znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 583/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná   19,   Prešov,   pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   čl.   36   ods. 1 Listiny   základných   práv a slobôd,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 1 Co/21/2013 z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. decembra 2013   doručená   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co/21/2013 z 25. septembra 2013 (ďalej aj napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ uviedol, že predložená sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 70/2011, v ktorej tento nálezom z 23. júna 2011 okrem iného zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co/12/2010 z 21. apríla 2010 [ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 C 316/07-329 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom] a vec mu vrátil na ďalšie konanie po tom, ako zistil, že:

„Krajský súd   sa   v odôvodnení   napadnutej   časti   rozsudku   (vo vzťahu k parcelám č. 1506   až č.   1511   a   č.   1518/2-4)   obmedzil   v   súvislosti   s   vecným   posúdením   nároku sťažovateľa (zaplatenie peňažnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posúdenie charakteru predmetných nehnuteľností (pozemkov) a konštatovanie o tom, čo sa na týchto nehnuteľnostiach   nachádza   a   akým   spôsobom   ich   žalovaný   v rozhodnom   období   užíval (resp. neužíval), a aj to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne   úvahy   ho   viedli   k   takémuto   právnemu   záveru,   pozn.),   pričom   nepreskúmal komplexne sťažovateľove vecné námietky a nezaujal k nim právne závery...

Krajský   súd   sa   napadnutej   časti   namietaného   rozsudku   v zásade   obmedzil   len na strohé   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia okresného   súdu,   pričom   sa   nevysporiadal   s podstatnými   odvolacími   námietkami sťažovateľa.“

Následne „súd   prvého   stupňa   medzitýmnym   rozsudkom   sp.   zn.   29   C   316/2007 z 29. 07. 2011   rozhodol,   že   sťažovateľovi   patrí   právo   voči   žalovanému   na   vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti parc. č. 1518/1 - orná pôda o výmere

15.467 m2, vedenej na LV č... k. ú..., za obdobie od 24. 10. 2005 do 27. 12. 2006 a to z dôvodu užívania predmetnej   nehnuteľnosti žalovaným   v rozhodnom   období,   vlastnícky patriacej právnej predchodkyni žalobcu, ako verejného priestranstva, ktoré bolo predmetom verejného užívania.

Uznesením Krajského súdu v Prešove z 30. 11. 2011 sp. zn. 1 Co 104/2011, v spojení s opravným uznesením z 02. 05. 2012 sp. zn. 1 Co 35/2012, bol zrušený rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 21. 10. 2009 sp. zn. 29 C 316/2007 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33.328,- EUR s príslušenstvom, ako aj medzitýmny rozsudok zo dňa 29. 07. 2011 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 1 Co 35/2012 z 02. 05. 2012 Krajský súd v Prešove opravil odôvodnenie uznesenia z 30. 11. 2011 sp. zn. 1 Co 104/2011...

Okresný súd Prešov vec opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 29 C 316/2007 zo 16. 11. 2012 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol. Krajský súd v Prešove sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Co 21/2013 z 25. 09. 2013 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C 316/2007 zo 16. 11. 2012 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 16.434,73 EUR“ a „v prevyšujúcej časti, vo výroku o zamietnutí žaloby, t. j. nad sumu 16.434,73   EUR   rozsudok   zrušil   a v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa na ďalšie konanie.“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o parcely č. 1506 až 1511, na ktorých sa nachádzajú bytové domy, súpisné   č...,   ktoré   sú   v   podielovom   spoluvlastníctve   vlastníkov   bytových   jednotiek,   je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ v predmetnej veci aplikoval ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.

Na predmetných parcelách sa nachádzajú bytové domy pod súpisným číslom..., tieto sú   v   podielovom   spoluvlastníctve   vlastníkov   bytových   jednotiek,   pričom   byty   boli   do vlastníctva týchto vlastníkov bytov prevedené v rokoch 1994 až 2000, ako o tom svedčia listy   vlastníctva   vzťahujúce   sa   na   predmetné   byty,   ako   aj   zmluvy   o   prevode   bytov do vlastníctva fyzických osôb.

Ako   správne konštatuje   súd prvého stupňa   v súlade   s ustanovením § 23 zákona č. 182/1993   Z.   z.,   vzniklo   týmto   zákonom   vo   vzťahu   k   predmetným   parcelám   právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov jednotlivých bytov v predmetných bytových domoch, pričom žalovaný v rozhodnom období k týmto parcelám nevykonával žiadne vecné právo.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   žalovaný   nie   je   v   danom   prípade   osobou   pasívne legitimovanou, vo vzťahu ku ktorej by bolo možné si uplatňovať nárok týkajúci sa náhrady za   užívanie   predmetných   parciel   titulom   vecného   bremena,   pokiaľ   toto   zaťažuje nehnuteľnosti vlastnícky patriace žalobcovi v zmysle § 23 zákona č. 182/1993 Z. z... Žalovaný   teda   predmetné   parcely   (č.   1506   až   1511,   LV   č...,   kat.   úz...)   neužíval a nemal z tohto užívania žiaden prospech...

Takto uplatnený nárok žalobcu nie je možné priznať aj z toho dôvodu, že nároky smerujúce k náhrade za užívanie nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., je možné kvalifikovať len ako jednorazové. Touto   problematikou   sa   zaoberalo   aj   spoločné   zasadnutie   občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré dospelo k záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porovnaj R 25/1986). Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo   aj   na   stav,   ak   obohatený   vrátane   verejnoprávneho   subjektu   využila   pozemok bez právneho   dôvodu   na   účely   komunikácie   (porovnaj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   ČR sp. zn. 33 Odo 1405/2005 z 25.   10.   2006,   podľa ktorého povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk).

