov rozsudku NS SR 8Sžo/35/2012...
Prezumpcia neviny bola v prípade sťažovateľa rovnako hrubo narušená, pretože disciplinárny trest, ktorý mu bol uložený musel vykonať skôr ako mohol podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu, ktorým mu bola sankcia uložená. Aj v prípade, ak by súd v budúcnosti dospel k záveru, že rozhodnutie ústavu o uložení disciplinárneho opatrenia je protizákonné a teda, by zrušil rozhodnutie Ústavu, nebolo by možné vo veci sťažovateľa navrátenie do pôvodného stavu a teda do úvahy prichádza už iba finančná satisfakcia za nesprávne konanie...“, ďalej v podaní sťažovateľ citoval okrem ustanovenia čl. 40 ods. 3Listiny základných práv a slobôd aj čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy.
Sťažovateľ nenavrhoval zmenu petitu podanej sťažnosti.
5. Dňa 11. septembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľaoznačené ako„Predloženie listinného dôkazu k sťažnosti“, v prílohe ktoréhosťažovateľ predložil ústavnému súdu upovedomenie Krajskej prokuratúry v Trnaveč. k. 3 Kn 53/15/2200-8 z 24. augusta 2015.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Podľa § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnomsúdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnickýchosôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právacha povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len„rozhodnutie správneho orgánu“).
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutiavydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebozrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byťpráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôbpriamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
10. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde savykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie,ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu,ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdualebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobodya aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre prokurátor je povinný písomnýmpríkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatreniaorgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadenéhoorgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnympredpisom.
Podľa § 18 ods. 5 písm. d) zákona o prokuratúre pri vykonávaní dozoru je prokurátoroprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miestuvedených v odseku 1 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnympredpisom.
11. Podľa § 47 ods. 1 zákona o prokuratúre na vykonávanie dozorunad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobodyalebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátora v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátenýrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosťtakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byťvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdne preskúmanierozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015.
Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného ÚVV a ÚVTOS,so sídlom v, č. 400857/1-2013 z 11. júna 2013, o odvolaní žalobcu protiuzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20 S 59/2013 z 10. septembra 2014 zmeniluznesenie krajského súdu tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vecpostúpil krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Trnave. V ostatnej časti uzneseniekrajského súdu potvrdil a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením došlo k porušeniu princípupredvídateľnosti súdneho rozhodnutia a porušeniu zásady právnej istoty, keďže podľa jehonázoru najvyšší súd rozhodol v rozpore so svojou predchádzajúcou judikatúrou bez toho,aby odôvodnil svoj odlišný postup, tvrdí, že namietané uznesenie najvyššieho súduje arbitrárne.
Pokiaľ ide o v„Doplnení sťažnosti“z 3. augusta 2015 uvedené namietané porušeniečl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ústavný súdpoznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazanýnávrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení ďalšíchzákladných práv, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti, resp. v doplnení sťažnostimimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať ibaza súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011,III. ÚS 650/2014).
16. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015 v podstatnomuviedol:
„V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon...
Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.“
Najvyšší súd ďalej odkazuje na už citované ustanovenia § 18 ods. 1, 2 a § 47 ods. 1a 2 zákona o prokuratúre.
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu a konania mu predchádzajúceho oboznámiac sa so spisovým materiálom súdu, súčasť ktorého tvoril spis ÚVTOS dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorým prvostupňový súd zastavil konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. z dôvodu, že rozhodnutie napadnuté žalobou nemôže byť predmetom preskúmavania súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, je vecne správne a plne sa s ním stotožňuje.
V predmetnej veci sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, ktorým vyjadril nesúhlas s argumentáciou prvostupňového súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého uznesenia.
Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle §§ 244 a nasl. O. s. p. Z právnych noriem citovaných vyššie vyplýva, že nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí žalovaného dozerá príslušný prokurátor. V rámci trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu možno prokuratúru spolu s ochrancom práv, v rámci širšieho ponímania štátu a verejnej správy, zaradiť do moci súdnej, avšak s prihliadnutím na čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky ako i na znenie právnej normy ustanovenej v § 2 zákona o prokuratúre treba prokuratúru považovať za štátny orgán s osobitným postavením, ktorého postavenie ako i pôsobnosť upravuje osobitný právny predpis. Z uvedeného možno jednoznačne dospieť k záveru o tom, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby nie je možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je obsiahnutá v § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok, podľa ktorého je správnym orgánom štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Z uvedeného vyplýva záver, že rozhodnutie žalovaného vydávané podľa zákona č. 475/2005 Z. z. v disciplinárnom konaní nemožno považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej právomoci správnych súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Pretože nie je daná právomoc správnych súdov na preskúmanie žalobou napadnutého rozhodnutia a jedná sa o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, krajský súd postupoval vecne správne, keď konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil. Odvolací súd však zastáva názor, že je potrebné pre zabezpečenie ochrany práv žalobcu v prípade existencie iného príslušného orgánu na konanie a rozhodnutie, aby bola vec postúpená tomuto orgánu na ďalšie konanie.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že právomoc iného orgánu je daná charakterom rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo vydané v disciplinárnom konaní v zmysle zákona č. 475/2005 Z. z. Keďže sa jedná o právoplatné rozhodnutie žalovaného, ktorým bola predmetná vec vyriešená s konečnou platnosťou a s prihliadnutím na obsah písomného podania žalobcu, označeného ako žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v konaní, o ktorom súd konštatoval nedostatok právomoci, odvolací súd toto písomné podanie podľa obsahu v zmysle § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p. v spojení s § 41 ods. 2 O. s. p. považoval za podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vydaného žalovaným, na ktoré konanie je príslušný prokurátor. V prejednávanej veci je daná právomoc Krajskej prokuratúry Trnava.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu v časti, v ktorej konanie zastavil v zmysle § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 220 O. s. p. zmenil tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia sa vec postúpi krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Trnave. V ostatnej časti podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p., uznesenie potvrdil.“
17. Následne sa ústavný súd oboznámil aj so sťažovateľom doručenýmupovedomením krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 53/15/2200-8 z 24. augusta 2015, v ktoromsa krajská prokuratúra zaoberala predmetnou vecou sťažovateľa po jej postúpení na základenamietaného uznesenia najvyššieho súdu.
