znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 582/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2012 doručená sťažnosť J. F., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Predmetom konania pred Okresným súdom Bratislava V vo veci 14 C 247/2008 bol   nárok   na   zaplatenie   nákladov   spojených   s   užívaním   bytu   v   bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a to za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním, len jedným z bývalých manželov - navrhovateľkou. V   tom   čase   však   už   na   Okresnom   súde   Bratislava   V   medzi   navrhovateľkou a odporcom   prebiehalo   viac   ako   dva   roky   konanie   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov pod sp. zn. 8 C 2/2006.

Sťažovateľ ako odporca preto v konaní o zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov vzniesol námietku skôr začatého konania (litispendencie) v zmysle § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že v dôsledku tejto námietky navrhoval konanie zastaviť, pretože predmetnému konaniu bráni prekážka   skôr   začatého   konania,   ktorým   je   konanie   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a toto konanie bráni akémukoľvek ďalšiemu konaniu týkajúceho sa nároku z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Napriek tejto námietke litispendencie Okresný súd Bratislava V konanie nezastavil a rozsudkom   zo   dňa   14.   10.   2010   rozhodol   tak,   že   sťažovateľ   bol   povinný   zaplatiť navrhovateľke 567 € s prísl.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   „bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov zaniklo   právoplatnosťou   rozsudku   o   rozvode   manželstva,   teda   dňom   09.   03.   2005   a žalované   obdobie sa týka nárokov po   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov titulom spoluvlastníckeho podielu odporcu, ktoré podľa názoru súdu nemožno vyporiadavať v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda nemožno hovoriť o tom, že konanie malo byť zastavené pre prekážku začatého konania.“

Súd   na   daný   spor   aplikoval   ustanovenie   §   511   ods.   3   Občianskeho   zákonníka o spoločných záväzkoch, nakoľko bol toho právneho názoru, že uplatňovaný nárok nemožno posudzovať podľa ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   a   z   toho   dôvodu   nejde   o   totožné   konanie, ktorému by bránila prekážka skôr začatého konania, teda litispendencie.

Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ ako odporca podrobne   zdôvodnené   odvolanie,   v   ktorom   vytýkal   prvostupňovému   súdu,   že   na   vec nesprávne   aplikoval   ustanovenie   §   511   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   o   spoločných záväzkoch, ktoré sa na danú vec nevzťahuje a podrobne zdôvodnil, prečo mal s poukazom na ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka,   ktoré   sa   vzťahuje   na   vyporiadanie   nárokov   súvisiacich   s   vyporiadaním bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   keďže   uplatňovaný   nárok   na   zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, aj keď za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním, len jedným z manželov, je nepochybne nárokom bezprostredne súvisiacim s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Teda tým, že prvostupňový súd konanie nezastavil, zaťažil svoje rozhodnutie takou vadou, ktorá má v konečnom dôsledku za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní sťažovateľa dňa 02. 11. 2011 tak, že sa stotožnil s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa, ako aj s odôvodnením (§ 219 OSP), konanie nezastavil a potvrdil rozsudok okresného súdu, čím v odvolacom konaní nedošlo k odstráneniu vady majúcej za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd aplikáciou § 219 ods. 2 OSP vyjadril nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie   a   jeho   odôvodnenie   považuje   za   vecne   správne,   ale   zároveň   (i   keď   bez výslovného vyjadrenia) aj záver, že námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa (NS SR 7 Cdo 148/2011).

Táto vada rozhodnutia nebola následne odstránená ani v dovolacom konaní, pretože Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19. 07. 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Dovolací súd k dôvodu dovolateľa uvedeného v § 237 písm. d) OSP uviedol, že tento nie je daný, pretože súdy oboch stupňov sa s otázkou litispendencie správne vysporiadali, pretože bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo rozvodom dňom 9. marca 2005 a uplatnená pohľadávka   nemôže   teda   podliehať   režimu   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov a nemôže byť v rámci neho ani vyporiadaná...»

