znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 587/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   M.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   na   prejednanie   veci   nezávislým   a nestranným súdom   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2012   doručená   sťažnosť   F.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namieta   porušenie základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010.

Sťažovateľ je od 15. júla 2010 navrhovateľom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 P 161/2010, ktorého predmetom je zvýšenie výživného. Odporcom je K. M., K. (ďalej len „odporca“).

Sťažovateľov   návrh   z júla   2010 „bol   pridelený   na   rozhodnutie   tej   istej   sudkyni, ktorá rozhodovala v januári 2007“ o návrhu sťažovateľa na určenie výživného v konaní sp. zn. P 98/99. Podľa názoru sťažovateľa v označenom konaní o určenie výživného „súd pochybil,   keď   pred   rozhodnutím   neaktualizoval   najvýznamnejšie   informácie   o príjmoch povinného,   aby   vo   veci   mohol   rozhodnúť   spravodlivo   a hlavne   v záujme   maloletého dieťaťa“. V konaní napadnutom súčasnou sťažnosťou sťažovateľ „žiadal... vyhodnotiť, či je možné... pochybenie súdu... považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa a určiť riadne výživné aj spätne za tri roky od podania návrhu“. Preto podľa jeho názoru „tá istá sudkyňa nemôže túto vec objektívne rozhodnúť, keďže ona sama zodpovedala za pochybenie súdu, ktoré   sťažovateľ   v konaní   vo   veci   samej   žiada   posúdiť.   Sťažovateľ   je   toho   názoru, že sudkyňa, ktorej bol nový návrh pridelený je a priori predpojatá pre jej pomer k veci. Preto sťažovateľ dňa 22.07.2010 fakticky ihneď po zistení, že nový návrh bol pridelený na rozhodnutie práve tej istej sudkyni, podal námietku predpojatosti súdu.“.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 8 NcC 7/2011-64 z 23.   februára   2011   rozhodol,   že   namietaná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľovej veci. Krajský súd zdôraznil, že dôvody podanej námietky zaujatosti   konajúcej   sudkyne   spočívali   v   tvrdení,   že   táto „v   predchádzajúcom   konaní o výživnom...   rozhodla   bez   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   a len   na   základe zavádzajúcich tvrdení otca, ktoré nemala snahu nijako preverovať, v dôsledku čoho má pochybnosti o nezaujatosti sudkyne“. Z uvedeného zistenia krajský súd vyvodil, že „matka maloletého svoj návrh na vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci odôvodnila   okolnosťami,   ktoré   spočívajú   v rozhodovaní   Mgr.   G.   P.   v inej   veci.   Takéto okolnosti ale zákon vylučuje ako možný dôvod uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 14 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd zdôrazňuje, že na dosiahnutie nápravy prípadného nesprávneho postupu súdu v konaní, resp. vecnej nesprávnosti rozhodnutí súdov v občianskom súdnom konaní slúži systém opravných prostriedkov..., nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný.“.

Sťažovateľ   podal   v poradí   druhú   námietku   zaujatosti   30.   novembra   2011   potom, „ako po 16. mesiacoch od podania návrhu na začatie konania nahliadol do súdneho spisu a zistil,   že   za   uvedené   obdobie   súd   nevykonal   jediný   úkon   smerujúci   k zabezpečeniu navrhovaných   dôkazov,   ktoré   sťažovateľ   nemá   možnosť   zabezpečiť   sám...   Sťažovateľ   je presvedčený, že dôvodom neochoty súdu zabezpečovať sťažovateľom navrhované dôkazy je práve   skutočnosť,   že   sudkyňa   nemá   záujem   na   konkrétnom   zistení   skutočných   príjmov a majetkových pomerov odporcu... Zo súdneho spisu ďalej sťažovateľ zistil, že v súdnom spise sa už takmer rok nachádzalo vyjadrenie povinného k návrhu na začatie konania..., ktoré   ale   súd   sťažovateľovi   vôbec   nedoručil...   týmto   postupom   súd   porušuje   zákon..., resp. sťažuje sťažovateľovi výkon jeho procesných práv..., čím znemožňuje sťažovateľovi riadne konať pred súdom a v konečnom dôsledku týmto postupom súd porušuje rovnosť účastníkov konania. Aj tento postup súdu považuje sťažovateľ za konkrétny prejav zaujatosti konajúcej sudkyne. Napriek tomu, že sťažovateľ pre novo zistené okolnosti porušovania jeho procesných práv... podal druhú námietku zaujatosti súdu, konajúca sudkyňa uskutočnila vo veci dňa 13.12.2011 pojednávanie.“.