Po podrobnom popise skutkového stavu, na základe ktorého bolo sťažovateľoviuložený disciplinárny trest v uvedenom upovedomení, prokurátor uviedol:«... podkladom rozhodnutia o disciplinárnom previnení a o uložení disciplinárneho trestu zo dňa 05. 06. 2013 boli výsledky a závery vyplývajúce z opisu disciplinárneho previnenia a z vykonanej generálnej prehliadky u Vašej osoby v „ústave“, vo vzťahu k čomu boli ako svedkovia uvedení dvaja príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý popis udalosti
- záznamu o disciplinárnom previnení vlastnoručne na predpísanom tlačive podpísali a Vaše poučenie vo vzťahu k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti v „ústave“. Ako aj následne dodatočne zabezpečené písomné vyjadrenie lekárky „ústavu“ zo dňa 07. 06. 2013 (zabezpečené v rámci druhostupňového, sťažnostného konania), z ktorého okrem iného vyplýva to, že lieky, ktoré Vám boli predpísané ortopédom dňa 31. 01. 2013 ste dostali 04. 02. 2013, nakoľko 02. a 03. 02. 2013 bol víkend, pričom lieky Oramellox a Mydocalm ste mali mať podľa dávkovania doužívané dňa 05. 03. 2013 (lieky Alerid vydané dňa 08. 06. 2012 ste mali mať podľa dávkovania doužívané ešte dňa 18. 09. 2012) a lieky Dithiaden vydané dňa 23. 05. 2013 ste mali mať (v čase dotknutej prehliadky) podľa dávkovania v počte už len 9 ks tabliet. Mali ste byť pritom v každom prípade poučený ako lieky užívať a v prípade, že nebudú pretrvávať ťažkosti, lieky ste mali správne uložiť, resp. požiadať o ich uloženie v lekárničke v ambulancii „ústavu“. Rovnako tak správnym postupom by bolo takéto neužité lieky vydať pedagógovi, prípadne referentovi režimu, aby nedošlo k ich prípadnému zneužitiu (aj inou osobou), poškodeniu zdravia alebo k ich odcudzeniu.
Dotknutý disciplinárny trest ste nastúpili dňa 28. 06. 2013, pričom tento ste následne aj vykonali.
V tejto súvislosti je treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 „ZoVTOS“ je odsúdený počas výkonu trestu obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby.
Výkon trestu odňatia slobody je osobitný režim, pre ktorý je dôvodne príznačné a charakteristické to, že odsúdený musí striktne dodržiavať povinnosti a zákazy vyplývajúce zo vzťahujúcej sa zákonnej úpravy ako je „ZoVTOS“, naň vzťahujúca sa vyhláška (Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody) a v neposlednom rade aj ústavný poriadok ústavu, v ktorom sa trest vykonáva. Z ustanovenia § 40 písm. f/ „ZoVTOS“ jednoznačne pritom vyplýva, že odsúdenému je zakázané predstierať ochorenie, úmyselne sa poškodzovať na zdraví, užívať lieky nepredpísané, nepovolené lekárom alebo užívať ich inak, ako ich predpísal alebo povolil lekár alebo odovzdávať lieky iným odsúdeným.
S poukazom na uvedené možno teda konštatovať záver, že aj napriek Vašim námietkam v danej veci bolo rozhodnutie o disciplinárnom previnení správne a možno tiež konštatovať, že malo oporu vo vzťahujúcej sa zákonnej úprave. Rovnako tiež možno konštatovať, že uložený disciplinárny trest je síce prísnejšieho charakteru, avšak tento možno považovať, aj napriek uvedenému za primeraný.
V nadväznosti na doposiaľ uvedené možno ďalej konštatovať záver, že príslušné orgány, ktoré konali a rozhodovali v danom konkrétnom prípade o Vašom disciplinárnom previnení a o uložení disciplinárneho trestu postupovali tak ako im to ukladá a predpisuje ustanovenie § 58 ods. 1 a nasl. „ZoVTOS“. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že konanie o disciplinárnych previneniach odsúdených a o uložení disciplinárnych trestov za ne je osobitným konaním, ktoré je tak z vecnej stránky ako aj z procesnej stránky upravené v osobitnom zákone, t. z. v „ZoVTOS“. Na toto konanie sa však subsidiárne zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) nevzťahuje.
