znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 580/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012   predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   R.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   J. P.,   D., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 9 Co/15/2012 z 3. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2012 doručená sťažnosť M. Š., R. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/15/2012 z 3. mája 2012.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   3.   marca   2005   sa   navrhovateľ   R.   B.,   R., domáhal   proti   sťažovateľke   ako   odporkyni   zaplatenia   sumy   467 500   Sk   s prísl.   z titulu nezaplatenia provízií dohodnutých nimi v zmluvách o poskytnutí finančných prostriedkov z 1. decembra 1999 a 30. mája 2000; uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. 3 C/80/2005.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   3   C/80/2005-272   z   28.   októbra   2011   návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, pretože po vykonaní rozsiahleho dokazovania zistil rozpor   uvedených   zmlúv   v časti   týkajúcej   sa   dojednaných   provízií   s dobrými   mravmi vzhľadom   na   neprimeranosť   výšky   úrokov,   čo   v zmysle   §   39   Občianskeho   zákonníka zakladá   ich   absolútnu   neplatnosť.   Okresný   súd   zároveň   rozhodol,   že   sťažovateľke   sa náhrada trov konania nepriznáva, a v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol: „S poukazom na ust. § 150 ods. 1 OSP súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal, hoci bola v konaní úspešná   v celom   rozsahu,   keď   prihliadol   na   skutočnosť,   že   odporkyňa   sa   podieľala na vzniku predmetného sporu, a to predovšetkým z tohto dôvodu, že sa podieľala na vzniku a príprave nezákonného právneho vzťahu, pričom napriek svojim tvrdeniam o neplatnosti zmluvy v časti provízie za obdobie od uzavretia zmlúv do októbra 2003, t. j. dlhodobo na tento účel navrhovateľovi zjavne plnila, a tým u neho mohla vyvolať dojem zákonnosti jeho   nároku.   V nadväznosti   na   tieto   skutkové   okolnosti   prípadu   súd   potom   odporkyni náhradu   trov   konania   nepriznal.   Osobitne   súd   poukazuje   na   vyjadrenie   odporkyne na pojednávaní dňa 26. 09. 2011, kde uviedla, že dojednaná provízia jej nevadila, nakoľko bola ju schopná splácať.“

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie obaja účastníci konania. Sťažovateľka   odvolaním   napadla uvedené rozhodnutie   v časti   týkajúcej   sa   trov   konania a podala   odvolanie,   ktoré   odôvodnila   tým,   že „v prejednávanej   veci   neboli   splnené podmienky   pre   aplikáciu   §   150   O.   s.   p.   Odporkyňa   svojím   konaním   predmetný   spor nevyvolala..., nepodala ani návrh na začatie konania, a preto nie je dôvod, aby znášala svoje trovy.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/15/2012 z 3. mája 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľka uviedla, že uvedeným rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľka   si   uplatnila   svoje   právo   na   súdnu ochranu tým, že sa bránila žalobe navrhovateľa. Krajský súd sa náležite nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi a arbitrárne rozhodol o potvrdení výroku okresného súdu, ktorým jej   tento   nepriznal náhradu   trov   konania. Všeobecné   súdy   neuviedli,   z čoho   vychádzali pri ustálení záveru, že sťažovateľka plnila navrhovateľovi pre účely platenia provízie. Podľa názoru sťažovateľky na použitie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) neboli a nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosti. Nepriznaním jej náhrady trov konania dochádza k zníženiu jej majetku bez možnosti kompenzácie. Všeobecné súdy nesprávne   posudzovali   iba   postavenie   a pomery   sťažovateľky,   ale   nie   navrhovateľa, a z obsahu spisu vyplýva, že to bol práve on, ktorý svojím správaním a postupom v konaní významne prispel k predĺženiu predmetného konania.

Sťažovateľka   v petite žiadala, aby ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že krajský   súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/15/2012 z 3. mája 2012 porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie   v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku okresného súdu č. k. 3 C/80/2005-272 z 28. októbra 2011 o náhrade trov konania, a v časti, v ktorej jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 787,12 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/15/2012 z 3. mája 2012 v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku okresného   súdu   č.   k.   3   C/80/2005-272   z   28.   októbra   2011,   ktorým   tento   nepriznal sťažovateľke   trovy   (prvostupňového)   konania, a   v časti,   v ktorej   nepriznal   sťažovateľke trovy odvolacieho konania.

Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne citovala konkrétnu rozhodovaciu činnosť   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   náhrady   trov   konania   pred   všeobecnými   súdmi (I. ÚS 248/2010,   III.   ÚS   144/2010),   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   duplicitne opakovať,   z akých   princípov   pri   rozhodovaní   o   porušovaní   označených   práv   vychádza, pretože tieto sú sťažovateľke známe.

