znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 587/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv v spojení aj s porušením práva na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s porušením princípov právneho štátu a právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s porušením   práva   na účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina sp. zn. A/32012/14314/04/MBV z 24. februára 2012, rozhodnutím Ústredia práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   sp.   zn.   AA/2012/07507/-OPHN   z   11.   apríla   2012, rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 S/68/2012 z 15. apríla 2013 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/46/2013 z 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2014 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu občianskych a politických práv (ďalej len „medzinárodný pakt“) v spojení aj s porušením práva na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, s porušením princípov právneho štátu a právnej istoty podľa   čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy, v spojení s porušením s porušením práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (ďalej len „úrad práce“, ale aj „správny   orgán“)   sp.   zn.   A/32012/14314/04/MBV   z 24. februára   2012,   rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sp. zn. AA/2012/07507/-OPHN z 11. apríla 2012 (ďalej len „ústredie práce“), rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   20   S/68/2012   z 15. apríla   2013   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso/46/2013 z 9. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ požiadal o pomoc v hmotnej núdzi.   Úrad   práce   z   dôvodov,   že   v   čase   konania   a   rozhodovania   o   priznaní   pomoci v hmotnej   núdzi   bol   sťažovateľ   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   predtým   vo   väzbe, mu rozhodnutím č. A/32012/14314/04/MBV pomoc v hmotnej núdzi nepriznal. O odvolaní sťažovateľa   rozhodlo   ústredie   práce   rozhodnutím   č.   AA/2012/07507/OPHN z 11. apríla 2012 tak, že sa stotožnilo s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Správne orgány usúdili, že sťažovateľ nie je občanom v hmotnej núdzi a nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznávajú sa mu ani dávka ani príspevky. Konštatovali, že sťažovateľ má základné životné podmienky zabezpečené z iného systému a spadá pod režim zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Sťažovateľ sa žalobou domáhal na krajskom súde preskúmania rozhodnutia ústredia práce. Krajský súd rozsudkom č. k. 20 S/68/2012-28 z 15. apríla 2013 v spojení s opravným uznesením z 11. júla 2013 jeho žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso/46/2013 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa sťažovateľa správne orgány, krajský súd aj najvyšší súd porušili jeho základné práva tým, že nezohľadnili skutočnosť, že podľa dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.   1   Tdo   49/2012   z   3.   októbra   2012   bol   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   vzatý protiústavne, čo bolo známe už v čase rozhodovania súdov, pre tie však daná skutočnosť bola podľa sťažovateľa irelevantná.

V sťažnosti uvádza: «Namietam, že v čase rozhodovanie KS Žilina a NS SR už existoval právoplatný rozsudok dovolacieho súdu č. 1Tdo/49/2012 z 3.10.2012, ktorý bol ex lege záväzný aj pre súdy konajúce v tejto sociálnej a správnej veci sťažovateľa, ktoré súdy absolútne svojvoľne nerešpektovali   právne   účinky   tohto   rozsudku,   čím   ho   fakticky   aj   právne   potom   maria v príkrom rozpore s § 246c ods. 1 v spojení § 159ods. 2 OSP v spojení s výrokmi rozsudku NS SR č. 1Tdo/49/2012 z 3.10. 2012 a nevyvodili z neho zákonom predpokladané dôsledky v prospech sťažovateľa, a zabránili tak obnoveniu stavu (restitutio in integrum) v tejto veci pred   správnym   orgánom,   zmarili   možnosť   kasácie   nezákonných   rozhodnutí   správnych orgánov   vychádzajúcich   z   nezákonného   právneho   (i   skutkového)   stavu   a   odňali sťažovateľovi v príkrom rozpore s čl. 12 ods. 1, 2, 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 protiústavné odňali   materiálnu   a   reálnu   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   vydaním   a   ponechaním nezákonných,   vecne   nesprávnych   a   nespravodlivných   rozhodnutí   správnych   organov a súdov, zmarili sťažovateľovi právo na právnu istotu a na účinný opravný prostriedok podľa   čl.   13   EDĽP   extrémne   formalistickým   prístupom   v   rozpore   s   matériou demokratického   a právneho   štátu   contra   constitutionem   čl.   1   ods.   1   a ods.   2 ústavy   v spojení s čl. 13 EDĽP.

