znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 586/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Mgr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Mgr. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Mgr. J. S. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58   € (slovom   dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem   centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 586/2012-9   z 27.   novembra   2012   prijal   na ďalšie   konanie   sťažnosť Ing. Mgr. J. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom namietaného konania,   a to   na   strane   žalobcu   vedeného   pred   okresným   súdom   na   základe   žaloby o ochranu osobnosti podanej 2. novembra 2004.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   doterajšia   doba   konania   okresného   súdu predstavujúca   viac   ako   osem   rokov   je   aj   s prihliadnutím   na   samotnú   povahu   konania neprimerane dlhá a okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí, že postup okresného súdu v namietanom konaní   je   poznačený «„ad   hoc   úkonmi   súdu“,   vydávaním   nezákonných   rozhodnutí zrušených pre nezákonnosť Krajským súdom Košice spôsobujúcich ďalšie prieťahy», a to i napriek tomu, že porušenie svojich práv namietal opakovane prostredníctvom sťažností na prieťahy   v konaní,   z ktorých   prvá   v poradí   bola   podpredsedníčkou   okresného   súdu posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   mu   realizovaný   právny   prostriedok   ochrany nepriniesol požadovaný efekt, a na základe všetkých uvedených argumentov preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004, prikázal okresnému súdu konať v označenej veci bez zbytočných prieťahov, priznal   mu   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   8 000   €,   ako   aj   trovy právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 14. januára 2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a v ktorom   predseda   okresného   súdu   zároveň   uviedol: „Vzhľadom   na   vyššie   uvedený procesný postup súdu a celkovú dĺžku konania som dospel k záveru, že priebeh konania bol do   určitej   miery   ovplyvnený   procesnými   návrhmi   žalobcu,   o ktorých   musel   rozhodovať prvostupňový   aj   odvolací   súd,   ospravedlnenými   neúčasťami   žalobcu   i žalovaného na vytýčených   pojednávaniach,   nepreberaním   zásielok   adresovaných   žalobcovi   ale   aj postup   súdu   nebol   dostatočne   rýchly   a   efektívny.   Súd   o predmete   konania   doposiaľ nerozhodol   a okrem   výsluchu   žalobcu   nevykonal   žiaden   dôkaz   smerujúci   k rozhodnutiu vo veci samej. Vo veci došlo k prieťahom v konaní.“

V liste predseda   okresného súdu zároveň vyjadril   súhlas s upustením   od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 31. januára 2013 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného súdu, súvisiaceho   súdneho   spisu, ako   aj   relevantnej   právnej   úpravy   dospel   k   týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal 21. septembra 2004 žalobu o ochranu osobnosti Okresnému súdu Pezinok, ktorý vec sťažovateľa postúpil okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému, a to 2. novembra 2004. Okresný súd uznesením z 9. novembra 2004 vyzval účastníkov konania vyjadriť sa k podanej žalobe a predložiť navrhované dôkazy, pričom sťažovateľ reagoval na výzvu 12. januára 2005 a žalovaný 10. februára 2005. Okresný súd predmetné vyjadrenie žalovaného   doručil   sťažovateľovi   15.   júna   2005,   ktorý   naň   reagoval   10.   augusta   2005 svojím   podaním   („úprava   žaloby“).   Toto   podanie   sťažovateľa   doručil   okresný   súd žalovanému 13. septembra 2006.

Okresný   súd   vyzval 22. decembra   2006   sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku (za rozšírenie   žaloby),   zásielka   sa   však   vrátila   okresnému   súdu   s označením „adresát zásielku   neprevzal   v odbernej   lehote“,   preto   jej   doručenie   okresný   súd   zopakoval prostredníctvom orgánu polície, ktorý mu oznámil, že bolo zistené, že sa sťažovateľ síce na adrese   doručenia   zdržiava,   no   zásielku   sa   mu   doručiť   nepodarilo,   pretože   nebol pri doručovaní zastihnutý.

Okresný   súd   vykonal   11.   februára   2008   pojednávanie,   ktoré   odročil   na   neurčito z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa,   ktorý   svoju   neúčasť   ospravedlnil   preukázanou práceneschopnosťou. Okresný súd preto 2. apríla 2008 vyzval sťažovateľa na predloženie vyjadrenia   o predpokladanej   práceschopnosti,   teda   o   možnej   fyzickej   účasti na pojednávaní. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 21. apríla 2008 návrh na vykonanie dôkazov a k otázke svojej práceschopnosti sa nevyjadril. Okresný súd vykonal 8. júna 2009 pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa,   ktorý   svoju neprítomnosť ospravedlnil kolíziou pojednávaní.

