znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 583/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom a výrokom o náhrade trov odvolacieho konania rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   zo 17. októbra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. K. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   nahradiť J. K. trovy konania v sume 202,37 € (slovom dvestodva eur a tridsaťsedem centov) na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. I. J., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011. Na základe výzvy ústavného súdu doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť o kvalifikované   splnomocnenie   pre   zvoleného   právneho   zástupcu   podaním   doručeným ústavnému súdu 8. marca 2012.

1. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 29 C 45/2010 domáhala náhrady škody   na   zdraví   z   titulu   bolestného   v sume   4   587,45   €   proti   Slovenskej   republike   – Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný   v 1. rade“),   a proti spoločnosti A., a. s., B. Ku škode malo dôjsť pri dopravnej nehode 30. augusta 2008, ktorej účastníčkou   bola sťažovateľka a ďalší účastník,   ktorý   v rámci služobného výkonu riadil motorové vozidlo patriace žalovanému v 1. rade.

Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 45/2010-176 z 25. februára 2011 uložil obom žalovaným   povinnosť   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   sťažovateľke   z   titulu   bolestného 1 966,05   €   s 9   %   úrokom   z omeškania   ročne   od   6.   septembra   2009   do   zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a náhradu trov účastníkom konania nepriznal. Účastníkom konania   uložil   aj   povinnosť   zaplatiť   trovy   štátu.   Okresný   súd   vychádzal   z názoru, že «hlavnou príčinou zrážky motorových vozidiel žalobkyne a žalovaného v 1. rade bolo porušenie   predpisov   o premávke   na   pozemných   komunikáciách   zo   strany   žalobkyne, konkrétne ust. § 19 zák. č. 315/1996 Z. z., ktorá pri vstupe do križovatky z vedľajšej cesty nedala   prednosť   v jazde   motorovým   vozidlám   prichádzajúcim   po   hlavnej   ceste   napriek opatreniu   vedľajšej   cesty   dopravnou   značkou   „daj   prednosť   v jazde“.   Žalobkyňa   svoje zavinenie   uznala,   čo   je   preukázané   uznesením   Okresnej   prokuratúry   v Prešove   zo   dňa 20.4.2009   pod   sp.   zn.   3Pv710/08,   ktorým   bolo   voči   nej   podmienečne   zastavené   trestné stíhanie z dôvodu uznania viny pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona voči vodičovi motorového vozidla žalovaného v 1. rade na skutkovom základe   uvedenom   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   vrátane   vyhlásenia,   že   spáchala skutok, za ktorý je stíhaná... Zo záverov znaleckého posudku Ing. V. č. 3/2009 vyplynulo, že vodič   motorového   vozidla   žalovaného   v 1.   rade   v čase   dopravnej   nehody   sa   pohyboval motorovým vozidlom rýchlosťou vyššou, ako dovolenou, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané,   že tento nemal právo prednostnej jazdy a teda nebol   oprávnený prekročiť   najvyššiu dovolenú   rýchlosť   na   uvedenom úseku 40 km/hod. Podľa   znaleckého   posudku   v prípade,   ak   by   sa   aj   pohyboval   rýchlosťou   vyššou   ako povolenou, v danom prípade 74,17 km/h až 72,51 km/h, bol by dopravnej nehode zabránil... S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   súd   dospel   k záveru,   že   miera   účasti   na vzniknutej škode na strane žalobkyne je 70 % a na strane žalovaného v 1. rade 30 %.».

Sťažovateľka   podala   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie, v ktorom nesúhlasila   s posúdením   miery   účasti   na   vzniknutej   škode   a v tejto   časti považovala   rozsudok   za   nepreskúmateľný.   Podľa   jej   názoru „súd   nemal   v konaní preukázané, že či pri rýchlosti vodiča žalovaného v 1. rade pred nehodou, 100,80 km/hod, mohla...,   ak by urobila   kontrolu   cesty   zľava   a potom   sprava,   zbadať   toto   vozidlo, prichádzajúce z ľavej strany. Ak súd túto dôležitú okolnosť neskúmal, nemohol dôjsť ani k serióznemu záveru o miere účasti žalobkyne a žalovanej v 1. rade“. Namietala aj popis výhľadových pomerov ustanoveným súdnym znalcom. Podľa jej názoru „bolo potrebné, aby súd doplneným znaleckým dokazovaním preskúmal úkony žalobkyne pri odbočovaní hlavne tam, kde vo svojej výpovedi uviedla, že najprv sa pozrela na cestu doľava, potom doprava   a z dôvodu,   že   nevidela   žiadne   vozidlo   sprava,   ani   zľava,   začala   odbočovací manéver.   Je   teda   viac   ako   pravdepodobné,   že   žalobkyňa   vozidlo   prichádzajúce   zľava, v čase,   kedy   kontrolovala   túto   časť   vozovky,   toto   vôbec   nevidela,   nakoľko   išlo   veľkou rýchlosťou a za dve až tri sekundy prekovalo veľký úsek na ceste.“.

