znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 58/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   A.,   V.,   toho   času   vo výkone   trestu,   zastúpeného advokátom JUDr. J. S., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2009 vo veci vedenej pod sp. zn. 4 To 51/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A.   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2009 doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 4 To 51/2009 a uznesením krajského súdu z 26. mája 2009 v označenej veci.

Sťažovateľ uviedol, že je ako jeden zo spoluobžalovaných trestne stíhaný vo veci spolupáchateľstva trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 písm. a), d) a i) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“)   v   súbehu   s   trestným   činom   nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   so zbraňami podľa § 185 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Trestné konanie vo   veci   začal   vyšetrovateľ   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v B. 29. decembra 2004 vykonaním neodkladného a neopakovateľného úkonu – ohliadkou miesta činu a následným vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci pod sp. zn. KRP 294/OVK-BA-2004. Vyšetrovateľka Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru západ v T. vzniesla uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-3/BOK-Z-2005 z 3. júla 2006 sťažovateľovi (a ďalším podozrivým) obvinenie. Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „prokurátor“) 29. júla 2008 sťažovateľovi oznámil, že po ukončení vyšetrovania bola naňho podaná obžaloba na Okresnom súde B. (ďalej len „okresný súd“).

Okresný súd na verejnom zasadaní konanom 27. novembra 2008 obžalobu predbežne prejednal a uznesením sp. zn. 4 T 88/08 z 27. novembra 2008 rozhodol o jej odmietnutí a vrátení veci prokurátorovi v zmysle § 244 ods. 1 písm. h) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Prokurátor podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 T 88/08 z 27. novembra 2008 sťažnosť, ktorú prerokoval krajský súd 26. mája 2009 na neverejnom zasadaní senátu, pričom uznesením sp. zn. 4 To 51/2009 z 26. mája 2009 preskúmavané uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 88/08 z 27. novembra 2008 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd svojím postupom a rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 To 51/2009 porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie, predovšetkým pokiaľ ide o zásadu rovnosti strán v súdnom konaní a zásadu kontradiktórnosti súdneho konania, ako aj jeho právo na obhajobu. Na základe tejto námietky žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 To 51/2009 a uznesením krajského súdu z 26. mája 2009 v označenej veci, aby ústavný súd označené rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie, a taktiež aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   tým,   že   z   vlastnej   iniciatívy   podaniami z 5. februára   2009   a   12.   februára   2009   žiadal   o   doručenie   odôvodnenia   sťažnosti prokurátora podanej proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí obžaloby z 27. novembra 2008, pretože mal vedomosť o tom, že takéto písomné podanie prokurátor súdu doručil. Krajský súd však písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora (doručené 19. januára 2009, ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 To 51/2009 z 26. mája 2009, pozn.) sťažovateľovi na vyjadrenie nezaslal (neurobil tak ani okresný súd). Krajský súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadaní bez účasti strán, čím znemožnil sťažovateľovi reagovať   na   argumentáciu   prokurátora   uvedenú   v   odôvodnení   sťažnosti.   Sťažovateľovi navyše nebolo ani umožnené nahliadnuť do spisu (o čo požiadal s dostatočným časovým predstihom – približne tri mesiace pred rozhodnutím krajského súdu). V dôsledku tohto postupu   krajského   súdu   nemohol   sťažovateľ   predložiť   svoju   argumentáciu   k   veci   za podmienok   porovnateľných   s   podmienkami   protistrany,   nemal   možnosť   spochybňovať a vyvracať argumenty prokurátora a nemohol ani v plnej miere uplatňovať svoje právo na obhajobu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby v štádiu po podaní obžaloby, konkrétne procesným   postupom   a   rozhodnutím   nadriadeného   súdu   pri   prejednaní   sťažnosti   proti rozhodnutiu okresného súdu o odmietnutí obžaloby pri jej predbežnom prejednaní.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 306 ods. 2 Trestného poriadku odvolanie má odkladný účinok.Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení, alebo preto, že sa súd nevysporiadal so   všetkými   okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie,   ak   vzniknú   pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu,   rozhodnutie   je   založené   na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon   aj znenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Obdobne   v   zmysle   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru vzhľadom na to, že požiadavky čl. 6 ods. 3 dohovoru predstavujú osobitné aspekty práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa úloha súdu v rámci spoločného posúdenia podľa čl. 6 ods.   1   a   3   dohovoru   sústreďuje   na zistenie,   či   konanie ako celok   vrátane dokazovania (spôsobu   vykonania   dôkazov)   malo   spravodlivý   charakter   (napr.   rozsudok   vo   veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, § 24).

