znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 582/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   A.,   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. I. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   v spojení   s porušením   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako   aj   namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   čl.   1   ods.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 162/2011-338 z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013 elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť M. A., P. (ďalej len „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1   ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj pre namietané porušenie   jeho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   čl.   13   dohovoru   a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a namietané   porušenie   práva   na spravodlivý   proces zaručeného čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Cob 162/2011-338 z 24. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako   žalovaný v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 37 Cb 181/2006, predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 7 793,71 € s príslušenstvom. Žalobcom bola pôvodne Ľ. b., a. s., B., neskôr však v dôsledku singulárnej sukcesie aktívnu legitimáciu v spore nadobudla spoločnosť G. F., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Skutkové pozadie   predmetného   sporu   tvorilo   poskytnutie   úveru   v sume   250   000   Sk   právnym predchodcom žalobcu R. L., T. S. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Poskytnutý úver bol zabezpečený ručením   sťažovateľa Š. M., P. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“). K podaniu žaloby   viedla   právneho   predchodcu   žalobcu   skutočnosť,   že   žalovaný   v 1.   rade   úver nesplácal   a na   následnú   výzvu   na   splnenie   ručiteľského   záväzku   ani   jeden   z ručiteľov nereagoval.

Okresný súd rozsudkom č. k. 37 Cb 181/2006-278 z 19. mája 2011 uložil žalovaným v 1. – 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu 5 753,41 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 9. augusta   2006   do   zaplatenia,   pričom   splnením   povinnosti   jedného   zo   žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom sťažovateľa i žalovaného v 3. rade, ako   aj   listinnými   dôkazmi.   Neakceptoval   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   znaleckého dokazovania   znalcom   z odboru   grafológie,   pretože   sťažovateľ „nepredložil   v konaní dostatok   listinných   dôkazov   a vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav   považoval   toto dokazovanie za nadbytočné a tým aj nehospodárne“.

Na   podklade   vykonaného   dokazovania   okresný   súd   konštatoval,   že „15.5.2002 uzavrela... Ľ. B.... a ručiteľ žalovaný 2/ zmluvu o ručení za účelom zabezpečenia všetkých pohľadávok a nárokov vyplývajúcich z hlavných a vedľajších záväzkov z úveru poskytnutého žalovanému 1/... Podľa bodu 2. zmluvy o ručení ručiteľ vyhlásil, že je mu známe znenie zmluvy   o úvere   a že   je   dostatočne   informovaný   o platobnej   schopnosti   dlžníka.   Podpis ručiteľa, žalovaného 2/, bol dňa 15.5.2002 overený zamestnankyňou prevádzky banky podľa dokladu totožnosti.“

