znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 584/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bližšie neidentifikovaného základného   práva   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   13 C   240/2002 a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 373/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, bližšie   neidentifikovaného   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 240/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 373/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 13 C 240/2002 domáhala proti G. G., B. (ďalej len „odporkyňa v 1. rade“), a proti Stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „odporca v 2.   rade“),   určenia,   že dohoda   o prevode   členských   práv   a povinností   zo   4.   júna   2001 uzavretá medzi sťažovateľkou ako prevodcom a odporkyňou v 1. rade ako nadobúdateľom je neplatná. Súčasne sa v tom istom konaní domáhala uloženia povinnosti vypratať byt.

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 240/2012-195 z 25. júna 2009 určovací návrh v celom   rozsahu   zamietol.   Na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k skutkovému záveru,   že   sťažovateľka „sa   chcela   stať   nájomníčkou   bytu,   ktorý užívala   Ľ.   K.   (R.), navrhovateľka chcela výmenou Ľ. R. poskytnúť svoj dom v L. Sprostredkovateľmi výmeny boli   p.   B.   a p. S.,   ktorí   chceli   dopomôcť   navrhovateľke   k bytu   trojvýmenou,   nakoľko jednoduchá výmena nebola možná. Odporkyňa v 1. rade bola nájomníčkou družstevného bytu,   a   p.   B.   ju   oslovila,   aby pomohla   navrhovateľke   zapožičaním   svojho   bytu na trojvýmenu.

Zámer   bol   ten,   že   odporkyňa   v 1.   rade   prevedie   členské   práva   k   bytu   na M. na navrhovateľku, ktorá následne vymení nájomný byt na M. za nájomný byt na Š. s p. K. (R.), ktorá sa popri tom stane vlastníčkou domu navrhovateľky v L., a prevedie členské práva k bytu na M. späť na odporkyňu v 1. rade.

Odporkyňa v 1. rade previedla členské práva k bytu na M. na navrhovateľku (ktorá sa   zaviazala   byt   do   štyroch   mesiacov   vrátiť,   alebo   zaplatiť   600.000,-   Sk), a sprostredkovatelia pracovali na výmene bytu na M. za byt na Š. Dňa 30.05.2001 p. K. (R.) od   výmeny   odstúpila,   teda   celá   výmena   sa   nezrealizovala.   Dňa   04.06.2001   uzavreli navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade dohodu o prevode členských práv k bytu na M. späť na odporkyňu v 1. rade.“.

V určovacom   návrhu sťažovateľka   spočiatku   tvrdila,   že   súčasťou   spornej   dohody bola   ústna   dohoda   o finančnom   vyrovnaní   (finančné   plnenie   odporkyne   v 1.   rade sťažovateľke), ku ktorému však nedošlo, a preto „oznámila odporcovi v 2./... že od dohody odstupuje   a nesúhlasí   s prevodom   členských   práv   na   odporkyňu   v 1./   rade“.   Neskôr sťažovateľka   tvrdila,   že   dohodu   podpísala   v omyle,   do ktorého   ju   uviedla   p.   B.,   ktorá zastupovala odporkyňu v 1. rade.

Okresný   súd   konštatoval,   že   tvrdenie   sťažovateľky   o ústnej   dohode   o finančnom vyrovnaní „v konaní   nebolo preukázané žiadnym dôkazom,   ani svedeckou výpoveďou“, pričom „dohoda   o prevode   členských   práv   z navrhovateľky   na   odporkyňu   nebola v písomnej forme viazaná na žiadnu podmienku“.

Sťažovateľkou tvrdený právne relevantný omyl okresný súd nezistil, keď zdôraznil, že „skutočnosť,   že   prevádza   členské   práva   na   odporkyňu   v 1.   rade,   musela   byť navrhovateľke   známa   pri   prečítaní   a podpísaní   a následnom   overení   dohody,   ak   išlo o zábezpeku,   čo   je   jedna   z možností,   navrhovateľka   o tom   vedela,   a bola   uzrozumená, že ak k výmene nedôjde, veci sa uvedú do pôvodného stavu, takže tu je omyl vylúčený... neobstojí   ani   tvrdenie   navrhovateľky,   že   bola   uvedená   do   omylu   tým,   že   jej   nebolo pri podpisovaní oznámené, že k výmene bytov nedôjde, resp., že jej bolo povedané, že len podpísanie dohody o prevode členských práv nepostačuje na ich reálny prevod, nakoľko tieto   skutočnosti   si   mohla   a za   daných   okolností   aj   mala   sama   navrhovateľka   overiť, nakoľko nebola k podpísaniu dohody donútená a nebola ani v časovej tiesni.

Preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o podstatný a ospravedlniteľný omyl, keďže navrhovateľka mohla pri obvyklej starostlivosti vedieť skutočný stav veci......   súd   dospel   k záveru,   že   nebola   splnená   ani   druhá   súčasná   podmienka,   teda, že odporkyňa   v 1.   rade   omyl   buď   vyvolala   alebo   o ňom   musela   vedieť.   V konaní   bolo jednoznačne   preukázané,   i tvrdením   navrhovateľky,   že   do   omylu   bola   uvedená sprostredkovateľmi, resp. pani B., že odporkyňa v 1. rade omyl nevyvolala, a zároveň nebol produkovaný   žiaden   dôkaz,   že   by   odporkyňa   v 1.   rade   o nejakom   omyle   navrhovateľky vedela, alebo musela vedieť.“.

