znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 58/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., D., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   IV   v konaní   sp.   zn.   6   C   619/96   a   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaniach sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a sp. zn. 14 Co 327/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných   práv   a slobôd   všeobecnými   súdmi,   ktorú   po   výzve   ústavného   súdu   na odstránenie   nedostatkov   podania   opravil   a   doplnil   ňou   splnomocnený   právny   zástupca JUDr.   P.   M.   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   18.   januára   2011.   Vzhľadom   na nedostatky sťažovateľkou pôvodne podanej sťažnosti ústavný súd považoval upravený petit obsiahnutý   v doplnení   sťažnosti   podanom   kvalifikovaným   právnym   zástupcom sťažovateľky   za   rozhodujúci   pre   obsahové   vymedzenie   sťažnosti.   Sťažovateľka   teda namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 6 C 619/96 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a sp. zn. 14 Co 327/2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   na   bývalom   Obvodnom   súde Bratislava IV bola proti sťažovateľke podaná 22. októbra 1996 žaloba o ochranu osobnosti. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 619/96 a sp. zn. 6 C 32/00. Dňa 22. januára 1998 vydal okresný súd vo veci rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľka 1. apríla 1998 odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 z 10. decembra 1999 potvrdil rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 z 29. apríla 2008 zrušil   rozsudok   krajského   súdu   z 10.   decembra   1999   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Krajský súd následne vec prerokoval v novom konaní a 17. marca 2009 vyniesol rozsudok č. k. 14 Co 327/2008-333, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd následne podané   dovolanie   sťažovateľky   z 26.   apríla   2009   odmietol   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 125/2010 z 5. augusta 2010 z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka odôvodnila podanie sťažnosti takto: „Okresný súd Bratislava IV... porušil základné právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na prejednanie veci v primeranej a to tým, že podľa v čase podania žaloby bolo platné ustanovenie § 200i ods. 4 0. s. p., podľa ktorého bol súd povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do 1 roka od podania žaloby. Súd však rozhodol až vyhlásením rozsudku dňa 22.01.1998, keď žaloba bola podaná súdu dňa 22.10.1996. K nedodržaniu stanovenej lehoty došlo zavineným konaním súdu, jeho neefektívnymi krokmi a neustálym odročovaním pojednávania...

Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. 20Co 156/1998 a 20Co 173/1998... porušil základné právo navrhovateľa na domáhanie sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde a ďalej porušil základné právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote. K predmetnému porušeniu došlo tým, že Krajský súd Bratislava v predmetnej veci nerozhodoval ako nezávislý a ne- stranný, keď vyniesol rozsudok v senáte voči ktorému T. Š. podala námietku zaujatosti, keď o   tejto   námietke   zaujatosti   nerozhodoval   nadriadený   súd.  ...   Krajský   súd   Bratislava v predmetnej veci porušil ust. § 200i ods. 4 O. s. p., keď T. Š. podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6C 619/96 Krajskému súdu Bratisla dňa 01.04.1998 a tento súd rozhodol vyhlásením rozsudku až 10.12.1999....

Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. 14Co/327/2008 porušil článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušil základné právo navrhovateľa na domáhanie sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde a to tým, že dokazovanie nevykonával v súlade s príslušnými   ustanoveniami   O.   s.   p...   Krajský   súd   Bratislava   na   základe   vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov,   pričom úplne odmietol dôkazy predložené T. Š. aj napriek tomu, že sa týkali merita veci. Dôvodíme, že Krajský súd Bratislava v tejto veci nepostupoval ako nestranný a nezávislý   súd.   T.   Š.   proti   predmetnému   rozsudku   už   nemala   možnosť   podať   opravný prostriedok.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie: „Okresný súd Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 6C 619/96 porušil základné právo T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   ako   aj   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. T. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 EUR..., ktoré jej je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov...

3.   Krajský   súd   Bratislava   v   konaní   pod   sp.   zn.   20Co   156/1998   20Co   173/1998 porušil základné právo T. Š. na konanie pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ďalej porušil základné právo T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. T. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 EUR..., ktoré jej je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov...

5. Krajský súd Bratislava v konaní pod sp. zn.   14Co/327/2008 porušil základné právo T. Š. pred nezávislým a nestanným súdom podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

6.   Rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   14Co/327/2008-333   zo   dňa   17. marca 2008 sa zrušuje.

7. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť náhradu trov konania T. Š. na účet jej právneho zástupcu JUDr.   P. M... do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľka už namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 32/00 aj na ústavnom súde sťažnosťou doručenou 10. júla 2003. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 17/04-76 zo 17. júna 2004 rozhodol, že v konaní sp. zn. 6 C 32/00 okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Neskoršími podaniami sťažovateľka opäť namietala porušenie svojich základných práv. Konkrétne podaním doručeným 2. júla 2008 namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 619/96,   avšak   ústavný   súd   túto   sťažnosť   uznesením č. k. IV. ÚS 319/08-14 z 10. októbra 2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti „nezávislým   a   nestranným   súdom   a v primeranej   lehote“ podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Aj ďalším podaním doručeným ústavnému súdu v rovnaký deň (t. j. 2. júla 2008) sťažovateľka namietala porušenia svojich základných práv, a to v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98. Pokiaľ išlo o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uznesením zo 16. decembra 2008 sťažnosť odmietol vyhodnotiac ju ako zjavne neopodstatnenú, a pokiaľ išlo o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   považoval   ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   svoju   právomoc   na prerokovanie sťažnosti za vylúčenú, a preto sťažnosť odmietol.