Okresný   súd   ďalej   zo   správy   orgánov   evidencie   občianskych   preukazov   zistil, že „v období   od   3.11.1998   do   9.9.2003,   t.   j.   v čase   uzavretia   zmluvy   o ručení   dňa 15.5.2002,   mal   žalovaný   2/   vydaný   občiansky   preukaz.   Tento   občiansky   preukaz   bol ako platný   preukaz,   doklad   totožnosti   použitý   na   identifikáciu   osoby, ktorá pred zamestnankyňou   banky   podpísala   zmluvu   o ručení.   Tento   preukaz   totožnosti žalovaný 2/ používal až do 9.9.2003, kedy došlo k výmene občianskeho preukazu z dôvodu zmeny podoby, nie jeho straty. Pokiaľ žalovaný v konaní uvádzal, že okrem zneužitia jeho osobných údajov došlo k ich zneužitiu aj v súvislosti s obchodnými spoločnosťami C. – C., spol. s r. o. a M. – S., s. r. o. poukazuje súd na časovú nezhodu. K podpisu listín týkajúcich sa   týchto   obchodných   spoločností,   pri   ktorých   súd   nezistil   a žalovaný   2   nepreukázal, zneužitie osobných údajov,   došlo v decembri 2001. Nie je ani reálny predpoklad,   že by žalovaný   2/   v období   od   decembra   2001   do   15.5.2002   objektívne   vedomý   si   možnosti zneužitia osobných údajov vyplývajúcich z občianskeho preukazu nenahlásil jeho stratu. Podľa údajov S. p., pobočka T. zo dňa 12.2.2010 súd zistil, že v období od 15.4.2002 do 3.7.2003 nebol žalovaný 2/ zaevidovaný ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy pre účely   sociálneho   poistenia.   Na   základe   toho   súd   tvrdenia   žalovaného   2/   o tom,   že   bol zamestnaný na základe pracovnej zmluvy vyhodnotil ako nehodnoverné, žalovaný 2/ z tohto obdobia svojho zamestnania nepredložil žiadnu pracovnú zmluvu... Žalovaný 2/ v konaní nepochybne nepreukázal, že dňa 15.5.2002 nepodpísal zmluvu o ručení...“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   odvolaním   žalobca   i sťažovateľ. Podľa rekapitulácie krajského súdu   sťažovateľ v odvolaní navrhoval, „aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vec vrátil súdu prvého stupňa   na   ďalšie   konanie   z dôvodu,   že   tento   nedostatočne   a nesprávne   vyhodnotil   ním uvádzané dôkazy, pričom niektoré navrhované dôkazy nevykonal (zistenie totožnosti Ing. Š., grafologickú skúšku na tvrdenie, že on úverovú zmluvu nikdy nepodpísal a porovnanie jeho podpisu na úverovej zmluve s podpisom na dokladoch týkajúcich sa spoločnosti C. – C. s. r. o. K. a M. – S. s. r. o. K.) a nakoniec napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil, čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Cob   162/2011-338   z 24.   októbra   2012   rozsudok okresného   súdu   potvrdil.   Vo   vzťahu   k odvolacím   námietkam   sťažovateľa   uviedol, že „s obranou   žalovaného   2/   sa   podrobne   zaoberal,   správne   ju   vyhodnotil   v závere, že žalovaný 2/ nepreukázal zneužitie osobných údajov v období ku dňu uzavretia zmluvy o ručení, ani v súvislosti s návrhom zmien v OR týkajúcich sa obchodných spoločností C. – C. s. r. o. a M.– S. s. r. o. Návrh na zápis zmien obchodnej spoločnosti M.– S. s. r. o. aj zmluva   o prevode   obchodného   podielu   v spoločnosti   C.–   C.   s.   r.   o.   obsahujú   podpisy žalovaného 2/. Ktorých pravosť bola osvedčená notárom..., pričom vizuálne sa podpisy na uvedených   listinách   aj   na   zmluve   o ručení   zhodujú.   Na zmluve   o prevode   obchodného podielu je uvedené číslo občianskeho preukazu žalovaného 2/:. Toto číslo mal občiansky preukaz žalovaného 2/ od 03.11.1998, kedy došlo k výmene po platnosti, až do 09.09.2003, kedy došlo k výmene občianskeho preukazu z dôvodu zmeny podoby žalovaného 2/. Tiež žalovaný   2/   nepreukázal,   že v období   od   15.04.2002   do   03.07.2003   bol   zamestnaný na základe   pracovnej   zmluvy.   S ohľadom   na tieto   zistenia   dospel   k správnemu   záveru,   že žalovaný 2/ nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že on zmluvu o ručení zo dňa 15.05.2002 nepodpísal z dôvodu zneužitia osobných údajov... Vykonanie znaleckého dokazovania bez preukázania   tvrdenia   o zneužití   osobných   údajov,   je   pre   posúdenie   veci   nehospodárne a v konečnom dôsledku by bolo bez právneho významu.“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje dôvody krajského súdu, a to   v časti   argumentácie   o vizuálnej   zhode   podpisov   sťažovateľa   na   listinách, ktorými okresný   súd   i krajský   súd   disponovali.   Podľa   sťažovateľa „v   podstate   súdy ani nepotrebujú znalcov, pretože sami vedia vizuálne posúdiť pravosť podpisov. Zarážajúce v tejto veci je však skutočnosť, že nemali byť porovnávané podpisy na listinách súvisiace s návrhom na zápis zmien do obchodného registra... a samotnej zmluvy o ručení ale podpisy na   týchto   listinách   s podpisom...   sťažovateľa   na   iných   listinách   resp.   podpismi... sťažovateľa pred súdnym znalcom. Je totižto nepochybné, že sa porovnávali podpisy, ktoré v oboch súdom uvádzaných prípadoch neboli podpísané... sťažovateľom (možno tou istou osobou, pričom práve... sťažovateľ poukázaním na uvedené skutočnosti preukazoval, že už predtým prišlo k zneužitiu jeho osobných údajov a predložil k tomu aj relevantné listiny – oznámenie príslušnému D. ú., podanie trestného oznámenia...) avšak v žiadnom prípade nejde   o podpisy...   sťažovateľa.   Dôkaz   navrhnutý...   sťažovateľom   však   konajúci   súd nezákonným spôsobom odmietol a naopak paradoxne podpisy na listinách, ktoré žalovaný v 2 rade ako ním nepodpísané odmietol, porovnával navzájom a dospel k záveru, že podpisy sa vizuálne zhodujú a na základe toho konštatoval, že sú to podpisy... sťažovateľa.“