Predmetom   verejného   zasadnutia   konaného   pred   okresným   súdom   27.   novembra 2008 nebolo rozhodovanie o merite sťažovateľovej trestnej veci vo vlastnom slova zmysle – neriešila sa na ňom otázka opodstatnenosti obžaloby, ktorá kladie sťažovateľovi za vinu spáchanie   konkrétnych   trestných   činov.   Účelom   a   predmetom   predbežného   prejednania obžaloby je preskúmanie zákonnosti dôkazného materiálu a zistenie, či je možné nariadiť vo veci hlavné pojednávanie alebo existujú okolnosti odôvodňujúce niektoré z rozhodnutí podľa   §   244   ods.   1   Trestného   poriadku   (postúpenie   veci,   zastavenie   alebo   prerušenie trestného stíhania, vrátenie veci prokurátorovi, rozhodnutie o účasti zástupcu záujmového združenia občanov). Účelom predbežného prejednania obžaloby je aj zistenie, či prokurátor a obvinený nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste a prípadný postup podľa § 244 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

V   sťažovateľovej   veci   bola   v   rámci   predbežného   prejednania   obžaloby   sporná predovšetkým otázka zákonnosti, úplnosti a hodnovernosti získaného dôkazného materiálu (zákonnosť výsluchov niektorých svedkov a znaleckých posudkov, správnosť znaleckého posudku, nevykonanie niektorých navrhovaných dôkazov – konfrontácie, výsluchu svedka a vypracovania znaleckého posudku z odboru metalurgie).  

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou, ako aj domáhať sa ochrany práv zaručených dohovorom v ďalšom priebehu konania (na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov). Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva na   obhajobu   argumentáciu   týkajúcu   sa   zákonnosti,   úplnosti   a   hodnovernosti   dôkazov obžaloby na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.

Právna   úprava   trestného   konania   vychádza   zo   zásady   bezprostrednosti   a   ústnosti konania   pred   súdom,   ktorý   riadi   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   (§   2   ods.   18 Trestného poriadku). Právna úprava dokazovania na hlavnom pojednávaní (§ 258 až § 273 Trestného   poriadku)   sa   pritom   riadi   zásadami   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní a umožňuje obhajobe aktívne sa podieľať na vykonávaní jednotlivých dôkazov, navrhovať dôkazy,   ako   aj   namietať   nezákonnosť   alebo   spochybňovať   vierohodnosť   dôkazov   proti obžalovanému. Súd je pritom povinný pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku). Obhajobe musí umožniť vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania (§ 271 ods. 1 a § 272 ods. 2 Trestného poriadku). Pri hodnotení dôkazov môže prihliadať iba na dôkazy získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku). Vzhľadom na štádium   konania   v   sťažovateľovej   trestnej   veci,   s   prihliadnutím   na   právnu   úpravu dokazovania na hlavnom pojednávaní a na systém opravných prostriedkov v rámci úpravy trestného konania pred súdom, bude môcť sťažovateľ argumentáciu obhajoby k zákonnosti, úplnosti a hodnovernosti dôkazov proti obžalovanému namietať v ďalšom priebehu konania, pretože podkladom na rozhodnutie súdu v sťažovateľovej veci budú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní (a nie v prípravnom konaní). Navyše v právomoci súdu oprávneného konať   o   prípadnom   odvolaní   obžalovaného   a   taktiež   v   právomoci   súdu   konajúceho o prípadnom dovolaní je zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými   sa   má zabezpečiť objasnenie   veci   alebo právo obhajoby [§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], resp. zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej veci.   Za   daných   okolností   nie je daný dôvod,   aby ústavný súd   vstupoval   v   danej fáze prebiehajúceho trestného konania v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   uvedeného   zákona   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010