V odvolaní sťažovateľka namietala aj aplikáciu § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Podľa jej názoru mal okresný súd o náhrade trov konania rozhodnúť podľa   §   142   ods.   3   OSP,   keďže „v   danom   prípade   rozhodoval   o výške   plnenia, pričom konečná výška plnenia závisela od úvahy súdu, od jeho úvahy o výške miery účasti účastníkov konania“.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal i žalovaný v 1. rade.

Krajský súd rozsudkom zo 17. októbra 2011 v konaní sp. zn. 18 Co 62/2011 potvrdil rozsudok okresného súd v jeho napadnutej časti. Po rekapitulácii nesporných skutkových zistení konštatoval, že tvrdenie sťažovateľky, že „nevidela vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce po hlavnej ceste zľava, bolo vyvrátené znaleckým posudkom Ing. V., ktorý pri dodatočnej   ohliadke   miesta   dopravnej   nehody   zistil   rozhľad   z predmetnej   križovatky vľavo   z pohľadu   vodiča,   stojaceho   v križovatke,   vychádzajúceho   z vedľajšej   cesty... na vzdialenosť   159,7   m   až   172,2   m.   Vozidlo   žalovaného   v 1.   rade,   prichádzajúce k predmetnej križovatke v čase, keď žalobkyňa začala odbočovací manéver z vedľajšej cesty na hlavnú vľavo... bolo vo vzdialenosti 58,8 m až 60 m, a vodička mala možnosť ho vidieť.“. Pokiaľ napriek tomu vošla do križovatky, „podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu, za čo   bola   trestne   stíhaná“.   Krajský   súd   poukázal   súčasne na   skutočnosť,   že   aj   vodič žalovaného   v 1.   rade   sa „pred   zrážkou   pohyboval   rýchlosťou   106,7   –   100,8   km/hod. čím taktiež   porušil   ustanovenie   §   15   ods.   6   zákona   č.   315/1996   Z.   z...   Pri   dodržaní predpísanej   rýchlosti,   dokonca   aj   rýchlosti   vyššej   ako   bola   predpísaná   (podľa   znalca až 74,17   km)   by   bol   schopný   na   vzdialenosť,   kedy   začala   žalobkyňa   s odbočovacím manévrom, nehode a vzniku škody zabrániť.“. Mieru účasti účastníkov dopravnej nehody na vzniknutej   škode   na   zdraví,   z ktorej   vychádzal   okresný   súd,   považoval   krajský   súd za „ustálenú v súlade s vykonaným dokazovaním“.

K problému rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania krajský súd uviedol, že „neobstojí tvrdenie žalobkyne, že v predmetnej veci malo byť aplikované ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Citované ustanovenie by bolo aplikovateľné iba vo vzťahu k nároku na zvýšenie   odškodnenia   za   bolesť,   ktoré   má   právo   urobiť   iba   súd.   Za   danej   situácie prichádzalo do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania iba rozhodnutie podľa úspešnosti účastníkov konania v spore.“.

Odvolanie   žalovaného   v 1.   rade   krajský   súd   vyhodnotil   ako   oneskorene   podané, a preto podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP ho odmietol.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdí   nedostatočne   zistený skutkový stav oboma všeobecnými súdmi konajúcimi v jej veci, ako aj nepreskúmateľnosť rozsudkov   v časti   týkajúcej   sa   ustálenej   miery   účasti   na vzniknutej   škode. Podľa sťažovateľky „súd nemal v konaní preukázané, že či pri rýchlosti vodiča žalovanej v 1.   rade   pred   nehodou,   ktorá   bola   100,80   km/hod.,   mohla   žalobkyňa,   ak   by   urobila kontrolu   cesty   zľava   a potom   sprava,   zbadať   toto   vozidlo   prichádzajúce   z ľavej   strany. Ak súd túto dôležitú okolnosť neskúmal, nemohol dôjsť ani k serióznemu záveru o miere účasti žalobkyne a žalovanej v 1. rade.“. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že „vodič žalovanej v 1. rade nemal žiadny dôvod premávať v obci rýchlosťou 106, resp. 102 km/hod. v časti cesty, kde bola predpísaná rýchlosť 40 km/hod. Ak by bol išiel predpísanou rýchlosťou, nebolo   by   došlo   k zrážke   jeho   vozidla   so   žalobkyňou.   Miera   účasti   vodiča   žalovanej v 1. rade   na   strete   prevádzok   v danom   prípade   bola   70   %,   s prihliadnutím   na   úkon žalobkyne   pred   zrážkou,   kde   sa   najprv   presvedčila   o premávke   na ceste   z ľavej   strany a potom z pravej strany, teda bola presvedčená o premávke na ceste a začala odbočovací manéver vľavo. Súdy teda nesprávne posúdili účasť, ktorú mali prevádzatelia na spôsobení vzniknutej škody. Vysporiadanie totiž bolo závislé na tejto účasti, predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretnutia prevádzok, najmä však tých okolností, ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody.“.

Nedostatočnosť   odôvodnenia   oboch   rozsudkov   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   súdy neakceptovali   návrh   znaleckého   dokazovania   ku   otázke   možnosti   sťažovateľky zaregistrovať prichádzajúce vozidlo vzhľadom na rýchlosť akou jazdilo. Okresný súd totiž vychádzal zo znaleckého posudku vyhotoveného na účely trestného konania, a ten bolo potrebné doplniť.

