znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 58/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti JUDr. J. Š., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28. novembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/07 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   J.   Š.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 84/2007 z 28. novembra 2007   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Cdo   84/2007 z 28. novembra 2007 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. Š. trovy konania   v   sume   8   011   Sk   (slovom   osemtisícjedenásť   slovenských   korún)   na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. J. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 58/08 zo 4. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 84/2007 z 28. novembra 2007.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním z 31. júla 2008. V stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. augusta 2008, sa okrem iného uvádza:„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 84/2007 z 28. novembra 2007 zamietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského v Bratislave z 1. októbra 2006 sp. zn. 2 Co 203/2005.

Najvyšší súd zamietnutie dovolania podľa § 243b ods. 1 časť vety pred bodkočiarkou O. s. p. odôvodnil poukazom na ustanovenie § 50 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. v znení účinnom   do   16.   apríla   2002,   ktoré   nespájalo   možnosť   odvolania   z   funkcie   príslušným orgánom   so   žiadnymi   dôvodmi,   dať   iný   obsah,   než   toto   ustanovenie   skutočne   malo   v rozhodnom čase. Zdôraznil, že ústavná norma, ktorú je súd inak pri výklade právneho predpisu   nižšej   právnej   sily   povinný   rešpektovať   (čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky), tu v rozhodnom čase nebola. V danej veci nešlo o situáciu, že by ustanovenie právneho predpisu dovoľovalo dvojaký   výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným   spôsobom),   v   ktorej   by   mal   nepochybne   prioritu   výklad   ústavne   súladným spôsobom jeho neprípustnosťou.

Senát najvyššieho súdu ako východisko k výkladu bral do úvahy len, že predsedovia, resp.   podpredsedovia   súdov   sú   reprezentanti   orgánov   správy   súdov.   Ich   postavenie   sa odlišuje od funkcie sudcu a predsedu senátu, pretože ich funkcia je funkciou správnou, teda výkonnou,   preto   ich   odvolanie   vo   všeobecnosti   nemôže   byť   zásahom   do   sudcovskej nezávislosti. V čase rozhodovania národnej rady platná právna úprava a nespájala možnosť odvolania   podpredsedu   najvyššieho   súdu   s   existenciou   žiadnych   dôvodov,   preto   senát najvyššieho súdu považoval napadnuté rozhodnutie krajského súdu za správne.

Toto   je   výklad   senátu   najvyššieho   súdu,   do   rozhodovania   ktorého   nemôžem zasahovať.   Domnievam   sa   však,   a   zároveň   poukazujem   na   článok   152   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky, že výklad, každého zákona platného v našom právnom poriadku i pred prijatím   Ústavy   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   treba   vykladať   v   súlade   s   touto Ústavou a to v takom jej znení aké je platné v čase rozhodovania ústavného orgánu (v tomto prípade Národnej rady Slovenskej republiky) alebo súdu.

Poznamenávam, že sudcovskú funkciu nemožno oddeliť od výkonu inej funkcie, ktorú sudca zároveň vykonáva a osobitne nie ak išlo o tak významnú ústavnú funkciu ako je funkcia podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a aj bola v čase rozhodovaniu Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 145 ods. 2 Ústavy v jej vtedajšom znení).

Ak bolo možné v tom čase na základe vtedajšieho snenia Ústavy Slovenskej republiky (v čase rozhodnutia Národnej rudy Slovenskej republiky 8. júla 1999) sudcu odvolať z funkcie   len   na   základe   rozhodnutia   disciplinárneho   súdu,   potom   sa   to   malo   týkať   aj funkcionára   súdu   v   postavení   podpredsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a Národná   rada   Slovenskej   republiky   mala   mať   pred   svojím   rozhodnutím   k   dispozícii rozhodnutie disciplinárneho súdu alebo rozhodnutie súdu v trestnom konaní (odsudzujúci rozsudok), že išlo o spáchanie takého činu, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu. V   opačnom   prípade   rozhodovanie   iného   štátneho   orgánu   o   odvolaní   z   ústavnej funkcie podpredsedu najvyššieho súdu znamená vonkajšiu kontrolu súdnej moci subjektom, ktorý   nie   je   súčasťou   kontrolovaného   systému,   hoci   kontrola   súdnej   moci   musí   byť špecifická tým, že ma zásadne podobu vnútornej kontroly.

