znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 58/02-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti E. F., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   65/97   na   neverejnom   zasadnutí 16. októbra 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/97   p o r u š i l základné právo E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   65/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti E. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. mája 2002 č. k. III. ÚS 58/02-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   E.   F.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. J., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/97.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja účastníci konania, okresný súd vyjadrením č. Spr. 3304/02 z 27. mája 2002 a sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrením z 3. júla 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 65/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.  

Predmetom konania bolo namietané porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods.   2 ústavy a   čl.   6   ods.   1 dohovoru   vo   veci   vedenej   na okresnom   súde   pod   sp.   zn. 8   C   65/97,   v ktorej   podľa   nej   dochádza   k prieťahom   v konaní.   Od   podania   žaloby   do podania sťažnosti ústavnému súdu uplynulo 59 mesiacov a 6 dní, čo je takmer 5 rokov, pričom okresný súd vo veci stále meritórne nerozhodol. Sťažovateľka navrhla 23. mája 1997 pristúpenie ďalšieho účastníka do konania (na strane žalobcu). Okresný súd o tomto návrhu rozhodol až 21. marca 2000, teda po 34 mesiacoch (t. j. takmer troch rokoch). O návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka konania (na strane žalovaných) z 11.   apríla 2001 okresný súd do podania ústavnej sťažnosti vôbec nerozhodol aj napriek tomu, že medzitým uplynulo 11 mesiacov a 22 dní, teda takmer rok.

Podľa sťažovateľky z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že okresný súd svojou nečinnosťou spôsobil prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/97, čím porušil jej základné právo na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava 3, v konaní vedenom pod č. 8 C 65/97, moje právo, priznané Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, porušila“.

Navrhla taktiež, aby ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde „...uložil Okresnému súdu Bratislava 3, aby vo veci č. 8 C 65/97 konal“, a aby Slovenskej republike,   zastúpenej   okresným   súdom,   uložil   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu.   Okresný   súd   v písomnom   vyjadrení   k sťažnosti   č.   Spr.   3304/02   z 27.   mája   2002 uviedol, že návrh na začatie konania vo veci sp. zn. 8 C 65/97 bol podaný 3. apríla 1997. Prvým úkonom príslušnej sudkyne okresného súdu konajúcej vo veci bolo doručenie návrhu odporcom   s výzvou   na   vyjadrenie   úpravou   z 10.   mája   1999.   Predseda   okresného   súdu v tomto   kontexte   poukázal   na   dlhodobú   neprítomnosť   pojednávajúcej   sudkyne   na pracovisku v období od januára 1999 až do 10. mája 1999. Poukázal taktiež na vysoký počet nevybavených vecí v príslušnom súdnom oddelení v dôsledku personálnych problémov – nízkeho   počtu   sudcov   na   občianskoprávnom   úseku   súdu.   K ďalšiemu   priebehu   konania uviedol,   že   posledné   vyjadrenie   k návrhu   bolo   doručené   súdu   7.   júna   1999,   pričom 21. marca 2000 rozhodla sudkyňa o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do konania na strane   navrhovateľa,   pripustila   zmenu   petitu   návrhu   a vyzvala   právneho   zástupcu navrhovateľa,   aby   v lehote   20   dní   predložil   súdu   doklad   preukazujúci   hodnotu   spornej nehnuteľnosti   (znalecký   posudok)   pre   účely   vyrubenia   súdneho   poplatku,   no   právny zástupca   navrhovateľa   požiadal   10.   augusta   2000   o predĺženie   lehoty   do   30.   septembra 2000. Ani predĺženú lehotu však nedodržal, preto ho sudkyňa úpravou z 26. marca 2001 opätovne vyzvala na predloženie znaleckého posudku. Právny zástupca navrhovateľa podal 26.   marca   2001   návrh   na   zmenu   petitu   žaloby   a 12.   apríla   2001   navrhol   pripustenie pristúpenia do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu. Znalecký posudok predložil súdu   17.   apríla   2001.   Sudkyňa   vyzvala   20.   marca   2002   navrhovateľov   na   zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania. Podľa názoru predsedu okresného súdu   spôsobil   právny   zástupca   navrhovateľa   zdržanie   v konaní   do   značnej   miery   sám dvoma návrhmi na zmenu petitu žaloby a dvoma návrhmi na pripustenie pristúpenia ďalších účastníkov do konania.  