Okresný   súd   vzhľadom   na   zamietnutie   určovacieho   návrhu   zamietol   i návrh na vypratanie bytu, a to aj preto, že sťažovateľka „nie je aktívne legitimovaná na podanie návrhu na vypratanie predmetného bytu, ktorý je vo vlastníctve odporcu v 2. rade...“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním,   v ktorom   namietala, že „nemohla   previesť   členské   práva   k družstevnému   bytu   na   odporkyňu   v 1.   rade do 4 mesiacov   po   výmene,   lebo   už   žiadne   členské   práva   k družstevnému   bytu   nemala. Poukazovala na výpoveď svedkyne B. v tom smere, že ju odporkyňa v 1. rade splnomocnila, aby ju v celej záležitosti zastupovala... z čoho vyplýva aj skutočnosť, že svedkyňa B. musela odporkyňu   v 1. rade   informovať   o všetkých   krokoch   a skutočnostiach,   ktoré   sa   vo   veci udiali, a preto bol nesprávny právny záver súdu prvého stupňa, že odporkyňa v 1. rade nič nevedela o omyle navrhovateľky. Keďže dohoda bola podpísaná aj odporkyňou v 1. rade, táto o všetkom vedela... svedkyňa B. podala sama, bez odporkyne v 1. rade, návrh dohody o prevode členských práv na družstvo, pričom musela sfalšovať jej podpis na prehlásení pre družstvo. Dohodu o prevode členských práv preto považuje za neplatnú, keďže nebola urobená   slobodne,   vážne   a určite.   Nepodpisovala   ju   totiž   s cieľom,   že prevádza   platne na odporkyňu v 1. rade členské práva k družstevnému bytu, lebo v tom čase bola podaná žiadosť o jeho výmenu za obecný byt a pokiaľ by nebola nájomníčkou družstevného bytu, k žiadnej   výmene   bytov   by   nemohlo   prísť...“.   Sťažovateľka   v odvolaní   namietala   aj nevykonanie znaleckého dokazovania na účel grafologického skúmania jej podpisu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   373/2012-301   z 19.   marca   2013   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Konštatoval,   že   okresný   súd „vykonal   náležité dokazovanie   v rozsahu   potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých pre posúdenie   dôvodnosti   návrhu...   a zhodnotením   výsledkov   vykonaného   dokazovania v súlade s § 132 O. s. p., dospel k správnym skutkovým zisteniam...“.

Krajský súd v prvom rade uviedol, že na pojednávaní 25. júna 2009 sťažovateľka „po   poučení   podľa   §   120   ods.   4   O. s. p.   netrvala   na   ďalšom   doplnení   dokazovania a na zváženie   súdu   ponechala...   znalecké   dokazovanie   na   preukázanie   jej   podpisu na prehlásení   zo   dňa   4.6.2001.   Súd   prvého   stupňa   uznesením   vyhlásil   dokazovanie za skončené,   keď   ho   správne   nepovažoval   za   potrebné   doplniť   o navrhované   znalecké dokazovanie,   ktoré   sa   aj   odvolaciemu   súdu   javilo   ako   nadbytočné,   keďže   by   neviedlo k preukázaniu žiadnej právne významnej skutočnosti v konaní, vzhľadom na to, že uvedené prehlásenie nebolo právnym úkonom, s ktorým by právne predpisy spájali nejaké právne účinky.“.

Pokiaľ   ide   o právne   hodnotenie   veci   okresným   súdom,   krajský   súd   uznal, že „výsledky vykonaného dokazovania poskytujú spoľahlivý podklad pre záver, že dohoda je neplatná pre nedostatok vážnosti vôle pri jej uzatváraní“. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia spornej   dohody   (4.   júna   2001)   sťažovateľka „nemala   dispozičné   právo   k predmetnému družstevnému bytu, keďže uzavrela dňa 20.3.2001 dohodu o jeho výmene s p. R.... za jej 4- izbový obecný byt na Š...., ktorá bola 22.3.2001 odsúhlasená odporcom v 2. rade a dňa 26.3.2001   predložená   na   schválenie   Miestnemu   úradu   v P.;   teda   v tom   čase   podľa vedomostí   navrhovateľky   ešte   len   prebiehalo   schvaľovanie   výmeny   bytov,   o ktorú mala záujem,   a v prípade   ak   by   previedla   členské   práva   k predmetnému   družstevnému   bytu na odporkyňu v 1. rade počas schvaľovania tejto výmeny, nebola by prebehla táto výmena bytov, keďže by nemohla byť ani schválená. Výsledky vykonaného dokazovania preukazujú, že   navrhovateľka   v čase   podpisovania   dohody   o prevode   členských   práv   dňa   4.6.2001 nemala vedomosť o tom, že p. R.... od dohody o výmene bytov dňa 30.5.2001 odstúpila a že sa už nezrealizuje, a preto nemožno ani dovodiť, že by ju uzatvárala v súvislosti s plnením svojho záväzku v potvrdení zo dňa 1.3.2001, vrátiť odporkyni v 1. rade... byt... nedostatku vážnosti vôle nasvedčuje aj tá preukázaná skutočnosť, že navrhovateľka uvedenú dohodu o prevode členských práv k družstevnému bytu podpísala len ako zábezpeku pre odporkyňu v 1. rade, aby nebola poškodená a aby neprišla o predmetný byt. V tomto smere preto súd prvého stupňa síce vyvodil správne skutkové závery, avšak z nich nevyvodil správny právny záver o platnosti dohody o prevode členských práv k družstevnému bytu zo dňa 4.6.2001 z hľadiska jej zákonných náležitostí v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák..

Návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti dohody o prevode členských práv zo dňa 4.6.2001... však nemôže obstáť z hľadiska ďalších podstatných okolností prípadu... V konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   zo   skutkového   hľadiska   nesporným, že k uzavretiu prvotnej dohody o prevode členských práv k predmetnému družstevnému bytu z odporkyne v 1. rade na navrhovateľku došlo dňa 19.2.2000 z dôvodu, aby navrhovateľka následne mohla tento 1-izbový družstevný byt vymeniť za 4-izbový obecný byt na Š...., ktorého nájomníčkou bola p. R., keďže navrhovateľka mala záujem o tento obecný nájomný byt   a jeho   následné   odkúpenie   do   osobného   vlastníctva   a p. R.   mala   záujem   o kúpu rodinného domu v D. od navrhovateľky, ktorá sa zaviazala tento dom na ňu previesť, s tým, že   p.   R.   následne   prevedie   na odporkyňu   v 1.   rade   od   navrhovateľky   nadobudnutý družstevný byt...

S poukazom   na   tieto   skutkové   závery...   možno   nepochybne   uzavrieť,   že   dohoda o prevode členských práv k družstevnému bytu... uzavretá medzi odporkyňou v 1. rade ako prevodcom   a navrhovateľkou   ako   nadobúdateľkou   dňa   19.12.2000   bola   simulovaným právnym   úkonom,   ktorým   jej   účastníčky   chceli   zastrieť   iný   právny   úkon,   a to   zmluvu o výpožičke   predmetného   družstevného   bytu   za   účelom   získania   obecného   bytu... navrhovateľkou. Ich skutočná vôľa nesmerovala k vyvolaniu právnych následkov spojených s uzavretím tejto dohody v podobe trvalého (časovo neobmedzeného) prevodu členských práv   a povinností   k družstevnému   bytu.   Neplatnou   je   však   aj   zmluva   o výpožičke,   ako zastretý   právny   úkon,   keďže   jej   predmetom   nebolo   prenechanie   druhovo   určenej   veci na voľné nakladanie, ako to predpokladá ust. § 657 Obč. zák., a rovnako nešlo ani o platnú zmluvu o výpožičke, nakoľko v priebehu konania vyšlo najavo, že predmetný družstevný byt stále   (aj   po   prevode   členských   práv   19.12.2000)   užívala   odporkyňa   v 1.   rade, navrhovateľka ho fakticky nikdy neužívala, čím nebola splnená podmienka výpožičky podľa § 659 Obč. zák. v podobe prenechania veci do užívania...

So   zreteľom   na   uvedené   dospel   odvolací   súd   k právnemu   záveru,   že   dohoda o prevode   členských   práv...   zo   dňa   4.6.2001   je   neplatným   právnym   úkonom   aj   z toho dôvodu,   že   navrhovateľka   nadobudla   členské   práva   k predmetnému   bytu   od   odporkyne v 1. rade   na   základe   neplatnej   dohody   o prevode   členských   práv   zo   dňa   19.12.2000, a preto ich ani následne nemohla platne spätne previesť na odporkyňu v 1. rade (§ 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pretože na základe neplatných dohôd o prevode členských práv zo dňa   19.12.2000   a 4.6.2001   členské   práva   k družstevnému   bytu   patria   odporkyni v 1. rade,   nemôže   byť   správny   právny   záver   súdu   prvého   stupňa,   že   navrhovateľka   má naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. na určení neplatnosti dohody o prevode členských práv zo dňa 4.6.2001, pretože jej určením by sa právne postavenie navrhovateľky   nezmenilo,   keďže   by   jej   nesvedčil   žiaden   právny   titul   oprávňujúci   ju k užívaniu predmetného bytu...“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   voči   skutkovým záverom oboch v jej veci konajúcich súdov. Konštatuje, že dohoda o prevode členských práv z 19. decembra 2000 bola riadne podpísaná a ide o právny úkon, ktorý „bol urobený... slobodne, vážne a bez akéhokoľvek nátlaku“, pričom „v ten deň nebola žiadna dohoda o výmene tohto bytu za iný“. S uzavretím tejto dohody súhlasil aj odporca v 2. rade, a tak „tento právny úkon... nie je možné spochybniť“.

