znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 58/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžo 136/2008 z 22. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2008   (po   doplnení   28.   januára   2009)   doručená   sťažnosť   M.   K.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 136/2008 z 22. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«V konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp.   zn.:   1   S   396/2006   sa   sťažovateľka   domáhala   zrušenia   rozhodnutia č. 2006/10090/52832-7/Ka   zo   dňa   25.   09.   2006,   ako   aj   rozhodnutia   správneho   orgánu prvého stupňa Krajského stavebného úradu v K. č. 2006/00020 zo dňa 21. 02. 2006 (ďalej len   „rozhodnutia   správnych   orgánov“),   ktorými   bolo   rozhodnuté   o   vyvlastnení nehnuteľnosti   žalobkyne   -   parc.   č.   1034/5   -   záhrady   o   výmere   114   m2,   zapísanej na LV č. 931 pre kat. úz. K., za finančnú náhradu vo výške vo výške 136 800,- Sk v prospech Mestskej   časti   K.   –   K.,   a   to   na   účel   výstavby   miestnej   komunikácie   „Cesta   -   miestna komunikácia IBV... v MČ K. – K.“ a vrátenie veci na ďalšie konanie...

Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn.: 1 S 396/2006-67 zo dňa 24. 4. 2008 zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že postup Krajského stavebného úradu ako aj žalovaného vo vyvlastňovacom konaní vo vzťahu k určeniu výšky náhrady za vyvlastnený pozemok bol v súlade so zásadami správneho konania...

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie zo dňa 27. 5. 2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) rozsudkom zo dňa 22. 10. 2008, sp. zn.: 2 Sžo 136/2008   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“). Ako dôvod svojho rozhodnutia uviedol len to, že preskúmaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov sťažovateľky... Sťažovateľka má za to, že sťažovateľkou napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), t. j. práva na súdnu a inú právnu ochranu, keďže porušovateľ nepostupoval vo veci ústavne konformným   spôsobom,   pretože   napadnutý   rozsudok   nedostatočne   odôvodnil a nevysporiadal sa s podstatnými argumentmi uvedenými sťažovateľkou v odvolaní, ktoré boli pre rozhodnutie rozhodujúce.

Porušovateľ sa totiž vôbec nevyjadril ku konkrétnej námietke sťažovateľky o tom, že znalecký posudok v zmysle ust. § 111 ods. 2 Zák. č. 50/1976 Zb. nebol vypracovaný v súlade   s   ust.   §   36   Správneho   poriadku   a   ako   taký   nebol   spôsobilý   byť   podkladom pre určenie trhovej ceny nehnuteľnosti v rámci vyvlastňovacieho konania. Namiesto toho len stručne konštatoval, že správne orgány postupovali správne, keď pri určení náhrady za vyvlastňovanú nehnuteľnosť vychádzali zo znaleckého posudku znalca Ing. E., pretože tento znalecký posudok bol vypracovaný na základe právneho predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. Zo strany porušovateľa ostala úplne bez povšimnutia otázka súladu predmetného znaleckého posudku s dikciou ust. § 111 ods. 2 veta prvá   Zák.   č.   50/1976   Zb.,   podľa   ktorého   ustanovenia   ak   sa   náhrada   za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým   posudkom,   a   v   nadväznosti   na   to   na   súlad   so   znením   ust. § 36   Správneho poriadku, kde je upravená povinnosť správneho orgánu ustanoviť znalca, ak je to potrebné pre   odborné   posúdenie   skutočností   dôležitých   pre   rozhodnutie.   Ako to už sťažovateľka uviedla niekoľkokrát v konaní pred správnymi orgánmi a takisto v rámci súdneho konania, znalecký posudok Ing. E. predložený subjektom, v prospech ktorého došlo k vyvlastneniu dotknutej nehnuteľnosti, nemožno považovať za znalecký posudok, ktorý by spĺňal vyššie uvedené zákonné požiadavky...

Z   rozsudku   porušovateľa   takisto   nevyplýva,   akým   spôsobom   sa   porušovateľ vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky   ohľadom   postupu   správnych   orgánov vo vyvlastňovacom   konaní,   ktoré   úplne   v   rozpore   so   zákonom   a   so   zásadou   zistenia objektívnej pravdy, preniesli svoju zákonnú povinnosť vykonávať dôkazy v správnom konaní na účastníkov a odôvodnili to väčšou efektívnosťou a hospodárnosťou konania na úkor objektívneho zistenia skutkového stavu. Sťažovateľka opätovne zvýrazňuje, že predmetom správneho konania bolo vyvlastnenie, teda inštitút, ktorý predstavuje mimoriadne závažný zásah do ústavných práv sťažovateľky, a ktorý si vyžaduje mimoriadne zodpovedný prístup správneho a súdneho orgánu k procesu dokazovania...

