znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 58/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   F.   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jurajom   Bilickým,   Farská   9,   Nitra,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000 (pôvodne vedenom Obvodným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 C 42/1993) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. P.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia F. P. v sume 275,95 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov) na účet advokáta JUDr. Juraja Bilického, Farská 9, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   58/2014-12 z 29. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. P.(ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000 (pôvodne vedenom Obvodným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 C 42/1993).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3182/2014 z 22. mája 2014 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla, že predmetné konanie   začalo   ešte   23.   marca   1993   doručením   žaloby J.   Š.,   ktorou   sa   domáhal   proti sťažovateľke ako   odporkyni   v 1.   rade   a   mestskej   časti   Bratislava   –   Staré   Mesto ako odporkyni   v 2.   rade   určenia,   že „je   vlastníkom   trojizbového   bytu   na   3.   poschodí v obytnom dome... a tento byt sú mu odporcovia povinní vydať“. Súčasťou tohto vyjadrenia bol podrobný prehľad procesných úkonov vykonaných v danej veci, z ktorého okrem iného vyplýva, že:

„Dňa 21. 7. 1994 na súd doručené podanie navrhovateľa, obsahom ktorého bol... návrh na zmenu žalobného petitu...

Dňa   19.   9.   1994   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vykonalo dokazovanie, zároveň bola súdom pripustená zmena žalobného návrhu v zmysle návrhu navrhovateľa.

Dňa   22.   9.   1994   na   súd   doručené   podanie   navrhovateľa   –   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   8.   11.   1994   do   súdneho   spisu   doručené   podanie   odporkyne   v   1.   rade   – vyjadrenie a vzájomný návrh.

Dňa 2. 3. 1995 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým sa odporkyni v 1. rade zakázalo disponovať s bytom... Dňa 8. 6. 1995 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom vykonané dokazovanie... Dňa 26. 6. 1995 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený v poradí prvý rozsudok č. kon.: 8 C/42/1993-39, ktorým súd určil, že zmluva o prevode vlastníctva k bytu   je   neplatná   a   odporcovia   majú   predmetný   byt   vydať   navrhovateľovi.   Protinávrh odporkyne súd zamietol.

Dňa   31.   8.   1995   na   súd   doručené   odvolanie   odporcu   v   2.   rade   Mestskej   časti Bratislava – Staré Mesto.

Dňa 11. 9. 1995 na súd doručené odvolanie odporkyne v 1. rade... Dňa 26. 4. 1996 odvolací súd vo veci na deň 29. 5. 1996 vytýčil termín pojednávania, ktoré   bolo   z   dôvodu   žiadosti   odporkyne   v   1.   rade   pre   jej   neprítomnosť   na   území   SR odročené na deň 26. 6. 1996.

Dňa 26. 6. 1996 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. kon.: 8 Co/140/1996-69, ktorým rozhodnutím bol potvrdený rozsudok súdu 1. stupňa...

Dňa 17. 9. 1996 do súdneho spisu doručené dovolanie odporcu v 2. rade...

Dňa 1. 10. 1996 do súdneho spisu doručené dovolanie odporkyne v 1. rade... Dňa   25.   2.   1998   Najvyšší   súd   SR   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   kon.:   4   Cdo 65/1997-97, ktorým rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...

Dňa 12. 5. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 26. 5. 1999. Dňa   18.   5.   1999   na   súd   doručené   podanie   navrhovateľa,   ktorým   súdu   oznámil, že nehnuteľnosť, ktorej sa spor týka, previedol na svojho syna a nevestu, navrhol pripustiť zmenu účastníka konania.

Dňa 26. 5. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. kon.: 21 Co 366/1998-119, ktorým súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Dňa 29. 5. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom súd uznesením pripustil do   konania   vstup   J.   Š.   a T.   Š.   ako   navrhovateľov   v 2. a 3. rade,   pojednávanie   bolo odročené na deň 25. 9. 2000...

Dňa 25. 9. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre odporkyňou   v   1.   rade   vznesenú   námietku   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu Bratislava I...

Dňa 20. 12. 2000 na súd doručené podanie, ktorým odporkyňa v 1. rade navrhla nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by súd navrhovateľom zakázal zdržať sa akéhokoľvek konania spojeného s bytom, ktorý je predmetnom sporu...

Krajský   súd   v   Bratislave   o   námietke   zaujatosti   rozhodol   uznesením   č.   kon.: 14 Nc 3/01-148   zo   dňa   30.   3.   2001   tak,   že   sudcovia   tunajšieho   súdu   nie   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci...

Dňa 13. 3. 2002 súd vydal písomné vyhotovenie uznesenia o pripustení vstupu do konania   J. Š. a T. Š. a uznesením č. kon.: 8 C/4/2000-155 vydal predbežné opatrenie, ktorým navrhovateľom uložil povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania spojeného s bytom, ktorý je predmetnom sporu.

