znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 583/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžp 8/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.   B.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) „konaním“ Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Sžp 8/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola podľa § 250 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) pribratá   ako   účastníčka   do   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Hlavného banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. 417 884/2010 z 19. apríla 2010, ktoré bolo vedené Krajským súdom   v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   pod sp.   zn. 23 S 19/2010. V tomto   konaní   sa   A.   S.,   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   domáhala   preskúmania   zákonnosti spomínaného rozhodnutia banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave č. 36-3329/2009/6 z 26. januára 2010 o tom, že žalobkyňa nie je   účastníčkou   konania   začatého   na   základe   žiadosti   sťažovateľky o povolenie   zmeny dobývacieho   ložiska   nevyhradeného   nerastu   na pozemku parc.   č.   482/34   v   katastrálnom území   Č.   Krajský   súd   rozsudkom   č. k. 23 S   19/2010-159   z   26.   januára   2012   žalobu zamietol, žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal a súčasne ju zaviazal zaplatiť sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v   sume   336,39   €   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku. Výrok o povinnosti náhrady trov konania krajský súd oprel o § 146 ods. 2 prvú vetu OSP.

Žalobkyňa   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie.   Namietala voči meritórnemu zamietavému výroku krajského súdu i voči výroku o povinnosti nahradiť trovy konania sťažovateľke.

Najvyšší   súd   na   odvolanie   žalobkyne   uznesením   z 30. januára   2013   sp. zn. 2 Sžp 8/2012 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho   konania   nepriznal.   V odôvodnení   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   zdôraznil zistenú   skutočnosť,   že „správne   konanie   o samotnom   povolení   zmeny   č.   1   povoleného dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v k. ú. Č., bolo ukončené rozhodnutím Hlavného banského úradu z 10. novembra 2010, č. 1414-2140/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2010.

Uvedeným dňom právoplatnosti citovaného rozhodnutia, ako rozhodnutia, ktorým sa predmetné správne konanie právoplatne skončilo, vzniklo žalobkyni, ako osobe tvrdiacej, že správny orgán s ňou v rozpore so zákonom nekonal ako s účastníčkou konania, právo podať v súlade s § 250b ods. 2 a 3 OSP žalobu a domáhať sa preskúmania jeho zákonnosti, ktoré   napokon   žalobkyňa   aj   využila,   keď   sa   pripojila   k žalobe   proti   citovanému rozhodnutiu, o ktorej prebieha konanie na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/3/2011. Najvyšší súd nepopiera dôležitosť rozhodnutia správneho orgánu o tom, že niekto je, respektíve   nie   je,   účastníkom   správneho   konania,   a nepopiera   ani   právo   dotknutého subjektu,   aby   zákonnosť   takéto   rozhodnutia   bola   preskúmateľná   súdom   v správnom súdnictve. Tento postup je však namieste jedine v prípade, kedy rozhodnutie súdu môže reálnym spôsobom ovplyvniť okruh účastníkov správneho konania.

V tu   prejednávanej   veci   možnosť,   že   po   prípadnom   rozhodnutí   súdu   o zrušení preskúmavaného   rozhodnutia   žalovaného   žalobkyňa   vstúpi   ako   účastníčka do prebiehajúceho správneho konania, zanikla krátko po podaní žaloby 31. mája 2010, pretože toto správne konanie už bolo právoplatne skončené 15. novembra 2010.

Krajský súd o veci rozhodol 26. januára 2012, teda v čase, kedy už neboli naplnené podmienky pre to, aby rozhodnutie žalovaného nebolo vylúčené z prieskumu v správnom súdnictve.   Mal   preto,   namiesto   meritórneho   rozhodnutia,   vydať   uznesenie,   ktorým   by konanie   z dôvodu   podľa   §   250d   ods.   3   OSP   v spojení   s   §   248   písm.   a/   OSP   zastavil a žalobkyňu dokázať na postup podľa § 250b ods. 2, 3 OSP.“