Uvedené by sa malo zohľadniť v posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorá z môjho   naznačeného   pohľadu   vychádzajúceho   z   princípu   nezávislosti   súdnej   moci   na ostatných zložkách moci v štáte sa javí opodstatnená.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2008 uviedla: „Najvyšší súd SR vo vyjadrení k našej sťažnosti sa vlastne stotožňuje s jej obsahom,   preto   sa   domnievame,   že   je   opodstatnená   a   ako   takej   by   mal   ústavný   súd vyhovieť, a to v prijatej časti Vašim uznesením zo 4. marca 2008.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   pri   meritórnom   posudzovaní   žalobného   návrhu sťažovateľa, v reflexii na podané dovolanie, postupoval svojvoľne, arbitrárne a teda aj protiústavne   z   dôvodov   uvedených   v   našej   sťažnosti,   preto   je   daná   právomoc   Súdu zasiahnuť a napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť dovolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Na trovách konania žiadame priznať sumu 10.335 Sk - odmena za tri úkony právnej pomoci   po   2.894   Sk   +   19   %   DPH,   t.   j.   1   653   Sk   -   ktorú   sumu   zaplatí   Najvyšší   súd sťažovateľovi na účet..., JUDr. E. Ľ...“

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prerokoval   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 31. júla 2008, ako aj sťažovateľ v podaní z 24. augusta 2008 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je skutočnosť, že rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým v dovolacom konaní odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co   203/2005   z 11.   októbra   2006 (o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   určenie   neplatnosti   jeho   odvolania   z   funkcie podpredsedu najvyššieho súdu), došlo k porušeniu „práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141, 145 a 147 ústavy v znení platnom v čase odvolávania sťažovateľa z funkcie podpredsedu NS SR, pretože v tom čase   platná   ústava   nedávala   možnosť   /rámec   či   podmienky/   odvolať   predsedu   a podpredsedu najvyššieho súdu z funkcie inak, než len cez procedúru uvedenú v čl. 147 ods. 1 ústavy, teda len pre dôvody, pre ktoré mohol byť odvolaný z funkcie sudcu“.

Ďalšie konkrétne dôvody vidí sťažovateľ najmä v tom, že „Tento súd rozsudkom z 28.   11.   2007,   sp.   zn.   5   Cdo   84/2007,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   11.   1.   2008, dovolanie sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že

-   ustanovenie § 50 ods.   2 zákona č.   335/1991 Zb.   nespájalo možnosť   odvolania sťažovateľa z funkcie podpredsedu NS SR so žiadnymi dôvodmi,

- ústavná norma túto situáciu neriešila a nešlo ani o situáciu, ktorá by dovoľovala dvojaký výklad /ústavne konformný a nekonformný/,

- sťažovateľ mal podať ústavnú sťažnosť, opierajúcu sa o námietku možnej svojvôle alebo ľubovôle orgánu oprávneného ho odvolať z funkcie, spochybňujúcej ústavný princíp deľby moci a

-   že porovnávanie dôvodov   odvolania sudcu   z funkciou   podpredsedu súdu alebo predsedu senátu, nie je správne a nie je ani osvojované samotnými sudcami, ktorí tieto funkcie nepovažujú za funkcie judiciálne, ale správne.“

Ďalej   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že „...   závery   najvyššieho   súdu...   sú   ústavne neudržateľné, lebo

-   ust.   §   50   ods.   2   zákona   č.   335/1991   Zb.,   vytváralo   rámec   len   pre   ústavou predvídanú procedúru odvolania podpredsedu súdu z dôvodov uvedených v čl. 147 ods. 1 ústavy,

- mlčanie ústavy neinplikuje v demokratickom a právnom štáte možnosť odvolania, ale práve naopak neumožňuje ju /zakazuje/, takže ústavne konformný výklad mal to len potvrdiť...“.

