znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 581/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o   sťažnosti   R.   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Ladislavom   Kurucom,   Ulica 29. augusta 5, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   14/2007 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 T 14/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia R. H. v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Kuruca, Ulica 29. augusta 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 581/2013-14 z 10. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že v konaní vedenom na okresnom súde   pod   sp.   zn.   2   T   14/2007   dochádza   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   ktoré u sťažovateľa, a to vzhľadom aj na to, že ide o trestnú vec, prehlbujú stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do právoplatného skončenia veci. Sťažovateľ poukázal na to, že v tejto   trestnej   veci   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) podala naňho na okresnom súde obžalobu za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „Trestný zákon“) ešte vo februári 2007. Sťažovateľ namietal, že ani po uplynutí niekoľkých rokov vec nie je právoplatne skončená, čo je podľa jeho názoru dôsledkom neefektívnej činnosti okresného súdu, keďže v odvolacom konaní došlo už k trojnásobnému zrušeniu prvostupňového rozsudku.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 porušené boli, okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, uložil mu povinnosť zaplatiť finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 3048/2014 z 5. februára 2014, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie zákonného sudcu. Ten vo vyjadrení uviedol prehľad úkonov, ktoré boli v konaní vykonané, a to od 4. januára 2010, keď mu bola predmetná vec ako zákonnému sudcovi pridelená. V závere vyjadrenia zákonný sudca uviedol, že „vzhľadom na chronológiu úkonov a rozsah dokazovania, ktoré nariadil vykonať odvolací súd, nie sú vo veci prieťahy. Súd vo veci koná plynule, termíny hlavných pojednávaní sú určované podľa možností daných aj rozsiahlou agendou zákonného sudcu.“.

V označenom liste podpredseda okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci. Totožnú skutočnosť oznámil ústavnému súdu aj právny zástupca sťažovateľa, a to v podaní doručenom ústavnému súdu 19. februára 2014.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania,   ako   aj   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 14/2007 ústavný súd zistil takýto skutkový stav veci:

Dňa   8.   februára   2007   krajská   prokuratúra   doručila   okresnému   súdu   obžalobu na sťažovateľa, pričom už 28. marca 2007 sa uskutočnilo predbežné prerokovanie obžaloby. Termín verejného zasadnutia bol odročený na 25. apríl 2007. V tento deň bol určený termín hlavného pojednávania.

V dňoch 13. júna 2007, 12. septembra 2007 (v spise je uvedený dátum 13. júna 2007), 12. novembra 2007 a 12. decembra 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie.   Na   poslednom   z nich   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   sťažovateľ oslobodený   spod   obžaloby.   Proti   rozsudku   podala   krajská   prokuratúra   odvolanie,   ktoré odôvodila podaním z 21. decembra 2007.

Dňa 18. marca 2008 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý na verejnom zasadnutí 15. apríla 2008 uznesením sp. zn. 4 To 24/08 zrušil rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil,   aby   ju   v potrebnom   rozsahu   znovu prerokoval a rozhodol.

Dňa   12.   mája   2008   okresný   súd   oznámil   sťažovateľovi   zmenu   predsedu   senátu, s ktorou sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 27. mája 2008 nesúhlasil. V   dňoch   9.   júla   2008,   8.   októbra   2008,   3.   decembra   2008,   9.   februára   2009, 25. marca 2009, 18. mája 2009, 14. septembra 2009 a 5. októbra 2009 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie.

Dňa 4. januára 2010 bol spis pridelený inému zákonnému sudcovi. Na hlavnom pojednávaní 20. septembra 2010 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, proti   ktorému   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   10.   novembra   2010 odvolanie.

Dňa 27. januára 2011 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý mu ho 14. februára 2011 vrátil ako predčasne predložený. Následne 11. marca 2011 okresný   súd   opäť   predložil   spis   krajskému   súdu,   ktorý   o odvolaní   rozhodol   uznesením sp. zn. 4 To 37/2011 z 21. apríla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Spis bol okresnému súdu vrátený 19. mája 2011.