Ku skutkovým   záverom   krajského   súdu   o skutočnom   účele   uzavretia   dohody z 19. decembra 2000 sťažovateľka uvádza, že „nikdy nesúhlasila s tým, že by bol byt iba zapožičaný.   Keď   sa   dávalo   vyjadrenie   na   odvolací   súd,   či   súhlasíme   s použitím   § 659 Občianskeho   zákonníka,   tak   bolo   zaslané   vyjadrenie   na   súd,   že   sa   súhlasí   ale   s tým, že v plnom   rozsahu   sa   trvá   na   predchádzajúcich   tvrdeniach   ktoré   boli   uvedené ako pri odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, tak aj v dovolaní. Toto vyjadrenie nebolo konzultované   s navrhovateľkou   a táto   zásadne   nesúhlasila   a nesúhlasí   s použitím   §   659 Občianskeho   zákonníka.   Naše   vyjadrenie   však   tiež   bolo   myslené   tak,   ako   sa   uvádzalo v písomných   vyjadreniach,   že   nikdy   nešlo   o zapožičanie   bytu.   Aj   sám   odvolací   súd vo svojom   rozhodnutí   uviedol,   že   neboli   splnené   podmienky   zmluvy   o výpožičke predmetného bytu, lebo jej predmetom nebolo prenechanie druhovo určenej veci na voľné nakladanie.   To   ani nemohlo   v žiadnom   prípade nastať,   lebo prišlo   k platnému   prevodu členských   práv   z odporkyne   v 1. rade   na   navrhovateľku   a navrhovateľka   aj   zaplatila realitnej kancelárii peniaze. Táto skutočnosť aj bola v konaní preukázaná, ale súd ju vôbec nebral do úvahy.“.

Následne   sťažovateľka   poukazujúc   na   ňou   uvádzané   fakty   tvrdí „nesprávne vyhodnotenie   vykonaného   dokazovania   v tom   smere,   že   súdy   ako   prvostupňový, tak aj odvolací sa jednoznačne priklonili... na stranu odporkyne v 1. rade v tom, že ona je altruistka a bez všetkého previedla členské práva na navrhovateľku. Pritom musela dobre vedieť, že keď overí svoj podpis na dohode o prevode členských práv k bytu a táto sa dá na družstvo, tak nenávratne o tieto práva prichádza. Pokiaľ by chcela iba byt zapožičať, tak by spísala najneskôr pri podpise dohody o prevode členských práv zmluvu o výpožičke... To že bolo podpísané nejaké potvrdenie dňa 1.3.2001, poukazujeme na to, že bolo robené 3 mesiace po prevode členských práv k bytu a najmä, navrhovateľka ani odporkyňa nemá takéto potvrdenie a nedá sa preukázať čo bolo obsahom tohto potvrdenia...“.

Sťažovateľka spochybňuje dôkaznú hodnotu potvrdenia z 1. marca 2001. Rovnako namieta   voči   kvalifikácii   vzťahu   medzi   odporkyňou   v 1.   rade   a svedkyňou   B., keďže „v konaní   bolo   preukázané,   že   svedkyňa   B.   v celej   transakcii...   zastupovala   odporkyňu v 1.rade i keď vraj nemala písomné plnomocenstvo“. Podľa jej názoru svedkyňa B. a „jej životný partner M. K. nie sú hodnovernými a nezainteresovanými svedkami v tomto súdnom konaní...“.   Za   nesprávne   vyhodnotenie   dokazovania   považuje   sťažovateľka   aj   záver, že „odporkyňa v 1. rade vraj nebola informovaná o všetkých krokoch svedkyne B.   Vraj nevedela, že svedkyňa B. dala podpísať dohodu o prevode členských práv navrhovateľke, pritom bolo v konaní preukázané, že túto dohodu podpísala aj odporkyňa v 1. rade.“.

Sťažovateľka zdôrazňuje nedostatok vážnosti vôle pri uzatváraní dohody o prevode členských   práv   zo   4.   júna   2001,   keďže   v tom   čase „nemala   dispozičné   právo k predmetnému družstevnému bytu, lebo uzatvorila dňa 20.3.2001 dohodu o jeho výmene s p. R. za jej 4-izbový obecný byt... Táto dohoda bola dňa 22.3.2001 odsúhlasená odporcom v 2. rade a dňa 26.3.2001 predložená na schválenie Miestnemu úradu... To znamená, že v žiadnom prípade za týchto podmienok nemohla navrhovateľka slobodne a vážne previesť členské práva k družstevnému bytu na odporkyňu v 1. rade.

Navrhovateľka... 4.6.2001 nemala vedomosť o tom, že p. R. od dohody o výmene bytov dňa 30.5.2001 odstúpila a že sa už nezrealizuje, a preto nemožno ani dôvodiť, že by ju uzatvárala v súvislosti s plnením svojho záväzku uvedeného v potvrdení zo dňa 1.3.2001.“. Sťažovateľka   potom   podrobuje   pred   okresným   súdom   vykonané   dôkazy   jednotlivému skutkovému   hodnoteniu,   a takto   argumentuje   v prospech   záveru   o neplatnosti   spornej dohody   o prevode   členských   práv   zo   4.   júna   2001.   Zdôrazňuje   tiež   navrhované,   avšak okresným súdom nenariadené znalecké dokazovanie na preukázanie sfalšovania jej podpisu na predmetnej zmluve.