Napokon   sťažovateľka   namieta   aj   rozhodnutie   okresného   súdu   o náhrade   trov konania.   Podľa   jej   názoru   mal   okresný   súd   aplikovať   §   142   ods.   3   OSP   umožňujúci čiastočne úspešnému účastníkovi konania priznať plnú náhradu trov konania, pretože „súdy oboch stupňov zhodne dospeli k záveru, že nárok žalobkyne je čo do právneho dôvodu opodstatnený.   Určenie   samotnej   výšky   uplatneného   nároku   záviselo   od   úvahy   súdu, preto boli   z hľadiska   rozhodovania   o náhrade   trov   konania   naplnené   všetky   zákonné predpoklady pre použitie ustanovenia § 142 ods. 3 OSP (žalobkyňa mala v konaní čiastočný úspech   a rozhodnutie   záviselo   od   úvahy   súdu).“.   V nadväznosti   na   uvedený   argument sťažovateľka odkazuje aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

2. Na výzvu ústavného súdu mu bol 3. mája 2012 doručený vyšetrovací spis Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 3 Pv 710/08 a 7. mája 2012 spis okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 45/2010.

3. Uznesením č. k. III. ÚS 583/2012-19 z 27. novembra 2012 ústavný súd prijal sťažovateľkinu sťažnosť na ďalšie konanie. Následne 10. decembra 2012 vyzval krajský súd na vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti,   ako   aj   k otázke   ústneho   pojednávania   vo veci   prijatej sťažnosti.

4. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. januára 2013. V ňom krajský súd opätovne popísal skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri právnom posúdení sporu. Zdôraznil pritom, že sťažovateľka ako „vodička porušila ustanovenie § 19 ods. 1 vyhlášky č. 315/1996 Z. z. účinného do 31.1.2009, v zmysle ktorého vodič, ktorý prichádza na križovatku po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, je povinný dať prednosť   v jazde   vozidlám   prichádzajúcim   po   ceste   označenej   dopravnou   značkou ako hlavná cesta.   Jej tvrdenie,   že nevidela vozidlo žalovaného v 1.   rade,   prichádzajúce po hlavnej ceste zľava bolo vyvrátené znaleckým posudkom Ing. V., ktorý pri dodatočnej ohliadne miesta dopravnej nehody zistil rozhľad z predmetnej križovatky vľavo z pohľadu vodiča stojaceho v križovatke, vychádzajúceho z vedľajšej cesty... na vzdialenosť 159,7 m až 172,2, m. Vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce k predmetnej križovatke v čase, keď žalobkyňa   začala   odbočovací   manéver   z vedľajšej   cesty   na   hlavnú   vľavo....,   bolo vo vzdialenosti 58,8 m až 60 m, a vodička mala možnosť ho vidieť. Okrem toho bolo jej povinnosťou, dať prednosť aj motorovému vozidlu, stojaceho v križovatke na ul. J., ktoré naznačovalo smer jazdy priamo cez hlavnú cestu, na ul. B. Za takejto situácie v križovatke, aj keby nevidela motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, porušila dopravné predpisy tým, že nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu v priamom smere... Žalovaná (správne malo byť „žalobkyňa“, pozn.) bezpochyby nemohla vojsť do predmetnej križovatky a pokiaľ tak urobila, podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu, za čo bola trestne stíhaná. Na druhej strane   súd   prvého   stupňa   správne   zistil   aj   mieru   účasti   na   vzniku   škody   u vodiča motorového vozidla M., prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný v 1. rade. Nešlo o vozidlo s právom prednosti a bolo povinnosťou vodiča dodržať predpísanú rýchlosť v danom úseku cesty, t. j. 40 km/hod. Vodič sa však pred zrážkou pohyboval rýchlosťou 106,7 – 100,8 km/hod. čím taktiež porušil ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 315/1996 Z. z.... Pri dodržaní predpísanej rýchlosti, dokonca aj rýchlosti vyššej ako bola predpísaná (podľa znalca až 74,17 km) by bol schopný na vzdialenosť, kedy začala žalobkyňa s odbočovacím manévrom, nehode a vzniku škody zabrániť. Námietky žalobkyne o nesprávnom stanovení miery účasti na vzniku škody považoval súd prvého stupňa za neopodstatnené. Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami pre rozhodnutie vo veci samej. Odôvodnil aj skutočnosť, pre ktorú nebolo vykonané ďalšie dokazovanie. Preto okolnosti uvádzané navrhovateľkou   v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za   nedôvodné   a predmetnú   sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“.

Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 9. januára 2013 právnemu zástupcovi sťažovateľky   s možnosťou   zaujať   k nemu   stanovisko.   Ústavný   súd   sťažovateľku prostredníctvom   právneho   zástupcu   vyzval   aj   na   oznámenie,   či   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania o jej prijatej sťažnosti.

