znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 584/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   R.,   zastúpených spoločnosťou   Advokátska   kancelária   B.,   s.   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   konateľka a advokátka   Mgr. M.   B.,   vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2012   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“)   a I.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka v 2. rade“; spolu aj „sťažovatelia“), obaja bytom R., vo veci namietaného porušenia základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/01.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní pred okresným súdom začatým 12. októbra 2001 domáhali vydania bezdôvodného obohatenia v sume 126 000 Sk s príslušenstvom od H. P. a A. P., v tom čase obaja bytom Š. (ďalej len „odporcovia“).

Sťažovatelia argumentujú v prvom rade poukazom na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 346/09-37 z 21. januára 2010, v ktorom konštatoval porušenie základného práva sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v označenom   konaní okresného súdu a prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovatelia tvrdia, že „napriek uvedenému príkazu ústavného súdu..., Okresný súd Dunajská Streda vo veci... naďalej nepostupuje bez zbytočných prieťahov a predmetné konanie aj napriek jeho dĺžke v trvaní   11   rokov   nie   je   do   dnešného   dňa   ani   náznakom   priblížené   ku   končenému rozhodnutiu“. Citovaný názor sťažovatelia skutkovo odôvodňujú tým, že po nadobudnutí právoplatnosti   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   okresný   súd   až   7.   decembra   2011 uznesením ustanovil odporcom opatrovníka. Uznesenie okresného súdu sťažovatelia napadli odvolaním, na základe ktorého Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) predmetné uznesenie 30. apríla 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia   bolo   zistenie   odvolacieho   súdu,   že „prvostupňový   súd   nedodržal   podmienky ustanovené   zákonom   pri   ustanovovaní   opatrovníka   osobám   na   neznámom   mieste“. Následne okresný súd uznesením z 27. júna 2012 ustanovil opatrovníka odporcom v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu.

Pri   posudzovaní   zložitosti   prerokovávanej   veci   sa   sťažovatelia   odvolávajú na právoplatný   názor   ústavného   súdu   o absencii   skutkovej   a právnej   zložitosti   konania pred okresným súdom, pričom „jedinou problematickou otázkou bolo presné určenie výšky finančného   nároku   sťažovateľov.   Túto   sťažovatelia   navrhli   vo   vyjadrení   zo   dňa 07.07.2003...   zistiť   pomocou   znaleckého   posudku,   pričom   tento   ich   návrh   nebol   do dnešného   dňa   zo   strany   súdu   reflektovaný.“.   Podľa   názoru   sťažovateľov „neprispeli žiadnym   spôsobom   k vzniku   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Po   celý   zvyšok   konania sťažovatelia   vykonávajú   úkony,   na   ktoré   sú   v zmysle   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku oprávnení.“.

V období   po   náleze   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   IV.   ÚS   346/09   sa podľa sťažovateľov konanie okresného súdu „vyznačuje ďalšou nečinnosťou a významnými procesnými pochybeniami, ktoré si vynútili rozhodnutie odvolacieho orgánu v procesnej otázke a ktoré tak spolu prispeli k vzniku ďalších 32 mesačných prieťahov...“. Sťažovatelia popisujú   chronológiu   ustanovovania   opatrovníka   odporcom   a zdôrazňujú,   že   po   zmene právnej   úpravy,   ktorá   si   vyžiadala   zrušenie   rozhodnutia   o ustanovení   opatrovníka z 24. novembra   2005, „okresný   súd...   rozhodol   o novom   opatrovníkovi   prvýkrát až uznesením zo dňa 7.12.2001 (2 roky a 1 mesiac po účinnosti novely) a po zrušení tohto uznesenia odvolacím súdom druhýkrát uznesením zo dňa 27.06.2012, teda po 3 rokoch a 8 mesiacoch   od   vzniku   potreby   ustanovenia   nového   opatrovníka   a po   2   rokoch a 5 mesiacoch   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu,   ktorým...   prikázal   okresnému   súdu postupovať bez zbytočných prieťahov“. K problému neznámeho miesta pobytu odporcov sťažovatelia   uvádzajú,   že   hoci „na   začiatku   konania   prístup   odporcov   naozaj   sťažoval priebeh konania, máme zato, že súd už v štádiu pred prvým rozhodnutím ústavného súdu mal   dostatočné   prostriedky   na   to,   aby   sa   s takýmto   správaním   odporcov   náležite vyporiadal.   Pomalú   reakciu   súdu   na   zmenu   zákonných   ustanovení   §   29   Občianskeho súdneho poriadku, preto nemožno pričítať ani na vrub odporcov, nakoľko tým už dávno pred   uvedenou   zmenou   bol   ustanovený   opatrovník.   Bol   to   práve   okresný   súd,   ktorý oneskoreným   postupom,   ako aj nesprávnym   výkladom   zákona,   spôsobil   vo   vedenom konaní... na úkor sťažovateľov ďalšie zbytočné prieťahy.“.