Dňa   28.   3.   2002   na   súd   doručené   odvolanie   navrhovateľov   podané   voči   rozh. o predbežnom opatrení...

Dňa   19.   7.   2002   odvolací   súd   uznesením   č.   kon.   12   Co   215/2002-178   rozhodol o podanom odvolaní a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil...

Dňa 27. 5. 2003 sa vo veci konalo pojednávanie, toto bolo za účelom doplnenia dokazovania   odročené na deň 27.   6.   2003.   Dňa 27.   6.   2003 odporkyňa v prvom rade požiadala súd o odročenie termínu pojednávania...

Dňa   7.   10.   2003   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z   dôvodu   potreby nariadenia znaleckého dokazovania odročené na neurčito.

Dňa   7.   10.   2003   súd   uznesením   nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie   znalcom z odboru písmoznalectvo – ručné písmo...

Dňa   25.   4.   2005   výzva   súdu   adresovaná   ustanovenému   znalcovi   na   prevzatie   si súdneho spisu.

Dňa 13. 7. 2005 ustanovený znalec predložil súdu vypracovaný znalecký posudok spolu s vyúčtovaním znalečného...

Dňa   24.   3.   2006   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 9.6.2006, odporca v 2. rade vyzvaný na predloženie potrebnej dokumentácie...

Dňa 9. 6. 2006 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 12. 9. 2006. Pojednávanie bolo zo zdravotných dôvodov zákonnej sudkyne preložené na deň 19. 9. 2006. Dňa 19. 9. 2006 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 22. 9. 2006. Dňa 22. 9. 2006 bol na pojednávaní vo veci vyhlásený v poradí druhy rozsudok č. kon. 8 C/4/2000-267, ktorým súd konanie v časti návrhu navrhovateľa v 1. rade zastavil a zároveň určil že kúpna zmluva o predaji bytu uzatvorená dňa 11. 12. 1990 je neplatná, zároveň vzájomný návrh odporkyne v 1. rade zo dňa 8. 11. 1994 súd zamietol.

Dňa 12. 4. 2007 do súdneho spisu doručené odvolanie odporkyne v 1. rade... Dňa 19. 11. 2008 odvolací súd vo veci vyhlásil rozsudok č. kon.: 4 Co 198/2007-294, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh zamietol. V zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že dohoda o vydaní nehnuteľnosti – bytu na ul..... v časti bytu odporkyne v 1. rade je neplatná...

Dňa 26. 2. 2009 na súd doručené podanie – dovolanie navrhovateľov...

Dňa 15. 4. 2010 Najvyšší súd SR uznesením č. kon. 3 Cdo 104/2009-315 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Dňa   22.   8.   2012   na   odvolací   súd   doručené   podanie   navrhovateľov   –   žiadosť o rozhodnutie vo veci, oznámenie o úmrtí pôvodného navrhovateľa v 1. rade p. J. Š. Dňa 30. 8. 2012 daný pokyn sudcu odvolacieho súdu na ďalší postup vo veci – zistenie stavu dedičského konania po nebohom navrhovateľovi v 1. rade...

Dňa 20. 3. 2013 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom holo vyhlásené uznesenie č. kon.: 4 Co38/2011-389, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Dňa   27.   3.   2014   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z   dôvodu   potreby ďalšieho dokazovania odročené na deň 29. 4. 2014.“

Následne bol vo veci „vytýčený ďalší termín pojednávania na deň 3. 6. 2014.“

Uvedené podľa názoru predsedníčky okresného súdu preukazuje, že „sa jedná o vec po   faktickej   i   právnej   stránke   zložitú,   v   konaní   bolo   potrebné   vykonať   rozsiahle dokazovanie, bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. V predmetnej veci už tunajší súd dvakrát meritórne rozhodol, došlo však k odlišnému právnemu posúdeniu veci sudcami rôznych stupňov súdov. Zároveň v obdobiach od 23. 4. 1996 - 13. 8. 1996, 8. 4. 1997 - 12. 3. 1998, 5. 2. 2001 - 4. 6. 2001, 7. 5. 2002 - 17. 9. 2002, 20. 4. 2007 - 15. 12. 2008, 16. 4. 2009 - 5. 5. 2010 a od 27. 1. 2011 do 6. 5. 2013 sa súdny spis nachádzal v dispozícii Krajského súdu v Bratislave ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo malo nemalý vplyv na celkovú dĺžku súdneho konania. Na celkovú dĺžku súdneho konania malo o. i. vplyv i   to,   že v danej   veci   došlo   viackrát   k   zmene   zákonného   sudcu...,   zároveň   účastníci opakovane   realizovali   svoje   procesné   práva...,   o   ktorých   návrhoch   bolo   potrebné rozhodnúť,   pričom   rozhodnutia súdu   boli   následne napádané   opravnými   prostriedkami. Taktiež vytýčené pojednávania boli práve z dôvodov na strane účastníkov odročované na neskoršie termíny.“.