5.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   6.   februára   2013   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrila   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania   vo   veci   a zotrvala na pôvodnom   sťažnostnom   návrhu.   Zhodne   s krajským súdom uviedla, že tak ona, ako aj žalovaný v 1. rade mali účasť na vzniku škody pri spornej dopravnej nehode. Nestotožňuje sa však s tým, ako okresný súd i krajský súd posúdili mieru účasti účastníkov dopravnej nehody na vzniku škody. Zdôrazňuje, že v konaní navrhovala, „aby súd uložil znalcovi Ing. V., ktorý vypracoval pôvodný znalecký posudok k dopravnej nehode č. 3/2009 zo dňa 03.12.2008, aby dopracoval znalecký posudok týkajúci sa miery účasti na vzniknutej škode, kde podľa nášho názoru žalovaný v 1. a 2. rade mali mieru účasti   na   dopravnej   nehode   v rozsahu   70%.   Oba   súdy   tento   náš   návrh   neakceptovali a mieru   účasti   odborne   neskúmali.   V konaní   vôbec   nebola   akceptovaná   tá   skutočnosť, že žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ vozidla, kde vozidlo riadil vodič M. U. išiel bez akéhokoľvek   služobne   akceptovateľného   dôvodu   v uzavretej   obci   na   úseku,   kde rýchlosť bola   obmedzená   na   40   km/h   rýchlosťou   cez   106   km/h,   kde   nárazová   rýchlosť   vozidla po brzdení bola   86 km/h.   súd sa vôbec   nevysporiadal s našimi   námietkami,   že v danom prípade je pred križovatkou mierne ľavotočivá zákruta lemovaná zeleňou, kde výhľadové pomery žalobkyne boli značne obmedzené a ona pred vjazdom do križovatky skontrolovala križovatku zľava, následne sprava a pohla sa s vozidlom doľava vo svojom jazdnom pruhu. Následne ju zasiahlo vozidlo prakticky v zadnej časti pri poliacej čiare na vozovke. Nebolo možné spravodlivo požadovať od vodičky aby predvídala, že z mierne ľavotočivej zatáčky (smer P. – S.) s obmedzeným výhľadom bude premávať vozidlo rýchlosťou cez 106 km/h. Práve táto skutočnosť bola rozhodujúca pre určenie miery účasti na vzniku škody, na ktorú mohol zodpovedať len súdny znalec. Z titulu hospodárnosti bolo teda účelné to, čo sme navrhli, teda aby Ing. V. dopracoval znalecký posudok aj vo vzťahu k miere účasti toho ktorého účastníka nehody na vzniku škody. Sme toho názoru, že nerešpektovaním našich požiadaviek   na   riadne   zistenie   skutočného   stavu   veci   boli   porušené   ústavné   práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.“.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   nespočíva   len   v tom,   že osobám   nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06). Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd posudzuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a odôvodnenie rozsudku   súdu   druhého   stupňa   v súhrne.   Odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§   59   a   § 60).   Aj   v posudzovanom   prípade   ústavný   súd   musel   prihliadať   na   rozsudok okresného   súdu č.   k.   29   C   45/2010-176   z 25.   februára   2011 a skúmať   kvalitu   jeho odôvodnenia, hoci predmetom ústavno-súdneho prieskumu je odvolací rozsudok krajského súdu. Krajský súd ako súd odvolací totiž vo výrokoch napadnutých odvolaním sťažovateľky rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa obmedzil iba na rekapituláciu skutkových zistení, ku ktorým okresný súd dospel, a na konštatovanie správnosti skutkových a právnych záverov   súdu   prvého   stupňa.   V týchto   okolnostiach   tak   ústavná   kvalita   odôvodnenia rozsudku okresného súdu výrazne determinuje i ústavnú kvalitu sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti, jej príloh i vyžiadaných spisových materiálov okresného súdu i okresnej prokuratúry bez pochybností vyplýva (nie je to sporné ani medzi sťažovateľkou a krajským súdom),   že v konaní o žalobe sťažovateľky   pri skúmaní uplatneného nároku na náhradu   škody   bolo   potrebné   aplikovať   §   431   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“).   Podľa tohto ustanovenia   ak   sa   stretnú   prevádzky   dvoch   alebo viacerých   prevádzateľov   a ak ide o vyporiadanie   medzi   týmito   prevádzateľmi,   zodpovedajú   podľa   účasti   na spôsobení vzniknutej škody.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, tiež nepochybne vyplýva, že jadrom sporu sa stala miera účasti sťažovateľky a žalovaného v 1. rade na spôsobení vzniknutej škody.   Konania   tohto   typu   sú   po   skutkovej   stránke   veľmi   rozmanité   a často   i detaily nehodového deja môžu dosahovať významnú mieru relevancie pre rozhodnutie o merite. Odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľkinej   žaloby   preto   malo dostatočne objasniť, z ktorých dôkazov okresný súd vychádzal pri posudzovaní miery účasti sporových   strán   na   spôsobení   vzniknutej   škody,   malo   vysvetliť,   akými   hodnotiacimi úvahami   dospel   okresný   súd   k ustáleniu   miery   účasti   sporových   strán   na   spôsobení vzniknutej škody, a malo obsahovať aj dôvody nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov.

2.1   Okresný   súd   v odôvodnení   svojho   meritórneho   rozsudku   vypočítal   dôkazy, z ktorých   pri   rozhodovaní   o sťažovateľkou   uplatnenom   nároku   vychádzal,   a krajský   súd konštatoval,   že „súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu“.   Touto otázkou   sa   ústavný   súd   ani   bližšie   nezaoberá,   keďže   medzi   sťažovateľkou   a krajským súdom nebola sporná.