Porušenie   čl.   13   EDĽP   vidím   najmä   v   tom,   že   napriek   existencií   a   procesnej prípustnosti žaloby nedošlo v materiálnom zmysle k obnoveniu stavu (restitutio in integrum) odstránením   protiprávneho   stavu,   nezrušením   existujúcich   nezákonných   a   vecne nesprávnych rozhodnutí správnych orgánov, že sa len formalistický žaloba prejednala, síce na   dvoch   inštančne   nezávislých   stupňoch   všeobecného   súdu,   ale   bezvýsledne,   čím   sa opomenul   a   zmaril   účel   a   zmysel   tohto   ustanovenia,   a   protiústavne   sa   aproboval protiprávny stav, teda, ak bola žaloba dôvodná (ako namietam) a ak jej malo byť vyhovené. Argumenty   súdov,   že   sa   na   sťažovateľa   vzťahoval   zákon   o   výkone   trestu,   podľa môjho názoru, nemôžu v žiadnom prípade obstáť, nakoľko na nezákonne odsúdeného sa nemohol zákonným spôsobom vzťahovať zákon o VTOS, práva a povinnosti podľa zákona o VTOS,   keď   celý   výkon   takéhoto   rozsudku   bol   nezákonný   na   podklade   nezákonného rozhodnutia.   Pokiaľ   štát   aj   fakticky   zabezpečil,   ale   zjavne   nezákonne   a   protiústavne sťažovateľovi nejaké iné, horšie, a menej kvalitné, „základné životné podmienky“ ako tie, ktoré by mu podľa práva mali patriť o ktoré sťažovateľ „bojuje“, nemožno v žiadnom prípade   hovoriť   o legalite   a   legitimite,   ani   o   naplnení   spravodlivosti,   ak   súd   ignoruje kľúčové fakty, základy logiky a práva, pričom v príkrom rozpore so zákonom založí svoje rozhodnutia na nezákonnom stave, ktorý takto protiprávne aprobuje a nectí si zmysel a účel čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 alinea druhá, 2, 4 v spojení s čl. 39 ods. 2, 3, i čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Súdy mi v danej veci protiprávne naoktovali násilím a protiprávne práva (i povinnosti) podľa zákona o výkone trestu, hoci tie mi nepatrili, tieto mi boli nezákonne dané a protiprávne mi boli odňaté iné majetkové práva na dávky a príspevky v hmotnej núdzi, ktoré mi patrili a takto ušli v môj neprospech, čo je hrubo a zjavne protiústavné. Samotná   skutočnosť   nezákonného   odsúdenia   sťažovateľa   ako   kľúčová   skutková a právna skutočnosť, na základe ktorej správne orgány založili (i keď bez svojho zavinenia) vecnú správnosť (teraz nesprávnosť) svojho rozhodnutia, je plne postačujúcim dôvodom na vyhovenie žalobe a zrušenie ich nezákonných rozhodnutí, založených na nezákonnom právnom stave, rešpektujúc tak princíp právnej istoty a záväznosť judikovaných rozhodnutí o nezákonnom nepodmienečnom treste ako o osobnom stave.»

Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd „napadnuté uznesenie zrušiť pre neúplne zistený skutkový stav a iný právny stav, ktorým sa prvostupňový súd nezaoberal, a ktorý ignoroval, hoci bol na to povinný ex officio prihliadnuť“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje vydať tento nález: „1.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   sa   vyslovuje,   že   základné   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2, právo na zákonného sudcu podľa či 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv samostatne, ale (primárne) aj

a) v spojení s porušením práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alinea 1. in fine Ústavy Slovenskej republiky;

b) v spojení s porušením práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

c) v spojení s porušením práva na majetok a na dávky a príspevky v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 a 3 ústavy aj ako práva majetkového charakteru a legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP

d) v spojení s porušením práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 EDĽP;

e) v spojení s porušením princípov demokratického a právneho štátu, i právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1,2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

boli protiústavným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. 10Sžso/46/2013, zo dňa 9. 4. 2014, samostatne i v spojení protiústavným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline ako porušovateľa, sp. zn. 20 S/68/20012, zo dňa 15. 4. 2013, samostatne i v spojení protiústavným postupom a rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   Bratislava   ako   porušovateľa,   sp.   zn.   AA/2012/07507-OPHN, zo dňa 11. 4. 2012, samostatne i v spojení protiústavným postupom a rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto ako porušovateľa, sp. zn. A/32012/14314/04/MBV, zo dňa 24. 2. 2012, porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy sa právoplatné protiústavné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. 10Sžso/46/2013, zo dňa 9. 4. 2014, v spojení protiústavným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline ako porušovateľa, sp. zn. 20S/68/20012,   zo   dňa   15.   4.   2013,   v   spojení   protiústavným   postupom   a   rozhodnutím Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Bratislava   ako   porušovateľa,   sp.   zn. AA/2012/07507-OPHN,   zo   dňa   11.   4.   2012,   v   spojení   protiústavným   postupom a rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto   ako   porušovateľa,   sp.   zn.   A/32012/14314/04/MBV,   zo   dňa   24.   2.2012,   v   celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie lege artis.