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   274/2008 zo 14. októbra 2010, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že už uvedené súdy neakceptovali námietku sťažovateľa o prekážke začatého konania. Sťažovateľ považuje už uvedené rozhodnutia za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1 Ústavy   SR   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   V   zo   dňa   14.   10.   2010 sp. zn. 14 C 274/2008,   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   02.   11.   2011 sp. zn. 7   Co   461/2010   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   19.   07.   2012 sp. zn. 7 Cdo 98/2012 bolo porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn. 14 C 274/2008, rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   02.   11.   2011   sp.   zn.   7   Co   461/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 07. 2012 sp. zn. 7 Cdo 98/2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   okrem   porušenia   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   aj   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), avšak v petite sťažnosti ho už neuviedol. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti, nemohol sa ústavný súd   zaoberať   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010 a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   461/2010   z   2.   novembra   2011,   preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010, takýmto súdom bol krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu preskúmal v odvolacom konaní a potvrdil ho rozsudkom sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011, a pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011, takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý rozsudok krajského súdu preskúmal v dovolacom konaní a uznesením sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012, podľa ustanovenia § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   skúmal,   či   v   danom   prípade   nejde   o   zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietané   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 za ústavne nekonformné, je to, že podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   nesprávne   a   nedostatočne   odôvodnil,   prečo konanie vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14   C   274/2008   a   na   krajskom   súde pod sp. zn. 7 Co 461/2010, predmetom ktorého bol nárok na zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním, nebolo zastavené z dôvodu prekážky   skôr   začatého   konania,   ktorým   bolo   konanie   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 2/2006. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 okrem iného uviedol:

„...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   dovolaním   (§   236   a   nasl.   O.   s.   p.)   a   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné...

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Preto dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné...

Podľa § 83 O. s. p. začatie konania bráni tomu, aby o tej stej veci prebiehalo na súde iné konanie.

V   citovanom   ustanovení   vyjadrená   prekážka   veci   začatej   (litispendencia)   patrí k podmienkam   konania,   ktorých   nedostatok   súdu   znemožňuje   rozhodnúť   vo   veci   samej. Prekážka veci začatej teda bráni tomu, aby bola prejednaná a rozhodnutá vec, o ktorej už bolo skôr začaté konanie. Takýto nedostatok podmienky konania nemožno odstrániť, preto súd po jeho zistení musí konanie v ktoromkoľvek štádiu bez ďalšieho zastaviť (§ 104 ods. 1 O.   s.   p.).   O   prekážku   veci   začatej   v   zmysle   uvedeného   ustanovenia   ide   vtedy,   keď v neskoršom konaní ide o ten istý nárok, o ktorom už bolo skôr začaté iné konanie, ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy, keď majú rovnaké osoby v rôznych súdnych konaniach rozdielne procesné postavenie (v jednom konaní vystupujú ako žalobcovia, v druhom ako žalovaní). Konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy, keď v neskôr začatom konaní vystupujú právni nástupcovia osôb, ktoré sú alebo boli účastníkmi skôr začatého konania. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak v konaní ide o rovnaký nárok, ktorý je vymedzovaný z rovnakých skutkových okolností (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 168/2008)... Pokiaľ   odporca   v   súvislosti   s   tvrdením   procesnej   vady   konania   podľa   §   237 písm. f/ O. s. p. namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (pozri I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri II. ÚS 78/05). Zo spisu   pritom   vyplýva,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa domáhal odporca a čím argumentoval v odvolacom konám, ako sa k odvolaniu vyjadrila navrhovateľka a vyporiadal sa s námietkou odporcu týkajúcou   sa   nedostatku   podmienky   konania.   Teda   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku spĺňa parametre odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Za nepreskúmateľnosť nemožno považovať   okolnosť,   že   odvolací   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   a   nerozhodol   podľa predstáv odporcu.

Vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery, na ktorých založili súdy svoje rozhodnutie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť rozsudku, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo)...“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012   z   19.   júla   2012   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   461/2010 z 2. novembra   2011,   a   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.   Najvyšší   súd v napadnutom   uznesení zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o námietku litispendencie a odňatie možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012