Právny zástupca sťažovateľky písomne reagoval na vyjadrenie okresného súdu listom z 3. júla 2002, v ktorom uviedol, že list okresného súdu z 29. februára 2000, ktorým súd žiadal o predloženie znaleckého posudku, mu bol doručený až 24. júla 2000, t. j. viac ako päť mesiacov po vyhotovení tohto listu (dovtedy ležal na súde), čo je priamym dôkazom prieťahov v konaní. Poukázal na skutočnosť, že predloženie posudku v súdom pôvodne stanovenej   lehote   znemožnili   prieťahy   v postupe   orgánov   katastra   nehnuteľností   pri poskytovaní   podkladov   potrebných   na   vyhotovenie   posudku.   Súd   však   bol   o tomto probléme informovaný (listom zo 6. septembra 2000) a podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľky mohol vyhovieť jeho žiadosti o vytýčenie termínu pojednávania z 11. októbra 2000 aj bez znaleckého posudku, keďže jeho predloženiu bránil nezákonný postup štátneho orgánu   (orgánu   správy   katastra   nehnuteľností).   Uviedol,   že   podklady   na   vyhotovenie znaleckého posudku (overený výpis z listu vlastníctva a overenú kópiu katastrálnej mapy) získal   od   orgánov   správy   katastra   nehnuteľností   po   piatich   mesiacoch,   a to   na   základe niekoľkých osobných ústnych sťažností a na základe troch písomných žiadostí. Znalecký posudok zaslal okresnému súdu v prílohe listu z 12. marca 2001a opätovne ho osobne podal v podateľni súdu 14. apríla 2001.

Na   základe   žiadosti   z 12.   augusta   2002   predložil   okresný   súd   ústavnému   súdu spisový materiál týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 8 C 65/97, k stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky z 3. júla 2002 sa nevyjadril.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci sťažovateľky.

Sťažovateľka sa na základe svojho tvrdeného spoluvlastníckeho práva k pozemku zapísanému v pozemkovej knihe vo vložke č. 11044, parc. č. 18030 v katastrálnom území B.   –   V.   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   3.   apríla   1997   na   okresnom   súde domáhala   žalobou   určenia,   že   žalovaní   nie   sú   vlastníkmi   pozemkov   vzniknuvších rozdelením pôvodného vyššie označeného pozemku a tiež ich vydania od žalovaných, ktorí ich v tom čase mali v držbe.

Konanie v tejto veci je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 8 C 65/97 a doposiaľ nebolo právoplatne skončené.

Právny zástupca sťažovateľky navrhol 23. mája 1997 pristúpenie ďalšieho účastníka do   konania   na   strane   žalobcu   a následne   podaním   z 24.   júna 1997   zmenil   petit   žaloby a opravil chyby v jej texte.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   dala   10.   mája   1999   súdnej   kancelárii   pokyn   doručiť žalobu žalovaným, aby sa k nej písomne vyjadrili v lehote 20 dní. Výzva bola vypravená 12. mája 1999. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili do 7. júna 1999 okrem žalovanej M. G., ktorá sa k žalobe nevyjadrila. Lehota na vyjadrenie jej uplynula 9. júna 1999.

Právny zástupca sťažovateľky listom zo 14. júla 1999 urgoval vytýčenie termínu pojednávania vo veci. Pretože termín pojednávania nebol vytýčený, podal 6. decembra 1999 na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, na ktorú odpovedal listom č. Spr. 2146/99 zo 4. februára 2000 podpredseda okresného súdu.

Uznesením sp. zn. 8 C 65/97 z 21. marca 2000 pripustil okresný súd vstup ďalšieho účastníka Ing. Ľ. K. do konania na strane navrhovateľa.

