znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 581/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Steiner & Associates   s.   r.   o.,   Moyzesova   46,   Košice,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát JUDr. Pavel Steiner, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. Ústavy Slovenskej republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 40 Er 4773/2007 z 18. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 40 Er 4773/2007 z 18. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako povinná v napadnutom konaní o vykonanie exekúcie pre 1 524,20 € s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol napadnutým uznesením o námietkach proti exekúcii tak, že ich zamietol.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   argumentuje,   že   okresný   súd   v   napadnutom   uznesení „aplikoval   ustanovenie   §   175n   a   §   175v   OSP   formalistickým   spôsobom   bez   dôslednej a logickej nadväznosti na ustanovenie§ 470 ods. 1 OZ a nasl., čím poprel význam a účel zásady   obmedzenej   dedičskej   zodpovednosti   a   vniesol   prvok   neistoty   do   právneho postavenia   dediča“.   V   tejto   súvislosti   poukazovala   na   rozhodné   okolnosti   prípadu,   že sťažovateľka   ako   dedička   po   poručiteľovi   nadobudla   dedičstvo   na   základe   dedičského osvedčenia, pričom v rámci dedičského konania sa neprihlásili žiadni veritelia poručiteľa, respektíve sťažovateľka nemala ako dedička vedomosť o existencii dlhov poručiteľa. Podľa tvrdení   dedičky   sa   dlžníci   poručiteľa   začali   prihlasovať   až   po   právoplatnom   ukončení dedičského   konania.   Týmto   veriteľom   dedička   z   nadobudnutého   dedičstva   postupne uhradzovala   ich   pohľadávky   až   do   vyčerpania   nadobudnutej   hodnoty   dedičstvom. Predmetom   napadnutého   vykonávacieho   konania   bola   pohľadávka   veriteľa,   ktorá   je vymáhaná na základe exekučného titulu – súdneho rozhodnutia, kde pôvodným žalovaným a zaviazaným bol poručiteľ. Vzhľadom na univerzálnu sukcesiu dedičky po poručiteľovi sa exekúcia   začala   viesť   proti   dedičke.   Dedička   proti   začatej   exekúcii   vzniesla   námietky spočívajúce   vo   vyčerpaní   hodnoty   nadobudnutej   dedičstvom,   konkrétne   poukazovala na jednotlivé plnenia veriteľom poručiteľa a navrhovala exekúciu zastaviť. Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že zamietnutím námietok došlo k popretiu zmyslu a   účelu   dedenia,   keďže   ona   ako   dedička   uhradením   dlhov   po   poručiteľovi   vyčerpala hodnotu nadobudnutého dedičstva, a teda v dôsledku napadnutého uznesenia sa jej rozsah zodpovednosti za dlhy poručiteľa rozšíril nad rámec upravený v § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   sťažovateľky garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   právna   istota,   ako   princíp   právneho   štátu garantovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 18.6.2014, č. k. 40Er/4773/2007 - 95, p o r u š en é bolo.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu Košice I zo dňa 18.6.2014, č. k. 40Er/4773/2007 - 95 a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,- € {slovom   desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   povinný   jej   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia a to vo výške 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú je Okresný súd Košice I povinný uhradiť sťažovateľke na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Šteinera, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu.   Podstata   jej   argumentácie   spočíva v námietke   nedostatočného   a   arbitrárneho   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   ako   aj popretia účelu a zmyslu ustanovení o rozsahu dedičskej zodpovednosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého   uznesenia   je   dostatočná.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu   nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú   vec   odlišný   názor   a   s   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   nesúhlasí.   Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   okresný   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o námietkach   sťažovateľky proti   exekúcii   vedenej   okresným   súdom,   a   právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Okresný   súd   podľa   názoru   ústavného súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   v   okolnostiach   prípadu   tvrdené predĺženie dedičstva považoval za nepreukázané (neakceptoval tvrdenia o úhrade údajného dlhu v sume 800 000 Sk), preto právna argumentácia sťažovateľky založená na premise predĺženého   dedičstva,   neobstojí,   keďže   okresný   súd   jasne   a   zrozumiteľne   dospel k opačnému záveru o nevyčerpaní dedičstva, a tým aj k neexistencii dôvodov na zastavenie exekúcie z dôvodu zániku zodpovednosti povinnej osoby v exekučnom konaní. Ústavný súd preto konštatuje, že miera interpretácie aplikovaných na vec vzťahujúcich sa ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Občianskeho súdneho poriadku o rozsahu zodpovednosti dediča   za   dlhy   poručiteľa   vo   väzbe   na   rozhodujúce   skutočnosti   prípadu   je   adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   uznesení   okresného   súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   považuje   úvahu   okresného   súdu   za   plne   rešpektujúcu   princípy spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých právnych predpisov v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   samotným napadnutým uznesením okresného súdu   považujúc ho za arbitrárne,   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, že uvedený článok ústavy má charakter   všeobecného   ústavného   princípu   a   primárne   neformuluje   základné   právo   ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ústavný súd konštatuje, že tento článok nie je   priamo   aplikovateľný   orgánmi   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v   individuálnych prípadoch.   Ústavný súd preto   nemá dostatok právomoci   konať a rozhodnúť o porušení uvedenej   ústavnej   normy   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   uvedeného   dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014