Predsedníčka okresného súdu v označenom podaní a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 5. júna 2014 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn.   8   C   4/2000.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011, III. ÚS 37/2013).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide   o právnu   zložitosť veci,   ústavný   súd   bral do   úvahy skutkový   stav a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   na   rozhodnutie,   ako   aj   charakter   veci.   Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o predaji bytu a o vzájomnom návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti dohody o vydaní obytného   domu   v časti   tohto   bytu,   ktoré   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov.

Pokiaľ ide o skutkovú stránku, ústavný súd uznáva argumentáciu okresného súdu o vyššej   miere   zložitosti   prípadu   objektívne   zapríčinenej   rozsiahlosťou   dokazovania skutkového stavu relevantného pre rozhodnutie danej veci, avšak zároveň konštatuje, že táto skutočnosť nemôže zakladať dôvod na ospravedlnenie nečinnosti a neefektívnosti postupu okresného súdu v tejto veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť doterajšiu dĺžku konania, a to najmä   s poukazom   na   povahu   veci,   ktorá   si   vyžaduje   osobitnú   rýchlosť   konania (II. ÚS 50/06).

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je   zrejmé,   že   sťažovateľka   predmetnému   konaniu   pripisovala   veľký   význam, vzhľadom   na   to,   že   je   spojené   s „násilným   zabránením   v užívaní   predmetného   bytu sťažovateľkou a jej rodinou“ zo strany pôvodného navrhovateľa v roku 1997 a tento   stav trvá až dosiaľ.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v priebehu   celého   konania   bola   sťažovateľka   aktívna a súčinnostná,   pričom   využívala   viaceré   svoje   procesné   oprávnenia   (podávala   procesné návrhy, návrhy vo veci   samej, návrhy na doplnenie dokazovania, opravné prostriedky). Na túto skutočnosť poukázala aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení. Keďže zodpovednosť   za vznik   týchto   prekážok   postupu   konania   nemôže   znášať   okresný   súd, ústavný súd túto okolnosť zohľadnil pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia (podobne III. ÚS 242/03, III. ÚS 37/2013, III. ÚS 524/2013).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru zastáva názor, že napadnuté konanie,   ktoré   nebolo   právoplatne   skončené   od   roku   1993,   nie   je   potrebné   osobitne vyhodnocovať   a hodnotiť jednotlivé   procesné   úkony   vykonané   okresným   súdom   v jeho doterajšom   priebehu.   V okolnostiach   danej   veci   už   samotná   dĺžka   konania   (21   rokov) je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná a nepochybne signalizuje, že v napadnutom konaní dosiaľ nedošlo k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým   je odstránenie   právnej   neistoty účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 269/2012, III. ÚS 103/2013).

Súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho   právoplatného   rozhodnutia   trvá   tak   dlho, ako to   je   v   danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   vcelku   považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy i právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08, III. ÚS 383/2012).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   viacerých   zmenách   zákonného   sudcu rozhodujúceho v danej veci ústavný súd neakceptoval, pretože táto skutočnosť nemôže byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 4/2000   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vysloví, že porušenie týchto práv vzniklo   nečinnosťou,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   porušil,   vo   veci   konal [podobne   §   56   ods. 3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde].   Ústavný   súd   preto   v   súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľky prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 4/2000 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania, no najmä na jeho neprimeranú dĺžku, ktorá   predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky do takej miery, že sa jej právo na súdnu   ochranu stáva iluzórnym, a teda   ho ohrozuje vo svojej   podstate,   ústavný súd priznal sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   €,   ktoré   zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľky   JUDr.   Peter   Stodola   v sťažnosti   z 12.   júla   2013 vyčíslil   trovy   konania   sumou   275,95   €   pozostávajúcou   z dvoch   úkonov   právnej   služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonaných v roku 2013) v sume po 130,17 € a dvoch režijných paušálov v sume po 7,81 €. Dňa 29. novembra 2013 advokát JUDr. Juraj Bilický listom z 21. novembra 2013 oznámil, že právnemu zástupcovi sťažovateľky   bol   na   vlastnú   žiadosť   pozastavený   výkon   advokácie.   Počas   obdobia pozastavenia ho poveril zastupovaním. Na zmenu právneho zástupcu sťažovateľky ústavný súd   reagoval   v bode   4   výroku   nálezu.   Keďže   suma   požadovaná   právnym   zástupcom sťažovateľky neodporuje sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznaní tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014