S právnym záverom krajského súdu, podľa ktorého účastníci zmluvy z 19. decembra 2000 chceli v skutočnosti zakryť zmluvu o výpožičke, sťažovateľka nesúhlasí. Podstatou zmluvy   o výpožičke   je   podľa   jej   názoru   skutočnosť,   že „požičiavateľ   prenecháva vypožičiavateľovi vec na bezplatné užívanie. Vlastnícke právo k vypožičanej veci zostáva bez   zmeny.   To   znamená,   že   v žiadnom   prípade   nemohlo   ísť   medzi   účastníkmi   konania o výpožičku   družstevného   bytu.   Ako   navrhovateľka,   tak   aj   odporkyňa   v 1.   rade   vedeli, že overením   podpisu   na   dohode...   prichádza   k zmene   nájomcu   bytu.   Obidve   účastníčky uzatvárali   dohodu...   zo   dňa   19.12.2000   dobrovoľne,   platne   s úmyslom   previesť   členské práva   k bytu   na   navrhovateľku.   Vtedy   ani   jedna   z nich   nekonala   v omyle.“. Podľa sťažovateľky „nebola   v žiadnom   prípade   uzatvorená   medzi   účastníkmi   zmluva o výpožičke bytu, lebo v tom prípade by vlastnícke právo zostalo bezo zmeny, čo v tomto prípade nenastalo“.

Dôvody svojej sťažnosti sťažovateľka uzatvára konštatovaním, že jej „bolo porušené právo...   vlastniť   majetok,   čo   bol   členský   podiel   v družstve...   Súdy   postupovali   na   úkor vlastníckeho práva navrhovateľky a uprednostnili vlastnícke právo odporkyne. Taktiež mala navrhovateľka zákonné právo, aby sa jej vec prejednala verejne, bez zbytočných prieťahov, v jej   prítomnosti   a aby   sa   mohla   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   V tomto prípade boli tiež porušené jej základné práva, lebo jej vyjadrenia boli vyhodnotené ako nedôveryhodné, pritom účelové a zavádzajúce vyjadrenia odporkyne boli brané ako pravda. Odporkyňa   klamala,   že   nevedela   o dohode   o prevode   členských   práv   zo   dňa   4.6.2001, pritom ju podpísala, taktiež klamali, že ju pani B. nezastupovala, pritom táto sama uviedla, že ju v celom rozsahu pri všetkých úkonoch zastupovala. Súdy však nepostupovali nestranne a nezaujate, ale boli zaujaté proti navrhovateľke,... V tomto prípade boli porušené základné práva navrhovateľky na spravodlivý a nestranný proces...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo Ing. I. K. na spravodlivý proces podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR, čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR zaručeného v čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13C   240/2002   a Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 8Co 373/2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR napadnuté právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13C 240/2002 a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co 373/2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   doručila   14.   júna   2013   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „... vyjadrenie   navrhovateľky“,   keďže „JUDr.   I.   B.,   mnou   splnomocnená   Vám   zaslala sťažnosť, ktorú chcem doplniť o skutočnosti a dôkazy, ktoré podľa nej nebolo dôležité a už tiež nie sú použiteľné, nakoľko dokazovanie sa vraj skončilo, ja som však nikdy neodstúpila do   ďalšieho   dokazovania,   keď   súd   na   mňa   tlačil,   aby   som   súhlasila   s ukončením dokazovania, napriek tomu, že som sa roky o použitie ďalších dôkazov (znalecký posudok, sfalšovaného   podpisu,   vypočutie   ďalších   svedkov...)   snažila   roky   tak   som   súhlasila, len pod podmienkou, ak súd považuje môj návrh za dostatočne preukázaný, čo je uvedené aj v zápisnici   zo   súdu“.   Následne   sťažovateľka   rekapituluje   dôvody   sťažnosti,   pričom niektoré   pasáže   textu   farebne   zvýraznila.   Tieto   časti   podľa   jej   vyjadrenia   predstavujú „doplnenia k textu zaslanému pani JUDr. I. B...“. V závere sťažovateľka požaduje, „aby súd konal na verejnom pojednávaní, aby som mohla doplniť dokazovanie, ktoré mu nikdy nebolo umožnené“.

Sťažovateľka   doručila   9.   júla   2013   ústavnému   súdu „doplnenie   vyjadrenia navrhovateľky“, v ktorom oznamuje, že „nikdy nesúhlasila s použitím ust. § 37 ods. 2, § 41a ods. 2 a § 659 a zásadne s nimi nesúhlasím. Vzhľadom k tomu, že JUDr. B., ktorá má moje   plnomocenstvo   zasielala   vyjadrenie   na   okresný   súd   bez   toho,   aby   ma   o ňom informovala,   či spýtala sa ma na môj názor strácam k nej   dôveru a uvažujem o zmene advokáta a zrušení plnomocenstva pre pani JUDr. B....“.