Okresný súd uznesením zo 6. júla 2009 konanie vo veci sťažovateľa v časti sumy 33 193,92   €   zastavil   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   zo   strany   sťažovateľa. O opravnom   prostriedku   uplatnenom   sťažovateľom   rozhodol   nadriadený   súd   uznesením zo 7.   decembra   2010   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a vrátil   vec okresnému   súdu na nové   konanie.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nadriadený   súd   uviedol,   že prvostupňový   súd   v rámci   konania   nedodržal   zákonom   predpísaný   postup   náhradného doručovania písomnosti podľa ustanovenia § 47 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   a teda   bez   toho,   aby preukázateľne doručil výzvu na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľovi do vlastných rúk, prípadne formou náhradného doručenia podľa citovaného ustanovenia, zastavil konanie (v   časti)   bez splnenia zákonných   podmienok   na jeho zastavenie, čím   svojím   postupom sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Nadriadený súd preto uložil okresnému súdu, aby po vrátení veci na ďalšie konanie v prvom   rade   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, a pokiaľ tejto žiadosti vyhovené nebude, aby výzvu na zaplatenie súdneho poplatku doručil sťažovateľovi zákonom predpísaným spôsobom.

Okresný súd vyzval sťažovateľa 7. októbra 2009 na predloženie vyplneného tlačiva pre účely posúdenia jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, zásielka sa mu však vrátila   s označením „adresát   zásielku   neprevzal   v odbernej   lehote“. Okresný   súd   preto požiadal   o doručenie   zásielky   orgán   polície,   ktorý   ho   informoval,   že   sa   mu   zásielku nepodarilo   doručiť   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   v mieste   jeho   bydliska,   napriek viacerým opakovaným pokusom o jej doručenie (okresnému súdu sa podarilo sťažovateľovi zásielku doručiť až 11. marca 2010).

Uznesením   z 22.   februára   2011   rozhodol   okresný   súd   o nepriznaní   oslobodenia sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov.   O   opravnom   prostriedku   uplatnenom   sťažovateľom rozhodol nadriadený súd tak, že napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, pričom spisový materiál okresnému súdu vrátil 17. júna 2011.

Pojednávanie   určené   na   25.   jún   2012   okresný   súd   odročil   z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu, svoju neúčasť však ospravedlnil aj sťažovateľ.

K tomu je potrebné poukázať na relevantnú právnu   úpravu účinnú od 1. januára 2012: Podľa § 119 ods. 1 OSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.Podľa § 119 ods. 2 OSP účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel   alebo   odkedy   sa   o   ňom   mohol   dozvedieť,   alebo   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   ho   mohol   predpokladať.   Návrh   na   odročenie   pojednávania   obsahuje   najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Podľa   §   119   ods.   4   OSP   ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na   odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pojednávanie určené na 29. október 2012 z dôvodu   ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného (kolízia s pojednávaniami, na ktorých žalovaný ako právny zástupca zastupoval svojich klientov) okresný súd odročil na neurčito. Okresný súd o odročení pojednávania rozhodol   napriek   tomu,   že   návrh   žalovaného   na   odročenie   pojednávania   doručený okresnému súdu 25. októbra 2012 neobsahoval náležitosť požadovanú ustanovením § 119 ods. 2 písm. b) OSP (deň, keď sa účastník konania navrhujúci odročenie pojednávania o dôvode odročenia dozvedel), ktorá je nevyhnutná na posúdenie skutočnosti, či účastník konania   oznámil   konajúcemu   súdu   dôvod   odročenia   bez   zbytočného   odkladu.   Naopak, k preskúmaniu   splnenia   označenej   podmienky   (oznámenie   dôvodu   odročenia   bez zbytočného   odkladu)   pristúpil   okresný   súd   až   dodatočne   po   rozhodnutí   o odročení pojednávania, keď žalovanému 2. novembra 2012 adresoval výzvu, aby oznámil relevantné údaje v intenciách citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej   a faktickej zložitosti sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka konania nebola závislá od právnej náročnosti   či   skutkovej   náročnosti   prerokovávanej   veci,   pretože,   tak   ako   to   vyplýva z obsahu spisového materiálu, konajúci súd doteraz vykonával iba vedľajšie procesné úkony a k vlastnému meritórnemu prerokovaniu veci (s výnimkou jediného výsluchu sťažovateľa vykonaného dožiadaným súdom) dosiaľ nepristúpil.

2. Ústavný   súd   v   rámci   hodnotenia   prípadných   zbytočných   prieťahov   v   súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria zistil okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

V prvom rade ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu a súdny   poplatok   sa stáva splatným už týmto okamihom. V danom prípade   sťažovateľ   si túto   povinnosť   nesplnil   (spoplatnený úkon   urobil   11.   februára 2005), čím vyvolal reťaz úkonov a rozhodnutí okresného súdu i druhostupňového súdu zavŕšenú až právoplatným rozhodnutím o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov (26. mája 2011). Odhliadnuc od pochybení okresného súdu v tejto súvislosti (ktoré sú vyhodnotené na inom mieste) sťažovateľ ako iniciátor posudzovaného konania nesplnením   predpokladov   prípustnosti   jeho   žaloby,   ku   ktorým   patrí   aj   zaplatenie súdneho poplatku, nepochybne sťažil postup konania v jeho veci (m. m. IV. ÚS 87/07).