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

1. Základné práva sťažovateľa, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru..., rozsudkom NS SR z 28. 11. 2007, sp. zn. 5 Cdo 84/2007 porušené bolo.

2. Rozsudok NS SR z 28. 11. 2007, sp. zn. 5 Cdo 84/2007 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 mil. Sk, ktorú mu NS SR vyplatí do dvoch mesiacov.

4. NS SR ukladá zaplatiť sťažovateľovi trovy konania 6. 888,- Sk.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (napr. IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných   úprav.   Ústavný   súd   je však   oprávnený   a   povinný posúdiť   neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   účastníka   konania   pred   súdom nižšieho stupňa (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále pripomína, že ústava predstavuje právny celok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti   všetkých   ústavných   noriem.   Len výnimočne   a ojedinele   môže   nastať stav,   keď   sa   spoločensky   upravený   vzťah   upravuje jedinou   normou   ústavy   (II.   ÚS   128/95).   Každé   ustanovenie   ústavy   treba   interpretovať a uplatňovať   v nadväznosti   na   iné   normy   ústavy,   pokiaľ   existuje   medzi   nimi   príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy   sa   vysvetľujú   a uplatňujú   vo   vzájomnej súvislosti   všetkých   relevantných   noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti   sa   nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy   obsiahnuté   v zákonoch.   Zároveň   zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem.

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   37/95   rozhodol,   že:   „Otázku   právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   treba   posudzovať   v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   tiež   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Tieto zásady týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane   ústavnosti   boli relevantné aj v danej veci.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy) platného i v čase rozhodovania všeobecných súdov v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému   právu   každého   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   (obdobne   napr. I. ÚS 24/00).

Na základe preskúmania rozhodnutia najvyššieho súdu, súvisiaceho spisu a vyjadrení účastníkov konania možno zhrnúť toto:

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 203/2005 z 11. októbra 2006 v právnej veci sťažovateľa   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   22   C   104/2000 z 10. novembra   2003,   ktorým   zamietol   jeho   návrh   na určenie   neplatnosti   odvolania z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) č. 378 z 8. júla 1999.

V závere   svojho   rozhodnutia   však   pripustil   dovolanie   podľa   §   238   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   pretože   bol   toho   názoru,   že «ním posudzovaná   právna   otázka („možnosť   odvolania   žalobcu   bez   uvedenia   dôvodov, z akéhokoľvek dôvodu, resp. bez splnenia podľa čl. 147 ústavy“) mala pre rozhodnutie v danej veci zásadný význam a jej výklad dosiaľ nebol v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ustálený».

Najvyšší   súd   rozsudkom   z   28.   novembra   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 84/07   dovolanie   sťažovateľa   zamietol   jednak   z   dôvodov,   že „dovolanie   nie   je dôvodné, pretože smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správne“, a aj z tých dôvodov,   že nezistil „ani vady konania podľa § 237 O. s.p. ani iné (v § 237 O. s. p. neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...“.

Platný právny stav v relevantnom čase, teda k 8. júlu 1999

Ústava Slovenskej republiky

Podľa čl. 145 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“ ) platného do 30. júna 2001 predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu volí zo sudcov najvyššieho súdu Národná rada Slovenskej republiky na päť rokov, a to najviac na dve po sebe idúce obdobia.

Podľa čl. 147 ods. 1 ústavného zákona Národná rada Slovenskej republiky sudcu odvolá: a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin,b) na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom jeho funkcie.

Podľa čl. 147 ods. 2 ústavného zákona Národná rada Slovenskej republiky môže sudcu odvolať:a) ak   mu   zdravotný   stav   dlhodobo   nedovoľuje   najmenej   počas   jedného   roka   riadne vykonávať sudcovské povinnosti,b) ak dosiahol vek 65 rokov (čl. 147 ods. 2 ústavy).