Ústavný súd však pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   prislúcha   zásadne   týmto   súdom,   a   preto   tieto   rozhodnutia   preskúmava   iba vo výnimočných   prípadoch.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).

1.   Okresný   súd   nepriznal   sťažovateľke   náhradu   trov   (prvostupňového)   konania v zmysle § 150 ods.   1 OSP, podľa   ktorého ak sú   tu   dôvody   hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať; súd prihliadne najmä   na   okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   uviedol:„Správne postupoval prvostupňový súd i pri rozhodovaní o trovách konania, keď prihliadol na tú skutočnosť, že odporkyňa sa podieľala na vzniku a príprave nezákonného právneho   vzťahu,   čím nepochybne   vyvolala i   sporové   konanie   medzi účastníkmi   (ak   sa navrhovateľka zaviazala uhradiť províziu za poskytnutie finančných prostriedkov, potom bol len logický postup navrhovateľa, ktorý sa domáhal splnenia takejto povinnosti súdnou cestou). Aj podľa názoru odvolacieho súdu, v tomto prípade v takýchto okolnostiach veci je potrebné vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a preto rozhodnutie prvostupňového súdu aj v tejto časti ako vecne správne potvrdil.“

Aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do   úvahy v prípadoch,   keď sú   naplnené všetky   predpoklady   na priznanie náhrady   trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí   byť   v   rozhodnutí   aj   náležite   odôvodnený.   Výnimočnosť   môže   spočívať   tak v okolnostiach   danej   veci,   ako   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania. Pri posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   treba   prihliadať   na   osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov   konania   musí   zodpovedať   zvláštnym   okolnostiam   konkrétneho   prípadu   a   jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči   účastníkovi   a   aby   neodporovalo   dobrým   mravom   (rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 12/2008 zo 14. októbra 2008).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo kľúčové odpovedať na otázku, či všeobecné súdy so zreteľom na základné zásady rozhodovania o trovách konania upravené v §   142   a nasl.   OSP   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   (t.   j.   spôsobom   vylučujúcim svojvôľu) odôvodnili aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Pokiaľ   ide   o meritum   veci   (pozri   I.   časť   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   pozn.), okresný   súd   zistil   rozpor   uzavretých   zmlúv   v časti   týkajúcej   sa   dojednaných   provízií s dobrými mravmi vzhľadom na neprimeranosť výšky úrokov, a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Na pojednávaní okresného súdu konanom 26. septembra 2011 navrhovateľ uviedol, že zmluvu (resp. zmluvy) pripravila sťažovateľka. Sťažovateľka toto tvrdenie výslovne nepoprela, len uviedla, že si už nepamätá, či zmluvy vypracovala ona. Sťažovateľka (okrem iného) uviedla aj to, že provízia jej nevadila, bola schopná ju splácať. Okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania dospel   k záveru, že sťažovateľka sa podieľala   na   vzniku   a príprave   nezákonného   právneho   vzťahu   (t.   j.   vzťahu,   ktorý   bol v rozpore s dobrými mravmi, pozn.), a svojím správaním mohla u navrhovateľa vyvolať dojem zákonnosti jeho nároku. Tieto skutočnosti považoval okresný súd za dôvody hodné osobitného zreteľa pri svojom rozhodovaní o trovách konania. So závermi okresného súdu sa stotožnil aj krajský súd.

Skutočnosť, že účastník konania, ktorému by inak patrila náhrada trov konania, sám konal v rozpore s dobrými mravmi, je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa umožňujúcou všeobecnému súdu postupovať pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 1 OSP.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu, ktorým   potvrdil   výrok   rozsudku   okresného   súdu   o   nepriznaní   náhrady   trov (prvostupňového) konania sťažovateľke, je vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z ústavného   hľadiska akceptovateľné.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   touto   časťou napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a označenými   právami   sťažovateľky,   sťažnosť v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   totožných   práv napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   v časti,   v ktorej   jej   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania. Ústavný súd zistil, že táto námietka sťažovateľky nie je pravdivá, pretože krajský súd (druhým výrokom) zaviazal navrhovateľa nahradiť sťažovateľke trovy odvolacieho konania, aj keď z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že nie v celej ňou požadovanej sume. Keďže však sťažovateľka túto časť sťažnosti osobitne nezdôvodnila, ústavný súd ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   §   224   ods.   1   OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. To znamená, že zásady rozhodovania o trovách konania vrátane výnimiek sa neposudzujú za každé štádium konania osobitne. Keďže ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   nie   je   v jeho   právomoci   bez relevantného návrhu na začatie konania zrušiť prima facie chybné rozhodnutie všeobecného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012