znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 583/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 315/2013 z 8. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 315/2013 z 8. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania   na   strane odporcu v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp.   zn.   5   C   149/2009,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   sumy   115,15   € s príslušenstvom. Okresný súd v označenom konaní návrhu žalobcu vyhovel rozsudkom zo 7.   novembra 2012   a sťažovateľku   zaviazal   aj   na náhradu trov konania. Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi nepriznal.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   došlo   k porušeniu   jej   označených   práv napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   argumentovala   vlastným   právnym posúdením   veci,   na   základe   ktorého   formulovala   v sťažnosti   svoj   záver   o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   označených   práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 115,15 € a trovy konania v sume 146,60 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv z dôvodu, že krajský súd jej vec nesprávne právne posúdil, a v tejto súvislosti predostrela svoj právny pohľad na vec.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí   návrhu na začatie   konania (čl. 127   ods. 1   ústavy, §   20 a   § 49 a nasledujúcich zákona o   ústavnom súde). V tejto   súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a to   tak   náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako takej.

Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že napriek všeobecným tvrdeniam o nesprávnom právnom posúdení jej veci a zlyhania krajského súdu absentuje akékoľvek   odôvodnenie   sťažnosti,   t.   j.   neobsahuje   čo   i   len   jedinú   konkrétnu   a   určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého   z označených   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   ústavy   a   dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní.   Navyše,   vychádzajúc z obsahu petitu je potrebné konštatovať, že je nedostatočný, pretože v prvom bode petitu sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   krajským súdom, bez toho, aby identifikovala, či ide o postup alebo rozhodnutie, prípadne iný zásah, a taktiež neoznačila konkrétne konanie, respektíve rozhodnutie krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých   sa   domáha,   nielen   označením   príslušných   článkov   ústavy,   ale   musí   ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Ďalším   nedostatkom   sťažnosti   je   neakceptovateľné   splnomocnenie,   ktoré sťažovateľka predložila pre účely tohto konania pred ústavným súdom. V prvom rade je potrebné konštatovať, že ide o kópiu plnej moci, nie originál, pričom je zjavné, že obsah fotokópie dokumentu nezodpovedá obsahu pôvodného dokumentu. Inými slovami, ústavný súd   mal   závažné   pochybnosti   o tom,   či   nedošlo   k nedovelenej   úprave   pôvodného dokumentu   „splnomocnenia“.   V tejto súvislosti je potrebné   dodať,   že   splnomocnenie   je koncipované podľa obsahu ako dohoda o splnomocnení, teda ako dvojstranný právny úkon, pričom   predložená   kópia   „splnomocnenia“   obsahuje   len   jeden   podpis,   a to   osoby splnomocniteľky – sťažovateľky. Z uvedeného vyplýva, že chýba podpis advokáta, ktorý udelené splnomocnenie prijíma. Na základe uvedeného ústavný súd nemohol akceptovať predložený   dokument   preukazujúci   povinné   zastúpenie   v konaní   pred   ústavným   súdom a konštatuje, že sťažovateľka nesplnila povinnosť v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   ústavného   súdu   má   nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   v spojení   s jeho nedostatočným,   a tým   aj   neurčitým   petitom,   ako   aj   s   nepredložením   akceptovateľného splnomocnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právne   posúdenie   predloženého   sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   podľa   čl.   127   ústavy   je   teda   vznesenie   relevantných   námietok zo strany   sťažovateľky   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jej základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, v predloženej podobe neobsahuje kvalifikované odôvodnenie ani dostatočne určitý petit, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde.   Zároveň   konštatuje,   že   k sťažnosti   nebolo   priložené   akceptovateľné splnomocnenie, preto absentuje aj náležitosť ustanovená v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné   odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúce s dostatočne   určitým   návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ako   aj   akceptovateľné splnomocnenie,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva   vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   že predmetom sporu v okolnostiach prípadu bolo zaplatenie sumy 115,15 € s príslušenstvom. V danom prípade by bolo nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia (jeho ústavnoprávny   rozmer),   ktorá   by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Namietaná   suma,   o   ktorú   bola,   resp.   mala   byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý ustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako   podmienku   prípustnosti   dovolania   proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

Ústavný súd preto konštatuje,   že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľky mala všetky   náležitosti,   existoval   by   dôvod   na   jej   odmietnutie   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015