Napokon sťažovateľka doručila 7. októbra 2013 ústavnému súdu podanie označené ako „ďalšie doplnenie vyjadrenia navrhovateľky“, v ktorom oznamuje výpoveď plnej moci pôvodne zvolenej právnej zástupkyni. Súčasne opakuje svoju argumentáciu v merite veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   navrhuje vyslovenie porušenia svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 240/2002, ústavný   súd   vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   ústavy   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu, a to tým   spôsobom,   že sťažovateľka   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základných   práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   269/06).   Podstatou   účinnej   ochrany základných   práv   sťažovateľky   bol   okrem   iného   aj   riadny   opravný   prostriedok, ktorý vo vzťahu   k základným   právam   a   slobodám,   porušenie   ktorých   namieta,   využila a ktorý   jej   umožňoval   odstrániť stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy,   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   postup   okresného   súdu ako súdu   prvého   stupňa,   pretože   ho   preskúmal   krajský   súd   v konaní   o   odvolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

2.   K časti   sťažnosti   namietajúcej   rozpor   postupu   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 373/2012 so základným právom zaručeným čl.   46   ods.   1   ústavy   a s právom   zaručeným   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   najprv poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98).   Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

2.1 Na účel zrozumiteľnosti dôvodov odmietnutia sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že krajský súd ako súd odvolací potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok na podklade iného právneho hodnotenia rozhodujúcich skutkových okolností v porovnaní s hodnotením, ktoré vykonal okresný   súd.   Pravdaže,   takýto postup   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pri rešpektovaní kogentne ustanovených požiadaviek (§ 213 ods. 2 OSP) akceptuje.

Kým   teda   okresný   súd   síce   konštatoval   danosť   naliehavého   právneho   záujmu na navrhovanom určení, a následne ustálený skutkový stav vyhodnotil ako neposkytujúci dostatočný   základ pre   právnu   argumentáciu,   na   ktorej   sťažovateľka   založila svoj   návrh na určenie neplatnosti dohody zo 4. júna 2001 (tvrdená dohoda o finančnom vyrovnaní, tvrdené uvedenie sťažovateľky do omylu), krajský súd na základe rovnakých skutkových záverov   primárne   konštatoval   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   ako   zákonnej podmienky prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP.

Popis zistení zhrnutý v predchádzajúcich dvoch odsekoch sformuloval ústavný súd preto, lebo sťažovateľka predniesla v odôvodnení svojej sťažnosti aj námietky obsahovo zamerané na dôvody, ktoré pre právne závery krajského súdu (na rozdiel od okresného súdu)   už   neboli   relevantné.   Uvedený   záver   sa   týka   sťažnostnej   argumentácie   založenej na námietke vyhodnotenia dôkaznej hodnoty potvrdenia z 1. marca 2001, ako aj na tvrdení o absencii   vedomosti   sťažovateľky   o odstúpení   p.   R.   od   dohody   o výmene   bytov a na tvrdení o nedostatku vážnosti vôle pri uzatváraní dohody zo 4. júna 2001 na strane sťažovateľky.   Všetky   rekapitulované   dôvody,   ktorými   sťažovateľka   odôvodnila   aj   svoj sťažnostný   petit,   neboli   pre   rozhodujúci   právny   záver   krajského   súdu   (nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky na požadovanom určení) podstatné. Preto   nie   sú   ani   spôsobilé   podporiť   právne   relevantným   spôsobom   ústavnému   súdu navrhnuté rozhodnutie vo veci samej. Uvedené sťažnostné námietky sú preto nedôvodné.

2.2 Pokiaľ ide o ďalšie sťažnostné námietky, ktorými sťažovateľka argumentovala v prospech   záveru   o platnosti   dohody   o prevode   členských   práv   z 19.   decembra   2000, ústavný súd zdôrazňuje, nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Identifikovaný   charakter   sťažnostných   námietok   si   žiada   konkretizáciu   citovanej rozhodovacej praxe ústavného súdu na prípad sťažovateľky v tom zmysle, že arbitrárne, a teda   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   sú   tie   rozhodnutia   všeobecných   súdov, odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom   nelogické so zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu, ktorého výsledkom bolo posúdenie dohody uzatvorenej 19. decembra 2000 ako zmluvy o výpožičke.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   náležite   odôvodnil   svoje   závery, keď skúmal   skutkové   okolnosti   celého   prípadu   a hodnotil   ich   nielen   jednotlivo, ale i vo vzájomných súvislostiach (§ 132 OSP). Takto v zhode s okresným súdom ustálil skutočnú kauzu formálnej podoby právnych úkonov realizovaných medzi sťažovateľkou a odporkyňou v 1. rade. Jeho záver o tom, že v danom prípade išlo o „trojvýmenu“ medzi sťažovateľkou, odporkyňou v 1. rade a pani R., nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky   arbitrárnosti,   keďže   je   výsledkom   hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   ktoré   bolo v odôvodnení rozsudku okresného súdu i v odôvodnení rozsudku krajského súdu vysvetlené zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu.

Krajský   súd   jasne   uviedol,   že   k uzavretiu   dohody   19.   decembra   2000   došlo „z dôvodu, aby navrhovateľka následne mohla tento 1-izbový družstevný byt vymeniť za 4- izbový obecný byt..., ktorého nájomníčkou bola p. R., keďže navrhovateľka mala záujem o tento obecný nájomný byt a jeho následné odkúpenie do osobného vlastníctva a p. R. mala záujem o kúpu rodinného domu v D. od navrhovateľky, ktorá sa zaviazala tento dom na ňu previesť,   s tým,   že p. R.   následne   prevedie   na odporkyňu   v 1.   rade   od   navrhovateľky nadobudnutý   družstevný   byt...“.   Pri   konfrontácii   s výsledkami   dokazovania,   ktoré   boli popísané na strane 4 a 5 odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu (obsah výpovedí   predvolaných   svedkov),   sa   citovaný   záver   krajského   súdu   nijako   nejaví   ako iracionálny, rozporný s pravidlami formálnej logiky či nereálny.