Ďalej sťažovateľ dôvodí, že okresný súd «si tvrdenie o zneužití osobných údajov vyložil tak, že prišlo k strate občianskeho preukazu a podľa neho podľa vyjadrenia PZ v T. v období   od 3.11.   do 9.92003 mal   žalovaný OP.   Samotný   súd   však na strane 9   ods.   2 posledná veta odôvodnenia uvádza cit.   „podpis ručiteľa, žalovaného bol dňa 15.5.2002 overený   zamestnankyňou   prevádzky   banky   podľa   dokladu   totožnosti.!   V iných   odsekoch svojho odôvodnenia síce uvádza zase iné číslo OP avšak táto skutočnosť svedčí o tom, že tvrdenia žalovaného 2/ sú pravdivé a naopak súd predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil. Napokon súd absolútne nesprávne vyhodnotil ďalší závažný doklad, keď sám vo svojom odôvodnení na str. 9 ods. 3 uvádza, že podľa údajov S. p., pobočka T. zo dňa 12.2.2010 nebol žalovaný v 2 rade v období od 15.4.2002 do 3.7.2002 zaevidovaný aké zamestnanec a to vo vzťahu k tvrdeniam samotného žalovaného v 2 rade, že v uvedenom období nebol zamestnancom spoločnosti F. s. r. o., pričom práve doklad z tejto spoločnosti vystavený Ing. Š.   o tom,   že žalovaný   je   zamestnaný   v tejto   spoločnosti   a má   príjem   bol   jeden z rozhodujúcich   preto aby   mohla   byť   osoba   vydávajúca   sa   za   žalovaného   2/   ručiteľom na napadnutej úverovej zmluve. Súd však túto skutočnosť vôbec vo svojom rozhodnutí v jeho odôvodnení   absolútne   neuvádza   a ani   tento   dôkaz   nevyhodnotil   a naopak   nevykonal ani dôkaz,   ktorý navrhoval   žalovaný   2/   vo   vzťahu   k istej   p.   Ing.   Š..   Paradoxne   súd, napriek skutočnosti,   že   samotný   žalovaný   žiadal   o vykonanie   dôkazu   o priebehu   jeho zamestnanosti práve z dôvodu predloženia dokladu od spoločnosti F. s. r. o., skutočnosť, že nebol   v tej   dobe   zamestnaný   (a   práve   takýto   podklad   je   potrebný   k poskytnutiu   úveru) v rámci hodnotenia dôkazov vyhodnotil proti žalovanému 2/ a napokon tým zdôvodnil aj to, že sa jedná o obranu žalovaného v konaní bez právneho významu. Hoci na poskytnutie úveru bol použitý doklad, že je zamestnaný! Súd v samotnom dokazovaní apriori odmietol v podstate vykonať všetky dôkazy navrhované žalovaným 2/ (1/ zistenie totožnosti Ing. Š., 2/ grafologickú skúšku podpisov žalovaného v 2 rade) ktoré by potvrdzovali fakt, že úverovú zmluvu žalovaný 2/ nikdy nepodpísal a že jeho tvrdenia sú pravdivé. Neobstojí ani tvrdenie súdu,   že   súd   nevykonal   dňa   16.11.2009   nariadené   znalecké   dokazovanie   znalcom grafológom, z dôvodu, že pre jeho výkon nepredložil v konaní dostatok listinných dôkazov nakoľko   v skutočnosti   nebolo   vydané   žiadne   uznesenie   o takomto   dokazovaní,...   súd zo svojho konania vedel... že žalovaný 2/ je vo výkone trestu odňatia slobody a teda jeho právny zástupca nemôže disponovať písomnosťami... ».