V dňoch 21. novembra 2011 a 18. januára 2012 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, pričom na druhom z nich bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, proti ktorému 3. mája 2012 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie. Dňa   14.   júna   2012   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   na   neverejnom zasadnutí 6. septembra 2012 uznesením sp. zn. 4 To 76/2012 rozsudok okresného súdu už po tretíkrát zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Spis bol okresnému súdu vrátený 5. októbra 2012.

V priebehu novembra 2012 okresný súd žiadal o právnu pomoc dotknuté orgány Českej republiky pre účely zabezpečenia výsluchu svedka. Odpoveď na právnu pomoc bola okresnému súdu doručená 18. februára 2013.

V dňoch 21. októbra 2013 a 16. decembra 2013 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie. Ďalší termín hlavného pojednávania bol určený na 26. marec 2014.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   i práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého zmyslom   a podstatou   je   právo   každého   na   to,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07, III. ÚS 45/2012).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený (obžalovaný) právo na to, aby o jeho trestnom obvinení (o skutku uvedenom v obžalobnom návrhu) bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto   právo   je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo spravodlivý   charakter   konania   tým,   že   zabraňuje   strate   dôkazov   alebo   oslabeniu   ich dôkaznej   hodnoty.   Bráni   tiež   tomu,   aby   obvinený   bol   príliš   dlho   vystavený   zásahom do svojich   práv   a slobôd   a neistote   o svojom   osude   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného (obžalovaného) prerokovaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne ustanovená doba,   ktorej   prekročenie   by   bolo   automaticky   kvalifikované   ako   doba   neprimeraná. Primeranosť   doby   konania   sa   posudzuje   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, III. ÚS 272/07). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posúdenia   je   trestná   vec   sťažovateľa,   na   ktorého   bola   podaná   obžaloba   za   trestný   čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť ako konateľ obchodnej spoločnosti v roku 1993 v snahe získať úver z banky. Podľa názoru ústavného súdu prerokovávanie trestných činov proti majetku nie je ojedinelou záležitosťou, práve naopak, všeobecné súdy   rozhodujúce v trestných veciach sa s takouto agendou v praxi bežne stretávajú. V danej veci okresný súd na početných pojednávaniach vykonal výsluch sťažovateľa (obžalovaného), zástupcu poškodenej banky, výsluchy svedkov, čítal znalecký posudok, vypočul znalca a oboznámil procesné strany s listinnými dôkazmi, ktoré s trestnou činnosťou mali súvisieť. Vychádzajúc z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 14/2007 ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali záver o tom, že by daná vec bola skutkovo alebo právne náročná.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   hlavné pojednávanie   bolo   vo   výraznom   rozsahu   vykonané   so   súhlasom   sťažovateľa   v jeho neprítomnosti, avšak v prítomnosti jeho obhajcu, ktorý štyrikrát ospravedlnil svoju neúčasť na   ňom   z rôznych   dôvodov,   medzi   ktoré   patrila   práceneschopnosť,   kolízia   s inými pojednávaniami či čerpanie dovolenky. Podľa názoru ústavného súdu tieto zistenia nemali zásadný vplyv na plynulosť postupu okresného súdu v trestnom konaní trvajúcom sedem rokov.