Ak   teda   krajský   súd   vychádzal   z ustálenej   kauzy   spájajúcej   jednotlivé   vykonané právne   úkony,   potom   jeho   záveru   o tom,   že   dohoda   o prevode   členských   práv z 19. decembra 2000 bola simulovaným právnym úkonom v zmysle § 41a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a že týmto právnym úkonom bol zastretý iný právny úkon, zmluva o výpožičke, nemožno z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť. Argumentácia sťažovateľky založená na tvrdenej zmene vlastníckeho práva k predmetnému bytu v dôsledku uzatvorenia dohody z 19. decembra 2000 je irelevantná, lebo niet pochybností, že išlo o byt družstevný, ktorého vlastníkom   nemôže   byť   jeho   nájomca.   Ani   skutočnosť,   že   odporca   v 2.   rade   súhlasil s predmetnou   dohodou,   nezohráva   právne   relevantnú   rolu.   Súhlas   bytového   družstva s dohodou o prevode členských práv nemôže brániť všeobecnému súdu samostatne posúdiť platnosť takého právneho úkonu a jeho obsahovú náplň.

Sťažovateľka voči   hodnoteniu krajského súdu   namieta aj tvrdením, že odporkyňa v 1. rade sa uzatvorením dohody o prevode členských práv z 19. decembra 2000 vystavila riziku, keďže potvrdenie, v ktorom sa sťažovateľka zaviazala pre prípad nezrealizovania výmeny bytov previesť byt na M. ulici späť na odporkyňu v 1.   rade alebo jej zaplatiť 600 000 Sk, bolo podpísané až 1. marca 2001. Podľa sťažovateľky odporkyňa v 1. rade „pritom musela dobre vedieť, že keď overí svoj podpis na dohode o prevode členských práv k bytu a táto sa dá na družstvo, tak nenávratne o tieto práva prichádza“.

Ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu nie sú na podklade citovanej sťažovateľkinej argumentácie z ústavného hľadiska spochybniteľné. Výsluchom odporkyne v 1. rade pred okresným súdom bolo zistené, že táto „byt naďalej používala aj po prevode členských   práv   k tomuto   bytu   na   navrhovateľku.   Navrhovateľka   sa   nikdy   nestala užívateľkou tohto bytu“. Súčasne ostatné svedecké výpovede boli interpretovateľné tak, že už   pri uzatvorení   dohody   z 19.   decembra   2000   sťažovateľka   aj odporkyňa   v 1.   rade boli uzrozumené so skutočným účelom jej uzatvorenia. Ak sa za týchto okolností odporkyňa v 1. rade vystavila trojmesačnému riziku, samotný tento fakt pri jeho hodnotení v súvislosti s výsledkami vykonania ďalších dôkazov ešte neznamená, že dohoda z 19. decembra 2000 vyjadrovala úmysel kontrahentov skutočne previesť členské práva k bytovému družstvu, s ktorými je spätý nájom družstevného bytu. Preto relevantné, sťažovateľkou kritizované závery   krajského   súdu   nesignalizujú   arbitrárnosť,   resp.   jeho   svojvôľu   pri   hodnotení dôkazov.

Ústavný súd súhrnne konštatuje, že poznatky získané z dôkazov vykonaných ešte v štádiu prvostupňového konania vytvárajú obsahovo logický skutkový koncept umožňujúci záver následne učinený krajským súdom. Jeho formuláciou sa krajský súd podľa názoru ústavného súdu   nedopustil   žiadneho extrémneho vybočenia z pravidiel   formálnej logiky ani z požiadavky   racionálneho   hodnotenia   rozhodujúcich   faktov,   prípadne   akéhokoľvek zásadného   popretia   zmyslu   a podstaty   informácií   získaných   z vykonaných   dôkazov a následne hodnotených vo vzájomných súvislostiach, preto i ďalšie námietky sťažovateľky bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné.

Napokon   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   aj   sťažovateľkinou námietkou   nenariadenia   navrhnutého   znaleckého   dokazovania   v odbore   grafológie v prvostupňovej   fáze   konania.   Krajský   súd   k tejto   námietke   (prednesenej   v odvolaní sťažovateľky) uviedol, že sťažovateľka v prvostupňovej fáze konania pri uplatnení zásady koncentrácie   konania „netrvala   na   ďalšom   doplnení   dokazovania   a na zváženie   súdu ponechala...   znalecké   dokazovanie   na   preukázanie   jej   podpisu...“.   Súčasne   krajský   súd konštatoval   nadbytočnosť   prípadného   znaleckého   dokazovania, „keďže   by   neviedlo k preukázaniu žiadnej právne významnej skutočnosti v konaní...“.