Všetky   vytýkané   nedostatky   spôsobujú   podľa   sťažovateľa „nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť... rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou sú závažné porušenia viacerých základných princípov...   materiálneho právneho štátu...,   čo všetko v konečnom dôsledku   vyústilo   na   úkor   sťažovateľa   až   do   odmietnutia   poskytnúť   súdnu   ochranu a spravodlivosť...   a tiež   do   fatálneho   a ústavne   neakceptovateľného   a netolerovateľného porušenia...   sťažovateľovho   základného   práva   na   spravodlivý   proces   a súdnu   ochranu v spojení   so   sťažovateľovým   základným   právom   na   účinný   prostriedok   nápravy a aj so sťažovateľovým   základným   právom   na   ochranu   majetku.   Predmetné   rozhodnutia totiž   v konečnom   dôsledku   zasahujú   aj   do   majetkovej   sféry   sťažovateľa...   tým, že aj v dôsledku týchto nezákonných rozhodnutí je možné následne exekučne od sťažovateľa vymáhať   aj   takú   peňažnú   sumu...,   na   vymáhanie   ktorej   by   neexistoval   nárok   v prípade zákonného postupu konajúcich súdov.“ Súčasne sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského súdu „neobsahuje   odôvodnenie,   ktoré   by   jasne,   zrozumiteľne,   dostatočne   a presvedčivo dávalo   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vo veci samej takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím sp. zn. 8 Cob/162/2011 zo dňa 24. 10. 2012 porušil sťažovateľovi M. A.; P. základné právo na súdnu ochranu (v spojení so základným právom na ochranu majetku) zaručené podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo na   spravodlivé   súdne   konanie   (v   spojení   so   základným   právom   na   účinný   prostriedok nápravy a so základným právom na ochranu majetku) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992 Zb.) a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č. 1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (oznámenia   č. 209/1992   Zb.)   a podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob/162/2011 zo dňa 24. 10. 2012 a celú vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi M. A., P., náhradu trov konania (právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd Bratislava (správne malo byť Krajský súd v Trenčíne, pozn.) povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H...., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1.   Systematika   argumentácie   predloženej   sťažnosti   nijako   štrukturálne   neodráža výpočet   základných   práv   sťažovateľa   a jeho   práv   garantovaných   kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ktoré podľa jeho názoru odvolacím rozsudkom krajského súdu boli   porušené.   Inými   slovami,   dôvody,   na   ktorých   sťažovateľ   postavil   svoje   závery stelesnené   v sťažnostnom   petite,   majú   smerovať   k záveru   o porušení   všetkých   jeho označených   základných   práv   a práv   zaručených   dohodovom,   dodatkovým   protokolom či medzinárodným   paktom.   Takto   zvolenému   konceptu   prispôsobil   odôvodnenie   svojho uznesenia aj ústavný súd a nezaoberal sa osobitne namietanými porušeniami jednotlivých základných práv a práv uvedených v sťažnostnom petite. Pritom však nemohol odhliadnuť od   skutočnosti,   že sťažovateľ v sťažnostnom   petite   namietal   porušenie základných   práv a práv procesnej povahy (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 13 dohovoru   a čl. 14 ods.   1 medzinárodného paktu),   ako   aj základných   práv   a práv hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu).   Preto   aj   dôvody   ústavného   súdu   odrážajú   naznačené   obsahové   členenie sťažovateľovho návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

2.   Vo   väzbe   na   namietané   porušenie   základných   práv   a práv   procesnej   povahy (čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny,   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čl.   13   dohovoru a čl. 14 ods. 1   medzinárodného   paktu)   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   v odôvodnení svojej sťažnosti predniesol proti napadnutému rozsudku krajského súdu viacero námietok, ktoré   sa   obsahovo   koncentrujú   do   sťažovateľovej   nespokojnosti   s ustálením   skutkovej stránky prerokovávanej kauzy konajúcimi všeobecnými súdmi.