Podľa   ust.   §   111   ods.   2   Zák.   č.   50/1976   Zb.   ak   sa   náhrada   za   vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej   alebo   porovnateľnej   nehnuteľnosti   v   tom   istom   čase,   v   tom   istom   mieste a v porovnateľnej kvalite.

Podľa   ust.   §   36   Správneho   poriadku,   ak   je   pre   odborné   posúdenie   skutočností dôležitých   pre   rozhodnutie   potrebný   znalecký   posudok,   správny   orgán   ustanoví   znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať.

V súlade s vyššie označenými ustanoveniami má sťažovateľka za to, že v prípade vyvlastnenia   jej   nehnuteľnosti   neboli   splnené   všetky   podmienky   vyvlastnenia.   Náhrada za vyvlastnenú nehnuteľnosť a jej primeraná výška podľa trhovej ceny totiž nebola určená znaleckým posudkom v zmysle spomínaných zákonných ustanovení. Vzhľadom na to má sťažovateľka za to, že konaním porušovateľa, krajského súdu a správneho orgánu došlo k porušeniu   čl.   20   ods.   1   Ústavy,   ktorý   priznáva   vlastníkovi   ochranu   majetku,   a   ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom...

Podľa sťažovateľky tým, že porušovateľ, krajský súd a správny orgán konali takým spôsobom, že nezabezpečili ochranu jej vlastníckeho práva a vyvlastnenie sa uskutočnilo bez primeranej   náhrady   určenej   znaleckým   posudkom,   porušili   princíp   rovnosti,   lebo k trvalému odňatiu vlastníckeho práva nedošlo v súlade so zákonnými ustanoveniami, ktoré poskytujú zákonnú ochranu vlastníckeho práva pre všetkých vlastníkov druhovo rovnakej veci a ktoré platia pre všetky prípady spĺňajúce ustanovené podmienky.

Sťažovateľka   v nadväznosti   na to   namieta   porušenie ústavného   princípu legality, ktoré porušenie sa podľa sťažovateľky prejavilo v tom, že pre rozhodnutie porušovateľa, ako pre rozhodnutie krajského súdu zjavne chýba akákoľvek opora v zákone, a to aj napriek tomu, že sa v čl. 144 Ústavy uvádza, že sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom.

Odhliadnuc   od   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľka   za   to,   že   výška   náhrady za vyvlastnenie   nehnuteľnosti,   určená   v   rozpore   so   zákonom,   je   neprimerane   nízka. Sťažovateľka poukazuje pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá stanovuje, že náhrada za obmedzenie vlastníckych práv k majetku musí byť v takej výške, aby   bolo   možné   hovoriť   „o   spravodlivej   rovnováhe   medzi   záujmami   prichádzajúcimi do úvahy.   Otázka   proporcionality   vyžaduje   určiť,   či   existoval   rozumný   vzťah   medzi použitými   prostriedkami   a   sledovaným   účelom   alebo,   inými   slovami,   či   bola   docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmami jednotlivca.“ Každý   exces   v   neprospech   vyvlastňovaného   z   tejto   spravodlivej   rovnováhy   znamená porušenie   ustanovení   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru   o   ochrane ľudských právach a základných slobôd...

To znamená, že primeraná náhrada za vyvlastnenie by mala odrážať nielen trhovú hodnotu vyvlastňovanej nehnuteľnosti, ale aj to, že vlastník je pozbavený svojho práva proti svojej   vôli,   a   teda   nemôže   realizovať   svoje   právo   slobodne   držať   a   disponovať   svojím vlastníctvom, ďalej fakt, že vlastník má k predmetu svojho vlastníctva určitý emocionálny vzťah,   ktorý   treba   tiež   skúmať   a   zohľadniť   a   v   konečnom   dôsledku   tiež   skutočnosť, že vlastník   nemôže   rozhodovať   o   náhrade   a   jej   výške,   ktorú   za   svoju   nehnuteľnosť dostane...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10. 2008, sp. zn.: 2 Sžo 136/2008, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 22. 10. 2008, sp. zn.: 2 Sžo 136/2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   tohoto rozhodnutia.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   tohto konania do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   111   ods.   1   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „stavebný   zákon“) vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu.

Podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 34 ods. 2 správneho poriadku dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

Podľa   §   34   ods.   3   správneho   poriadku   účastník   konania   je   povinný   navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.

