znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 585/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Grell, s. r. o., Jilemnického 2, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Grell, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   2   Tos   59/2014-2746 z 22. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená   sťažnosť   P.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 59/2014-2746 z 22. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   byť   od   18.   septembra   2012   vo   väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 1 T/34/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovu žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol.   Proti   uvedenému   uzneseniu   podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd   rozhodol   napadnutým   uznesením   tak,   že   ju zamietol.

Vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že v rozhodnutiach okresného   súdu   a krajského   súdu   o   žiadostiach   sťažovateľa   na prepustenie   z väzby   sú uvádzané dôvody   väzby zhodné a „ich podstatou má byť hroziaci vysoký trest a z toho plynúce   obavy   z vyhýbania   sa   trestnej   činnosti“. Zároveň   poukazuje   na   skutočnosť,   že od vzatia   sťažovateľa   do   väzby   neboli   proti   nemu   vznesené   žiadne   nové   dôvody   väzby a že konajúce   súdy   o jeho   žiadosti   rozhodovali „bez   akéhokoľvek   preukazovania   alebo aspoň výsluchu sťažovateľa u KS Trenčín pri rozhodovaní o sťažnosti a uspokojili sa len stálym opakovaním všeobecných skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu byť dôvodom   pre   trvanie   väzby   po   uplynutí   21   mesiacov“. Porušenie   práva   na prezumpciu neviny „podľa   čl.   50   ústavy   SR“ sťažovateľ   vidí   aj   v rozhodnutí   krajského   súdu o predchádzajúcej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   kde   sa   mal   krajský   súd záväzne   vyjadriť   k otázke   viny   sťažovateľa,   hoci   o tejto   otázke   nebolo   právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ v podstatnom namieta, že hrozba vysokého trestu, ktorú mal krajský súd vidieť   ako   rozhodujúci   dôvod   obmedzenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   tzv.   útekovou väzbou,   nie   je   spôsobilým   väzobným   dôvodom,   keďže   na   to,   aby   táto   hrozba „bola dôvodom pre tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol   ujsť   alebo   sa   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu.“. Na absenciu týchto konkrétnych okolností mal sťažovateľ poukázať vo viacerých podaniach, v ktorých   žiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ako   aj   v sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu a vo viacerých mal navrhnúť aj prijatie záruky.

Poukazujúc   na   znenie   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že uznesenie krajského súdu nespĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia, keďže nereagovalo   na   podstatné   a právne   relevantné   sťažnostné   námietky   spôsobom,   ktorý predpokladá uvedené zákonné ustanovenie. V sťažnosti poukazuje na konkrétnu judikatúru ústavného   súdu   (III.   ÚS   135/04,   I.   ÚS   148/08,   I.   ÚS   187/09),   ako   aj   na   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (2 Tost 29/2010, 2 Tost 7/2012, 3 Tošs 12/2009). Sťažovateľ   v súčasnej   dobe   nevidí „žiadne   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku, a to hlavne z dôvodu, že klient má trvalé bydlisko, nikdy sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. Závery v tom smere, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, skrývať sa alebo inak mariť súdne konanie nie sú podložené žiadnou skutočnosťou, ktorá by sa reálne stala   alebo   reálne   hrozila.“. V závere   sťažnosti   pripomína,   že   sťažovateľ   vykonal   pred súdom sľub, že povedie riadny život, a pre zabezpečenie pokračovania trestného konania navrhol aj nariadenie dohľadu probačným a mediačným úradníkom.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal v jeho veci rozhodnutie, ktorým vysloví, že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy,   ďalej   porušil   jeho   základné   právo „podľa čl. 50/ods. Ústavy SR“ a označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

2.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať ani pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby nemožno vziať z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu

Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do   práv   obvineného.   Keďže   ide   o   najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť alebo potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť ich v rozhodnutiach   o väzbe   (Toth   c.   Rakúsko   z   12.   decembra   1991).   Ústavný   súd už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   jeho   právomoc   na   rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej   slobody,   akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným   dôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že implicitnou   súčasťou   čl.   17   ústavy   sú   aj   záruky   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty práva na osobnú slobodu,   ktoré   zahŕňajú   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   pri   pozbavení   osobnej slobody.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   je   tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   2   Tos   59/2014-2746   z 22.   mája   2014 sťažnosť   podanú   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietol.   Po   uvedení obsahu napádaného uznesenia okresného súdu, ako aj obsahu podanej sťažnosti vo svojom uznesení zrekapituloval predchádzajúci priebehu konania, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ďalšími obvinenými uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.   0 Tp   94/2012   z 21.   septembra   2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 23 Tpo 49/2012 z 15. októbra 2012 vzatý do väzby pôvodne z dôvodov podľa § 71 ods.   1   písm.   a)   a b)   Trestného   poriadku,   pričom   na nich   bola   18.   marca   2013   podaná obžaloba pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona, v štádiu pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Trestného   zákona,   pre   pokračovací   zločin   nedovoleného ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   294   ods.   1   a   4   písm.   b)   Trestného zákona, pre pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4 písm. b) Trestného zákona a pre pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   295   ods.   1   písm.   a)   a   3   písm.   b) Trestného zákona, o ktorej už raz rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 34/2013 z 24. júna 2013, ktorý však bol na podklade odvolaní podaných prokurátorom v neprospech obžalovaných   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   75/2013   zo   4.   septembra   2013 v celom rozsahu zrušený. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd   uvádza,   že   si „plne   osvojil   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu,   že   doteraz zabezpečené   a   vykonané   dôkazy   v   prípravnom   konaní   i   na   hlavných   pojednávaniach pred okresným   súdom   -   napriek   zrušeniu   citovaného   rozsudku   Okresného   súdu   Trenčín z 24. júna 2013, sp. zn. 1T/34/2013 uznesením krajského súdu - v súlade aj s dôvodmi uvedenými   v zrušujúcom   uznesení   súdu   druhého   stupňa   v   rovine   závažného   podozrenia a zároveň   rozumnej   istoty   odôvodňujú   naďalej   podozrenie,   že   skutky,   pre   ktoré   sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú zákonné znaky stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák., v štádiu pokusu podľa   §   14   ods.   1   Tr.   zák.,   pokračovacieho   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami   podľa § 294   ods.   1,   4   písm.   b)   Tr.   zák.,   pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné podozrenie, že ich spáchali obžalovaní O. V., P. L. a D. H. Dôvodnosť podozrenia doteraz vykonanými   dôkazmi   nebola   vylúčená,   naďalej   je   daná   a preto   záver   okresného   súdu vyjadrený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny. Krajský súd tento záver prijal plne rešpektujúc základnú zásadu trestného konania prezumpcie neviny, vyjadrenú aj v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd po skonštatovaní dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, pre   ktorú   je   obžalovaný   P.   L.   stíhaný   spolu   s   ďalšími   spoluobžalovanými   sa   dôsledne v rámci podanej sťažnosti zaoberal, či v danom štádiu trestného konania u obžalovaného naďalej pretrváva dôvod útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. so skutkovým a právnym záverom, ktorý si osvojil na podklade rozhodnutia súdu prvého stupňa, že tento dôvod   je   plne   daný   a   nenastali   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zánik útekovej   väzby.   V   tejto   súvislosti   aj   krajský   súd   poukazuje   predovšetkým   na   charakter a spôsob   spáchania   trestnej   činnosti   (násilnou   formou   s   použitím   zbrane),   plánovanie útekovej trasy z miesta činu v rámci ktorého mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa mali   skrývať,   resp.   zdržiavať   do   ukončenia   bezpečnostných   opatrení,   ako   aj   to,   že preverovali   všetky   možnosti   vykonania   činu,   zabezpečili   si   teda   únikové   cesty,   čo nasvedčovalo, že vykonali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, prípadne aj vysokému trestu v prípade uznania viny. Teda s ohľadom na charakter spáchanej trestnej činnosti, osobu obžalovaného P. L. v preukázateľnej dôvodnosti podozrenia jeho účasti na tejto trestnej činnosti majetkového charakteru závažnou násilnou formou aj v danom štádiu trestného konania dôvody útekovej väzby u neho naďalej pretrvávajú. Tieto aj podľa názoru   krajského   súdu,   z   hľadiska   účelu   väzby   ako   zabezpečovacieho   opatrenia   a jej primeranosti nemožno dosiahnuť len prijatím jeho písomného sľubu,   že povedie riadny spôsob života (§ 80,ods. 1 písm. b) Tr. por.) ako aj jeho návrhu na jej nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním (§ 80 ods. 1 písm. c) Tr. por.) tak ako to správne vyslovil okresný súd vo svojom rozhodnutí.

Na základe právneho záveru, že napadnuté uznesenie je zákonné a vecne správne, pričom krajský   súd   sa   stotožnil   so závermi   okresného   súdu,   z týchto dôvodov sťažnosť obžalovaného P. L. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“.

