znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 581/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Nitra, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Gancznerom, advokátska kancelária,   Forgáchova   bašta   7,   Nové   Zámky,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a   c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v rámci ktorého bol uznesením okresného súdu z 18. februára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. marca 2015 sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ   podal   Krajskej   prokuratúre   v Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) 18. mája   2015   žiadosť   o prepustenie   z väzby   spojenú   s   návrhom   na   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka poskytnutou peňažnou zárukou a zárukou dôveryhodných osôb, ktorej krajská prokuratúra nevyhovela a o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015, ktorým podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku jeho žiadosť zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. a ) a c) Trestného poriadku neprijal návrh   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   zárukou   dôveryhodných   osôb   a   dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ani jeho návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti   predmetnému   rozhodnutiu rozhodol krajský súdu uznesením sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015 tak, že túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že sa oba konajúce súdy nevysporiadali s najdôležitejšími dôvodmi jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a síce že podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nekonali v jeho väzobnej veci prednostne a urýchlene, že nie je v jeho prípade naplnený dôvod preventívnej väzby, keďže posledný skutok, ktorý mal sťažovateľ podľa uznesenia o vznesení obvinenia spáchať, je z obdobia roka 2013, teda približne dva roky pred jeho zadržaním, preto nemohla väzba prerušiť jeho protiprávne konanie, a že napokon konajúce súdy opomenuli rozhodnúť podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o návrhu manželky sťažovateľa, ktorá poskytla v písomnej forme záruku za jeho ďalšie správanie.

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade neboli splnené materiálne podmienky väzby,   keďže   neexistuje   kvalifikované   podozrenie   zo   spáchania   skutkov,   neexistuje väzobný dôvod a orgány činné v trestnom konaní nekonali vo väzobnej veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, pričom rozhodnutia oboch konajúcich súdov neboli náležite odôvodnené.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo/51/2015 zo 7. júla 2015, označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil, prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal   mu   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   a finančné   zadosťučinenie, „a   to minimálne vo výške 10 000 €“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015, ktorými konajúce súdy rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby spojenej s návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka poskytnutou peňažnou zárukou a zárukou dôveryhodnej osoby.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok   týkajúcich   sa pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne   predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a slobôd   väzobne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využil.   Ochranu   jeho základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného   súdu   preskúmať   námietky   sťažovateľa   uplatnené   voči   prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva „na spravodlivé súdne konanie“ podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace   s trestným   stíhaním,   ktorých   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o   oprávnenosti obvinenia,   t.   j.   rozhodovanie   o   vine   a   treste.   Vychádzajúc   z   uvedeného   režimu   čl.   6 dohovoru   nepodlieha   (okrem   iného)   rozhodovanie   o   väzbe   (Neumeister   c.   Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969).

Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie však čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium rozhodovania o väzbe (primárne rozhodnutie o vzatí do väzby).

Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom   predstavuje   z hľadiska   jeho   pôsobnosti,   výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v   konaní o väzbe a obsahom čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. K námietke porušenia základného práva podľa   čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a c) Trestného zákona. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu z 18. februára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. marca 2015 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 18.   mája   2015,   ktorej   krajská prokuratúra nevyhovela, rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 Tp 105/2015 z 26. júna 2015, ktorým túto žiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku   neprijal   návrh   na   nahradenie   väzby   zárukou dôveryhodných osôb a dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ani návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou. O sťažnosti sťažovateľa   podanej   proti   predmetnému   rozhodnutiu   rozhodol   krajský   súdu   uznesením sp. zn. 4 Tpo 51/2015 zo 7. júla 2015 tak, že túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Vo svojom rozhodnutí krajský súd dôvodil okrem iného takto:„Pokiaľ ide o túto materiálnu podmienku väzby u obvineného, je potrebné uviesť, že tomuto bolo vznesené obvinenie pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/, písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno b/, písmeno i/ Trestného zákona na skutkovom základe, ktorý je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 16.02.2015. Pokiaľ ide o skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali nasvedčovať tomu, že skutok sa stal, krajský súd poukazuje na výpovede svedkov a to ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, jeho spolu obvinených   a   listinných   dôkazov,   týkajúcich   sa   prevodov   jednotlivých   nehnuteľností. Krajský súd sa s touto materiálnou podmienkou väzby u obvineného vysporiadal vo svojom ostatnom uznesení, najmä keď poukázal najmä na dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní dôsledne uvedené a vyhodnotené v uznesení o vznesení obvinenia zo 16.02.2015. Tam uvedené dôkazy v danom štádiu trestného konania nasvedčujú tomu, že skutky sa stali, a z daného vyplýva aj dôvodné podozrenie, že týchto skutkov sa dopustil aj obvinený   a   to   v   spolupráci   s   inými   obvinenými,   a   práve   spolupráca   s   týmito spoluobvinenými nasvedčovala predpokladu úspešného dokonania jednotlivých skutkov. Je to   práve   spolupráca   jednotlivých   obvinených   za   účelom   zabezpečenia   osoby,   ktorá   sa nachádza v tzv. finančnej tiesni a ktorá z hľadiska svojich mentálnych schopností a stavu, v ktorom   sa   nachádza   príjme   podmienky   vopred   dohodnuté   obvinenými.   Tieto   všetky skutočnosti a v neposlednom rade aj skutočnosť, že obvinený poškodené osoby nepoznal, nemal vopred preverené a zistené, z čoho mu v niektorých prípadoch poskytnutú finančnú pôžičku zaplatia, tieto zabezpečil založením nehnuteľnosti hodnoty nepomerne prevyšujúcej výšku požičanej sumy a toto nasvedčuje dôvodnosti podozrenia, že tak konal s úmyslom bez ďalšieho uplatniť si svoje záložné právo k založenej nehnuteľnosti, resp. sumu dohodnutú za predaj bytu poškodenej osobe po podpise potrebných dokumentov nevyplatil, napriek teraz proklamovanej svojej solventnosti. Pokiaľ ide o dôvodnosť podozrenia a dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že tento skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   krajský   súd   opätovne   poukazuje na podrobné odôvodnenie citovaného uznesenia o vznesení obvinenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom sa nachádza aj vyhodnotenia doteraz vykonaných dôkazov.

