znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 584/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžo/62/2012, 3 Sžo/49/2013 z 3. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2014 doručená   sťažnosť   E.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   účinný opravný   prostriedok   podľa čl. 13   dohovoru   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Sžo/62/2012,   3 Sžo/49/2013 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v súvislosti s jeho zadržaním   príslušníkmi   Policajného   zboru   24.   júna   2010   a 7.   júla   2010   návrhom zo 4. augusta 2011 podľa § 62 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) domáhal   obnovy   konaní   právoplatne   ukončených   rozhodnutiami   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru   v Bratislave,   odborom   poriadkovej   polície   (ďalej len   „KRPZ“)   č.   p.: KRP-PP-199-008/2010 zo 17. augusta 2010 a č. p.: KRP-PP-205-009/2010 z 23. augusta 2010 z dôvodu, že „vo veci mojich údajných priestupkov konal Obvodný úrad Bratislava a rozhodnutím č. OBU-BA-OVVS3-2011/04484, 084485, 04384 Pr-1843, 1844, 1701/1-10- L.G./V19... sa preukázalo, že údajné nadávky policajtom nie sú priestupkom a to, že som neuposlúchol   výzvu,   sa   nepreukázalo“. KRPZ   rozhodnutím   č.:   KRP-PP-475-014/2011 z 5. septembra 2011 návrh sťažovateľa zamietol po tom, ako „preskúmal a vyhodnotením podkladov   a všetkých   skutočností   zo   zabezpečených   spisových   materiálov   a podkladov, ktoré predložil účastník konania dospel k záveru, že... nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia   účastníka   konania   a taktiež   rozhodnutia   oprávneného   orgánu   nezáviseli od posúdenia   predbežnej   otázky,   o ktorej   príslušný   orgán   rozhodol   inak“. Odvolanie sťažovateľa   Prezídium   Policajného   zboru,   odbor   poriadkovej   polície   (ďalej   len   „PPZ“) rozhodnutím č.: PPZ-OPP-1065/2011 z 31. októbra 2011 zamietlo a uvedené rozhodnutie KRPZ potvrdilo.

Následne   aj   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 2 S/200/2011-43   žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti uvedeného   rozhodnutia   PPZ,   zamietol.   Vychádzal   pritom   (okrem   iného) „z premisy, že obnova   konania   je   prípustná   iba   vo   výnimočných   prípadoch,   ktoré   sú   taxatívne vymedzené Správnym poriadkom, pričom v danom prípade správne orgány riadne zistili skutkový stav a správne aplikovali príslušné ustanovenia zákona. Súd nezistil žiadne také vady,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   nezákonnosť   napadnutého   rozhodnutia,   pričom preskúmavané   rozhodnutia   majú   všetky   náležitosti   v zmysle   §   47   Správneho   poriadku a nevykazujú ani žiadne formálne, či logické nedostatky. Napokon treba uviesť, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní   vrátane   tvrdenia   žalobcu   o predbežnej   otázke   a o tom,   že   výsledok   konania správneho   orgánu   o priestupku   podľa   zákona   o priestupkoch   je   dôvodom   na   obnovu konania vo veci zaistenia osoby podľa zákona o Policajnom zbore.“.

Uznesením   č.   k.   2   S/200/2011-48   z 20. novembra   2012   krajský   súd   uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 35 €.

Po podaní odvolaní sťažovateľom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/62/2012, 3 Sžo/49/2013 z 3. decembra 2013 obe rozhodnutia krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, ktorú aj konkrétne cituje, v sťažnosti namieta, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu „absencie dostatočného odôvodnenia, arbitrárnosti rozhodnutia, formalistického prístupu pri rozhodovaní“. Sťažovateľovi „nebola povolená obnova konania... napriek tomu, že boli splnené   podmienky   určené   správnym   poriadkom   a teda   sťažovateľ   mal   právny   nárok na obnovu konania“, pričom v ďalšom konaní „uviedol rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, ktoré umožnili súdu rozhodnutia správneho orgánu preskúmať“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/62/2012, 3 Sžo/49/2013 z 3. decembra 2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   a právo   na účinný opravný prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/62/2012, 3 Sžo/49/2013 z 3. decembra 2013.