Pred rozhodnutím o odvolaní z funkcie si Národná rada Slovenskej republiky vyžiada stanovisko príslušného disciplinárneho súdu (čl. 147 ods. 3 ústavného zákona).

Podľa   čl.   148   ods.   1   ústavného   zákona   postavenie,   práva   a povinnosti   sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   §   121   zákona   č.   350/1996   Z.   z.   o rokovacom   poriadku   Národnej   rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov platnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon č. 350/1996 Z. z.) sudcov, predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu národná rada odvoláva v tajnom hlasovaní. Ak ide o odvolanie sudcu z dôvodov ustanovených v ústave, národná rada sudcu odvolá; ak ide o zdravotné dôvody alebo o dosiahnutie veku 65 rokov, národná rada môže sudcu odvolať. Návrh na odvolanie sudcu   zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov a návrh na odvolanie predsedu a podpredsedov najvyššieho   súdu   sú   schválené,   ak   za   ne   hlasovala   nadpolovičná   väčšina   prítomných poslancov.

Podľa § 39 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) predsedu a podpredsedu   najvyššieho   súdu   volí   zo   sudcov   tohto   súdu   Národná   rada   Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky na päť rokov, a to najviac na dve po sebe idúce obdobia.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch sudca môže byť uvoľnený z funkcie predsedu a podpredsedu súdu a predsedu kolégia najvyššieho súdu orgánom, ktorý ho do tejto funkcie vymenoval. Odvolať z funkcií uvedených v § 39 ods. 1 a 2 možno len na návrh orgánu, ktorý podáva návrh na zvolenie do týchto funkcií.

Podľa   §   50   ods.   4   zákona   o súdoch   a sudcoch   predsedu   senátu   krajského   súdu, vyššieho vojenského súdu a najvyššieho súdu môže odvolať predseda súdu z tejto funkcie aj vtedy,   ak   mu   zdravotný   stav   nedovoľuje   dôstojné   vedenie   pojednávania   alebo   ak   jeho organizačné alebo odborné predpoklady bránia v práci senátu riadnemu chodu jeho činnosti a na uvedené nedostatky bol predsedom súdu v posledných šiestich mesiacoch upozornený. Predseda súdu ho môže odvolať len po predchádzajúcom vyjadrení príslušnej sudcovskej rady. Inak môže byť predseda senátu odvolaný z funkcie len právoplatným rozhodnutím kárneho súdu.

Rozsahom citovaných ustanovení – ktoré sú kompatibilné s európskym štandardom – boli vtedy určené medze ústavnej úpravy postavenia sudcov vo všeobecnosti a funkcionárov najvyššieho súdu zvlášť ako ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Tieto medze nebolo možné   prekročiť   na   základe   a prostredníctvom   právnej   normy   so   silou   zákona,   ak ústavodarca   práve   na   posilnenie   nezávislosti   a nestrannosti   súdnej   moci,   a v rámci   nej samotného najvyššieho súdu, nepovažoval za vhodné a prospešné, aby súčasťou ústavnej úpravy postavenia predsedu a podpredsedu tohto súdu bola aj možnosť pozbaviť ich výkonu tejto funkcie pre politickú stratu dôvery v moci zákonodarnej a výkonnej.

Uvedené   zákonné   texty   teda   naznačovali   len   mechanizmus   procesu   prípadného odvolávania predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu z funkcií po tom, čo sú relevantným spôsobom splnené podmienky pre tento postup v zmysle vtedy platného ustanovenia čl. 147 ústavy;   vôbec   z nich   nevyplýva   všeobecný   právny   princíp,   podľa   ktorého   ten,   kto   do funkcie volil alebo menoval, má právo z funkcie odvolať, a to nielen pre porušenie práva (deklarované   právoplatným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   v zmysle   čl.   147   ods.   1 ústavného zákona), ale aj z akýchkoľvek iných dôvodov, napr. pre stratu dôvery a podobne. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že ani ústavné zákony, ani zákon o súdoch a sudcoch, ale ani zákon č. 350/1996 Z. z. nepočítali s možnosťou odvolania predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu pred uplynutím ich funkčného obdobia z iného dôvodu, než uvedeného   v čl.   147   ústavy,   ktorý   však   iba   všeobecne   upravoval   možnosť   odvolania sudcov.

