znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 58/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti A. P., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1179/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19   C   1179/02 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19 C 1179/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   uhradiť A. P. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. Ž., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 58/07   z   27. marca 2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1179/02.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k tejto sťažnosti vyjadril.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti 1 Spr V/164/07 z 10. apríla 2007 okrem iného uviedol:

„(...) - v danom konaní sa jedná o návrh na ochranu osobnosti, pričom tieto konania je možné považovať za skutkovo zložité vzhľadom na rozsah dokazovania, ktoré je v nich potrebné vykonať.

- chronológia procesných úkonov:

-   žaloba   o   ochranu   osobnosti   bola   podaná   na   tunajšom   súde   dňa   30.   10.   2002 a sťažovateľka v nej vystupuje v procesnom postavení žalovanej.

- s podaním návrhu nebol zaplatený súdny poplatok, preto bola žalobkyňa na jeho zaplatenie   vyzvaná   výzvou   zo   dňa   24.   3.   2003;   výzvu   na   zaplatenie   poplatku   prevzala právna zástupkyňa žalobkyne dňa 25. 3. 2003; na túto žiadnym spôsobom nereagovala.

- uznesením zo dňa 5. 11. 2003 bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené.

-   dňa   25.   11.   2003   podala   žalobkyňa   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   odvolanie, zároveň   zaplatila   súdny   poplatok   v   sume   2000,-   Sk   a vo   zvyšnej   časti   žiadala   priznať oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku.

- uznesením zo dňa 5. 4. 2004 bolo priznané oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku.

- dňa 10. 12. 2004 bolo určené pojednávanie na 1. 2. 2005.

-   na   uvedenom   pojednávaní   účastníci   žiadali   pojednávanie   odročiť   za   účelom mimosúdneho vyporiadania sporu. Pojednávanie bolo preto odročené na 29. 3. 2005.

- pojednávanie zo dňa 29.   3.   2005 bolo odročené na neurčito s tým,   že právna zástupkyňa žalobkyne mala oznámiť výsledok jednania Spoločenstva vlastníkov bytov, ktoré sa malo uskutočniť v mesiaci máj 2005. Oznámenie súdu nedoručila.

- dňa 5. 12. 2005 bolo určené pojednávanie na 13. 10. 2006; pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo uložené oznámiť mená a adresy svedkov v lehote 5 dní.

- dňa 25. 10. 2006 bolo určené ďalšie pojednávanie na 30. 1. 2007.

- pred začatím pojednávania dňa 30. 1. 2007 právni zástupcovia účastníkov konania požiadali o prerušenie konania na dobu dvoch mesiacov s tým, že po uplynutí tejto doby oznámi právna zástupkyňa žalobkyne ďalšiu dispozíciu s návrhom.

- za správanie sťažovateľky, ktoré by mohlo vykazovať známky prieťahov, možno považovať žiadosť o odročenie pojednávania zo dňa 1. 2. 2005 a oznámenie navrhovaných svedkov až podaním zo dňa 24. 10. 2006.

- za prieťah spôsobený súdom možno považovať obdobie od 5. 4. 2004 do 10. 12. 2004.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu.

- na dĺžku predmetného konania má vplyv predovšetkým správanie samotnej žalobkyne, ktorá súdny poplatok nezaplatila spolu s podaním návrhu a o oslobodenie od zaplatenia poplatku   požiadala   až   po   zastavení   konania   pre   jeho   nezaplatenie.   Taktiež   neoznámila výsledok rokovania   členskej   schôdze   spoločenstva vlastníkov   bytov,   hoci za tým účelom bolo pojednávanie zo dňa 29. 3. 2005 odročené na neurčito.

Účastníčky   konania   tiež   žiadali   odročiť   pojednávanie   zo   dňa   1.   2.   2005 a pojednávanie, vytýčené na 30. 1. 2007, na ktoré boli predvolaní i navrhovaní svedkovia, sa neuskutočnilo na žiadosť právnych zástupcov účastníčok konania. Konanie bolo na ich návrh prerušené.“

V zásade rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu, ktorý mu bol doručený 12. apríla 2007.

Stanovisko   právneho   zástupcu   sťažovateľky   k vyjadreniu   okresného   súdu   bolo ústavnému súdu doručené až 27. apríla 2007, teda po lehote stanovenej ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom   je žalobný   návrh   na   ochranu   osobnosti   a o náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Takéto konanie   nie   je   možné   hodnotiť   ako   právne   zložité,   pretože   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Prípadnú skutkovú zložitosť veci v oblasti ochrany osobnosti ústavný súd posudzuje obvykle ako zložitú vec (napr. III. ÚS 46/06), ale v tomto prípade konštatuje, že do dňa predloženia spisu okresný súd vo veci nevykonal ani jedno relevantné pojednávanie (aj keď nariadil 4 pojednávania), ani žiadny dôkazný prostriedok, teda k hodnoteniu skutkovej zložitosti veci vôbec nepristúpil, a preto jeho vyjadrenie, že išlo o zložitú vec, ústavný súd neakceptoval. Povaha prerokúvanej veci (ochrana osobnosti) si pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto   súvislosti   nezistil   žiadnu   podstatnú   okolnosť   v správaní   sťažovateľky,   ktorou   by prispela k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľka podala 13. októbra 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní, čím dala najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu týchto práv,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   v   určitých   obdobiach   nečinný,   pričom plynulému   prerokovaniu   danej   veci   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   (napr. rozhodnutia II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Okresný súd bol nečinný už na začiatku konania v trvaní 5 mesiacov, od 30. októbra 2002,   keď   bola   podaná   žaloba,   až   do   24.   marca   2003,   keď   bola   žalobkyňa   vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku. Nečinnosť bola zistená aj v období od 5. apríla 2004, keď bolo žalobkyni priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku, do 10. decembra 2004, keď okresný súd určil termín pojednávania na 1. február 2005 (nečinnosť 8 mesiacov). Toto pojednávanie   bolo   však   odročené   na   neurčito   za   účelom   možného   doriešenia   sporu mimosúdnou   cestou.   Okresný   súd   ďalšie   pojednávania   nariadené   na   29.   marec   2005, 13. október   2006   a   30.   január   2007   odročil   na   neurčito   bez   vykonania   dôkazných prostriedkov.

Ústavný súd zastáva názor, že povinnosťou okresného súdu bolo pristupovať v tejto veci   so   zvýšenou   starostlivosťou   nielen   preto,   že   konanie   začalo   ešte   v roku   2002, ale aj s ohľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1179/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľky,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu   v zmysle § 56 ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1179/02 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk, ktoré odôvodnila najmä tým, že je „(...) z celej záležitosti dlhodobo frustrovaná (...)“ a „Spomínaný spor negatívne vplýva na jej zdravotný stav (...)“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 19 C 1179/02   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. Ž.Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu sťažovateľke priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti)   v   súlade   s   ustanoveniami   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   16   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   každý v sume 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu   trov   konania   v celkovej   sume   5 788 Sk.   Za   tretí   úkon   (vyjadrenie   k stanovisku okresného   súdu   z   20.   apríla   2007)   trovy   konania   ústavný   súd   sťažovateľke   nepriznal vzhľadom na to, že neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie   ústavného   súdu   (a navyše   bolo   vyjadrenie   právneho   zástupcu   doručené ústavnému súdu po stanovenej lehote).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 5 788 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.