K otázke   trov   konania   najvyšší   súd   k prvostupňovému   výroku   krajského   súdu o priznaní   náhrady   trov   konania   sťažovateľke   uviedol,   že „takýto   postup   nemá   oporu v procesnom   predpise.   Konanie   o preskúmanie   rozhodnutí   správnych   orgánov   sa   riadi ustanoveniami   piatej   časti   OSP,   ktorá   má   povahu   špeciálneho   procesného   predpisu vo vzťahu k prvej, tretej a štvrtej časti OSP, ktoré sa použijú len v prípade riešenia otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti (§ 246c ods. 1 OSP). Z § 250k OSP explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie § 146 ods. 2 OS neprichádza do úvahy.“

Výrok o trovách odvolacieho konania najvyšší súd založil na § 250k ods. 1 OSP, keďže žalobkyňa „nemala úspech vo veci a žalovanému ani účastníkovi Z. B., s. r. o. ich náhrada zo zákona neprináleží. Prihliadol tiež na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu vo veci bolo vydané 10. novembra 2010, t. j. relatívne krátko po podaní žaloby na krajskom súde, pričom žalobkyňa nemohla zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Takže hoci žaloba bola podaná v čase, kedy preskúmavané rozhodnutie bolo spôsobilým predmetom konania v správnom súdnictve, ešte v konaní pred súdom prvého stupňa   túto   spôsobilosť   stratilo   a všetky   úkony   vo   veci   zo   strany   žalobkyne   sa   stali neúčelnými, pretože nemohli viesť k náprave porušenia práv a právom chránených záujmov žalobkyne, ku ktorému mohlo dôjsť v konaní pred správnym orgánom.“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí porušenie jej základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím najvyššieho súdu o nepriznaní nároku na náhradu trov konania, „nakoľko je jednoznačné, že Krajský súd v Trnave správne rozhodol o podanej žalobe a uvedenú žalobu zamietol, keďže, ako to aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení uvádza, žaloba bola podaná v čase, keď ešte správne konanie, v ktorom sa p. S. domáhala účastníctva,   nebolo   ukončené   a trvalo.   Nie   je   podľa   nášho   názoru   správny   názor Najvyššieho súdu SR, ktorý konanie zastavil iba z dôvodu ukončenia správneho konania v čase rozhodovania prvostupňového súdu, nakoľko ak by rozhodnutie o účastníctve p. S. v predmetnom konaní bolo zrušené, bol by to podľa nášho názoru jednoznačne dôvod pre obnovu konania podľa § 62 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny poriadok, a teda by p. S. bola účastníčkou skončeného konania a o jej námietkach by bol povinný správny orgán rozhodnúť.“

Podľa sťažovateľky „názor Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 2 Sžp/8/2012, že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 OSP do úvahy, nakoľko z ustanovenia § 250k OSP explicitne vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“, je nesprávny a „v rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru   by   vedľajší   účastník   nemohol   brániť   svoje   práva   a   oprávnené   záujmy,   nakoľko zastupovanie v správnom súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho tento   právny   záver   Najvyššieho   súdu   SR   je   v   rozpore   s   právnym   názorom   uvedeným v rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   6   Sžp/6/2012,   v   ktorom   Najvyšší   súd   SR posudzoval   obdobnú   žalobu   podanú   proti   obdobnému   rozhodnutiu   Hlavného   banského úradu len o účastníctve inej osoby,   pričom aj keď aj   v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal   náhradu   trov   konania   žiadnemu   z   účastníkov   avšak   súčasne   uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s ustanovením § 246c OSP. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti s posudzovaním   oprávnenosti   priznania   trov   konania   v   správnom   súdnictve   inému účastníkovi   ako   žalobcovi   viacero   odlišných   právnych   názorov   a   nejednotnosť pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľka   napokon   poukazuje   na „šikanózny   charakter   podaného   návrhu a celého konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má viesť k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou Č., v katastrálnom území ktorej sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju   predvolebnú   kampaň   založila   na   zrušení   súhlasu   obce   s   rozšírením   ťažby sťažovateľa. Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia... máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania   posúdiť   nárok   na   náhradu   trov   v   zmysle   ustanovenia   § 147   OSP   v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 OSP, nakoľko iba takéto rozhodnutie je ústavne konformné...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej takto: „Základné právo spoločnosti Z. B., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného   práva   sťažovateľa   podľa   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   prístup   k   súdu   a   spravodlivé   prejednanie   veci, konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/8/2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2Sžp/8/2012   zo   dňa 30.01.2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