Podľa § 34 ods. 4 správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa   §   36   správneho   poriadku   ak   je   pre   odborné   posúdenie   skutočností dôležitých pre   rozhodnutie   potrebný   znalecký   posudok,   správny   orgán   ustanoví   znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o neodôvodnenosti   a nezákonnosti rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   136/2008   z 22.   októbra   2008,   pretože   podľa jej názoru najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval súladnosť postupu správnych orgánov a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) so zákonom, a to aj napriek tomu,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   vyvlastňovacie   konanie   bolo   vykonané   v   rozpore s § 111 ods. 2 stavebného zákona v nadväznosti na § 36 správneho poriadku. Okrem toho sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   v namietanom   rozsudku   najvyšší   súd   nereagoval na jej najpodstatnejšiu   námietku   nastolenú   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 S 396/2006-67   z 24.   apríla   2008   týkajúcu   sa   problematiky   znaleckého   posudku, ale len vyslovil názor, že kompetentné orgány v danej veci postupovali spôsobom súladným so   zákonom.   Sťažovateľka   zároveň   namietala, že   náhrada   za   vyvlastnenú   nehnuteľnosť bola neprimerane nízka.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom č. k. 1 S 396/2006-67 z 24. apríla 2008 krajský súd žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva   výstavby   a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) č. 2006/10090/52832-7/Ka z 25. septembra 2006 zamietol.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

«Z pripojeného administratívneho spisu žalobcu súd zistil, že navrhovateľ - Mestská časť K. – K. podal dňa 18. 4. 2005 návrh na vydanie rozhodnutia o vyvlastnení podľa ust. § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona, na účel výstavby miestnej komunikácie „Cesta

-miestna komunikácia IBB... v M. č. K. – K.“, predmetom vyvlastnenia bola nehnuteľnosť - pozemok parc. č. 1034/5 - záhrady v katastrálnom území K. o výmere 114 m2 v celosti. Navrhovateľom   bola   navrhnutá   finančná   náhrada   za vyvlastnený   pozemok   podľa znaleckého   posudku   znalca   Ing.   D.   E.   č. 12/2005,   vo   výške   798,3360   Sk/m2   pozemku, celková výška náhrady vo výške 91.010,76 Sk. Mestská časť K. – J., listom č. 916/05-Dj, 3507 Skr, zo dňa 29. 4. 2005 oznámil začatie vyvlastňovacieho konania a nariadil ústne konanie na deň 27. 5. 2005...

Finančná   náhrada   bola   určená   vychádzajúc   zo   znaleckého   posudku   č.   12/2005 vypracovaného podľa vyhlášky 492/2004 Z. z. ku dňu 17. 3. 2005 Ing. D. E., znalcom z odboru   stavebníctvo,   odvetvie   pozemné   stavby   a   oceňovanie   nehnuteľností   na základe návrhu náhrady zo strany navrhovateľa v celkovej výške 136.800,- Sk, pričom za jeden m2 bola stanovená náhrada vo výške 1.200,- Sk...

Žalovaný postupoval správne, keď bral do úvahy znalecký posudok znalca Ing. E., pretože tento znalecký posudok bol vypracovaný na základe právneho predpisu, ktorým je vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   492/2004   Z.   z.   Znalec   Ing. T.   vypracoval znalecký posudok na základe právneho predpisu vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 86/2002   Z.   z.,   ktorá   v   čase   vyvlastňovacieho   konania   už   nebola   platná   (zrušená s účinnosťou k 1. 9. 2004).

Žalovaný postupoval v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 111 ods. 2 stavebného zákona, t. j. keď určil trhovú cenu podľa znaleckého posudku, pričom za trhovú cenu bola braná do úvahy cena nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite...

Žalobkyňa odmietla dohodu o zmluvnom prevode predmetného pozemku. Cieľ vyvlastnenia teda nebolo možné dosiahnuť dohodou. Súd   je   názoru,   že   postup   Krajského   stavebného   úradu   ako   aj   žalovaného vo vyvlastňovacom konaní vo vzťahu k určeniu výšky náhrady na vyvlastnený pozemok bol v súlade so zásadami správneho konania...»