2.2   Pokiaľ   ide   o zdôvodnenie   hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   okresný   súd vo svojom   meritórnom   rozsudku   na   strane   8   konštatuje, že „z vykonaného   dokazovania nesporne vyplynulo, že hlavnou príčinou zrážky... bolo porušenie predpisov o premávke na pozemných   komunikáciách   zo   strany   žalobkyne“.   Tento   svoj   skutkový   záver   však okresný súd v podstate nijako neodôvodňuje. Odôvodnením tu ústavný súd má na mysli logické   prepojenie   jednotlivých   skutkových   zistení   s   ich   vyhodnotením   ústiacim do skutkových záverov a ich následného právneho hodnotenia. Inými slovami, v rozsudku okresného   súdu   úplne   absentuje   odpoveď   na   otázku,   prečo   protiprávne   konanie sťažovateľky bolo považované za hlavnú príčinu dopravnej nehody, keď samotný okresný súd dospel k záveru, že protiprávne sa správal aj vodič žalovaného v 1. rade. Pritom si okresný   súd   osvojil   ako   preukázaný   záver   znalca,   že   pri   nižšej   rýchlosti   (hoci   tiež prekračujúcej najvyššiu povolenú rýchlosť na danom úseku) by vodič žalovaného v 1. rade dokázal dopravnej nehode zabrániť.

Ústavný súd je toho názoru, že v popísaných okolnostiach identifikácia správania sťažovateľky   ako   hlavnej   príčiny   vzniku   dopravnej   nehody   nie   je   vôbec   odôvodnená. Pritom   z neodôvodneného   skutkového   záveru   sa   odvíjalo   aj   ustálenie   miery   účasti sťažovateľky   na   spôsobení   vzniknutej   škody   (strana   8   piaty   odsek   rozsudku   okresného súdu). Ide teda o otázku, ktorá má pre vec podstatný význam. Sťažovateľka v odvolaní namietala   (str.   2   odvolania)   nepreskúmateľnosť   prvostupňového   rozsudku   v tejto   časti. Krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v nadväznosti na popis zisteného priebehu dopravnej nehody uviedol, že sťažovateľka „podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu, za čo bola trestne stíhaná“, a že „s ohľadom na uvedené zistenia, považuje odvolací súd stanovenie miery účasti oboch účastníkov dopravnej nehody na vzniknutej škode... za mieru ustálenú v súlade s vykonaným dokazovaním“. Krajský súd tak nereagoval na odvolaciu námietku   sťažovateľky,   a to   v situácii,   keď   vzhľadom   na   nedostatočnosť   odôvodnenia prvostupňového rozsudku zjavne neprichádzalo do úvahy využitie postupu podľa § 219 ods. 2 OSP (ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia...).

Ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   ak   krajský   súd   naznačil   predchádzajúce   trestné stíhanie sťažovateľky ako dôvod ustálenej miery jej účasti na vzniku škody, potom treba zdôrazniť,   že   trestné   stíhanie   sťažovateľky   neskončilo   právoplatným   konštatovaním   jej viny, ale uznesením prokuratúry o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Trestné stíhanie sťažovateľky teda nedalo žiadnu odpoveď na otázku jej zavinenia za spáchaný skutok, príčinnej súvislosti medzi skutkom a vzniknutou škodou ani miery jej účasti na vzniknutej škode. Okrem toho, absencia trestného stíhania vodiča žalovaného v 1. rade nie je skutočnosťou, ktorou by mal byť okresný súd v civilnom konaní viazaný podľa § 135 OSP (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu   Českej   republiky   zo   7.   októbra   2008   vo   veci   sp. zn. 28   Cdo   1532/2006).   Trestné stíhanie sťažovateľky právoplatne ukončené podmienečným zastavením trestného stíhania preto nemožno vnímať ako faktor kloniaci pomyselnú misku váh v prospech väčšej miery účasti sťažovateľky na vzniku žalovanej škody, a teda tento fakt zjavne nie je dostatočným odôvodnením kritizovaného rozdelenia miery účasti na vzniku škody medzi sťažovateľku a žalovaného v 1. rade.

2.3 Napokon, pokiaľ Občiansky súdny poriadok vyžaduje od odôvodnenia súdneho rozhodnutia aj uvedenie dôvodov nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov, ústavný súd konštatuje, že ani požiadavka sťažovateľky, aby bolo preskúmané, „či pri rýchlosti vodiča žalovanej v 1. rade pre nehodou... mohla..., ak by urobila kontrolu cesty zľava a potom sprava, zbadať toto vozidlo prichádzajúce z ľavej strany“, nie je vo vzťahu k meritu sporu márna.   Relevancia   tejto   neobjasnenej   skutočnosti   pre   rozhodnutie   vo   veci   nie   je   daná vo väzbe k protiprávnosti konania sťažovateľky ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody (podoba žalobného petitu, v ktorom sťažovateľka vyčíslila jej pričítateľný podiel na vzniku škody, i prednesy jej právneho zástupcu na pojednávaniach totiž dokazujú, že sama nespochybňuje protiprávnosť svojho konania). Predstavuje však jeden   z viacerých   dôležitých   hodnotiacich   faktorov   pre   výsledok   aplikácie   §   431 Občianskeho   zákonníka   na   sťažovateľkinu   kauzu.   V analyzovanej   rovine   ústavný   súd zdôrazňuje   správny   poukaz   okresného   súdu   (strana   7   predposledný   odsek   odôvodnenia rozsudku)   na   judikatúru,   podľa   ktorej   pri   hodnotení   miery   účasti   na   vzniku   škody podľa § 431   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné   skúmať   jednotlivé   skutkové   okolnosti konkrétneho stretu, ktoré boli jeho hlavnými príčinami, a to všetky vo vzájomnej súvislosti z hľadiska   ich   významu   pre vznik   škody,   nikdy   izolovane.   Zreteľne   však   z rozsudku okresného súdu i z potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že oba súdy sa touto požiadavkou dôsledne neriadili.