1.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   petit   v spojení   s odôvodnením   sťažnosti (§ 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde) smerujú výlučne proti výroku, ktorým najvyšší súd v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu potvrdil rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   2   S/200/2011-43   z 24.   októbra   2012   o zamietnutí sťažovateľovej žaloby. V súvislosti s týmto výrokom sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka nielen formalistický prístup pri rozhodovaní, ale aj absenciu „dostatočného odôvodnenia“ a arbitrárnosť ním vydaného rozhodnutia. Sťažovateľ je presvedčený, že „mal právny nárok na obnovu konania“.

Preskúmaním sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľa   sú   v zásade   totožné   s jeho   argumentáciou   uplatnenou   už   v konaniach   pred všeobecnými súdmi, pričom na ich základe sa snaží o revíziu rozsudku najvyššieho súdu.

Keďže   sťažovateľovi   je   známa   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa   jeho oprávnenia   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov   vo   vzťahu k obsahu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   porušenie   ktorého   v sťažnosti   namieta, nepovažoval v danom prípade za účelné túto duplicitne citovať.

Ústavný súd však opätovne pripomína, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ústavy, ktorého sa v spojení s čl. 51 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, nie je povinnosť súdu, resp. orgánu verejnej moci, vyhovieť návrhu   účastníka   konania   na   obnovu   konania   (m.   m.   I.   ÚS   84/97),   ak   nie   sú   splnené podmienky   ustanovené príslušným   procesným   kódexom,   v tomto   prípade   ustanoveniami § 62   a nasl.   Správneho   poriadku.   Okrem   toho   nespokojnosť   sťažovateľa   s   právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť sťažovateľa je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu   na   spochybnenie   právnych   záverov   najvyššieho   súdu,   ktorý   prvostupňové rozhodnutie potvrdil po tom, ako „z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu,... s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožnil v celom   rozsahu“ (pozri   I.   časť   odôvodnenia   tohto   uznesenia).   Najvyšší   súd   navyše poukázal   na   to,   že   obnova   konania   je   mimoriadny   spôsob   preskúmania   právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, ktorý sa uplatní vtedy, ak v ukončenom správnom konaní nebol náležitým spôsobom zistený skutočný stav veci alebo ak nerešpektovanie procesných podmienok   ustanovených   zákonom   vzbudzuje   pochybnosti   o   objektivite   konania. To znamená,   že   obnova   konania   slúži   na   dodatočnú   elimináciu   takých   rozhodnutí, nezákonnosť ktorých je dôsledkom porušenia jednej z kľúčových zásad správneho konania – zásady materiálnej pravdy, podľa ktorej rozhodnutia správnych orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci § 3 ods. 4 Správneho poriadku. O taký prípad však podľa názoru   najvyššieho   súdu   v danej   veci   nešlo,   preto   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol uvedeným spôsobom.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   (ale   ani krajský   súd   a správne   orgány)   neuprel   sťažovateľovi   možnosť   domáhať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jeho práv pred ním, v jeho veci konal a včas rozhodol. Právne   závery   najvyššieho   súdu   sú ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa nerozhodol ani svojvoľne, pretože jeho závery vychádzajú z relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku, ako aj zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom   zbore   v znení   neskorších   predpisov.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú súvislosť   medzi   označenými   právami   a napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   práva   sťažovateľa   na   účinný   opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti spočívajúcej v úplnej absencii odôvodnenia označeného   práva   v zmysle   ustanovenia   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde (pozri napr. II. ÚS   117/05,   IV.   ÚS   77/08,   I. ÚS 368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, III. ÚS 168/2014 a iné).

3. Rovnako ani výrok napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 2 S/200/2011-48 z 20. novembra 2012, nebol predmetom ústavnej   kontroly   vzhľadom   na   úplnú   absenciu   odôvodnenia   vo   vzťahu   k jednotlivým právam uvedeným v petite sťažnosti v zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde; sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014