Ústavný   súd   v medziach   daných   mu   ústavou   v konaní   o sťažnosti   preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesených námietok, avšak nezistil dostatok dôvodov na vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného základného práva na osobnú slobodu.

Vo vzťahu k sťažovateľom uvádzanej námietke, že samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového Trestného poriadku) spôsobilým väzobným dôvodom v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ústavný súd uvádza, že v sťažovateľovom prípade krajský súd neodôvodňuje svoje rozhodnutie len hrozbou vysokého trestu, ale z jeho obsahu vyplýva,   že   sa   zaoberal   existenciou   ďalších   konkrétnych   okolností,   ktoré   mali   spolu s hrozbou vysokého trestu väzbu sťažovateľa odôvodňovať. Tieto konkrétne skutočnosti vo svojom   rozhodnutí   krajský   súd   primerane   opísal,   vyplývajú   z konania   samotného obvineného a nemožno tvrdiť, že sú len všeobecnej povahy. Na rozdiel od prípadu, na ktorý sťažovateľ v sťažnosti poukazuje a ktorý aj bol riešený ústavným súdom v konaní o inej sťažnosti (I. ÚS 187/09), krajský súd v danom prípade nepoukázal len na osobné pomery obvineného, ktoré samy osebe trvanie väzby neodôvodňovali, ale na konkrétne okolnosti, akými je napríklad plánovanie úteku z miesta činu.

Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že pred krajským súdom nebol v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby vypočutý. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného   práva   jednotlivca   do   osobnej   slobody   síce   je   aj   právo   dotknutej   osoby vyjadriť   sa,   a   teda   aj   právo   na   vypočutie   súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08), avšak v sťažovateľovej veci   o takomto   prípade   hovoriť   nemožno.   Pre   ústavnú   konformnosť   rozhodnutia   súdu druhého stupňa totiž postačuje, že v rámci dvojinštančného konania bol sťažovateľ osobne vypočutý na jednom stupni, teda aj len na okresnom súde (II. ÚS 277/09, III. ÚS 466/2010). Postup krajského súdu, ktorý v konaní o sťažnosti sťažovateľa rozhodol bez jeho vypočutia na neverejnom   zasadnutí,   preto   ešte   nezakladá   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy,   a   k ich   porušeniu   by došlo   iba v prípade,   že by pred   rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby nebol sťažovateľ vôbec vypočutý.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu obstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťou označeného   základného   práva   na   osobnú   slobodu.   Uznesenie   krajského   súdu   totiž v skutočnosti   dostatočne odpovedá   na relevantné právne otázky   nastolené sťažovateľom (a to najmä, že v jeho prípade existujú aj konkrétne okolnosti odôvodňujúce obmedzenie jeho osobnej slobody tzv. útekovou väzbou) a ním prezentovaný názor, že tomu tak nie je, len signalizuje nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je možné   realizovať   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Na základe uvedeného tak v tejto časti vyhodnotil ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ v petite uviedol, že sa tiež domáha vyslovenia porušenia „čl. 50/ods. ústavy SR“ uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 59/2014-2746. Po posúdení tejto časti petitu v spojení s odôvodnením sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa v skutočnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy upravujúceho zásadu prezumpcie neviny.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z už citovanej relevantnej časti uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd v napadnutom uznesení nevyslovuje predbežný záver o vine sťažovateľa, ale len v rámci svojich úvah o dôvodnosti väzby poukazuje na vykonané dokazovanie, na základe ktorého uzatvára,   že   v sťažovateľovom   prípade,   v ktorom   už   v predchádzajúcom   konaní   došlo k zrušeniu už vydaného prvostupňového rozsudku uznávajúceho sťažovateľa za vinného zo spáchania   trestnej   činnosti   na   základe   odvolania   podaného   prokurátorom   v jeho neprospech,   možno   hovoriť   o   existencii   kvalifikovaného   podozrenia,   že   sa   sťažovateľ dopustil skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Uvedené konštatovanie nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zásady prezumpcie neviny. K takému porušeniu   by   mohlo   dôjsť   len   v prípade,   pokiaľ   by   konajúci   súd   v odôvodnení   svojho uznesenia výslovne vyhlásil sťažovateľa za vinného z trestnej činnosti, za ktorú je ešte len súdený.

Ústavný   súd   teda   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   nezistil,   že   by   krajský   súd v okolnostiach   daného   prípadu   prejudikoval   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   prelomil   tak zásadu prezumpcie   neviny,   čím   by   sa   dopustil   porušenia   základného   práva   zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na opísané   dôvody ústavný   súd   sťažnosť   namietajúcu   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a základného práva na prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014