Právny   zástupca   sťažovateľky   už   na   pojednávaní   12.   mája   2010   uviedol, že podľa jeho názoru bude potrebné, „aby bol dopracovaný znalecký posudok vypracovaný v rámci   trestného   konania   Ing.   V...“.   Na   pojednávaní   20.   októbra   2010   svedok   J.   C. vypovedal,   že   sťažovateľka   ako   vodička   motorového   vozidla   pri   vstupe   na križovatku nemohla vidieť prichádzajúce vozidlo žalovaného v 1. rade. Rovnako vypovedal svedok S. R. na pojednávaní 8. decembra 2010. Napriek uvedeným skutočnostiam sa okresný súd s predmetnou   skutkovou   otázkou   nastolenou   sťažovateľkou   a vyplývajúcou   i z výpovedí svedkov vôbec nevysporiadal. Na sťažovateľkinu kritiku formulovanú v podanom odvolaní krajský súd reagoval iba konštatovaním, že okresný súd „vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,   na   základe   ktorého   správne   zistil   skutkový   stav,   správne   vyhodnotil   zistenia jednotlivo a v súhrne a vec ja správne právne posúdil“.

Okresný súd ani krajský súd sa teda s obranou sťažovateľky spočívajúcou v tvrdení, že   nemohla   vidieť   zľava   prichádzajúce   motorové   vozidlo   žalovaného   v 1.   rade,   nijako nevysporiadali. Názor krajského súdu, že „aj keby nevidela motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, porušila dopravné predpisy tým, že nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu v priamom smere t. j. S. A., ktoré stálo v križovatke a dávalo prednosť vozidlám, idúcim po hlavnej   ceste“,   je   v relácii   k sťažovateľkou   uplatnenému   nároku   na   náhradu   škody celkom irelevantný. Žalovaná škoda predsa nevznikla ako dôsledok toho, že sťažovateľka nedala prednosť ďalšiemu motorovému vozidlu odlišnému od motorového vozidla, s ktorým sa zrazila a pritom došlo ku vzniku škody.

3.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   arbitrárnosť   a zjavná   neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je okrem iného daná aj absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov,   a obranou   proti takému   uplatneniu   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Presvedčivé   a správne   vyhodnotenie   dôkazov,   ako   aj   náležité   odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010, III. ÚS 117/2012).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   z   preskúmavaného   rozsudku   krajského   súdu nemožno   zistiť   vzťah   medzi   jednotlivými   skutkovými   zisteniami   relevantnými pre rozhodnutie   v spore   a podstatným   výsledným   skutkovým   záverom   o tom, že sťažovateľkino protiprávne konanie bolo hlavnou príčinou dopravnej nehody, resp. že ju podstatnou   mierou   zavinila.   Rovnako   nemožno   z odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu identifikovať   ani   dôvody,   pre   ktoré   všeobecné   súdy   konajúce   v sťažovateľkinej   veci nevykonali   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   týkajúce   sa   okolností   podstatných   pre   ustálenie skutkového   stavu   prerokovávanej   veci.   Odpovede   na   uvedené   otázky   významné pre rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu škody nie je možné zistiť ani   pri   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s prvostupňovým   rozsudkom okresného súdu, čím sa skutkové závery krajského súdu dostávajú až do polohy vykazujúcej známky   arbitrárnosti.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   preto   svedčí o poskytnutí   súdnej   ochrany   sťažovateľkinmu   právu   na   náhradu   škody   v kvalite nezodpovedajúcej požiadavkám plynúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   preto rozhodol,   že   potvrdzujúcim   výrokom   rozsudkom   krajského   súdu zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   i jej   právo na spravodlivé   súdne   konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

4. Zásah do svojich označených práv sťažovateľka videla aj v rozhodnutí krajského súdu,   ktorým   potvrdil   výrok   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   tento   náhradu   trov účastníkom konania aplikujúc § 142 ods. 2 OSP nepriznal.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Sťažovateľka   v odvolaní   podanom   proti   rozsudku   okresného   súdu   spochybňovala aplikáciu § 142 ods. 2 OSP iba tvrdením, že ustálenie miery podielu účastníkov konania na vzniknutej škode bolo výsledkom úvahy okresného súdu. Takto vymedzila vo svojom odvolaní   vo   vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   konania   dôvody,   ktorými   je   odvolací   súd viazaný (§ 212 ods. 1 OSP).