Podnetom napadnuté rozhodnutia síce z pohľadu všeobecných právnych zásad a štandardov tzv. administratívneho trestania trpia do určitej miery formálnosťou, ktorá by za splnenia ďalších zákonných podmienok mohla viesť k ich prípadnému zrušeniu v zákonom predpísanom konaní. S ohľadom však na doposiaľ uvedené skutočnosti považujem tieto rozhodnutia za správne a právne prostriedky prokurátorského dozoru vo vzťahu k nim preto neprijímam.
Napokon na záver sa žiada uviesť, že to ako je z procesnej a vecnej stránky v zákone upravené disciplinárne konanie a disciplinárne trestanie odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, toto je determinované predovšetkým charakterom väzenského prostredia, jeho špecifickosťou a v neposlednom rade aj potrebou efektívne a včasne zabezpečovať účel výkonu trestu odňatia slobody ako takého.»
18. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebnéuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanierozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
19. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
20. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkonyúčastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlades platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsťk porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,aby zachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 541/2013). Rovnako Európsky súd pre ľudské právapripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorýchsa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnúodpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolaniamôže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielskuz 21. 1. 1999).
21. Podstatná časť sťažovateľových námietok spočívala v porušení základného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odklonom od ustálenej judikatúrynajvyššieho súdu bez náležitého odôvodnenia, pričom určujúca v danom prípade bolainterpretácia právnej úpravy vzťahujúcej sa na rozsah právomoci všeobecných súdov,resp. dozorujúceho prokurátora preskúmavať rozhodnutia o disciplinárnom previnenía uložení disciplinárneho trestu vo výkone trestu odňatia slobody. Taktiež namietalporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy upravujúceho právo na prístup ksúdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
22. Z judikatúry najvyššieho súdu je zrejmé, že všeobecné súdy pristupujúk preskúmavaniu rozhodnutí o uložení disciplinárnych trestov osobám vo výkone trestuodňatia slobody na jednej strane tak, že tieto rozhodnutia preskúmavajú meritórne(napr. 8 Sžo 36/2011 z 28. augusta 2012, 2 Sžo 46/2011 z 22. augusta 2012, 6 Sžo 226/2010z 28. septembra 2011, 2 Sžo 39/2011 z 18. apríla 2012), a na strane druhej v niektorýchprípadochnajvyššísúdkonštatoval,žeprávomocpreskúmaťrozhodnutiav disciplinárnom konanípodliehapreskúmaniudozorujúcehoprokurátora(napr.6 Sžo 53/2011 z 20. marca 2012, 3 Sžz 5/2011 zo 7. februára 2012).
23. Ústavný súd už konštatoval, že vzhľadom na nejednotnosť názorov všeobecných(správnych) súdov, na ktorú poukázal aj sťažovateľ v predmetnej veci, ústavný súd nie jeorgánom oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07,II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ichústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).
24. Podstatou odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu bolainterpretácia § 244 a nasl. OSP, ako aj § 18 ods. 1 a ods. 2 a § 47 zákona o prokuratúrea jeho aplikácia na zistený skutkový stav.
Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenianajvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadkua zákona o prokuratúre, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.
Z užuvedenýchustanoveníprávnychpredpisovjezrejmé,žedozornad zachovávaním zákonnosti v ÚVTOS legislatíva Slovenskej republiky zverujepredovšetkým prokurátorovi, ktorý na dosiahnutie tohto účelu disponuje aj príslušnýminástrojmi (§ 18 zákona o prokuratúre). Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochranyvšetkých ním označených práv práve prostredníctvom príslušnej prokuratúry ako orgánuvykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktoráje oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov ústavomna výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu.Najvyšší súd v namietanom rozsudku poukázal na osobitné okolnosti danej veci,na charakterpredmetnéhorozhodnutiažalobcuo uloženídisciplinárnehotrestu, na relevantnú judikatúru a právnu úpravu, ktoré boli rozhodné z hľadiska jehorozhodnutia o nedostatku právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva podľapiatej časti Občianskeho súdneho poriadku na preskúmanie žalobou napadnutéhorozhodnutia žalovaného ÚVTOS o uložení disciplinárneho trestu sťažovateľovi. Aplikáciauž uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o prokuratúre v danejveci podľa názoru ústavného súdu zodpovedala osobitnostiam konkrétneho prípadua najvyšší súd svoje rozhodnutie ústavne súladným spôsobom odôvodnil.
25. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané uznesenie najvyššiehosúdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že byjeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedolvýchodiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektnýma zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoréboli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikáciadotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
26. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konaniaa ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutiesúdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatríprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stava po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ichskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces(IV. ÚS 252/04).
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietolako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutéuznesenie najvyššieho súdu v namietanej časti nesignalizuje možnosť porušenia základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorejby bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
28. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľanerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015