Ústava   neupravuje   prípustnosť   dôkazov,   ale ponecháva   jej   úpravu   na   príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým   spôsobom   sa   zabezpečí   dôkaz   na   jeho   vykonanie   (I. ÚS 52/03,   IV. ÚS 316/07). Žiadne základné právo alebo sloboda a priori negarantujú, aby konajúci všeobecný súd bol povinný   vyhovieť   každému   dôkaznému   návrhu   účastníka   konania.   Ak   všeobecný   súd vykonávajúci dokazovanie dospeje k presvedčeniu, že skutkový stav je objasnený natoľko, že žiadny ďalší vykonaný dôkaz nie je spôsobilý narušiť už ustálený skutkový koncept prerokovávanej   veci,   potom   práva   garantované   ústavou   a medzinárodnými   zmluvami o základných   právach   a ľudských   slobodách   nevyžadujú   vyhovieť   ďalším   dôkazným návrhom účastníkov súdneho konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   citované   odôvodnenie   krajského   súdu   je   vzhľadom na právoplatne judikovaný dôvod zamietnutia sťažovateľkinho určovacieho návrhu logický. Krajský súd dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti dohody zo 4. júna 2001, „pretože jej určením by sa právne postavenie navrhovateľky   nezmenilo,   keďže   by   jej   nesvedčil   žiaden   právny   titul   oprávňujúci   ju k užívaniu   predmetného   bytu“.   Skutočne   by   teda   za   týchto   okolností   ani   prípadné preukázanie sfalšovania podpisu sťažovateľky na dohode zo 4. júna 2001 nemohlo viesť k vyhoveniu určovacej žalobe. Ústavný súd uzatvára, že krajský súd náležite odôvodnil procesnú   neefektívnosť   nariadenia   požadovaného   znaleckého   dokazovania,   v jeho dôvodoch niet žiadnej známky neprípustnej svojvôle, a tak aj posledná sťažnostná námietka sťažovateľky je nedôvodná.

Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu   je sťažovateľkina   sťažnosť   na   prvý   pohľad   teda   zjavne   neopodstatnená,   lebo   pri   jej predbežnom prerokovaní neboli zistené žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedených práv sťažovateľky.

3.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ústavný súd zdôrazňuje, že ide o právo hmotnej povahy. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. Napokon ústavný súd neopomína ani časť petitu predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pritom   v návrhu   na   rozhodnutie vo veci samej sťažovateľka neidentifikovala, ktoré zo základných práv inkorporovaných v označenom ústavnom článku mali byť v jej prípade porušené. Iba v dôvodoch sťažnosti uvádza,   že   mala „zákonné   právo,   aby   sa   jej   vec   prejednala   verejne,   bez zbytočných prieťahov, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto prípade boli tiež porušené jej základné práva, lebo jej vyjadrenia boli vyhodnotené ako   nedôveryhodné,   pritom   účelové   a zavádzajúce   vyjadrenia   odporkyne   boli   brané ako pravda.“.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať aj odôvodnenie návrhu.

Dôvody   sťažovateľky   teda   neobsahujú   dostatočne   konkrétne   tvrdenia, akým postupom krajského súdu jej bolo upreté právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie jej určovacieho návrhu bez zbytočných prieťahov, právo na prerokovanie veci v jej prítomnosti alebo právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Preto v tejto časti predložená sťažnosť neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľkou   všeobecne formulovaná   námietka,   podľa   ktorej   jej   vyjadrenia   krajský   súd   vyhodnotil   ako nedôveryhodné, kým postoje odporkyne v 1. rade považoval krajský súd za pravdivé, je celkom   irelevantná.   Rozhodnutie   v   sporovom   civilnom   súdnom   konaní   je   v konečnom dôsledku vždy výrazom priklonenia sa konajúceho súdu k tvrdeniam jednej z protistrán. Tento   samotný   fakt   však   nemožno   považovať   za   porušenie   základných   práv   procesne neúspešného účastníka konania, lebo inak by každé sporové súdne konanie takouto vadou muselo byť vopred postihnuté. Podstatné z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd neúspešného účastníka je, aby konajúci všeobecný súd náležite posúdil všetky rozhodujúce okolnosti   prípadu,   aby   svoje   úvahy   riadne   a zrozumiteľne   zdôvodnil   a aby   jeho   závery neboli výrazom svojvôle či ústavne nekonformného výkladu právnych predpisov. Signály vypočítaných vád však ústavný súd, ako už bolo uvedené, v posudzovanom prípade nezistil.

5.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   predloženú   sťažnosť   ako   celok,   nezaoberal   sa odstraňovaním vád podania, a to predovšetkým problémom povinného právneho zastúpenia sťažovateľky, ktorá vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 7. októbra 2013 síce oznámila vypovedanie plnej moci právnej zástupkyni uvedenej v záhlaví tohto uznesenia, toto   tvrdenie   však   nijako   nedokladovala.   Ústavný   súd   preto   ani   nemohol   považovať uvedené tvrdenie sťažovateľky za preukázané. Na druhej strane ani prípadné preukázanie predmetného   tvrdenia   v spojení   s   prípadným   následným   odstránením   nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia by v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu neviedlo k odlišnému výsledku predbežného prerokovania jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013