V sťažnostnom petite sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie jej označených práv „konaním“ najvyššieho súdu. Neustálila teda bez najmenších pochybností, či za ústavne chybný   zásah   považuje   procesný   postup   najvyššieho   súdu   v konkretizovanom   konaní alebo rozhodnutie, ktorým bol tento postup zavŕšený.

Ústavný súd nepristúpil k výzve adresovanej sťažovateľke na odstránenie popísaného nedostatku návrhu na začatie konania, a to s ohľadom na charakter sťažnostných námietok (z   nich   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   sťažovateľka   brojí   proti   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   o náhrade   trov   konania),   ako   aj   berúc   do   úvahy   týmto   uznesením vyjadrený   výsledok   predbežného   prerokovania   sťažnosti   (ani   odstránenie   predmetného nedostatku by nemohlo viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie).

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m.   m.   IV.   ÚS   62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstatnou   a   v   zásade   jedinou   relevantnou   sťažnostnou   námietkou, na ktorej sťažovateľka založila svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej, je právny názor, podľa ktorého na rozhodovanie o náhrade trov konania v správnom súdnictve sa neaplikuje výlučne § 250k ods. 1 OSP, ale prostredníctvom   § 246c ods.   1 OSP možno uvažovať aj o použití ustanovení tretej hlavy tretej časti OSP regulujúcej trovy súdneho konania.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona...

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému   prizná   právo   na   úplnú   alebo   čiastočnú   náhradu   trov   konania.   Ak   bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe nedosahuje   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv   a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého   procesu   pripisovať rozhodovaniu   o   trovách   konania   takú   istú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému postupu vedúcemu   k rozhodnutiu vo veci   samej, resp.   samotnému rozhodnutiu   vo veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napríklad   keď   zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Formulované a stabilne judikované postoje ústavného súdu k možnostiam ústavno-súdneho   prieskumu   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o trovách   konania   sa   okolnosťami sťažovateľkinej veci ešte viac prehlbujú.

Rozsah   nepriznanej   náhrady   trov   konania   totiž   predstavoval   v nadväznosti na rozsudok   krajského   súdu   sumu   336,39   €.   Namietaná   suma,   o ktorú   mala   byť sťažovateľka   ukrátená   uznesením   najvyššieho   súdu,   teda   nedosahuje   ani trojnásobok minimálnej mzdy,   čo   je   suma,   ktorá   je aj   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   považovaná za bagateľnú a nedosahuje ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou do 1 000 € bez príslušenstva sa podľa § 29 ods. 6 OSP považuje za drobný). V tejto súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne   o bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany   prichádza   do   úvahy len v celkom   výnimočných   prípadoch,   v   ktorých   došlo   k porušeniu   základných   práv alebo slobôd   v mimoriadne   závažnom   rozsahu,   t.   j.   intenzite   (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoj   právny záver o nemožnosti aplikácie § 146 ods. 2 OSP v okolnostiach prípadu prikloniac sa k právnemu názoru o prednosti ustanovení upravujúcich náhradu trov konania v správnom súdnictve (§ 250k OSP) pred ustanoveniami tretej hlavy tretej časti OSP, ktorých primerané použitie v konaniach podľa piatej časti OSP (t. j. v rámci správneho súdnictva) umožňuje § 246c ods. 1 OSP za podmienok v ňom určených. Svoj záver pritom najvyšší   súd   založil   na   názore,   podľa   ktorého   použitie   ustanovení   tretej   časti   OSP na konania   v správnom   súdnictve   prichádza   do   úvahy „len   v prípade   riešenia   otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti... Z § 250k OSP explicitne vyplýva, že náhrada trov   konania   patrí   len   žalobcovi,   ktorý   má   úspech   celkom   alebo   sčasti...“ Citovaná argumentácia   najvyššieho súdu   je síce   stručná, no spôsob   uvažovania najvyššieho súdu objasnila podľa   názoru ústavného súdu dostatočne zrozumiteľne. Súčasne podľa názoru ústavného súdu niet pochýb, že v § 246c ods. 1 OSP použité slovné spojenie „otázky, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti“, možno interpretovať aj tak, ako to v odôvodnení svojho uznesenia naznačil najvyšší súd. V žiadnom prípade tu nemožno hovoriť o právnom názore   kvalifikovateľnom   ako   extrémne   vybočenie   z ustálených   interpretačných   praktík či popretie podstaty a zmyslu relevantných ustanovení procesného predpisu.

