znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 580/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   20 Co/173/2012 z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   T.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Co/173/2012 z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“)   č. k.   2   C/230/2010-115   z   12.   júna   2012   v   zamietavom   výroku,   pokiaľ   ide   o zamietnutie žaloby o zaplatenie sumy 24 231,56 €.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... Okresný súd v Starej Ľubovni svojim rozsudkom sp. zn. 2 C 230/2010-115 zo dňa 12. 6. 2012 rozhodol tak, že mne, sťažovateľke, ako žalobkyni priznal voči žalovanému zaplatenie sumy 8.962,36 Eur (270.000,- Sk) s prísl., pričom v prevyšujúcej časti moju žalobu zamietol a zaviazal ma zaplatiť žalovanému aj trovy konania v rozsahu 73 % s tým, že o ich výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej. Ja, sťažovateľka, som na znak nesúhlasu s rozsudkom súdu I. stupňa podala voči nemu   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   o   ktorom   Krajský   súd   v   Prešove   ako   súd   odvolací rozsudkom sp. zn. 25 Co 173/2012 zo dňa 30. 4. 2013, ktorý bol doručený môjmu právnemu zástupcovi dňa 18. 7. 2013, rozhodol tak, že potvrdil rozsudok v zamietavom výroku čo do zamietnutia žaloby o zapl. 24.231,56 Eur (730.000,- Sk) a v prevyšujúcej časti zamietavý výrok (1.000.000,- Sk/33.193,92 Eur), ako aj výrok o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Ja, sťažovateľka, mám zato, že rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený   rozsudok   súdu   I.   stupňa   v   zamietavom   výroku   do   sumy   24.231,56   Eur,   je nesprávny a nezákonný, a postup všeobecných súdov je extrémne formalistický, nesprávny a takýmto postupom bolo zasiahnuté neoprávnene do mojich ústavných a zaručených práv na   spravodlivý   proces   vo   všetkých   jeho   aspektoch.   Aj   keď   kúpnopredajná   zmluva   bola uzavretá medzi právnickými osobami, teda jedná sa o obchodnoprávny vzťah, všeobecné súdy závažným spôsobom pochybili pri rozhodovaní o vznesenej námietke premlčania, keď túto posudzovali podľa § 101 OZ a nie podľa § 397 Obch. zák. (4-ročná premlčacia lehota). Môj   nárok   na   vrátenie   kúpnej   ceny   teda   nemôže   byť   premlčaný,   pretože   rozsudok   KS Prešov, sp. zn. 1 Cob 44/2005 nadobudol právoplatnosť dňa 19. 9. 2006 a mnou podaná žaloba bola doručená súdu dňa 16. 9. 2010, teda tri dni pred uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty. Extrémnosť   a   formalistický   postup   a   arbitrárnosť   rozhodnutí   všeobecných   súdov spatrujem v tom, že všeobecné súdy o tom istom mojom nároku vrátenie bezdôvodného obohatenia zo zrušenej zmluvy, ktorý je podľa môjho názoru jediný a nedielny, rozhodli troma spôsobmi:

1. bola mi priznaná časť vrátenia kúpnej ceny v sume 8.962,36 Eur (270.000,- Sk) s prísl.   a   keďže   voči   takémuto   rozhodnutiu   všeobecných   súdov   som   nemala   námietky a nebolo   proti   tomuto   výroku   podané   odvolanie   zo   strany   nás,   účastníkov,   tento   výrok rozsudku sa stal teda právoplatný.

2.   v   prevyšujúcej   časti,   v   ktorej   bol   môj   návrh   zamietnutý,   t.   j.   (2.000.000,-   Sk

-270.000,- Sk = 1.730.000,- Sk/57.425,48 Eur) odvolací súd svojím rozsudkom rozhodol tak,   že   potvrdil   napadnutý   rozsudok   v   zamietavom   výroku   do   sumy   24.231,56   Eur a v prevyšujúcej časti zamietavej časti výrok v sume 33.193,92 Eur zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd svoj potvrdzujúci rozsudok v sume 24.231,56 Eur odôvodnil tým, že môj nárok na vrátenie tejto sumy je premlčaný, čo skonštatoval aj súd I. stupňa, naviac, s osvojením si aj ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa, že keďže   išlo   o   zaplatenie   kúpnej   ceny   v   dobe   už   po   odstúpení   od   zmluvy,   nejednalo   sa o zaplatenie kúpnej ceny, ale išlo o iné obchodnoprávne vzťahy.