Ústavný   súd   sa   v neposlednom   rade   zaoberal   aj   samotným   postupom   okresného súdu. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za prvoradé poukázať na to, že predmetné konanie vedené na okresnom súde trvá už sedem rokov (obžaloba bola podaná vo februári 2007). Už len toto zistenie signalizuje, že postup okresného súdu v predmetnej trestnej veci nekorešponduje   s   obsahom   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov či jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Do tohto obdobia   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   zahrnúť   obdobie   v trvaní   osem   a pol mesiaca, počas ktorého sa spis z dôvodu podania opravných prostriedkov vo veci samej nachádzal   na   krajskom   súde   (od   18.   marca   2008   do   mája   2008,   od   27.   januára   2011 do 14. februára 2011, od 11. marca 2011 do 19. mája 2011 a od 14. júna 2012 do 5. októbra 2012).   O nesústredenej   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   svedčí   aj   skutočnosť,   že rozsudok okresného súdu bol v rámci odvolacieho konania trikrát zrušený krajským súdom, a to z dôvodu nesprávne vyhodnotenej dôkaznej situácie a pre procesné pochybenia. Aj   keď   okresný   súd   vo   veci   konal,   vykonal   dokazovanie   na   početných pojednávaniach, pričom jedenkrát sťažovateľa oslobodil spod obžaloby a v dvoch prípadoch ho   uznal   vinným   zo   spáchania   trestného   činu,   ústavný   súd   nepovažoval   za   podstatné množstvo hlavných pojednávaní a úkonov, ktoré okresný súd v trestnom konaní vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 71/01, I. ÚS 298/08, III. ÚS 90/2010) bolo   preňho   podstatné,   či   okresný   súd   konal   efektívne   a či   svojím   postupom   vytváral podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu okresný   súd   svojím   neefektívnym   postupom   neprispieval   a neprispel   ku včasnému rozhodnutiu vo veci samej, ktorým by došlo k právoplatnému skončeniu konania, a tým aj k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemohol prihliadnuť na skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene prísediaceho a zákonného sudcu, čo malo za následok opakovanie dokazovania. Ústavný súd nemohol vziať do   úvahy ani rozsiahlosť agendy zákonného sudcu, na ktorú sa tento odvolal. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že takéto okolnosti   v zásade nezohľadňuje pri   posudzovaní konaní vedených   všeobecnými súdmi v súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   dotknutej   osoby   na   súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 77/09).

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Ústavný   súd poukazuje na to,   že   doba   trestného konania po podaní obžaloby je neprimerane dlhá. Výsledok trestného konania má zásadný význam pre sťažovateľa, ktorý sa ani po uplynutí siedmich rokov nedočkal právoplatného rozhodnutia vo veci. V rámci trestného   konania   je   osoba   obvinená   (obžalovaná)   z trestného   činu   vzhľadom na trestnoprávne následky svojho protiprávneho konania povinná podriadiť sa trestnému procesu, ale na strane druhej má právo na to, aby jej záležitosť bola čo najskôr objasnená a prerokovaná. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné, aby všeobecný súd rozhodujúci o otázke viny a trestu dotknutej osoby venoval predmetu konania náležitú pozornosť a aby ju čo najskôr prerokoval a o nej rozhodol, pretože od výsledku trestného konania závisí charakter   spoločenských   vzťahov,   v   ktorých   sa   taká   osoba   po   jeho   ukončení   ocitne (obdobne III. ÚS 74/2012).

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   zistil   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa postupom okresného súdu v predmetnom konaní, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   mu   prikázal,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ až do právoplatného skončenia veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € z dôvodu, že dlhotrvajúce trestné konanie bez právoplatného rozhodnutia vo veci negatívnym   spôsobom   ovplyvňuje   jeho   zdravotný   stav,   životné   situácie   a spoločenské uplatnenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   okresného   súdu,   podiel   sťažovateľa   na   jeho priebehu a význam trestného konania pre sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (bod 3 výroku nálezu) a zvyšnej časti   uplatneného primeraného finančného   zadosťučinenia   nevyhovel   aj z dôvodu   účasti sťažovateľa, resp. jeho zástupcu, ktorý sa niekoľkokrát ospravedlnil z pojednávania.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   jeho   právny zástupca vyčíslil v sume 284,08 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 275,94 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 po 130,16 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) vrátane dvoch   režijných paušálov po 7,81 €.   Keďže   takto   vyčíslená   suma   sa   nezhoduje   so   sumou   vypočítanou   právnym zástupcom   sťažovateľa,   zvyšnej   časti   uplatnených   trov   konania   ústavný   súd   nevyhovel. Ústavný súd teda rozhodol o priznaní úhrady trov konania sťažovateľovi v sume 275,94 €, ktorú   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu (bod   4   výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014