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom predovšetkým namietala porušenie § 36 správneho poriadku zo strany správnych orgánov, ktoré v rámci vyvlastňovacieho konania vychádzali zo záverov znalca, ktorý nebol v konaní ustanovený v súlade s citovaným zákonným ustanovením, pretože išlo o znalecký posudok predložený navrhovateľom ako účastníkom konania. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd   s touto   jej   námietkou   predostretou   v rámci   konania   nevysporiadal.   Okrem   toho sťažovateľka   v odvolaní   prejavila aj   nesúhlas s náhradou   určenou   v znaleckom   posudku Ing. E., pretože sa domnievala, že jej výška bola účelovo znížená.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 136/2008 z 22.   októbra   2008   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   stručne   uviedol   obsah napadnutého rozhodnutia krajského súdu, argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ako   aj   vyjadrenie   ministerstva   k tvrdeniam   sťažovateľky.   Po   preskúmaní   rozsudku krajského súdu najvyšší súd okrem iného konštatoval:

„Žalobkyňa   namietala,   že   pri   určení   náhrady   za   vyvlastnenie   vychádzal   správny orgán   (Krajský   stavebný   úrad   v K.)   zo   znaleckého   posudku   č.   12/2005,   vypracovaného ku dňu 17. 03. 2005, znalcom Ing. D. E., (ev. č. znalca 80 625), v ktorom bola určená všeobecná   jednotková   hodnota   pozemku   sumou   798,3360   Sk/m;   pritom   v   návrhu na vyvlastnenie zmenil navrhovateľ výšku náhrady na 1 200,- Sk/m2. Žalobkyňa predložila znalecký posudok č.   99/2004 znalca Ing. L.   T., v ktorom bola určená jednotková cena pozemku sumou 1306,8000 Sk/m2.

Znalecká   činnosť   je   špecializovaná   odborná   činnosť   vykonávaná   znalcami pre zadávateľa   za   podmienok   ustanovených   v   zákone   č.   382/2004   Z.   z.   o   znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko   alebo   potvrdenie   a   odborné   vyjadrenie   a   vysvetlenie;   znalec   je   povinný vykonávať   znaleckú   činnosť   a)   osobne,   ak ide o   fyzickú osobu;   to neplatí,   ak osobitný predpis ustanovuje inak, b) riadne a v určenej lehote, c) účelne, hospodárne a d) nestranne (§   16   ods.   1   a   2   uvedeného   zákona).   Preto   aj   znalecké   posudky,   predložené   v   konaní (správnom   alebo   súdnom)   účastníkmi   konania,   sú   znaleckými   posudkami,   spôsobilými posúdiť   odborné   otázky,   dôležité   pre   konanie.   V   prípade   námietok   účastníkov   konania a v prípade rozporov v znaleckých posudkov je konajúci orgán povinný sa s nimi náležité vyporiadať. Je vecou správnej úvahy, aký postup na to správny orgán zvolí. Môže napríklad požiadať znalcov o (písomné) vysvetlenie, alebo ich k sporným otázkam vypočuť. Mohol by tiež   nariadiť   znalecké   dokazovanie.   V   danej   veci   správny   orgán   prvého   stupňa znalcov na vysvetlenie rozdielov v znaleckých posudkoch vypočul a žalovaný správny orgán v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho preskúmania, podrobne uviedol aj výsledky ústneho pojednávania vo veci primeranosti za vyvlastnený pozemok. Krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného nezistil porušenie zákona a preto žalobu zamietol.