3. v prevyšujúcej časti zamietavý výrok (33.193,92 Eur) zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Treba mať zato, že závery všeobecných súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, naviac, z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia týchto rozhodnutí   nevyplývajú   správne   skutkové   závery,   treba   tieto   rozhodnutia   považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. č1. 6 ods. 1 Dohovoru...“

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo J. T. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20 Co 173/2012 zo dňa 30. 4. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20 Co 173/2012 zo dňa 30. 4. 2013 zrušuje vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu I. stupňa v zamietavom výroku čo do zamietnutia žaloby o 24.231,56 Eur a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania J. T., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. F. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Co/173/2012 z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Sťažovateľka   namieta, že krajský   súd   vo svojom   rozhodnutí   nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a bezdôvodnom obohatení, ako aj to, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol: „... Nárok na zaplatenie sumy 24.231,56 zamietol prvostupňový súd s odôvodnením, že tieto platby boli zaplatené žalovanému po uzavretí kúpnej zmluvy a predovšetkým po odstúpení žalovaného od predmetnej kúpnej zmluvy a to viac ako jeden rok po zániku kúpnej   zmluvy.   Považoval   tieto   platby   za   plnenie   bez   právneho   dôvodu.   Vzhľadom   na vznesenú námietku premlčania žalovaným nárok žalobkyne v tejto časti zamietol. Podľa názoru prvostupňového súdu nie je možné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka ale § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Začiatok premlčacej doby určil na deň nasledujúci po doručení rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Cob/44/2005 a to   24.   10.   2006,   kedy   sa   dozvedel   od   predchodcu   žalobkyne,   že   argumenty   ohľadne dodatočného plnenia kúpnej ceny neboli akceptované súdom. Dvojročná subjektívna lehota uplynula   24.   10.   2008,   a   objektívna   skončila   pred   doručením   podania   návrhu (16. 9. 2010)...

Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vo výške 66.387,84 Eur. Nárok pozostával z vydania sumy 33.193,92 Eur (1.000.000,- Sk), sumy 8.962,36 Eur (tento nárok žalobkyne bol prvostupňovým súdom priznaný a nebol napadnutý odvolaním), sumy 24.231Eur (730.000,- Sk ).

Odvolací   súd   v   časti   zamietnutia   žaloby   o   24.231,-56   Eur   potvrdil   napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

V   tejto   časti   napadnutý   rozsudok   považuje   za   vecne   správny   vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na ktorý prijal prvostupňový súd správny právny záver. Jeho rozhodnutie v tejto časti je dostatočne odôvodnené. V tomto smere nenašiel odvolací   súd   pochybenie   pri   hodnotení   dôkazov   zo   strany   prvostupňového   súdu. Prvostupňový súd správne nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 24.231,56 Eur považoval za premlčaný. V prvom rade poukázal na záver prijatý v súdnom konaní č. k. 3 Cb/82/2003 o určenie vlastníckeho práva k parcelám, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa   08.   03.   2001   medzi   právnym   predchodcom žalobkyne a žalovaným,   podľa   ktorého nebola zaplatená riadne a včas druhá splátka kúpnej ceny dohodnutej medzi účastníkmi zmluvy. Právny predchodca žalobkyne poukazoval v predmetnom súdnom konaní práve na to, že zaplatenie sumy 730.000,- Sk považoval za zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúcej z kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2001. Tieto sumy však neboli súdmi v konaní považované za kúpnu cenu respektíve jej časť podľa tejto citovanej kúpnej zmluvy.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že suma 700.000,- Sk bola zaplatená dňa 12. 11. 2003 a dňa 21. 11. 2003 30.000,- Sk a žaloba bola podaná 16. 09. 2010, je potrebné nárok žalobkyne v tejto časti považovať za premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným. Prvostupňový súd tak správne nárok žalobkyne v tejto časti posúdil ako nárok premlčaný (§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Námietka žalobcu o aplikácií ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka neobstojí, keďže nebolo preukázané, aby táto suma bola kúpnou cenou vyplývajúcou z kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2001. Vzhľadom na tieto dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku čo do zamietnutia žaloby o 24.231.56 Eur potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)...“

Ústavný súd konštatuje, že napadnutá časť rozhodnutia krajského súdu nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   krajský   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   v   jej   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   ústavný   súd   v   súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k namietanej časti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013