Ústavný súd preskúmaval namietané porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi okresného súdu   v   konaní   sp.   zn.   6   C   619/96,   krajského   súdu   v konaniach   sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a sp. zn. 14 Co 327/2008 a najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 aj na základe ďalšej jej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. júna 2009, o ktorej   rozhodol   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   284/09-21 z 19. augusta   2009.   Ústavný   súd v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označených konania okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzal zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať. Keďže   však   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   na   okresnom   súde   vedené   pod   sp. zn. 6 C 619/96 bolo   právoplatne   skončené   vydaním   a doručením   rozsudku   krajského   súdu sp. zn.   14 Co 327/2008   zo 17. marca 2009   (doručeným   sťažovateľke   27.   apríla   2009), ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 6 C 619/96-95 z 22. januára 1998,   a aj   konania   na   krajskom   súde   vedené   pod   sp.   zn.   20   Co   156/98 a 20 Co 173/98   a sp. zn.   14   Co   327/08   boli   v čase   podania   jej   sťažnosti   právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Rovnaký dôvod (t. j. zjavná neopodstatnenosť) viedol ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre namietané porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj vo vzťahu k sťažovateľkou napadnutému konaniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom z 29. apríla 2008.

Druhú   časť   sťažnosti   doručenú   ústavnému   súdu   24.   júna   2009,   ktorá   smerovala k namietanému porušeniu sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 6 C 619/96, postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98, ako aj postupom najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn.   3   Cdo   258/2007   a   3   Cdo   63/2008,   ústavný   súd vychádzajúc   z § 53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   už   citovaným   uznesením   č.   k. IV. ÚS 284/09-21   z 19.   augusta   2009   odmietol   ako   podanú   oneskorene.   Ústavný   súd považoval   sťažnosť   za   včas   podanú,   len   pokiaľ   išlo   o rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 14 Co/327/2008-333 zo 17. marca 2008, ktorý bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009, a vzhľadom   na   uvedené   preskúmal   tento   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a po vysporiadaní sa s námietkami sťažovateľky (napr. porušenie „rovnosti práv pred súdom“, manipulácia   výpovedí   svedkov   a odmietnutie   dôkazov   predkladaných   sťažovateľkou) vyhodnotil   aj   zvyšnú   časť   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   pretože   zistené skutočnosti   nesignalizovali   porušenie   jej   základných   práv,   a preto   sťažnosť   ako   celok odmietol.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   opísané   zistenia   porovnal   obsah   sťažnosti   doručenej 22. novembra 2010, doplnenej podaním jej právneho zástupcu doručeným 18. januára 2011, s obsahom   sťažnosti,   ktorá   bola   doručená   24.   júna   2009,   o ktorej   už   ústavný   súd právoplatne rozhodol uznesením č. k.   IV. ÚS 284/09-21 z 19. augusta 2009 a zistil, že sťažovateľka   v obidvoch   sťažnostiach   zhodne   namietala   porušenie   základných   práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v tých istých konaniach vedených všeobecnými súdmi (t. j. v konaní okresného súdu sp. zn. 6 C 619/96 a v konaniach krajského súdu sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a 14 Co/327/2008).   Ústavný   súd   preto   považuje   sťažnosť   z 22.   novembra   2010   doplnenú podaním z 18. januára 2011 kvalifikovaným právnym zástupcom za návrh, ktorý sa týka tej istej   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   právoplatne   rozhodol   na   základe   predchádzajúcej sťažnosti.   Prerokovaniu   takémuto   návrhu   však   bráni   prekážka   veci   rozhodnutej   (res iudicata)   zakotvená   v   §   24   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je potrebné takýto opakovaný   návrh   považovať   za   neprípustný   pod   podmienkou,   že   v predchádzajúcom prípade sa nerozhodovalo len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   posudzujúc   jednotlivé   okolnosti   prípadu   dospel   k záveru,   že   v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru nedošlo   k splneniu   podmienok,   ktorých   nedostatok viedol k odmietnutiu skoršej sťažnosti spočívajúcich v skutočnosti, že predmetné konania vedené   okresným   súdom   a krajským   súdom   proti   sťažovateľke   boli   už   v tom   čase právoplatne skončené. Na tejto skutočnosti nič nezmenilo ani uznesenie najvyššieho súdu z 5.   augusta   2010   sp.   zn.   3   Cdo   125/2010,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 327/2008 zo 17. marca 2009. Ani vo vzťahu k druhej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nedošlo medzičasom k splneniu podmienok konania, pretože k splneniu podmienky konania spočívajúcej   v dodržaní lehoty   na podanie sťažnosti   ústavnému súdu,   ak už táto   lehota uplynula,   nemôže   ďalším   plynutím   času   dôjsť.   Keďže   ústavný   súd   už   v konaní o predchádzajúcej   sťažnosti   z 24.   júna   2009   skúmal   dôvodnosť   namietaného   porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co/327/2008 zo 17. marca 2009, dospejúc k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepovažoval ani v tejto časti   návrh   za   prípustný,   a preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011