znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 58/2015-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   L. Novomeského   25,   Pezinok,   pre namietanéporušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľačl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/2008takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenompod sp. zn. 15 C 96/2008   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenompod sp. zn. 15 C 96/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu dodvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)na účet   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   L.   Novomeského   25,   Pezinok,   do   dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)uznesením č. k. III. ÚS 58/2015-21 zo 17. februára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojejzáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného Bratislava I (ďalej len„okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15   C   96/2008   (ďalej   len   „napadnutékonanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   v napadnutom konaní   začatom   2.   júla   2007vedenom   pred   okresným   súdom   je   v procesnej   pozícii   žalobcu „o náhradu   škody a nemajetkovej ujmy za prieťahy a nezákonné trestné stíhanie od roku 2002 pre vymyslený trestný   čin   dozorovou   prokurátorkou   OP   Bratislava   II“.   Od   podania   žaloby   uplynulouž viac   ako   7   rokov,   pričom   napadnuté   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,čo u sťažovateľa   vyvoláva   dlhodobý   stav   právnej   neistoty.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,že okresný   súd   v označenom   konaní   koná   neefektívne,   vykonáva   úkony,   ktoré   nevedúk meritórnemu rozhodnutiu vo veci, podľa jeho vyjadrenia okresný súd „... činil vo veci obštrukcie a v obštrukciách pokračuje v úmysle zmariť sťažovateľovi dosiahnutie zákonného a spravodlivého rozhodnutia vo veci samej“. K náprave vo veci nedošlo ani po podanísťažností predsedníčke okresného súdu z 25. mája 2009 a 27. septembra 2013. Sťažovateľ jetoho názoru, že v napadnutom konaní aj naďalej dochádza k zbytočným prieťahom.

Na základe týchto skutočností žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresnýsúd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a abymu priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.Spr.   3843/2014   doručeným   ústavnému   súdu   19.   januára   2015,   v ktorom   okrem   inéhouvádza:

„K samotnému priebehu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C/96/2008 uvádzam, že sa jedná o vec po faktickej i právnej stránke zložitú. Dôvodom   sťažovateľovho   spomínaného   neskorého   vytýčenia   prvého   pojednávania   bolo namietanie miestnej príslušnosti tunajšieho súdu, o ktorej nakoniec rozhodoval Krajský súd v Bratislave. Ten uznesením č. k. 9 NcC/08-20 rozhodol, že na konanie vo veci je miestne príslušným   tunajší   súd   a   spis   mu   bol   vrátený.   Konanie   sa   ďalej   predĺžilo   potrebou zabezpečiť   listinné   dôkazy,   konkr.   zapožičať   spisový   materiál   z   Okresnej   prokuratúry Bratislava   II,   z   Okresného   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Bratislava   II, z Okresného   riaditeľstva   Policajného   Zboru   v   Trnave   a   oboznámiť   sa   s   uvedenými listinnými   dôkazmi.   Na   celkovú   dĺžku   konania   malo   vplyv   aj   správanie   sa   účastníkov konania a svedkov, osobitne to, že sa nedostavovali na súdne pojednávania, resp. žiadali odročenie   pojednávania   z   rôznych   dôvodov.   Navrhovateľ   zároveň   realizuje   v   priebehu konania všetky svoje procesné práva, podáva rôzne procesné návrhy, o ktorých je potrebné rozhodnúť, čo celé konanie predlžuje.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný   súd   zo   zapožičaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 15 C 96/2008 zistil, že jeho priebeh bol takýto:

Okresnému súdu bola 2. júla 2007 doručená žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhalzaplatenia   náhrady   škody   a nemajetkovej   ujmy   od   Slovenskej   republiky,   zastúpenejMinisterstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   predmetnú   vec28. februára 2008 z dôvodu miestnej príslušnosti postúpil na ďalšie konanie Okresnémusúdu   Bratislava   II,   ktorý   s postúpením   veci   nesúhlasil,   aby   napokon   Krajský   súdv Bratislave uznesením sp. zn. 9 NcC 9/08 z 29. apríla 2008 určil, že miestne príslušnýmna prejednanie a rozhodnutie veci je okresný súd (súdny spis bol okresnému súdu vrátený7. mája 2008).

