znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 581/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 1335/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2012   doručená   sťažnosť   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 1335/2003.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   na   základe   právoplatného   a vykonateľného rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Cb   582/99-157 z 13. novembra   2011   navrhla   vykonať   exekúciu   proti   povinnému,   ktorý   neplnil   svoj záväzok. Na základe toho „konajúci súd“ vydal poverenie č. 5707039181 z 3. júna 2003.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že 8. februára 2011 ako oprávnená požiadala o zmenu súdneho exekútora. V tejto súvislosti poukázala na to, že v zmysle § 44 ods.   8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   všeobecný   súd   rozhodne   o takom   návrhu do 30 dní   od jeho doručenia. Keďže podľa   jej vyjadrenia   okresný   súd   o danom   návrhu nekonal,   30.   augusta   2012   podala   predsedníčke   tamojšieho   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky ju následne okresný súd listom z 18. septembra 2012 vyzval na vyjadrenie, či trvá na zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku alebo či trvá na zmene súdneho exekútora.

Sťažovateľka   uviedla,   že   na   základe   výzvy   okresnému   súdu   oznámila,   že   netrvá na zastavení exekúcie a že zastavenie exekúcie ani nikdy nežiadala. Okrem toho uviedla, že nežiada už ani o zmenu súdneho exekútora, pretože ten, ktorého žiadala poveriť exekúciou, zomrel po podaní jej návrhu na zmenu súdneho exekútora. Sťažovateľka zároveň požiadala okresný súd o konanie bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka vyslovila názor, že nie je možné akceptovať skutočnosť, že okresný súd o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora z 8. februára 2011 nerozhodol v zákonnej lehote.   Podľa   jej   názoru   daná   vec   nebola   právne   zložitá   a nemohla   mať   vplyv   na   čas potrebný   na posúdenie   a rozhodnutie   o tomto   návrhu.   Sťažovateľka   súčasne   dodala,   že nenamieta   len   nečinnosť   okresného   súdu   v súvislosti   s nerozhodnutím   o jej   návrhu na zmenu súdneho exekútora, ale namieta aj „objektívnu nečinnosť“. Toto tvrdenie však nijako nešpecifikovala ani neodôvodnila.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na   ďalšie   konanie a aby   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 1335/2003 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 177 332 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Predtým ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti, považoval za potrebné zodpovedať otázku, či sťažovateľka je v danom prípade osobou oprávnenou na podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   keďže   v zmysle   zákona   č.   575/2001   Z.   z. o organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskorších predpisov je orgánom verejnej moci, a teda ústredným orgánom štátnej správy pre štátne hmotné rezervy a pre koordináciu a metodické usmerňovanie opatrení na riešenie stavu ropnej núdze.

Predpokladom legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   má   spôsobilosť   byť   nositeľom   základných   práv   a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Avšak môžu tak urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených   základných   práv   alebo   slobôd.   Orgán   verejnej   moci   môže   podať   sťažnosť, len pokiaľ sa ho to týka tak ako „každého“, a nie ako „nositeľa verejných úloh (verejného záujmu)“. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04).

Z exekučného   titulu   –   z   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   Cb   582/99-157 z 13. novembra 2011 ústavný súd zistil, že pohľadávka, ktorú sťažovateľka vymáha v rámci predmetného exekučného konania, vznikla na základe záväzkového vzťahu (kúpnej zmluvy) uzatvoreného medzi ňou ako kupujúcou a povinným ako predávajúcim, predmetom ktorého bola kúpa jačmeňa a pšenice kŕmnej.

V danom   prípade   sťažovateľka   nevystupovala   vo   vzťahu   k predávajúcemu (povinnému   v exekučnom   konaní)   ako   orgán   verejnej   moci,   ktorý   by   mal   voči   nemu nadradené mocenské postavenie, ale v tomto právnom vzťahu mala popri predávajúcom rovné postavenie tak ako bežný účastník zmluvného vzťahu.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj z prezentovaných zistení dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka je v namietanom prípade nositeľkou základných práv a slobôd, a teda aj osobou oprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   výslovne   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v súvislosti s nerozhodnutím o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora z 8. februára 2011. Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využila možnosť postupu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní (z   22.   augusta   2012).   V predmetnej   sťažnosti   explicitne   namietala prieťahy spojené s nerozhodnutím o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Reakciou na jej sťažnosť bola žiadosť okresného súdu z 18. septembra 2012. V tomto liste okresný súd sťažovateľku požiadal o oznámenie, či súhlasí so zastavením exekúcie a či naďalej trvá na zmene súdneho exekútora, keďže súdny exekútor, ktorého žiadala poveriť exekúciou, zomrel. V tejto súvislosti ju okresný súd požiadal o uvedenie mena súdneho exekútora, ktorého by mal poveriť exekúciou.

Na žiadosť okresného súdu sťažovateľka reagovala podaním z 28. septembra 2012, v ktorom oznámila, že nežiada zastaviť exekučné konanie a že vzhľadom na smrť súdneho exekútora netrvá na svojom návrhu z 8. februára 2011.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, III. ÚS 148/2011), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Ústavný súd zastáva názor, že podaná sťažnosť sa prejavila ako účinný prostriedok nápravy, keď okresný súd v danej veci hneď začal konať.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch adresovaná predsedníčke okresného súdu sa prejavila ako účinný prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň splnila svoj účel, čo vyplýva z úkonov okresného súdu vykonaných po jej podaní.

Na   základe   uvedeného,   ako   aj   vzhľadom   na   to,   že   v čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka už netrvala na svojom návrhu na zmenu súdneho exekútora z 8. februára 2011, a teda okresný súd už za daných okolností ani nemal o čom konať, ústavný súd sťažnosť na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   napr.   II.   ÚS   361/2012, IV. ÚS 452/2012).

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   sťažovateľka   namietala   aj „objektívnu nečinnosť“ okresného súdu v danej exekučnej veci. Vzhľadom na charakter exekučného konania, ako aj vzhľadom na to, že sťažovateľka v sťažnosti vôbec nezdôvodnila, v čom spočíva   objektívna   nečinnosť   okresného   súdu,   a podstatu   tejto   námietky   ponechala na predstavy ústavného súdu, ústavný súd s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa touto otázkou nezaoberal. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania nie je spojená len s petitom tohto návrhu, ale aj s jeho odôvodnením, ktoré v tomto smere neozrejmilo sťažovateľkine predstavy a požiadavky na rozhodnutie o tejto otázke.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť,   že   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   v   ďalšom   období   v   namietanom   konaní nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby sa dostupnými právnymi   prostriedkami   (a   teda   aj   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy)   domáhala ochrany svojho ústavou garantovaného základného práva.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012