Preto krajský súd je toho názoru, že práve z vykonaného dokazovania vyplynulo dôvodné podozrenie, že sa skutky uvedené v uzneseniach o vznesení obvinenia stali, majú znaky zločinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno i/ Trestného zákona a možno sa celkom dôvodne domnievať, že skutky spáchal obvinený.

Pokiaľ ide o druhú z materiálnych podmienok dôvodov väzby u obvineného krajský súd sa s touto taktiež vysporiadal vo svojom ostatnom uznesení z 09.03.2.0.15, pričom od tohto   obdobia   nenastala   žiadna   významná   okolnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné konštatovať, že dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku sa zmenili. Je potrebné uviesť, že ide o rozsiahlu majetkovú činnosť, uznesenie o vznesení obvinenia je zo dňa 16.02.2015, od ktorého momentu sa počíta aj lehota trvania väzby u obvineného a vzhľadom na to, že ešte neuplynula ani základná 7 mesačná lehota trvania, väzby nie je možné   konštatovať,   že   by   orgány   činné   v   trestnom   konaní   v   danej   trestnej   veci nepostupovali prednostne a urýchlene, resp., že by svojou nečinnosťou spôsobovali prieťahy v konaní. Taktiež krajský súd nezistil preskúmaním spisového materiálu, že by orgány činné v   trestnom   konaní   úmyselným,   resp.   bezdôvodným   spájaním   viacerých   nesúvisiacich skutkov   do   spoločného   konania   vytvárali   dojem   závažnosti   konania   obvinených   ako organizovanej skupiny. Preskúmaním spisového materiálu existuje dôvodné podozrenie z konania   obvinených   ako   konania   organizovanej   skupiny,   v   jednotlivých   skutkoch   síce nevystupujú   všetci   obvinení   spoločne,   avšak   sú   spojení   práve   v   osobe   jedného   zo spoluobvinených,   kde   sa   ich   osoby   navzájom   menia   podľa   situácie,   na   základe   ktorej spoznali jednotlivých poškodených. Navyše zo skutkových zistení v jednotlivých skutkov existuje dôvodné podozrenie, že prevody jednotlivých nehnuteľností sa diali výlučne na osobách s určitým zdravotným hendikepom, resp. na osobách, ktoré sa ocitli v nepriaznivej finančnej   situácii   a existuje   dôvodné   podozrenie,   že   práve   vzhľadom   na   daný   stav jednotlivých poškodených bola ich situácia ľahko zneužiteľná a využitá obvinenými. Tieto skutočnosti   vo   svojom   súhrne   zvýrazňujú   dôvodnosť   obavy   z   pokračovania   v   páchaní obdobnej   trestnej   činnosti   zo strany   obvineného,   pretože   je   dôvodná   obava,   že   touto činnosťou   si   obvinený   zvyšoval   svoj   príjem,   resp.   navyšoval   svoj   majetok   o   získané nehnuteľnosti. Opätovne krajský súd zdôrazňuje, že obvinený sa spolu s ďalšími obvinenými mal trestnej činnosti dopúšťať opakovane, koordinovane, dlhšie časové obdobie a aj tieto skutočnosti sú konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi u obvineného dôvod väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a v páchaní trestnej činnosti mu nemala brániť ani tá skutočnosť, že sa živil podnikateľskou činnosťou.