Sťažovatelia   žiadajú   priznať   finančné   zadosťučinenie   každému   v sume   4   000   €, čo odôvodňujú   pretrvávajúcim   porušovaním   ich   označených   práv   napriek predchádzajúcemu   pozitívnemu   nálezu   ústavného   súdu,   ale   aj   pocitmi „frustrácie a nemohúcnosti pri dovolávaní sa svojich práv pred slovenskými súdmi“.

V sťažnostnom petite navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľov   J.   M.,   trvale   bytom   R.   a I.   M.,   trvale   bytom   R., na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   upravené   v čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 124/01 porušené bolo.

Ústavný súd   priznáva   J.   M.,   trvale bytom   R.   primerané finančné   zadosťučinenie vo výške 4 000 EUR, slovom štyritisíc EUR, ktoré je mu Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   priznáva   I.   M.,   trvale   bytom   R.   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 4 000 EUR, slovom štyritisíc EUR, ktoré je jej Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Dunajská Streda je povinný uhradiť J. M., trvale bytom R. a I. M., trvale bytom R. trovy právneho zastúpenia vo výške 269,90 EUR na účet právneho zástupcu – Advokátskej kancelárie B., s. r. o., so sídlom B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd si 24. októbra 2012 vyžiadal spis okresného súdu vo veci sťažovateľov, ktorý mu bol doručený 16. novembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1.   Pre   rozhodnutie   o časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu ústavný súd odkazuje na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd rozhodol o predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľov, ktorou   namietali porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/01, nálezom č. k. IV. ÚS 346/09-37 z 21. januára 2010 tak, že základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo v predmetnom konaní okresného súdu porušené. Ústavný súd rovnako priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie. Označený nález nadobudol právoplatnosť 3. februára 2010. Teraz predbežne prerokúvaná sťažnosť sťažovateľov v časti zameranej na postup okresného súdu do 3. februára 2010 sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Rovnaký záver platí aj o časti sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v období do 3. februára 2010, keďže ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci   v primeranej lehote“, a tak v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II.   ÚS   55/98, I. ÚS 132/03).

V časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní sp.   zn.   6   C   124/01   v období   do   3.   februára   2010   tak   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľov ako neprípustnú.

2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 6 C 124/01 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 346/09 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Na účel posúdenia zvyšnej časti sťažnosti (namietané porušenie označených práv sťažovateľov   v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn. IV. ÚS 346/09) si ústavný súd vyžiadal relevantný spis okresného súdu.