2.1   Ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale je   nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základných práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Identifikovaný   charakter   sťažnostných   námietok   si   žiada   konkretizáciu   citovanej rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   na   prípad   sťažovateľa   v tom   zmysle,   že arbitrárne, a teda   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   sú   tie   rozhodnutia   všeobecných   súdov, odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom   nelogické so zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).

V posudzovanej   veci   sťažovateľ   svoju   obranu   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi postavil na tvrdení, že jeho osobné údaje boli v čase uzavretia zmluvy o ručení zneužité, predmetnú   zmluvu   on   sám   nepodpísal,   a preto   je   absolútne   neplatná.   Za   tejto   situácie okresný súd vyhodnocoval viacero pred ním vykonaných dôkazov. V prvom rade zo správy kompetentného orgánu verejnej správy na úseku evidencie občianskych preukazov zistil, že v čase   podpisu   zmluvy   o ručení   bol   sťažovateľ   držiteľom   občianskeho   preukazu s rovnakým   číslom,   aké   je   uvedené   pri   identifikácii   osoby   ručiteľa   v spornej   zmluve o ručení.   Z listín   týkajúcich   sa   obchodných   spoločností,   na   ktoré   na   podporu   svojej argumentácie poukazoval samotný sťažovateľ, okresný súd zistil, že k ich podpisu došlo v decembri 2001, teda približne pol roka pred uzavretím zmluvy o ručení. Súčasne podpisy na týchto listinách boli notársky osvedčené. Ďalej okresný súd vychádzal aj z výpovede žalovaného v 3. rade (strana 5 rozsudku okresného súdu), z ktorej vyplýva, že pri uzatváraní zmluvy o ručení „bol v banke ešte nejaký chalan, volal sa A., pri podpisovaní boli v jednej miestnosti a listiny podpisovala aj táto osoba“.

Podľa názoru ústavného súdu je na prvý pohľad zreteľné, že pri hodnotení uvedených dôkazov   okresný   súd   dôsledne   rešpektoval   požiadavku   plynúcu   z   §   132   zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   podľa ktorého je konajúci   súd   povinný   vykonané   dôkazy   hodnotiť   jednotlivo   i vo vzájomných súvislostiach.

Samostatné   hodnotenie   správy   orgánu   verejnej   správy   na   úseku   evidencie občianskych   preukazov   okresný   súd vyhodnotil   tak, že v čase podpisu   zmluvy o ručení bol sťažovateľ   skutočne   držiteľom   občianskeho   preukazu,   čo   je   súčasne   údaj   uvedený v zmluve   o ručení.   Samostatné   hodnotenie   listín   týkajúcich   sa   obchodných   spoločností datovaných   k decembru   2001   viedlo   okresný   súd   k záveru,   že „nie   je   ani   reálny predpoklad, že by žalovaný 2/ v období od decembra 2001 do 15.5.2002 objektívne vedomý si možnosti zneužitia osobných údajov vyplývajúcich z občianskeho preukazu nenahlásil jeho   stratu“.   A napokon   aj   samostatné   hodnotenie   výpovede   žalovaného   v 3.   rade jednoznačne dokazuje fyzickú prítomnosť sťažovateľa na mieste, kde k podpisu spornej zmluvy o ručení došlo, ako aj jeho podpisovú aktivitu.

Okresný   súd   následne   vo   vzájomných   súvislostiach   uvedených   dôkazov   dospel k záveru,   že   sťažovateľ   bol   skutočne   osobou,   ktorá   podpísala   zmluvu   o ručení z 15. mája 2002.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   poznatky   získané   z rekapitulovaných   vykonaných dôkazov   vytvárajú   obsahovo   logický   skutkový   koncept   umožňujúci   záver   učinený okresným súdom. Preto ak krajský súd tento koncept akceptoval a potvrdil ho, nedopustil sa podľa   názoru   ústavného   súdu   žiadneho   extrémneho   vybočenia   z pravidiel   formálnej logiky   ani   z požiadavky   racionálneho   hodnotenia   rozhodujúcich   faktov,   prípadne akéhokoľvek   zásadného   popretia   zmyslu   a podstaty   informácií   získaných   z vykonaných dôkazov a následne hodnotených vo vzájomných súvislostiach.