Po vyžiadaní s vecou súvisiacich spisov okresný súd 22. júla 2010 nariadil termínpojednávania na 26. október 2010, ktoré sa uskutočnilo, a pre účel ďalšieho dokazovaniabolo odročené na 3. február 2011. Okresný súd uznesením zo 17. januára 2011 pripustilzmenu   petitu   žalobného   návrhu,   pričom   pojednávanie   nariadené   na   3.   február   2011   saz dôvodu neúčasti účastníkov konania neuskutočnilo a bolo odročené na 17. marec 2011.Pojednávanie uskutočnené 17. marca 2011 bolo z dôvodu návrhu na rozšírenie účastníkovkonania na strane odporcu odročené na 9. jún 2011. Okresný súd uznesením z 11. apríla2011 pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu – Ministerstvavnútra Slovenskej republiky. Pojednávania nariadené na 9. jún 2011, 22. september 2011a 24.   november   2011   sa   neuskutočnili,   pričom   prvé   a tretie   pojednávanie   na   základepožiadavky sťažovateľa. Neuskutočnilo sa ani pojednávanie nariadené na 9. február 2012z dôvodu kolízie s iným pojednávaním, ktorého sa mal zúčastniť odporca. Pojednávanieuskutočnené   28.   februára   2012   bolo   odročené   na   neurčito „z   dôvodu   návrhu   odporcu v 1. rade o zložení preddavku na trovy konania“.

Proti uzneseniu okresného súdu z 20. septembra 2012, ktorým bola sťažovateľoviuložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, sa sťažovateľ odvolal a súdny spis bolpredložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorý   uznesenímsp. zn. 3 Co 561/2012   z 20.   decembra   2012   odvolanie   sťažovateľa   odmietol.   Po   podanídovolania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   181/2013z 21. augusta 2013 zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra2012 a okresného súdu z 20. septembra 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Okresný   súd   uznesením   z 28.   marca   2014 uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zložiťpreddavok na trovy konania, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal a Krajský súd v Bratislaveuznesením sp. zn. 5 Co 385/2014 z 24. júna 2014 odvolanie odmietol.

Okresný súd 7. januára 2015 nariadil termín pojednávania vo veci na 28. apríl 2015.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súduodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiavšeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osobydomáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadneaž právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná arozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postupsamotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanejveci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcoma Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republikyžalovaným, ktorého predmetom je náhrada škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné trestnéstíhanie, ústavný súd pripúšťa, že dĺžka konania mohla byť závislá od skutkovej či právnejnáročnosti prerokovávanej veci, hoci obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agendevšeobecného   súdnictva.   Napriek   uvedenému   ďalej   dodáva,   že   samotnou   skutkovoua právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžkunapadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktoréhoústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Okrem dvochžiadostí sťažovateľa, na základe ktorých boli termíny pojednávaní zrušené a nariadené nové,ústavný   súd   nezistil   žiadne   iné   okolnosti,   ktoré   by   bolo   v súvislosti   s dĺžkou   konaniapotrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa. Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnostikonštatuje,   že   sťažovateľ „realizuje   v priebehu   konania   všetky   svoje   procesné   práva, podáva   rôzne   procesné   návrhy,   o ktorých   je   potrebné   rozhodnúť,   čo   celé   konanie predlžuje“, ústavný súd poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr. III. ÚS 242/03,III. ÚS 341/2014), podľa ktorej za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesnýchpráv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosťv takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadalna § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že okresný súd hneď na začiatkukonania pochybil, keď vec z dôvodu miestnej príslušnosti 28. februára 2008 postúpil naďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II, no po jeho nesúhlase s postúpením Krajskýsúd v Bratislave uznesením z 29. apríla 2008 určil, že miestne príslušným na prejednaniea rozhodnutie veci je okresný súd, ktorému bol súdny spis vrátený 7. mája 2008. Od tohtomomentu bol okresný súd vo veci v zásade bez relevantného dôvodu úplne nečinný domarca 2010, keď vyžiadal s vecou súvisiace spisy. Nečinnosť okresného súdu trvala takmer2 roky.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu v ďalšom priebehu ústavný súdzistil,   že   jeho   postup   v napadnutom   konaní   ako   celku   nebol   dostatočne   efektívny.O uvedenej skutočnosti svedčí najmä to, že v celom doterajšom priebehu konania, ktorézačalo 2. júla 2007, sa uskutočnili iba dve pojednávania, navyše bez vytvorenia konkrétnychpredpokladov na rozhodnutie v merite veci, pričom tento stav trvá až do súčasnosti.

V uvedenej súvislosti   ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnújudikatúru (napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konanímôžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jehoneefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedieefektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutomkonaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právom   na prejednanie   jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajšímpostupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené   pod sp. zn.   15   C   96/2008,   došlok zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 96/2008 konalbez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola do rozhodovania ústavného súduo sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 500€, ktoré odôvodnil „pocitom neistoty, bezmocnosti a beznádeje“ v súvislosti s neúmernoudĺžkou napadnutého konania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jehoneodôvodnenú   nečinnosť   v trvaní   takmer   2   rokov,   berúc   do   úvahy   predmet   konaniana okresnom súde, správanie sťažovateľa a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súdpovažoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátkou JUDr. EmíliouKorčekovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorábola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej službyvrátane režijného paušálu v sume 269,58 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdompodľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi úhradu trovkonania v sume uplatnenej jeho právnou zástupkyňou.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účetprávnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015