znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 580/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej   koná   advokát   a konateľ   Mgr.   Peter   Kubovič,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky „postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   a   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. septembra 2015   prostredníctvom   elektronických   prostriedkov   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „postupom Okresného súdu Banská Bystrica“ (ďalej len „okresný súd“) a „postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici“ (ďalej len „krajský súd“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   na   strane navrhovateľa v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   o zaplatenie   sumy   49 790,88   € s príslušenstvom pod sp. zn. 60 Cb 76/2009. Okresný súd v označenom konaní o návrhu sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   zo   7.   júna   2013,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   v celom rozsahu   zamietol   s tým,   že   o trovách   konania   rozhodne   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 43 Cob 193/2013 z 30. januára 2014 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej s tým, že o trovách odvolacieho konania   mal   rozhodnúť   okresný   súd.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   60   Cb   76/2009 z 28. novembra 2014 rozhodol o trovách konania tak, že sťažovateľa zaviazal na úhradu trov konania odporcovi v sume 5 142,06 €. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 Cob 24/2015 z 28. mája 2015.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho označených práv   označeným   rozsudkom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   vo   veci   samej,   ako   aj označeným   uznesením   okresného   súdu   a krajského   súdu   o trovách   konania,   pričom argumentuje vlastným právnym posúdením veci, na základe ktorého formuloval v sťažnosti svoje   závery   o nedostatočnom   odôvodnení   označených   rozsudkov   okresného   súdu a krajského   súdu   v jeho   veci,   a zároveň   tvrdil,   že   označené   uznesenia   okresného   súdu a krajského súdu o náhrade trov konania sú arbitrárne, vecne nesprávne, a tým aj porušujúce jeho označené základné právo.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa - ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom

, na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28. Novembra 2014 č. k. 60Cb/76/2009-207 a Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. mája 2015 č. k. 43Cob/24/2015-403 ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi - ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom

, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony s DPH v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov) sťažovateľovi - ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom ⬛⬛⬛⬛, v sume   355,68   Eur   (slovom:   tristopäťdesiatpäť   eur   a   šesťdesiatosem   centov),   na   účet advokátskej kancelárie HKP Legal, s.r.o. č.: do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí   návrhu na začatie   konania (čl. 127   ods. 1   ústavy, §   20 a   § 49 a nasledujúcich zákona o   ústavnom súde). V tejto   súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a to   tak   náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako takej.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti konštatuje,   že sťažovateľ brojí   proti označeným   rozsudkom   okresného   súdu   a krajského   súdu   vo   veci   samej,   ako   aj   proti uzneseniam okresného súdu a krajského súdu o náhrade trov konania. V prvom bode petitu sťažovateľ však navrhuje, aby bolo vyslovené porušenie jeho označeného základného práva „postupom Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici“. Tento nesúlad odôvodnenia sťažnosti s navrhovaným petitom, ktorý je v tejto časti aj neurčitý a nevykonateľný, nie je možné jednoznačne dodatočne interpretovať ani v spojení s druhým bodom petitu, kde sťažovateľ už žiada zrušenie uznesení okresného súdu a krajského súdu o náhrade trov konania, pretože, ako už bolo uvedené, z odôvodnenia sťažnosti je možné identifikovať aj námietky vo vzťahu k označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu vo veci samej. Ďalším nedostatkom navrhnutého petitu je aj jeho vnútorný nesúlad, pretože sťažovateľ navrhuje   v prvom bode petitu vysloviť   porušenie   svojho označeného základného   práva   výlučne   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   bez   toho,   aby jednoznačne identifikoval konania ich spisovými značkami, pričom v druhom bode petitu žiada   zrušiť   označené   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Z uvedeného   nie   je jednoznačné, či sťažovateľ napáda výlučne postup alebo zároveň aj dotknuté rozhodnutia ako výsledok postupu okresného súdu a krajského súdu.

Podľa   ústavného   súdu   uvedené   nedostatky   petitu   v spojení   so   skutočnosťou,   že sťažovateľ   ako   dôkazy   k svojej   sťažnosti   predložil   len   kópie   prvých   strán   označených rozsudkov a uznesení okresného súdu a krajského súdu, má významné procesné dôsledky.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, v predloženej podobe neobsahuje odôvodnenie korešpondujúce s určitým a vykonateľným petitom, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zároveň konštatuje, že k sťažnosti neboli priložené ani kópie dotknutých   rozhodnutí   súdov,   len   ich   titulné   strany,   teda   sťažovateľ   nesplnil   povinnosť vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľa   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačný,   určitý   a vykonateľný   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   obsahovo korešpondujúci   s   odôvodnením   ako   východiskovým   rámcom   sťažnosti,   ústavný   súd   aj so zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa   jeho   sťažnosť   odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

Nad   rámec   uvedeného   odôvodnenia   ústavný   súd   dodáva,   že   pokiaľ   sťažovateľ namietal postup okresného súdu v jeho veci, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý bráni ústavnému súdu preskúmať postup okresného súdu, keďže tento bol preskúmaný krajským súdom ako súdom odvolacím, čo v okolnostiach zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu. Ak sťažnosť sťažovateľa mala smerovať proti rozsudku krajského súdu vo veci samej, ústavný súd lustráciou konaní vedených na tunajšom súde zistil, že sťažovateľ už doručil sťažnosť (vedená pod sp. zn. Rvp 4910/2014, pozn.) ústavnému súdu, ktorou napáda identický rozsudok krajského súdu, čo v okolnostiach veci zakladá prekážku litispendencie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľa mala všetky náležitosti, existoval by dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   z dôvodu   jej   neprípustnosti.   Pokiaľ   ide o označené uznesenie krajského súdu o trovách konania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej negatívne dôsledky vyplývajúce z rozhodnutia o trovách konania nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú   úroveň   a   pripisovať   im   rovnakú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu   vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012). Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia   porušenia   základných   práv   a   slobôd   bez   ohľadu   na   to,   akokoľvek   sa   môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a k   zrušeniu   napadaného   výroku   o   trovách   konania   sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m.   m.   II.   ÚS 78/03,   II.   ÚS 31/04,   IV.   ÚS 45/06,   I. ÚS 156/2010,   IV.   ÚS 40/2011). Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti je potrebné konštatovať, že sťažnosť   v tejto   časti   by   bola   odmietnutá   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože sťažovateľ ani len netvrdil porušenie hmotných práv a ani to, že došlo k porušeniu práva na súdnu   ochranu   extrémnym   spôsobom,   len   namietal   neprimeranú   výšku   náhrady   trov v konaní, na ktorú bol zaviazaný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015