Ak teda funkčné obdobie predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu predstavovalo päť   rokov,   potom   v právnom   a demokratickom   štáte   by   malo   byť   považované   za samozrejmé   (čl.   2   ods.   2   ústavy),   že   táto   ústavná   dĺžka   funkčného   obdobia   bude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej moci, teda aj Národnou radou   Slovenskej   republiky   (mocou   zákonodarnou),   v záujme   zachovania   stability nezávislosti súdnej moci od moci inej. Takýto prístup k volenej verejnej funkcii sa totiž nemôže obísť bez rovnakých podmienok, a to i v tom smere, že sa tieto podmienky nemôžu pri   nezmenenej   ústavnej   úprave   meniť   len   zmenou   politického   prostredia   v moci zákonodarnej či výkonnej; opak by viedol jednak k neprípustnému politickému zasahovaniu nekompetentných subjektov do nezávislej súdnej moci, a tým aj princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy) (podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/06 z 11. júla 2006).

Bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   vychádzať   nielen z uvedených platných právnych predpisov v relevantnom čase, ale vykonať taký súladný výklad týchto   zákonných   noriem   (v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy),   ktorý   by vychádzal zo splnenia podmienok na odvolanie ustanovených čl. 147 ústavného zákona. Rozhodnutie najvyššieho súdu však takýto výklad v žiadnom prípade neobsahuje.

Najvyšší súd navyše oprel svoje rozhodnutie o konštatovanie, že „Podľa § 50 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb., v znení účinnom do 16. apríla 2002 (čl. V zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sudca môže byť uvoľnený z funkcie predsedu a podpredsedu súdu a predsedu kolégia najvyššieho súdu orgánom, ktorý ho do tejto funkcie vymenoval...“.

O nezákonnosti rozhodnutia svedčí aj konštatovanie najvyššieho súdu, že „Ústavná norma,   ktorú   je   súd   inak   pri   výklade   právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily   povinný rešpektovať (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), tu v rozhodnom čase nebola...“, pretože toto ustanovenie je platné stále v nezmenenom znení už od prijatia ústavy v roku 1992.

Ústavný súd preto na základe uvedených skutočností považuje takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu za nielen neprijateľné a nezákonné, ale aj neústavné. V tomto prípade sa preto podľa názoru ústavného súdu reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 84/2007 z 28. novembra 2007, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu v konaní o určenie neplatnosti jeho odvolania z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 84/207 z 28. novembra 2007 a vrátil mu vec na ďalšie konanie za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti III tohto nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 mil. Sk, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými vo svojej sťažnosti. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia.

V nadväznosti na uvedené okolnosti prípadu považoval ústavný súd za dostatočné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 250 000 Sk. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Ľ. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania v celkovej sume 10 335 Sk. Ústavný súd však priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania v sume 8 011 Sk, a to   za   dva   úkony   právnej   služby   v hodnote   po   3   176   Sk   (príprava   a prevzatie   veci a písomné vyhotovenie sťažnosti v roku 2008) a dvakrát náhradu režijného paušálu po 190 Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a k tomu 19 % DPH v sume 1 279 Sk, pretože advokátka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Základom na výpočet výšky náhrady za jeden úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007   v   sume   19   056   Sk.   Úhradu   uplatnenú   za   tretí   úkon   (vyjadrenie   k   stanovisku najvyššieho   súdu)   sťažovateľke   so   zreteľom   na   jeho   obsah   nepriznal   (absencia ústavnoprávneho charakteru).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008