Z   týchto   dôvodov   preto   nie   je   možné   nahradiť   väzbu   obvineného   ani   dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani žiadnym iným inštitútom na to určeným Trestným poriadkom,   t.   j.   prijatím   písomného   sľubu,   resp.   prijatím   záruky   dôveryhodnej   osoby za správanie obvineného alebo prijatím peňažnej záruky a dané nemôžu odôvodniť ani osobné a rodinné pomery udávané obvineným v jeho žiadostiach.

Aj krajský súd je toho názoru, že účel väzby u obvineného nie je možné dosiahnuť prijatím   záruky   dôveryhodných   osôb   citovaných   vo   výroku   napadnutého   uznesenia.   Je potrebné uviesť, že v prípade osôb ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ide o osoby, ktoré sú v príbuzenskom pomere k obvinenému a ani dlhoročný kontakt obvineného s týmito, osobami nezabránil obvinenému v páchaní trestnej činnosti, z ktorej je toho času dôvodne podozrivý a preto nie je zrejmé, ako by tieto osoby svojim pôsobením mali zabrániť obvinenému v páchaní trestnej činnosti a mali váhou svojej osobnosti dosiahnuť, aby sa správal obvinený iným spôsobom, než ako tomu bolo v čase spáchania trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý.“

Ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej medzinárodnej   zmluvy je   rozdelená   medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu   jeho   úlohou   nebolo   preskúmať   správnosť   skutkových   a právnych   záverov,   o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade   obmedzila   na   posúdenie   otázky,   či   sa   krajský   súd   s   právne   relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej   sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu   preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V intenciách   námietok   sťažovateľa   obsiahnutých   v sťažnosti   podanej   proti prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu,   krajský   súd   k   splneniu   hmotnoprávnych predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie,   že   ich   spáchal   sťažovateľ,   poukázal   na vykonané   dokazovanie   (výpovede špecifikovaných svedkov, výpovede spoluobvinených sťažovateľa a listinné dôkazy) a tiež na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie   z 9.   marca   2015,   v ktorom   vyslovil,   že   dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní dôsledne uvedené a vyhodnotené v uznesení o vznesení   obvinenia   podľa   jeho   názoru   jasne   prezentujú   dôkaznú   situáciu   v rozsahu podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania   v trestnej   činnosti.   Krajský   súd   tu   poukázal   na   osobitné   okolnosti vyšetrovanej   trestnej   činnosti,   a   to   na   osoby   poškodených   obetí,   ktorých   osobnostný hendikep značne uľahčoval obvineným páchanie trestnej činnosti, organizovaný charakter trestnej činnosti, jej opakovanosť a koordinovanosť, ako aj dlhší časový rámec jej páchania.

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   poukazujúcim na   prieťahy   trestného   konania krajský   súd   posúdením   relevantných   faktorov,   akými   sú   v danom   prípade   rozsiahlosť vyšetrovanej   trestnej   činnosti,   doterajšia   dĺžka   trvania   väzby   u   sťažovateľa   a vykonané vyšetrovacie úkony   vyplývajúce   z obsahu   spisu,   vylúčil   možnosť   nečinnosti   zo   strany orgánov činných v trestnom konaní.

K námietkam sťažovateľa o absencii špecifického výroku reagujúceho na ponúknutú záruku   manželky   sťažovateľa   ako   náhrady   za   jeho   väzbu   ústavný   súd   konštatuje,   že materiálne odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi odpoveď v uvedenom smere poskytlo. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd vo vzťahu k ponúknutým zárukám   tzv.   dôveryhodných   osôb   ako   alternatíve   väzby   okrem   iného   uviedol,   že jednotlivým   tu   špecifikovaným   osobám   v príbuzenskom   pomere   ani   dlhoročný   kontakt s obvineným   neumožnil,   aby   svojím   pôsobením,   pozitívne   váhou   svojej   osoby na sťažovateľa pôsobili, a eliminovali tak jeho trestnú činnosť. Ústavný súd je toho názoru, že sa táto charakteristika nanajvýš priliehavo vzťahuje aj na manželku sťažovateľa ako blízku príbuznú osobu s intenzívnym kontaktom. Absenciu výslovného výroku rozhodnutia o odmietnutí   záruky   tejto   osoby   kvalifikuje   ústavný   súd   ako   formálne   pochybenie konajúcich súdov nedosahujúce z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti takú intenzitu, že by bolo spôsobilé zasiahnuť do sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy   a   dohovoru,   preto   sťažnosť   v   danej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015