Pravdaže,   ústavný   súd   v kontexte   sťažnostnej   argumentácie   neopomína, že hodnotenie jedného z vykonaných dôkazov, a to údajov poskytnutých S. p., okresným súdom vnáša do ustáleného skutkového konceptu prerokovávanej veci rušivý prvok. S. p. totiž potvrdila, že v čase uzavretia zmluvy o ručení sťažovateľ nebol zamestnaný na základe pracovnej   zmluvy.   Sťažovateľ   pritom   správne   a výstižne   v dôvodoch   sťažnosti   objasnil dôkazný   význam   predmetného   potvrdenia   pre   spor   vedený   pred   okresným   súdom (zamestnanie   potenciálneho   ručiteľa   je   pre   poskytovateľa   úveru   významným   kritériom posúdenia bonity navrhovaného ručiteľského záväzku). Pritom oba konajúce súdy uvedený dôkaz   hodnotili   len   vo   väzbe   na   výpoveď   sťažovateľa,   v ktorej   uviedol,   že „vždy   bol zamestnaný   na   základe   pracovnej   zmluvy“.   Z výpočtu   vykonaných   dôkazov   majúcich priamy vzťah ku skutkovej otázke, či sťažovateľ podpísal spornú zmluvu o ručení, však potvrdenie S. p. predstavovalo jediný dôkaz spôsobilý podporiť obranu sťažovateľa. Všetky ostatné dôkazy zjavne svedčali v prospech skutkovej verzie preferovanej okresným súdom a neskôr krajským súdom. Navyše, a to ústavný súd zdôrazňuje bez ambície zasahovať do hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   no s cieľom   zrozumiteľne   odôvodniť   svoje   uznesenie, zamestnanie   budúceho   ručiteľa   je   pre banku   síce   významným,   no   nie   jediným ukazovateľom budúcej možnej schopnosti ručiteľa splniť svoj záväzok. Potvrdenie S. p. je preto   síce   dôkazom,   že v čase   uzavretia   zmluvy   o ručení   sťažovateľ   nebol   zamestnaný v pracovnom   pomere,   no tento   dôkaz   nevylučuje   iné   príjmy   sťažovateľa,   prípadne   jeho majetkovú základňu postačujúcu pre záver o spôsobilosti ručiť.

V popísaných   okolnostiach   tak   ústavný   súd   uzatvára,   že   pochybenie,   ktorého sa okresný   súd   i krajský   súd   dopustili   pri   hodnotení   jedného   z vykonaných   dôkazov, nedosahuje intenzitu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o ústavnej relevancii identifikovanej vady, a tým aj k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Berúc do úvahy rozhodujúce okolnosti pre posúdenie ústavnej kvality napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že skutkový koncept, na ktorom je predmetný   rozsudok   postavený,   nesignalizuje   ako   celok   ústavne   relevantné   trhliny spôsobilé viesť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Komplexné hodnotenie napadnutého odvolacieho rozsudku nasvedčuje záveru, že nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

2.2 Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa v rámci odôvodnenia svojho uznesenia aj s čiastkovými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol v odôvodnení svojej sťažnosti.