2.1 Z obsahu vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že okresný súd v posudzovanom období   15.   februára   2010   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu č. k. 6 C 124/01-206 z 30. októbra 2009, ktorým bolo zrušené uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6   C   124/01-115   z 24.   novembra   2005   o ustanovení opatrovníka pre odporcov. Zrušenie pôvodne ustanoveného opatrovníka si vyžiadala zmena právnej úpravy účinná od 15. októbra 2008.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu 25. mája 2010 potvrdil a spisový materiál vrátil okresnému súdu 11. júna 2010. V závere svojho potvrdzujúceho uznesenia však upozornil, že „v záujme hospodárnosti konania (§ 6 O. s. p.) a kontinuity zastúpenia   účastníka   sa   javí   byť   vhodným   v obdobných   prípadoch   vykonať   šetrenie na zistenie   konkrétnej   osoby,   pôsobiacej   v rodinnom,   pracovnom,   kultúrnom,   prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke, prípadne u obce, t. j. subjektu, ktorý je vhodný, aby   bol   za   opatrovníka   ustanovený   a s opatrovníctvom   aj   súhlasí   a postupovať   tak, že zrušenie   predchádzajúceho   opatrovníka   zároveň   spojiť   v jednom   uznesení i s ustanovením nového. Takýto postup umožňuje aj zásada, že uznesenie je vykonateľné jeho doručením uvedená v § 171 ods. 2 O. s. p., preto nie je potrebné vyčkať právoplatnosť uznesenia už ustanoveného opatrovníka a až následne ustanoviť iného.“.

Po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania (jún 2010) okresný súd uznesením č. k. 6 C 124/01-250 z 2. decembra 2010 pripustil rozšírenie žalobného návrhu, ktoré sťažovatelia iniciovali podaním z 5. decembra 2009. V ten istý deň okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírený návrh. Uznesenie o rozšírení   návrhu   sa   nepodarilo   doručiť   odporcom   na   adresu   v Českej   republike, ktorú okresný súd zistil z iného súdneho spisu (sp. zn. 9 C 158/1996).

Sťažovatelia podali 4. januára 2011 odvolanie proti uzneseniu, ktorým boli vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírený návrh.

Okresný súd vyzval 26. januára 2011 dcéru odporcu v 1. rade, aby oznámila miesto jeho   pobytu   alebo   jeho   korešpondenčnú   adresu.   Výzvu   sa   na   adresu   dcéry   nepodarilo doručiť (zásielka vrátená 2. februára 2011).

Okresný   súd   požiadal   17.   marca   2011   Policajné   prezídium   Českej   republiky, Riaditeľstvo služby cudzineckej polície o oznámenie aktuálnej adresy odporcov, ako aj ich dcéry.   Dožiadaný   orgán   Českej   republiky   doručil   okresnému   súdu   13.   apríla   2011 oznámenie, podľa ktorého miesto pobytu odporcov ani ich dcéry nie je známe.

Okresný súd žiadal 7. septembra 2011 o zistenie a oznámenie pobytu odporcov a ich dcéry   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky,   ktorý   doručil   22.   septembra   2011 odpoveď, podľa ktorej u odporcov, ako aj u ich dcéry je „hlásený pobyt bezdomovca Š.“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   124/01-289   zo   7.   decembra   2011   ustanovil odporcom opatrovníka, advokáta JUDr. J. C., „nakoľko sa vykonaným šetrením nepodarilo zistiť   inú   vhodnú   osobu   pôsobiacu   v rodinnom,   pracovnom,   kultúrnom   prípadne   inom prostredí odporcu“.

Sťažovatelia   podali   5.   januára   2012   proti   uzneseniu   o ustanovení   opatrovníka odvolanie,   v ktorom   argumentovali   absenciou   akéhokoľvek   vzťahu   ustanoveného opatrovníka k odporcom.

Okresný   súd   predložil   28.   februára   2012   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   Co   84/2012-299   z 30.   apríla   2012   napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že okresný súd nepreukázal, že by ustanovený opatrovník „bol z prostredia odporcom blízkeho“. Spis bol okresnému súdu vrátený 5. júna 2012.