Listom z 29. marca 2000 vyzval okresný súd právneho zástupcu sťažovateľky, aby v lehote   20   dní   založil   do   spisu   doklad   preukazujúci   hodnotu   spornej   nehnuteľnosti (znalecký posudok) pre účely vyrubenia súdneho poplatku, a zároveň zaslal 4 opisy podania z 24. júna 1997, ktorým zmenil petit žaloby. Výzvu zaslal okresný súd na starú adresu právneho   zástupcu   sťažovateľky   (B.   2),   ktorý   podaním   z 18.   júla   1997   doručeným okresnému súdu 22. júla 1997 oznámil zmenu adresy svojej kancelárie. Pretože poštová zásielka sa vrátila okresnému súdu ako nedoručená, dala sudkyňa 14. júna 2000 súdnej kancelárii pokyn zistiť adresu právneho zástupcu sťažovateľky zo zoznamu komerčných právnikov, v ktorom bol právny zástupca sťažovateľky v tom čase ako komerčný právnik zapísaný. Po opakovanom doručovaní (výzva bola vypravená 17. júla 2000) prevzal právny zástupca sťažovateľky výzvu okresného súdu 25. júla 2000.  

Na základe uvedenej výzvy okresného súdu mu právny zástupca sťažovateľky zaslal v prílohe listu z 9. augusta 2000 doručeného okresnému súdu 10. októbra 2000 štyri kópie doplnenia žaloby a požiadal o predĺženie lehoty na predloženie znaleckého posudku, ktorý si súd vyžiadal za účelom vyčíslenia súdneho poplatku, do 30. septembra 2000.

Katastrálny   odbor   Okresného   úradu   B.   odmietol   vydať   sťažovateľke   podklady potrebné na vyhotovenie znaleckého posudku, na čo jej právny zástupca podal sťažnosť Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, odboru katastrálnej inšpekcie, so   žiadosťou   o nápravu   a túto   skutočnosť   zároveň   oznámil   okresnému   súdu   listom   zo 6. septembra 2000.

Listom z 11. októbra 2000 žiadal právny zástupca sťažovateľky o vytýčenie termínu pojednávania vo veci aj bez predloženia znaleckého posudku s poukazom na to, že žaloba v predmetnej veci bola podaná pred viac ako tromi rokmi, predloženiu znaleckého posudku bráni nezákonný postup orgánu štátu a že znalecký posudok bude vypracovaný a predložený dodatočne.

Znalecký posudok zaslal právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu v prílohe listu z 12. marca 2001, okresnému súdu bol podľa pečiatky podateľne doručený 14. marca 2001.

Podaním   z 22.   marca   2001   doručeným   okresnému   súdu   26.   marca   2001   zobrala sťažovateľka   (prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu)   žalobu   v časti   týkajúcej   sa určenia jej vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam späť (navrhla, aby túto otázku riešil súd v rámci návrhu na ich vydanie ako otázku predbežnú) a zmenila petit žaloby tak, že   žiadala,   aby   súd   uložil   žalovaným   povinnosť   vydať   žalobkyni   časti   pôvodnej pozemnoknižnej parcely, ktoré mali v držbe.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 26. marca 2001 súdnej kancelárii pokyn doručiť právnemu zástupcovi sťažovateľky výzvu, aby zaslal okresnému súdu znalecký posudok preukazujúci hodnotu predmetu sporu v lehote 30 dní. Výzva bola vypravená 5. apríla 2001. Podaním   z 11.   apríla   2001   doručeným   okresnému   súdu   12.   apríla   2001   navrhol právny zástupca žalovaných pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných – Slovenskej republiky – Slovenského pozemkového fondu a v dôsledku toho tiež zmenil petit žaloby.

V prílohe listu zo 17. apríla 2001 predložil právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu opätovne znalecký posudok na určenie výšky súdneho poplatku (na základe výzvy okresného súdu z 5. apríla 2001).

Listom z 3. decembra 2001 podal právny zástupca sťažovateľky druhú sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 22. marca 2002 súdnej kancelárii pokyn doručiť sťažovateľke a ďalšiemu žalobcovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za podanie žaloby v lehote 7 dní. Výzva bola vypravená 5. apríla 2002.