Najvyšší súd SR sa so závermi žalovaného a krajského súdu v danej veci stotožnil. Preto   možno   len   zopakovať   to,   čo   v   danom   konaní   bolo   už   povedané   niekoľkokrát, a to že správne   orgány   postupovali   správne,   keď   pri   určení   náhrady   za   vyvlastňovanú nehnuteľnosť   vychádzali   zo   znaleckého   posudku   znalca Ing.   E.,   pretože   tento   znalecký posudok bol vypracovaný na základe právneho predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z.; znalec Ing. T. vypracoval znalecký posudok na základe právneho predpisu vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 86/2002 Z. z., ktorá v čase vyvlastňovacieho konania už nebola platná (zrušená s účinnosťou k 1. 9. 2004). V súlade s § 111 ods. 2 stavebného zákona bola v zmysle návrhu Mestskej časti K. – K. určená náhrada za vyvlastnenú nehnuteľnosť sumou, viac ako 50 % vyššou. Ani odvolací súd preto nemôže   prisvedčiť   tvrdeniu   žalobkyne,   že   výška   náhrady   za vyvlastnenie   nehnuteľnosti, určená v znaleckom posudku Ing. E. a tiež aj výška náhrady následne (zrejme pod tlakom všeobecne   známej   situácie   na   trhu   s nehnuteľnosťami)   navrhnutá   obcou   a   potvrdená správnym   orgánom   je   neprimerane   nízka.   Len   ako   reakciu   na   tvrdenie   žalobkyne o všeobecne známej situácii na trhu s nehnuteľnosťami treba poukázať na to, že turbulencie na svetových finančných trhoch ako aj na trhu s nehnuteľnosťami nesvedčia ďalšiemu rastu cien nehnuteľností...“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a s prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sa   javí ako ústavne konformný a odôvodnený. Na rozdiel od sťažovateľky totiž ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd zreteľne a dôkladne reagoval na námietky sťažovateľky, predmetom ktorých bolo spochybnenie záverov znaleckého posudku z dôvodu, že znalec v konaní nebol ustanovený v súlade s § 36 správneho poriadku, ale išlo o znalecký posudok predložený účastníkom   konania odlišným od sťažovateľky. V tejto súvislosti   najvyšší súd poukázal na to, že za účelom určenia peňažnej náhrady za vyvlastnenú nehnuteľnosť boli v konaní predložené dva znalecké posudky. Jeden bol predložený navrhovateľom, v prospech ktorého sa   vo   verejnom   záujme   vyvlastňovacie   konanie   uskutočnilo,   a   druhý   bol   predložený sťažovateľkou.   Ako   vyplýva   z rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   správny   orgán   teda neustanovil   v konaní   znalca,   ale   vychádzal   zo   záverov   znaleckého   posudku,   ktorý   bol vypracovaný   znalcom   Ing.   E.   a ktorý   v konaní   predložil   účastník   konania   odlišný od sťažovateľky.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zároveň   zrejmé, že správne   orgány   nepostupovali   v tomto   smere   jednostranne   nerešpektujúc   dôkazy predložené sťažovateľkou. Keďže získané znalecké posudky sa v istých bodoch rozchádzali, bolo úlohou správneho orgánu tieto rozpory odstrániť. Zároveň bolo vecou správnej úvahy určiť   a následne   aplikovať   postup   na   odstránenie   konkrétnych   rozporov.   Na   tento   účel správny orgán prvého stupňa vypočul znalcov a výsledky ústneho pojednávania uviedol vo svojom rozhodnutí, ktoré sa následne stalo predmetom súdnej kontroly.

Stavebný   zákon   v §   111   ods.   2   ustanovuje,   že   ak   sa   náhrada   za   vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, jej primeranosť sa určuje podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Citovaný zákon v § 140 zakotvuje, že v prípade absencie špeciálnej úpravy   je potrebné postupovať v súlade   so   všeobecnými   predpismi   o správnom   konaní. Generálnou právnou normou správneho konania je správny poriadok, ktorý v § 34 a nasl. upravuje   proces   dokazovania.   Vychádzajúc   z citovaných   ustanovení   treba   konštatovať, že v rámci   správneho   konania   je   potrebné   za   dôkaz   považovať   všetko,   čo prispeje k objasneniu   veci   a čo   bolo   získané   a   vykonané   spôsobom   súladným   so zákonom. Podľa § 34   ods.   4   správneho   poriadku   je   na   úvahe správneho   orgánu,   akým   spôsobom dôkaz vykoná. Aj pre vykonávanie dôkazov však platí zásada zákonnosti. Správny orgán môže vykonať dokazovanie len v súlade so zákonom. Neprípustné sú dôkazy, ktoré by boli vykonané v rozpore s výslovným zákazom podľa osobitných predpisov alebo neprípustným spôsobom, ak zákon takýto postup upravuje. Z uvedeného vyplýva, že aj keď správny orgán priamo   neaplikoval   §   36   správneho   poriadku   a na   určenie   primeranosti   náhrady za vyvlastnenú   nehnuteľnosť   neustanovil   znalca,   ale   vychádzal   zo znaleckého   posudku predloženého   účastníkom   konania   a   vypracovaného   v súlade   s príslušnými   právnymi predpismi,   postupoval   akceptovateľným   spôsobom   nepriečiacim   sa   obsahu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výsledok znaleckej činnosti nemožno spochybniť, ak ho na základe relevantných právnych noriem vypracovala spôsobilá   osoba   s požadovanými   odbornými   znalosťami.   Bolo na rozhodnutí   správneho orgánu, ako sa so získanými dôkazmi vysporiada a ako ich vyhodnotí. Napokon správny orgán   pochybnosti   plynúce   z rozdielnych   záverov   vo   veci   predložených   znaleckých posudkov   odstránil   zákonným   spôsobom   a to,   že   sa   priklonil   k záverom   znaleckého posudku   predloženého   účastníkom   konania   odlišným   od sťažovateľky,   ešte   neznamená, že došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožňuje s názorom   najvyššieho   súdu,   že   aj   znalecký   posudok   predložený   účastníkom   konania je spôsobilý posúdiť odborné otázky dôležité pre konanie.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, II. ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd   poznamenáva, že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho   charakteru   a ústavnoprocesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009