znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 58/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 27 P 326/2010   z 23. marca   2011   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 145/2011 z 21. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2011 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 P   326/2010   z 23.   marca   2011   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 145/2011 z 21. júna 2011.Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 27 P 326/2010 z 23. marca 2011 „nepriznal sťažovateľke trovy konania, pričom ako dôvod neuviedol   nič.   Sťažovateľka   podala   voči   tomuto   výroku   odvolanie,   ktoré   krajský   súd odmietol, pričom ako argumentáciu použil tvrdenie jednej strany, ktoré je vo svojej podstate scestné a úplne odporuje konaniu tejto osoby a po právnej stránke neobstojí. Zároveň súd sa vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľky a túto úplne ignoroval.“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   rozhodnutia   súdov   na   oboch   stupňoch   majú charakter „formálnych   súdnych   rozhodnutí.   Kým   okresný   súd   vôbec   nezdôvodnil   prečo trovy   nepriznal,   krajský   súd   argumentoval tým,   že   iniciátorka samotného konania,   vraj zobrala návrh späť z dôvodu, že nechce traumatizovať maloletého, a že je to v prospech maloletého   a preto   nie   je   povinná   platiť   trovy   v zmysle   zákona.   Sťažovateľka   vyššie uvedenej argumentácii nerozumie, nakoľko odporuje reálnemu stavu veci.... Je nelogické a scestné tvrdenie krajského súdu ak tvrdí, že zastavenie konania nezavinila navrhovateľka v konaní svojim späťvzatím.... Okresný súd porušil ustanovenie OSP § 146 ods. 2 a zároveň porušil ústavnú zásadu rovnosti strán v súdnom konaní. OSP v tejto veci vôbec neumožňuje postup, ktorý okresný súd zvolil, nakoľko uvedené ustanovenie je úplne jednoznačné. Čo sa týka odôvodnenia krajského súdu je taktiež v rozpore s ustanoveniami OSP. Ak krajský súd upozorňuje, že ide o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu, preukazuje tak neznalosť zákona nakoľko § 146 ods. 1 hovorí o prípade, ak sa má určiť náhrada trov konania podľa výsledku.   Toto   ustanovenie   nepopisuje   situáciu,   ktorá   nastala,   t. z.   situáciu,   keď   jeden z účastníkov zaviní, že sa konanie muselo zastaviť. Odôvodnenie krajského súdu, rovnako tak okresného súdu je v rozpore s OSP, je nelogické a je nezákonné.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:„Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 27 P 326/2010 zo dňa 23.3.2011 v časti   trov   konania   a Krajského   súdu   Bratislava,   sp.   zn.   11   CoP   145/2011   zo   dňa 21.06.2011 bolo porušené ústavné právo J. K., B. na súdnu ochranu.

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 27 P 326/2010 zo dňa 23.3.2011 v časti   trov   konania   a Krajského   súdu   Bratislava,   sp.   zn.   11   CoP   145/2011   zo   dňa

21.06.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II, sp. zn. 27 P 326/2010 na ďalšie konanie.

J. K., B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava a Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava a Krajský súd Bratislava sú povinní, spoločne a nerozdielne uhradiť J. K., B., trovy právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR vo výške 154,58 €, na účet právneho zástupcu, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie jej   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu v časti výroku o trovách konania a rozsudkom krajského súdu, ktorým tento rozhodol o odvolaní sťažovateľky, pričom podstatou sťažnostných námietok proti obom rozsudkom je nesúhlas sťažovateľky   s právnym   názorom   konajúcich   súdov   a ich   interpretáciou   relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

1. Pokiaľ sťažovateľka napáda postup a rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietaný aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok okresného súdu, keďže ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 11 CoP 145/2011 z 21. júna 2011 rozsudok okresného súdu v rozsahu výrokov napadnutých odvolaním potvrdil.

Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   Vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   je   sťažnosť   potrebné   považovať za oneskorene podanú.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná, začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom   zásahu a jej   zmeškanie   nemožno   odpustiť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručené   30.   júna   2011,   to   znamená,   že   voči sťažovateľke   nadobudlo   právoplatnosť   týmto   dňom   (podľa   zistenia   ústavného   súdu právoplatnosť vo vzťahu k ostatným účastníkom konania nadobudlo 4. júla 2011).

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   (elektronickým   podaním)   ústavnému   súdu 7. septembra 2011, teda po uplynutí uvedenej dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012