Listom   z 27.   marca   2002   odpovedal   podpredseda   okresného   súdu   právnemu zástupcovi   sťažovateľky   na   jeho   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   z   3.   decembra   2001 doručenú predsedovi okresného súdu 4. decembra 2001. Vo svojej odpovedi pripustil, že „v konaní došlo k zdržaniu“, čo odôvodnil tým, že „sudkyňa má v oddelení viac ako 400 vecí“.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy : „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru : „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

2. Ústavný súd konštatuje, že občianskoprávne spory týkajúce sa vlastníckych práv k pozemkom môžu mať za určitých okolností vzhľadom na históriu spoločenského vývoja na území Slovenska a zmeny právnej úpravy v tejto oblasti povahu právne alebo skutkovo zložitej veci.

Z konkrétnych   okolností   daného   prípadu   však   vyplýva,   že   okresný   súd   vykonal v konaní,   aj   napriek   tomu,   že   žaloba   bola   podaná   3.   apríla   1997,   len   prvotné   úkony a k zabezpečovaniu   dôkazných   prostriedkov,   resp.   k dokazovaniu   samotnému   a s tým spojenému   právnemu   posúdeniu   skutkového   stavu   pre   rozhodnutie   v merite   veci   vôbec nepristúpil.

Prípadná skutková alebo právna zložitosť veci preto nemohla mať v danom prípade vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní   a s tým   spojené   možné   porušenie   práv sťažovateľky.

3. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

Je   síce   pravdou,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   nepredložil   znalecký   posudok v súdom pôvodne stanovenej lehote dvadsiatich dní od doručenia výzvy z 29. marca 2000, ba   ani   v predĺženej   lehote   (do   30.   septembra   2000),   o ktorú   požiadal,   čo   však   bolo spôsobené   oneskoreným   poskytnutím   podkladov   potrebných   na   vyhotovenie   znaleckého posudku zo strany orgánov správy katastra nehnuteľností.

Obdobie,   v ktorom   okresný   súd   nekonal,   pretože   čakal   na   zaslanie   znaleckého posudku pre účely vyrubenia súdneho poplatku, však nemožno hodnotiť ani ako zbytočné prieťahy   spôsobené   súdom.   Bolo   vecou   sťažovateľky   zabezpečiť   uvedený   znalecký posudok   a skutočnosť,   že   splnenie   tejto   procesnej   povinnosti   sťažili   možné   nedostatky v činnosti orgánov správy katastra nehnuteľností, nie je pre hodnotenie postupu okresného súdu v danom prípade právne významná.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názorom   predsedu   okresného   súdu,   podľa   ktorého spôsobil právny zástupca sťažovateľky zdržanie v konaní do značnej miery sám dvoma návrhmi   na   zmenu   petitu   žaloby   a dvoma   návrhmi   na   pripustenie   pristúpenia   ďalších účastníkov do konania.

Zo skutkových zistení ústavného súdu v uvedenej veci takáto skutočnosť nevyplýva. Okresný súd do predloženia spisového materiálu vo veci sp. zn. 8 C 65/97 ústavnému súdu rozhodol iba o návrhu sťažovateľky z 23. mája 1997 na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania,   ktoré   uznesením   sp.   zn.   8   C   65/97   z 21.   marca   2000   pripustil,   ďalšími spomenutými návrhmi sa nezaoberal. Podľa judikatúry ústavného súdu navyše predĺženie konania, ktoré je dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, nemá povahu zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02).

4.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré treba považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ide   predovšetkým   o obdobie   od   podania   žaloby 3.   apríla   1997   do   prvého úkonu sudkyne vo veci 10. mája 1999 (viac ako dva roky a jeden mesiac), obdobie od 9. júna 1999, keď uplynula lehota na vyjadrenie k žalobe poslednej zo žalovaných, do 21. marca 2000, keď uznesením sp. zn. 8 C 65/97 pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľa (viac ako deväť mesiacov), a obdobie od opakovaného predloženia znaleckého posudku okresnému súdu 17. apríla 2001 do pokynu sudkyne súdnej kancelárii na   vyzvanie   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   20.   marca   2002   (viac   ako 11 mesiacov).