Sťažovateľ   najprv   kritizoval,   že   okresný   súd   odmietol   akceptovať   jeho   dôkazný návrh   na nariadenie   znaleckého   dokazovania   a krajský   súd   tento   procesný   postoj   súdu prvého stupňa akceptoval.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opätovne   poukazuje   na   svoju   judikatúru (napr. IV. ÚS 316/07),   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že   ústava   neupravuje   prípustnosť dôkazov,   ale ponecháva   jej   úpravu   na   príslušné   zákony,   spravidla   na   procesné   kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Žiadne základné právo alebo sloboda a priori negarantujú, aby konajúci všeobecný súd bol povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu účastníka konania. Ak všeobecný súd   vykonávajúci   dokazovanie   dospeje   k presvedčeniu,   že   skutkový   stav   je   objasnený natoľko, že žiadny ďalší vykonaný dôkaz nie je spôsobilý narušiť už ustálený skutkový koncept   prerokovávanej   veci,   potom   práva   garantované   ústavou   a medzinárodnými zmluvami   o základných   právach   a ľudských   slobodách   nevyžadujú   vyhovieť   ďalším dôkazným návrhom účastníkov súdneho konania.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   zdôraznil,   že   podpisy   na   listinách z decembra 2001 týkajúcich sa obchodných spoločností boli notársky osvedčené, súčasne už z prvostupňovej   fázy   konania   bolo   zrejmé,   že   v tom   čase   bol   sťažovateľ   držiteľom platného občianskeho preukazu s konkretizovaným číslom. Tieto fakty výrazne oslabujú argumentáciu sťažovateľa, že už aj podpisy na uvedených listinách boli sfalšované. Krajský súd sa preto nedopustil ústavne neakceptovateľného postupu, keď podpis na predmetných listinách vizuálne posúdil s podpisom na spornej zmluve o ručení, to všetko pri poznaní informácií   získaných   z už popísaných   dôkazov   vykonaných   pred   súdom   prvého   stupňa. Sťažovateľova námietka nevykonania znaleckého dokazovania je preto nedôvodná.Ďalej sťažovateľ namietal nesúlad číselnej identifikácie jeho občianskeho preukazu v odôvodnení prvostupňového rozsudku okresného súdu, na čo krajský súd nereagoval.

Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je na prvý pohľad účelová. Ak sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   na   strane   9   v druhom   odseku   okresný   súd v poslednej   vete   uvádza: „Podpis   ručiteľa,   žalovaného   2/,   bol   dňa   15.5.2002   overený zamestnankyňou prevádzky banky podľa dokladu totožnosti“, potom ústavný súd konštatuje, že označenie žalovaného v citovanej vete je zjavne dôsledkom pisárskej chyby. Celý odsek pojednáva o zmluve o ručení, ktorá bola uzavretá 15. mája 2002 medzi poskytovateľom úveru a žalovaným v 3. rade (teda nie žalovaným   v 2. rade – sťažovateľom). Naopak, o ručiteľskej zmluve medzi sťažovateľom a poskytovateľom úveru hovorí   predchádzajúci   odsek   textu   odôvodnenia.   Preto   číslo   občianskeho   preukazu v citovanej   vete   (č.)   zjavne   patrí   žalovanému   v 3.   rade,   a nie   sťažovateľovi.   Uvedená pisárska chyba pritom musí byť zrejmá aj sťažovateľovi.

Napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského   súdu.   Pri   tejto   sťažnostnej   námietke   sa   však   obmedzil   len   na   všeobecné konštatovania   o absencii   odpovedí   na   podstatné   skutkové   a právne   otázky   súvisiace s poskytovaním súdnej ochrany v jeho spore a na citovanie ustálenej judikatúry týkajúcej sa požadovanej kvality odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Neuviedol však, na aké otázky   nedali   súdy   konajúce   v jeho   veci   potrebné   odpovede.   Uvedenej   námietke sťažovateľa   preto   chýba   náležité   zdôvodnenie   (§   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde). Navyše, pri preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil   žiadne   konkrétne   nezodpovedané   otázky   majúce   podstatný   význam   pre   jadro sťažovateľovho sporu.

2.3 Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu na podklade požiadaviek   plynúcich   z označených   základných   práv   a práv   procesnej   povahy   nezistil žiadne   signály   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti   v jeho   skutkových   a právnych záveroch,   a tak   ani   v jeho   právne   záväznom   výsledku.   Prijatie   predbežne   prerokúvanej sťažnosti   by   tak   nemohlo   viesť   k záveru   o porušení   ktoréhokoľvek   zo   sťažovateľom označených základných práv alebo práv procesnej povahy. Sťažnosť je tak v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv a práv hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd bol opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to,   aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu označeným rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   formulovanými   v sťažnostnom   petite   (návrh   na   zrušenie odvolacieho rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013