3. Najvyšší súd SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu náhradu všetkých trov konania sťažovateľa na účet č...“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a svoju sociálnu situáciu preukázal kópiou potvrdenia úradu práce, že je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   základných   práv   rozhodnutím   úradu   práce,   ústredia   práce a krajského súdu č. k. 20S/68/2012-28, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS   115/07).   O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta v konaní   správnych   orgánov,   rozhodoval   na   základe   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v zmysle § 247 a nasl. Občianskeho správneho poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd. Rozhodnutie krajského súdu č. k. 20S/68/2012-28 bolo   predmetom   konania   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   v   konaní   vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 10 Sžso/46/2013. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   postup   správnych   orgánov   ani krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie označených základných práv postupom úradu práce, ústredia práce a krajského   súdu   v   predmetnom   konaní   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžso/46/2013 z 9. apríla 2014 došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v spojení s porušením práva podľa čl. 39 ods. 2 a 3 ústavy, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru a princípov demokratického právneho štátu aj právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:„ Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupov orgánov verejnej správy.

Súd   v   správnom   súdnictve   preskúmava   rozhodnutia   a   postupy   orgánov   verejnej správy   predovšetkým   v   rozsahu   a   z   dôvodov   uvedených   v   žalobe.   Rozsahom   tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okrem argumentácie krajského súdu, ktorú si odvolací súd plne osvojuje a odkazuje na ňu, je nevyhnutné poukázať len na to, že OSP pripúšťa opravu zrejmých nesprávností a chýb   vpísaní   a   počítaní.   Zo   zápisnice   o   pojednávaní   pred   Krajským   súdom   v   Žiline z 15. apríla 2013 je zrejmé, že v prerokúvanej veci rozhodoval senát a nie samosudkyňa, a preto následné opravné uznesenie z 11. júla 2013 č. k. 20S/68/2012-50 odstránilo túto zrejmú   nesprávnosť rozsudku z 15.   apríla   2013 č.   k.   20S/68/2012-28.   Týmto   postupom zákon porušený nebol.

Skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 zrušil pôvodné rozhodnutia, na základe, ktorých bol žalobca odsúdený, došlo   k   zmene   skutkového   stavu   po   11.   apríli   2012,   kedy   bolo   vydané   preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. AA/2012/075O7-GPHH.

Základné právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi je počas výkonu trestu odňatia slobody, v ktorom sa žalobca v čase vydania správneho rozhodnutia nepochybne nachádzal, zaistené v zmysle čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a 1 čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláška Ministerstva zahraničných vecí zákone. 120/1976 Zb.).

Základné životné podmienky, ktoré sú vymedzené pre účely zákona č. 599/2003 Z. z. mal v súlade so zákonom č. 475/2005 Z. z. žalobca počas VTOS zabezpečené.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistiac chyby v preskúmavanom rozhodnutí, ani v napadnutom rozsudku krajského súdu, tento ako správny a zákonný podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“

Sťažovateľ namietal porušenie viacerých svojich práv, ústavný súd sa však primárne zameral na posúdenie toho, či postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu neboli porušené práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. K ich porušeniu malo dôjsť najmä nesprávnymi a nepreskúmateľným rozhodnutím krajského súdu a pochybením najvyššieho   súdu,   ktorý   takéto   rozhodnutie   potvrdil.   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutí všeobecných   súdov   spočívala podľa   sťažovateľa   najmä v tom,   že prostredníctvom   nich „nedošlo v materiálnom zmysle k obnoveniu   stavu (restitutio in   integrum) odstránením protiprávneho stavu“.

Po   preskúmaní   sťažnosti   a   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (ostatné napadnuté   rozhodnutia   sťažovateľ   k   sťažnosti   nepredložil)   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V právnej oblasti konania   pred   všeobecným   súdom   takýmto   právnym   predpisom   je   Občiansky   súdny poriadok,   preto   ústavný   súd   musel   preskúmať   aj   postup   súdu   podľa   tohto   právneho predpisu.

Podľa ustanovenia § 250i ods. 1 a 3 OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúci   skutkový stav, ktorý   tu   bol v čase vydania   napadnutého rozhodnutia, a pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na   tie   vady   konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V období, ktoré správne orgány posudzovali, sťažovateľ nebol osobou v hmotnej núdzi v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   z   toho   dôvodu   mu   ani   správne   orgány,   ani všeobecné súdy nemohli priznať práva, ktorých sa domáhal.

Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   nie   sú   ústavne   neudržateľné.   Najvyšší   súd v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje   rozhodnutie,   pričom   toto   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   nepresvedčivé, respektíve také, ktoré by bolo v rozpore s § 157 ods. 2 OSP.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky) použitia nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Po   preskúmaní   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu   malo dôjsť   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso/46/2013 z 9. apríla 2014 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.   Keďže   ústavný   súd nevyslovil porušenie uvedených princípov, z toho dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd zároveň   poznamenáva, že uplatnenie právomocí   ústavného súdu   je viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Petit   musí   byť   vymedzený   presne,   určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom, a predložil i ďalšie návrhy, ktoré sa viažu na rozhodnutie vo veci po jej prijatí na ďalšie konanie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ani ustanovenie právneho zástupcu by nezmenilo posúdenie sťažnosti ústavným súdom. Takýto postup sa javí ako nadbytočný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014