Ďalej ide o pasivitu sťažovateľa, ktorý po odročení pojednávania 11. februára 2008 (z dôvodu jeho neúčasti ospravedlnenej práceneschopnosťou) nesplnil výzvu uloženú mu súdom, a to informovať konajúci súd bezodkladne o jeho zdravotnej spôsobilosti, a teda o schopnosti zúčastniť sa fyzicky ďalšieho termínu pojednávania. Táto okolnosť zbytočne predĺžila   súdne   konanie,   v   ktorom   následne   okresný   súd   pokračoval   až   vykonaním pojednávania   8.   júna   2009,   ktoré   však   bolo   opätovne   odročené   pre   neprítomnosť sťažovateľa (kolízia pojednávaní), aj keď ospravedlnenú, avšak pripísateľnú práve na vrub sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k skutočnosti, že sťažovateľ značne sťažil postup súdu   pri   doručovaní   jemu   adresovaných   zásielok,   ktoré   na   adrese   svojho   aktuálneho, konajúcemu súdu známeho pobytu, nepreberal.

Ústavný   súd   sa   v rámci   druhého   kritéria   relevantného   pre   posúdenie   otázky zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku poukazoval na realizáciu procesných návrhov zo strany sťažovateľa majúcich podľa názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý priebeh konania.

Vo svojich rozhodnutiach už viackrát ústavný súd vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľových procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil   pri   stanovení   výšky   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   sťažovateľovi   týmto nálezom priznal.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená a neefektívna činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobia nečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   závažná prekážka, ako aj jeho neefektívny postup.

Už   v úvodnej   fáze   konania   okresného   súdu   sa   vyskytlo   obdobie   pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne troch mesiacov, a to v období   konania od 10. februára 2005, keď bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie žalovaného k žalobe, do 15. júna 2005, keď okresný súd doručil sťažovateľovi predmetné vyjadrenie žalovaného.Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne dvanásť mesiacov zaznamenal ústavný súd v etape konania od 10. augusta 2005, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa („úprava žaloby“), do 13. septembra 2006, keď okresný súd toto vyjadrenie doručil žalovanému.

Nečinnosťou   zodpovedajúcou   dĺžke   približne   siedmich   mesiacov   bolo   poznačené obdobie konania od mája 2007, keď okresný súd doručoval sťažovateľovi výzvu na úhradu súdneho poplatku, do 11. februára 2008, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

Neefektívny   postup   okresného   súdu   potvrdzuje   rozhodnutie   nadriadeného   súdu zo 7. decembra   2010,   ktorým   tento   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   časti konania   z dôvodu   odňatia   možnosti   sťažovateľovi   konať   pred   súdom   a vrátil   mu   vec na ďalšie konanie so záväznými právnymi pokynmi ďalšieho postupu.

Rovnako za nesústredený, a teda neefektívny považuje ústavný súd postup okresného súdu, ktorý vyhovel návrhu žalovaného na odročenie pojednávania (určeného na 29. október 2012)   bez   toho,   aby   vopred   preskúmal   splnenie   podmienok   predpísaných   relevantnou právnou   úpravou   (už   citované   ustanovenia   §   119   OSP),   keď   okresný   súd   ich   splnenia zisťoval v rozpore s právnou úpravou až dodatočne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil predovšetkým v dôsledku označených období nečinnosti (v celkovom   rozsahu   jedného   roka   a desiatich   mesiacov),   ako   aj   v dôsledku   svojho neefektívneho postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (viac ako osem rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru   za primeranú   a ani   za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ nemajetkovou   ujmou   vyplývajúcou   z pocitov   neistoty,   krivdy,   morálneho   utrpenia prameniacich   zo   situácie   navodenej   súdom,   keď   konanie   na   ochranu   osobnosti   trvá neprimerane dlhú dobu – viac ako osem rokov.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením, a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 500   €,   ktorá   zohľadňuje charakter   zbytočných   prieťahov   v konaní a   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocite   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   však   musel   v danom prípade   položiť   osobitný   dôraz   na   hodnotenie   správania   sťažovateľa   v konaní.   Pasivita alebo až ignorovanie súdu takým spôsobom, aký vyplýva zo zistení ústavného súdu (napr. opakované neúplné podania súdu, nereagovanie na výzvy súdu, opakované nepreberanie súdnych   zásielok   a pod.)   zo   strany   účastníka   konania,   ktorý   ho   sám   svojím   návrhom inicioval, pôsobí protichodne   vo   vzťahu k jeho tvrdeniam   o „pocitoch právnej   neistoty, krivdy a morálneho utrpenia“ v súvislosti s dlhotrvajúcim súdnym konaním. Aj na tento prípad sa vzťahuje zásada „bdelým patrí právo“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 334,29 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne   sťažovateľa   okresný   súd,   a   to   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013