Existenciu   uvedených   období,   v ktorých   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   nepriamo potvrdzuje aj vyjadrenie jeho predsedu k sťažnosti sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom č. Spr. 3304/02 z 27. mája 2002. Jeho obranu spočívajúcu v uvedení dôvodov, ktoré mali   ako   objektívne   príčiny   ovplyvniť   dĺžku   konania   (dlhodobá   neprítomnosť pojednávajúcej   sudkyne   na   pracovisku,   vysoký   počet   nevybavených   vecí   v príslušnom súdnom   oddelení   v dôsledku   personálnych   problémov   –   nízkeho   počtu   sudcov   na občianskoprávnom úseku súdu), ústavný súd neakceptoval.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

V období od 29. marca 2000 do 17. júla 2000 okresný súd opakovane doručoval právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   výzvu   na   predloženie   znaleckého   posudku,   pretože prvýkrát ju zaslal na starú adresu, ktorej zmenu mu právny zástupca oznámil písomným podaním doručeným 22. júla 1997. Výzvou z 5. apríla 2001 okresný súd znova vyzval právneho zástupcu na predloženie znaleckého posudku aj napriek tomu, že tento mu bol doručený už 14. marca 2001. Právny zástupca výzve vyhovel a 17. apríla 2001 opätovne predložil znalecký posudok.

Podľa právneho názoru ústavného súdu aj nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej lehoty prerokovania konkrétnej veci,   sú   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (II. ÚS 61/98).

Ústavný súd preto postup okresného súdu aj v obdobiach od 29. marca 2000 do 17. júla 2000 a od 14. marca 2001 do 17. apríla 2001 (spolu viac ako štyri mesiace), keď dochádzalo   k zbytočnému   opakovaniu   procesných   úkonov,   v dôsledku   čoho   činnosť okresného súdu nesmerovala efektívne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ohľadne tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   naň   obrátila   (napr.   II.   ÚS   33/99),   posúdil   ako   konanie s prieťahmi, ktoré mali charakter zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že občianskoprávne konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá   už   viac   ako   päť   rokov   a šesť   mesiacov,   pričom   súd   prvého   stupňa   vo   veci   ešte meritórne nerozhodol. Z uvedenej doby prevažnú časť (štyri roky a jeden mesiac) tvoria obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti okresného   súdu   alebo   iného   porušenia   jeho   povinnosti   organizovať   procesný   postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   v podstatnej   miere   aj   v dôsledku nečinnosti   odporcu,   a preto   mu   nariadil   vo   veci   konať   v súlade   s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   v zmysle   ktorých   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1), pričom v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk z dôvodu, že pôvodný pozemkovoknižný pozemok, ktorého vydania sa v konaní pred   okresným súdom   domáha, bol   vlastníkom   odňatý   nezákonným postupom orgánov štátu. Orgán štátu, ktorý má byť garantom ochrany práv (aj v prípade vlastníkov tohto   pozemku),   však   nekoná,   prípadne   spôsobuje   prieťahy   v konaní.   Spoluvlastníci v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   nemôžu   využívať   oprávnenia   vyplývajúce   z ich vlastníckeho práva.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch..

Významnou   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľky   je   už   samotné   deklarovanie porušenia jej práv, ako aj príkaz ústavného súdu okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Avšak vzhľadom na to, že porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci   toto   porušenie,   ako aj jeho príkaz   okresnému   súdu,   aby v ďalšom   priebehu konania postupoval bez zbytočných prieťahov, nemožno, vzhľadom na okolnosti prípadu, považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (štyri roky a jeden mesiac) a jednak s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke vznikla v dôsledku obáv o ochranu   jej   vlastníckych   práv.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrh   na   finančné zadosťučinenie zamietol.

Ústavný súd pripomína, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada majetkovej škody.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2002