znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 58/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC/50/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 2036/2015)a sp. zn. 16 NcC/53/2014 z 1. decembra 2014 (Rvp 4200/2015), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 2036/2015 a sp. zn. Rvp 4200/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 58/2016.

2. SťažnostiobchodnejspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s. r. o.,o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. februára2015 a 30. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 14 NcC/50/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 2036/2015) a sp. zn. 16 NcC/53/2014z 1. decembra 2014 (Rvp 4200/2015; ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žalobyo náhraduškody“),ktorýmisaprotiSlovenskejrepublike,zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľanej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä právana poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázalana skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupomvznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejtoškode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady„nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcusa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcovokresného súdu z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.

Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky«nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.II. ÚS 283/2009 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006,uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73, rozsudokECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu vyjadrilapresvedčenie, že napadnuté uznesenia nie sú spravodlivé ako celok, resp. že v jej prípade„nie je možné hovoriť o tom, že došlo k spravodlivému výkonu súdnictva, keď námietka porušenia zásady nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť“.

Sťažovateľka tvrdí, že„v danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“,a poukazujúc na rozhodnutiaústavného súdu v skutkovo a právne podobných veciach vedených podsp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011 opätovne vyjadrujepresvedčenie, že„vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uzneseniazruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inaka povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primeraneustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 2036/2015 a sp. zn. Rvp 4200/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľkya krajského súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že už viackrát rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľky,ktorými namietala porušenie označených práv uzneseniami krajských súdov, ktorév civilných veciach sťažovateľky vedených týmito súdmi pod konkrétnymi spisovýmiznačkami rozhodli o námietkach zaujatosti proti sudcom okresných súdov. Z odôvodneniarozhodnutí ústavného súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 239/2014, I. ÚS 279/2014, II. ÚS 35/2014,II. ÚS 194/2014, III. ÚS 62/2014, III. ÚS 63/2014, III. ÚS 295/2014, III. ÚS 380/2014,III. ÚS 468/2014, IV. ÚS 50/2014, IV. ÚS 189/2014, IV. ÚS 212/2014, III. ÚS 208/2015a iných) pritom jasne vyplýva, že jeho právomoc v uvedených veciach je subsidiárnav súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnostisťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie. V týchtorozhodnutiach ústavný súd okrem iného zdôraznil, že uznesenia krajských súdov by mohlizakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojenés konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmitouzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovaťna výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Keďže takýto argumentsťažovateľka vo svojich sťažnostiach neuviedla, pričom názor ústavného súdu na danúprávnu problematiku jej je nepochybne známy, v okolnostiach prípadu ústavný súdnepovažoval za účelné duplicitne citovať dôvody odmietnutia obsahovo identickýchsťažností sťažovateľky a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnejhospodárnosti konania predložené sťažnosti, ktorými sťažovateľka napáda porušenieoznačených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol podľa poslednej vety§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na ich prerokovaniebez ďalšieho odôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016