Krajský súd o v poradí druhej námietke sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 1 NcC 1/2012-154 z 2. februára 2012 tak, že „vracia vec súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú“. Zistil totiž, že „matka opäť vzniesla námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorých   už   krajský   súd   raz   rozhodol,   že   neopodstatňujú   vylúčenie   Mgr.   G.   P. z prejednávania a rozhodovania veci a doplnila ju o okolnosti týkajúce sa výlučne postupu konajúcej sudkyne pri príprave pojednávania, pre ktoré sa podľa § 15a ods. 4 a 5 O. s. p. vec   nepredkladá   nadriadenému   súdu...“.   Podľa   krajského   súdu   tak „neboli   splnené podmienky pre rozhodovanie o námietke zaujatosti“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   zákonnej   zástupkyne   podal   6.   marca   2012   dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu z 2. februára 2012 i sťažnosť ústavnému súdu vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   pred   nestranným a nezávislým súdom a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 108/2012-7 z 13. marca 2012 sťažnosť zákonnej zástupkyne   sťažovateľa   odmietol   ako   podanú   neoprávnenou   osobou   a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením z 31. mája 2012 v konaní sp. zn. 2 Cdo 100/2012 tak, že konanie o dovolaní   zastavil.   Dôvodom   zastavenia   dovolacieho   konania   bol   zistený   nedostatok funkčnej príslušnosti najvyššieho súdu, ktorý zdôraznil, že dovolaním možno napadnúť len rozhodnutia   odvolacieho   súdu, „teda   len   rozhodnutia,   ktoré   sú   výsledkom   prieskumnej činnosti odvolacieho súdu... Občiansky súdny poriadok ani neupravuje funkčnú príslušnosť súdu,   ktorý   by   rozhodoval   o dovolaniach   proti   rozhodnutiam,   ktoré   neboli   vydané odvolacím   súdom   v inštančnom   postupe...   Dovolanie   (resp.   opravný   prostriedok)   matky maloletého...   smeruje   proti   uzneseniu,   ktorým   Krajský   súd   v Košiciach   vrátil   vec   súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú. Krajský súd tu teda nerozhodol ako súd, ktorého rozhodnutie   by   bolo   spôsobilé   tvoriť   predmet   ďalšieho   dovolacieho   konania, ani odvolacieho konania...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   formulovaného   v predloženej   sťažnosti „konajúca sudkyňa nemá ochotu zabezpečovať sťažovateľom navrhované dôkazy, účelovo manipuluje pojednávania   a skresľuje   výpovede   matky   sťažovateľa   v jeho   neprospech,   len   aby   si zachovala   vplyv   na   priebeh   konania   a možnosť   sama   rozhodnúť   vo   veci,   systematicky porušuje   zákon   a sťažuje   výkon   procesných   práv   sťažovateľa,   spôsobuje   v konaní   aj zbytočné prieťahy. Vo veci prieťahov v konaní podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorá bola   ÚS   SR   prijatá   na   rozhodnutie (konanie   v súčasnosti   vedené   pod   sp.   zn.   II.   ÚS 379/2012, pozn.). Podľa § 176 ods. 3 O. s. p. je súd povinný rozhodnúť vo veci starostlivosti o maloleté dieťa do 6 mesiacov od podania návrhu. Skutočnosť, že súd nerozhodol ešte ani po dva a pol roku, vytvára povinnému priestor opakovane získať na úkor plnenia riadnej vyživovacej povinnosti voči svojmu synovi status dlhodobo nezamestnaného. Na uvedené poukázal sťažovateľ konajúcemu súdu. Povinný, vedomý si skutočnosti, že bol podaný návrh na zvýšenie výživného, ukončil ku dňu 31.12.2010... pracovný pomer dohodou a súčasne požiadal ku dňu 10.01.2011 o pozastavenie živnosti. Sťažovateľ má za to, že týmto postupom súd vytvára v prospech povinného priestor, aby sa ten do rozhodnutia súdu dostal pomaly do   hmotnej   núdze,   v dôsledku   čoho   ho   nebude   možné   zaviazať   na   platenie   riadneho výživného...“.

Na podklade citovanej súdnej judikatúry týkajúcej sa nestrannosti konajúceho súdu sťažovateľ v závere sťažnosti formuluje svoj návrh takto:

„Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti, potom čo sťažovateľ bezúspešne využil všetky zákonné prostriedky na uplatnenie svojich práv a daný stav porušovania jeho ústavných práv stále trvá, sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že boli porušené jeho základné práva a slobody obsiahnuté v článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 38 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   –   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a právo na prejednanie   jeho   veci   pred   nezávislým   a nestranným   súdom   a vyslovil,   že   sudkyňa Okresného súdu Košice I, Mgr. P. je vylúčená z konania a rozhodovania vo veci o určenie výživného vedenej pod číslom konania 21P/161/2010.

Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 269,57 € za dva úkony právnej služby, ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný nahradiť do troch dní odo dňa vyslovenia výroku o porušení jeho práv na účet jeho advokáta.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. V prvom rade ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to, že sťažnostný návrh (petit), ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nie je dostatočne   určitý   (chýba   jednoznačné   označenie   orgánu   verejnej   moci   a rozhodnutia, ako aj postupu, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených práv). Vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti (z označenia porušovateľa a uvedenia spisovej značky konania na prvej strane   sťažnosti)   však   možno   odvodiť,   že sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia svojich   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   o zvýšenie   výživného vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

2.   Predložená   sťažnosť   sa   aj   napriek   kvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu sťažovateľa vyznačuje značnou nekoncepčnosťou. Sťažovateľ neustále dôvodí v prospech tvrdenej zaujatosti sudkyne okresného súdu konajúcej v jeho veci a súčasne chronologicky predkladá prehľad právnych prostriedkov podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“),   ktorými   sa   pokúšal   dosiahnuť vylúčenie   konajúcej   sudkyne   z prejednávania   a rozhodovania   jeho   označenej   veci. Pri využití   týchto   prostriedkov   nemal   úspech,   a tak   je   toho   názoru,   že   môže   nastúpiť subsidiárne kreovaná právomoc ústavného súdu.

Vo vzťahu k takto koncipovanej sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné odkázať na časť odôvodnenia svojho uznesenia č. k. III. ÚS 108/2012-7 z 13. marca 2012 (išlo o sťažnosť   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľa   proti   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   nezávislým   a nestranným   súdom   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 21 P 161/2010 a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti, ktorá bola odmietnutá ako podaná zjavne   neoprávnenou   osobou   a pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí), podľa ktorej   námietky   proti   kvalite   postupu   okresného   súdu   sp. zn. 21   P   161/2010 a zákonnej   sudkyne   si   môže   účastník   tohto   konania   (sťažovateľ)   riadne   v budúcnosti uplatniť v rámci riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti prípadnému rozsudku okresného súdu v danej veci a krajský súd sa v odvolacom konaní bude musieť vysporiadať aj s jeho námietkami ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Aplikácia uvedeného právneho názoru vyjadrujúceho predčasnosť podanej sťažnosti je dôvodom na odmietnutie sťažnosti nielen z dôvodu neprípustnosti (nevyužitie účinných prostriedkov nápravy porušených práv sťažovateľa), ale v prvom rade z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   tento   prístup   aplikovateľný   aj pri predbežnom prerokovaní   súčasnej   sťažnosti.   V   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 21 P 161/2010 zjavne ešte nebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci, a ak by aj bolo, sťažovateľ   netvrdil   a ani   nijako   nepreukázal   využitie   opravných   prostriedkov proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu.

Nemožno opomenúť, že ako protiargument tvrdenej predčasnosti podanej sťažnosti by   mohla   slúžiť   právoplatnosť   súdnych   rozhodnutí,   ktorými   sa   rozhodovalo o sťažovateľových   námietkach   zaujatosti   vo   veci   konajúcej   sudkyne   okresného   súdu. Ak totiž   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o jej   nevylúčení   z prerokovávania   a rozhodovania veci,   potom   súdy   rozhodujúce   o   opravných   prostriedkoch   podaných   v budúcnosti proti meritórnemu   rozhodnutiu   v konaní   sp.   zn.   21   P   161/2010   budú   právoplatnými rozhodnutiami   o nevylúčení   konajúcej   sudkyne   viazané.   Tento   protiargument   je   však v okolnostiach posudzovaného prípadu nepoužiteľný.

Sťažovateľ   založil   svoje   námietky   zaujatosti   podané   v priebehu   konania sp. zn. 21 P 161/2010 zjavne na okolnostiach, ktoré spočívali v postupe konajúcej sudkyne v   konaní   o prejednávanej   veci,   ako   aj   v   jej   rozhodovaní   v iných   veciach   (konanie sp. zn. P 98/99). Uvedené okolnosti nie sú podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie konajúcej sudkyne. Odôvodnenosť tohto záveru je daná možnosťami účastníka súdneho konania   napadnúť   postup   konajúceho   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci   opravnými prostriedkami podľa Občianskeho súdneho poriadku. Správne na to poukázal i krajský súd v uznesení č. k. 8 NcC 7/2011-64 z 23. februára 2011, a práve táto právna konštrukcia má význam   aj pre   skúmanie   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   sťažovateľovej súčasnej sťažnosti. Sťažovateľom kritizovaný postup sudkyne okresného súdu konajúcej vo veci sp. zn. 21 P 161/2010 totiž bude možné atakovať cestou opravných prostriedkov proti rozhodnutiu   vo   veci.   Inými   slovami,   právoplatné   rozhodnutia   všeobecných   súdov o sťažovateľových   námietkach   zaujatosti   nijako   nedeterminujú   účinnosť   budúcej napadnuteľnosti   meritórneho   výsledku   posudzovaného   konania   o zvýšenie   výživného štandardnými opravnými prostriedkami. Sťažnosť je teda podaná predčasne a je potrebné ju odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Rovnaký postoj ústavný súd zaujal aj k návrhu sťažovateľa na vylúčenie konajúcej zákonnej   sudkyne   z prerokovávania   a rozhodovania   jeho   veci   (súčasť   formulácie   petitu sťažnosti), ktorý prekračuje kompetenčné hranice stanovené právnym poriadkom ústavnému súdu. Na také rozhodnutie preto ústavný súd nemá dostatok právomoci.

3. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012