Ústavný   súd   neopomína   sťažovateľkou   uvádzanú   skutočnosť   odlišnosti   právnych názorov   jednotlivých   senátov   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v predmetnej   otázke. Jedným dychom však treba dodať, že ak zásah ústavného súdu prichádza do úvahy (ako to už   na   podklade   stabilizovanej   judikatúry   bolo   vysvetlené)   iba   v prípadoch   extrémne intenzívnych pochybení všeobecných súdov pri výklade ustanovení procesných predpisov o náhrade trov konania, potom nemožno vylúčiť, že ústavný súd môže v určitých prípadoch súčasne považovať za ústavne konformné dokonca aj dva vzájomne odlišné právne názory všeobecného súdu na tú istú otázku.

Tak   je   to   aj   v posudzovanom   prípade.   Sťažovateľka   poukazuje   na   rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. februára 2013 vo veci sp. zn. 6 Sžp 6/2012 (sťažovateľka i v tomto konaní mala postavenie vedľajšieho účastníka), v ktorom najvyšší súd skutočne o trovách konania „rozhodol   podľa   §   146   ods.   1   písm.   c/   OSP   v spojení   s ustanovením   §   246c OSP...“. Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v tomto skutkovo obdobnom prípade viedol (hoci odlišný) právny názor najvyššieho súdu v konečnom dôsledku k výroku o nepriznaní náhrady   trov   konania   účastníkom   (ani   sťažovateľke),   teda   k výsledku   rovnakému ako v uznesení najvyššieho súdu z 30. januára 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžp 8/2012.

Podľa   ústavného   súdu   tak   odlišnosť   právnych   názorov,   na   ktorú   sťažovateľka poukazuje   vo   svojej   sťažnosti   a ktorou   argumentuje   v prospech   porušenia   svojich označených   práv,   nedosahuje   ústavne   relevantnú   intenzitu.   Tým   sa   otvára   priestor na aplikáciu stabilného názoru ústavného súdu, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).

Vzhľadom   na to, že dôvody   najvyššieho   súdu   vedúce   k   nepriznaniu   náhrady   trov konania sťažovateľke ako vedľajšiemu účastníkovi konania v správnom súdnictve ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež vzhľadom na nižšiu mieru ústavnej relevancie spornej otázky, zastáva ústavný súd názor, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 8/2012 z 30. januára   2013   k   porušeniu   sťažovateľkinho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť.

Napokon   v súvislosti   s tvrdením   sťažovateľky, podľa   ktorého v jej prípade bolo advokátske   zastúpenie   povinné,   ústavný   súd   uvádza,   že   z   ustanovenia   §   250a   OSP je zrejmé,   že   povinne   zastúpeným   musí   byť   v   konaní   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu, a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o šikanóznej povahe celého súdneho konania realizovaného v záujme obce Č., ústavný súd podobne ako v   konaní   o iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   (pozri II. ÚS 333/2013,   III.   ÚS 434/2013) dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto skutočnosť nevyplýva a ide len o tvrdenie sťažovateľky,   na ktoré   nemohol   byť   v   konaní   o predloženej   sťažnosti   vzatý zreteľ.

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Preto bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013