znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 58/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., bytom M., ktorou namieta porušenie svojho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 rozsudkami Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 110/02-103, 1 Co 466/02 z 28. novembra 2002 a 1 Co 238/98-71 zo 16. decembra 1998, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. O. v časti namietajúcej porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 238/98-71 zo 16. decembra 1998 o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť M. O. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :  

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2003 doručená sťažnosť M. O., bytom M., (ďalej len „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení   protokolu   č. 11   (ďalej   len   „protokol“) rozsudkami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 110/02-103, 1 Co 466/02 z 28. novembra 2002 a 1 Co 238/98-71 zo 16. decembra 1998. Porušenie svojho   práva   vidí   navrhovateľka   v nesprávnosti   uvedených   rozhodnutí   krajského   súdu, ktorú   podrobne   vysvetľuje   a zvlášť   poukazuje   na   ich   rozpor   s čl.   1   protokolu. Navrhovateľka sa domáha zrušenia napadnutých rozhodnutí (resp. ich častí) a žiada ústavný súd, aby uložil Slovenskej republike povinnosť poskytnúť jej náhradu za majetok, ktorý bol jej právnemu predchodcovi skonfiškovaný v päťdesiatych rokoch.

V záhlaví   sťažnosti   sú   ako   sťažovatelia   uvedení   okrem   navrhovateľky   aj   M.   B., bytom P., A. K., bytom V., T. M., bytom P., (v ďalšom iba „oprávnené osoby“). Sťažnosť podpísala   len   navrhovateľka.   Preto   ústavný   súd   koná   len   s ňou,   a nie   aj   s ďalšími uvedenými osobami, ktoré neprejavili osobne svojím podpisom vôľu podať ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Text sťažnosti obsahuje i tvrdenie o prieťahoch v konaní, ktoré sa však nepremietlo do návrhu výroku (petitu) sťažnosti. Preto ho ústavný súd pokladá za súčasť argumentácie navrhovateľky, o ktorej nerozhoduje.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, čo v spojení s § 53 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   znamená,   že   ak   navrhovateľ   má   alebo v minulosti mal a nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom, aj pred všeobecným súdom, tak je právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti vylúčená.

Podľa   §   238   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   dovolanie   prípustné   proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Rozsudok krajského súdu (resp. jeho časť) č. k. 1 Co 110/02-103, 1 Co 466/02 z 28. novembra 2002, ktorým bolo podľa navrhovateľky porušené jej právo, je rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, a teda voči   nemu   je alebo aspoň   v minulosti   bolo   prípustné   dovolanie,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, teda i rozsudku. Rozsudok krajského súdu č. k. 1 Co   238/98-71   zo   16.   decembra   1998   bol   prijatý   oveľa   skôr   ako   dva   mesiace   pred 13. februárom 2003, keď bola sťažnosť osobne podaná ústavnému súdu. Preto je sťažnosť v časti týkajúcej sa tohto rozsudku podaná oneskorene.

Nedostatok   právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti   a oneskorené   podanie   sú   podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   dôvodmi,   pre   ktoré   musí   ústavný   súd   odmietnuť sťažnosť v rámci predbežného prerokovania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003