Po   doručení   uznesenia   odvolacieho   súdu   (jún   2012)   okresný   súd   uznesením č. k. 6 C 124/01-301   z 27.   júna   2012   ustanovil   odporcom   za   opatrovníka   Mgr.   P.   P., vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Galanta.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   124/01-303   zo   7.   novembra   2011   prerušil predmetné konanie „do právoplatného rozhodnutia vo veci určenia vlastníckeho práva, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10C/62/2011“. V uvedenom   súvisiacom   konaní   sa   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, domáha proti sťažovateľom určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech štátu. Jednou z nehnuteľností je aj byt v Š., ktorého bezplatné užívanie   odporcami   v období   od   1.   augusta   1998   do 1.   júna   2003   zakladá   podľa sťažovateľov ich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

2.2   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   zisteného   chronologického   priebehu   konania aj s ohľadom na citovanú stabilnú judikatúru v prvom rade zdôrazňuje, že zbytočné prieťahy v žalovanom konaní okresného súdu už boli konštatované vo veci sp. zn. IV. ÚS 346/09. Už bolo uvedené, že pri predbežnom prerokúvaní súčasnej sťažnosti nemožno opätovne rozhodovať o období do právoplatnosti predchádzajúceho nálezu, a preto pri posudzovaní postupu okresného súdu v označenom konaní po 3. februári 2010 je potrebné opätovne brať zreteľ   na   skúmanie   všetkých   podmienok   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde (výnimkou   je   prípustnosť   sťažnosti   z hľadiska   využitia   účinných   prostriedkov   nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže sťažnosť na postup súdu vzhľadom na skorší   pozitívny   nález   by   už   vo   fáze   po   3.   februári   2010   nevykazovala   potrebnú účinnosť).

V konaní okresného súdu v posudzovanom období možno vymedziť kratšie časové úseky   vyznačujúce   sa   nečinnosťou.   Ide   o obdobie   od   11.   júna   2010   (vrátenie   spisu z krajského súdu) do 2. decembra 2010 (uznesenie o pripustení rozšírenia žalobného petitu), ako   aj   o   obdobie   od   13.   apríla   2011   (doručenie   odpovede   Polície   Českej   republiky) do 7. septembra   2011   (výzva   adresovaná   Registru   obyvateľov   Slovenskej   republiky na zistenie   a oznámenie   pobytu   odporcov   a ich   dcéry).   Napokon   nečinnosťou   sa vyznačovalo aj obdobie od 27. júna 2012 (uznesenie o ustanovení opatrovníka odporcom) do 7. novembra 2012 (uznesenie o prerušení konania). Okresný súd sa teda na posudzovanej dĺžke konania podieľal nečinnosťou v rozsahu 14 mesiacov a v období od 3. februára 2010 sa   spis   6   mesiacov   nachádzal   na   krajskom   súde   z dôvodu   opravných   prostriedkov podávaných sťažovateľmi.

V skúmanom období sa okresný súd zameriaval na odstraňovanie dôležitej procesnej prekážky   v konaní   spočívajúcej   v neznámom   mieste   pobytu   odporcov,   a to   v intenciách novej právnej úpravy zastupovania na základe rozhodnutia súdu. Nemožno tiež opomenúť, že isté predĺženie konania vyvolali aj procesné úkony sťažovateľov (podávanie opravných prostriedkov   proti   procesným   uzneseniam   konajúceho   súdu).   Pritom   podľa   stabilného právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľom   procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01, III. ÚS 151/09).

Z judikatúry ústavného súdu súčasne vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (m.   m.   I.   ÚS   47/03, II. ÚS 296/2011). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne (IV. ÚS 316/2012).   V   prípade   ak ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Hoci   doterajší postup okresného súdu   v namietanom konaní po   3. februári 2010 nebol   vždy   dostatočne   aktívny ani efektívny, s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   tohto konania   okresného   súdu   (odstraňovanie   procesnej   prekážky,   opravné   prostriedky sťažovateľov)   zistené   nedostatky   nepredstavujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   takú intenzitu,   že   by   im   bolo   možné   pripísať   ústavný   rozmer. Postup   okresného   súdu, aj keď sa sťažovateľom nemusel vždy javiť úplne efektívny, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. neprimeranú lehotu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/01 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 346/09-37 z 21. januára 2010, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a) zákona o ústavnom súde a nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom okresného   súdu   v období   po   3.   februári   2010   stále   dochádza   k   zbytočným   prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012