Na   argumentáciu   sťažovateľky   reagoval   krajský   súd   právnym   názorom, podľa ktorého § 142 ods. 3 OSP by bol aplikovateľný „iba vo vzťahu k nároku na zvýšenie odškodnenia za bolesť, ktoré má právo urobiť iba súd“.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd   priznať   plnú   náhradu   trov   konania,   ak   mal   neúspech   v   pomerne   nepatrnej   časti alebo ak rozhodnutie   o   výške   plnenia   záviselo   od   znaleckého   posudku   alebo   od   úvahy súdu...

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nereagoval na odvolací dôvod sťažovateľky týkajúci   sa   výroku   rozsudku   okresného   súdu   o náhrade   trov   konania.   Kým   totiž sťažovateľka na podporu aplikácie § 142 ods. 3 OSP argumentovala použitím úvahy súdu pri ustálení miery účasti na vzniku škody podľa § 431 Občianskeho zákonníka, dôvody krajského súdu sa zakladali na názore, že o úvahe súdu by v okolnostiach posudzovaného prípadu   bolo   možné   hovoriť   len   pri   zvýšení   bolestného.   Krajský   súd   sa   teda   nijako nevysporiadal a v nadväznosti na to ani nezdôvodnil odpoveď na otázku, či ustaľovanie miery účasti sporových strán na vzniku škody podľa § 431 Občianskeho zákonníka je vecou úvahy   súdu.   Tento   argument   však   použila   sťažovateľka   v odvolaní   a krajský   súd   súc viazaný odvolacími dôvodmi sa ním mal zaoberať.

Vo   vzťahu   k odôvodneniu   výroku   rozsudku   všeobecného   súdu   o náhrade   trov konania ústavný súd v zásade nevyžaduje rozsiahle vysvetlenia. Aj celkom stručné dôvody postačujú pre naplnenie požiadaviek plynúcich na odôvodnenie takéhoto výroku z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 230/04). V posudzovanom prípade je však zreteľné, že krajský súd na dôvod odvolania sťažovateľky v tejto časti nereagoval vôbec,   hoci   mu   to   §   157   ods.   2   OSP   v spojení   s   §   212   ods.   1   OSP   ukladá.   Pritom sťažovateľkou   nastolený   problém   (či   je   ustálenie   miery   účasti   na   škode   podľa §   431 Občianskeho zákonníka výsledkom úvahy súdu) má pre prípadnú aplikáciu § 142 ods. 3 OSP   podstatný   význam,   ktorý   súčasne   determinuje   procesný   význam   ďalších   záverov o tom, či výsledkom úvahy súdu je alebo nie je iba zvýšenie bolestného (tým sa zaoberal krajský súd).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vysporadúvajúc   sa   s druhou   námietkou sťažovateľky   prednesenou   v jej   sťažnosti   dospel   k záveru,   že   potvrdzujúci   výrok napadnutého rozsudku krajského súdu v rovine potvrdenia výroku rozsudku okresného súdu o nepriznaní náhrady trov konania sporovým stranám nie je odôvodnený v súlade s čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Aj   z tohto   hľadiska   tak   bolo   potrebné   vysloviť porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a jej   práva   na   spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využiť postup podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd však neopomenul, že výroková časť rozsudku krajského súdu obsahuje i výrok o odmietnutí odvolania žalovaného v 1. rade, keďže aj ten napadol prvostupňový rozsudok odvolaním, avšak podaným oneskorene. Berúc do úvahy odôvodnenie predloženej sťažnosti je zreteľné, že v tomto výroku sťažovateľka nevidela porušenie jej označených práv, preto ústavný súd svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy na odmietavý výrok napadnutého rozsudku krajského súdu nevztiahol.

Ďalšiu   časť   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorou   tento   rozhodol   o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania, síce argumentačne sťažovateľka nenapadla, ústavný súd však   berúc   do   úvahy   akcesorický   charakter   výroku   o náhrade   trov   konania   v spojení so skutočnosťou,   že   nemožno   predpokladať   výsledok   opätovného   prerokovania sťažovateľkinho odvolania krajským súdom, pojal do zrušujúceho výroku svojho nálezu aj výrok o náhrade trov odvolacieho konania. O náhrade trov bude teda potrebné v závislosti od výsledku rozhodnutia o sťažovateľkinom odvolaní nanovo rozhodnúť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu v potvrdzujúcom   výroku   a vo   výroku   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   a v rozsahu zrušenia vec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

6.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   bude   úlohou   krajského   súdu   opätovne   zhodnotiť   tie   skutkové okolnosti,   ktoré   majú   pre   rozhodnutie   o sťažovateľkou   uplatnenom   nároku   na   náhradu škody podstatný význam. Ide predovšetkým o dôsledné posúdenie svedeckých výpovedí, podľa   ktorých   sťažovateľka   v čase   bezprostredne   predchádzajúcom   spornej   dopravnej nehode nemohla vidieť prichádzajúce motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, v nadväznosti na sťažovateľkinu obranu, podľa ktorej pri znalcom ustálenej rýchlosti motorového vozidla žalovaného v 1. rade nastala situácia, že sťažovateľka toto motorové vozidlo prichádzajúce zľava nevidela, pretože najprv zisťovala stav hlavnej cesty vľavo a následne vpravo, a tak vzhľadom   na   ustálenú   rýchlosť   motorového   vozidla   žalovaného   v 1.   rade   uplynul   nie nepodstatný čas.