Primeranú   náhradu   za   bezdôvodné   obohatenie   v   prípade   sporu   určí   súd   podľa okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady, patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch. Zákonom   č.   66/2009   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   pri   majetkovoprávnom usporiadaní   pozemkov   pod   stavbami,   ktoré   prešli   z   vlastníctva   štátu   na   obce   a   vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo súčinnosťou od 01. 03. 2009 k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov zastavaných   komunikáciami   nie   je   od   účinnosti   tohto   zákona   bez   právneho   dôvodu. Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena. Niet však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastavaného pozemnou   komunikáciou   priznala   primeraná   náhrada   podľa   všeobecných   zásad upravujúcich inštitút vecného bremena a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa tohto zákona náhradný pozemok, alebo kým sa neskončí konanie o pozemkových úpravách. Vo vzťahu k parcelám č. 1506 až 1511, zapísaných na LV č..., kat. úz..., nejde síce o totožnú problematiku, avšak problematiku podobnú, a to so zreteľom na to, že nároky žalobcu uplatňované v predmetnom konaní je potrebné posudzovať podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.

Ani predmetné stanovisko spoločného zasadnutia kolégií Krajského súdu v Prešove nehovorí nič o tom, že by odškodnenie za zriadenie vecného bremena malo mať charakter opakujúcej sa náhrady, tak ako je to požadované v predmetnom konaní. Zákon č. 182/1993 Z. z. v ustanovení § 23 ods. 5 citovaného zákona, rieši vo forme vecného bremena vzťah medzi   vlastníkom   pozemku   a   vlastníkmi   bytov   v   obytných   domoch,   nachádzajúcich   sa na týmto   pozemkoch   a   to   v   záujme   uspokojovania   bytovej   potreby   občanov,   ktorá je nepochybne vo verejnom záujme.

Náhrada za takto vzniknuté zákonné vecné bremeno nie je vylúčená, avšak nemá charakter   opakujúceho   sa   plnenia   so   zreteľom   na   charakter   vecného   bremena,   ako   aj s poukazom na výpočet náhrady za vecné bremeno v zmysle vyhl. č. 492/2004 Z. z., ktorá zakotvuje náhradu za vecné bremeno vo forme jednorazového plnenia.

So zreteľom na to, že žalobca v tomto konaní jednorazovú náhradu neuplatňuje, je to ďalší dôvod (okrem absencie vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného v tomto konaní) pre zamietnutie žaloby, tak ako to správne urobil súd prvého stupňa.

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd v tejto časti rozsudok ako vecne   správny   potvrdil,   pričom   z   hľadiska   vyčíslenia   uplatňovanej   sumy,   tento   nárok predstavuje sumu 16.434,73 Eur...“

Podľa   názoru   sťažovateľa „namietané   konanie   krajského   súdu   nevykazuje   také postupy, ktoré by jednoznačne dali odpoveď na sťažovateľom predložené námietky. Záver oboch súdov o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie, či existuje obmedzenie   vlastníckeho   práva   a   o   kompenzáciu   vzniknutého   obmedzenia   vlastníckeho práva,   nebol   rozhodnutiami   vyriešený.   Porušovateľovo   rozhodnutie   vykazuje   znaky arbitrárnosti.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   článku   11 ods.   4 Listiny   základných   práv   a slobôd,   základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 21/2013 z 25. 09. 2013, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 21/2013 z 25.09.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 331,14 €...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co/21/2013 z 25. septembra 2013, konkrétne jeho   výrokom,   ktorým   v konaní   o náhradu   za   užívanie   nehnuteľností   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   č. k. 29 C/316/2007-904   zo   16.   novembra   2012   o zamietnutí   žaloby sťažovateľa   do   sumy   16 434,73   €.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že napadnuté   rozhodnutie „vykazuje znaky arbitrárnosti“.

Keďže   sťažovateľovi   je   už   nálezu   č.   k.   IV.   ÚS   70/2011-46   z   23.   júna   2011 (ale aj z iných   rozhodnutí,   pozn.)   známa   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa   jeho oprávnenia   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov   vo   vzťahu k obsahu   práv,   porušenie   ktorých   v sťažnosti   namieta,   nepovažoval   v danom   prípade za účelné túto duplicitne citovať.

Ústavný súd však pripomína, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci   všeobecným   súdom   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť sťažovateľa je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu   na   spochybnenie   právneho   záveru   krajského   súdu   vyjadreného   v napadnutom rozhodnutí, t. j. že „pokiaľ súd prvého stupňa v tejto časti (vo vzťahu k parcelám č. 1506 až 1511,   pozn.) žalobu   zamietol,   postupoval   správne,   a   to   z vyššie   uvedených   dôvodov absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného v tomto konaní vo vzťahu k tomuto nároku,   ako   aj   z dôvodu,   že   ide   o   nárok,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sa   možno   domáhať jednorazového   plnenia,   zatiaľ   čo   žalobca   požadoval   náhradu   vo   forme   opakovaného plnenia“. Krajský   súd   postupoval   v zmysle   predchádzajúceho   nálezu   ústavného   súdu, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nachádzajúceho sa na s. 10 – 11 vyplýva, že „kľúčové   námietky“ sťažovateľa   vo   vzťahu   k ďalším   parcelám   budú   na základe zrušujúceho   (t.   j.   druhého)   výroku   rozhodnutia   krajského   súdu   opätovne   preskúmané okresným súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť ako celok bez ďalšieho odôvodnenia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014