Krajský súd bude tiež povinný opätovne dôsledne preskúmať odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z hľadiska odvolacej námietky sťažovateľky založenej na tvrdenej nepreskúmateľnosti záveru okresného súdu o tom, že sťažovateľkino protiprávne konanie malo   povahu   hlavnej   príčiny   vzniku   žalovanej   škody,   a tak   zakladalo   jej   podiel na vzniknutej   škode   v miere   70   %.   Krajský   súd   je   v tomto   prípade   povinný   podrobiť prvostupňový   rozsudok   prieskumu   i z hľadiska   náležitého   rešpektovania   požiadavky na vyhodnotenie jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach, a teda aj z hľadiska toho,   do   akej   miery   okresný   súd   vzal   do   úvahy   preukázanú   skutočnosť   protiprávneho konania vodiča žalovaného v 1. rade. Pritom nemožno opomenúť (a sťažovateľka na to v odvolaní poukazovala), že motorové vozidlo sa na úseku, na ktorom je povolená najvyššia rýchlosť 40 km/h, pohybovalo rýchlosťou viac ako 100 km/h, čo je na prvý pohľad enormné prekročenie   najvyššej   povolenej   rýchlosti.   Význam   tohto   skutkového   zistenia pre rozhodnutie   o miere   účasti   žalovaného   v 1.   rade   na   vzniku   škody   je   zjavne determinovaný   i   znaleckým   záverom,   podľa   ktorého   ak   by   motorové   vozidlo   jazdilo rýchlosťou   okolo   74   km/h,   dokázal   by   vodič   žalovaného   v 1.   rade   nehode   zabrániť, ako aj v spojení   s výslovným   záverom   znalca,   že   sťažovateľka   vjazdom   do   križovatky nevytvorila   pre   vodiča   žalovaného   v 1.   rade   náhlu   prekážku.   Len   požiadavkou na zohľadnenie   všetkých   uvedených   skutočností   a na   ich   náležité   vyhodnotenie, hoci aj v spojitosti   s ďalšími   skutočnosťami,   ktoré   môžu   vyjsť   najavo,   bude   možné preskúmať napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   bez rizika   svojvoľných   a predovšetkým nezdôvodnených skutkových záverov v prerokovávanej veci.

Napokon bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa s aplikačným vzťahom § 431 Občianskeho zákonníka a § 142 ods. 3 OSP. Ten totiž predstavuje základ odvolacieho dôvodu, ktorý sťažovateľka predniesla voči výroku rozsudku okresného súdu o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom konania, a preto je potrebné naň v rozhodnutí o odvolaní stručne a jasne reagovať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj o porušení jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnila v sume 4 640,21 €.

Sťažovateľka svoju žiadosť zdôvodnila takto: „V danej právnej veci, nepriznaním nároku na náhradu trov právneho zastúpenia mi vznikla škoda vo výške 2.018.81 EUR, keďže trovy právneho zastúpenia som musela znášať sama. Nesprávnym posúdením miery mojej účasti súdom na vzniknutej škode mi vznikla škoda vo výške 2621,40 EUR. Týmto si preto uplatňujem finančné zadosťučinenie vo výške 4.640.21.- EUR.“

Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia   dokazuje,   že   sťažovateľka   ho   vníma   ako   náhradu   majetkovej   škody vzniknutej ústavne vadným rozsudkom krajského súdu. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   však   nemôže   suplovať   náhradu   škody,   ktorú   v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov.   Uvedený   zákon   umožňuje požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným,   ústavne   a zákonne   upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana práv sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažovateľke   požadované   finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom „v súlade s ust. § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, a to vo výške 161,01 € + 7,63 € RP + 20% DPH, spolu 202,37 €“.

Ústavný   súd pri   rozhodovaní o uplatnenom nároku   na náhradu   trov   vzniknutých sťažovateľke v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Vzhľadom   na   výsledok   meritórneho   prerokovania   sťažnosti   je   ústavný   súd   toho názoru, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení §   11   ods.   3   vyhlášky   predstavuje   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,17 € a k tomu režijný paušál v sume 7,63 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k   prevzatiu   a   príprave   zastúpenia sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti preto predstavuje sumu 269,60 €.

Sťažovateľka   preukázala,   že   jej   právny   zástupca   je   platiteľom   dane   z pridanej hodnoty,   preto bolo   k vypočítanej   sume   náhrady   trov   potrebné   pripočítať   20   %   daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, na ktorú má sťažovateľka nárok, tak predstavuje 323,52 €.

Keďže si   však sťažovateľka   v sťažnosti   uplatnila nárok   na náhradu   trov   konania v sume 202,37 €, teda v sume nižšej, než predstavuje jej oprávnený nárok, ústavný súd jej súc viazaný sťažnostným petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) priznal náhradu trov konania v uplatnenej sume, teda iba 202,37. Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013