znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 579/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   Nagano Office   Center,   K červenému   dvoru   3269/25a,   Strašnice,   Praha   3,   Česká   republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené pod sp. zn.   Rvp   9937/2014,   Rvp 9977/2014,   Rvp   9978/2014,   Rvp   9979/2014 a sp. zn. Rvp 9980/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Cob 108/2014, sp. zn.   8   Cob   104/2014,   sp.   zn.   16 Cob 107/2014,   sp.   zn.   8   Cob   103/2014, sp. zn. 16 Cob 109/2014   a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   16   Cob   108/2014   z 2.   júna   2014 (Rvp 9937/2014),   sp.   zn.   8   Cob   104/2014   z 28.   mája   2014   (Rvp 9977/2014), sp. zn. 16 Cob 107/2014   zo 16.   júna   2014   (Rvp   9978/2014),   sp.   zn.   8 Cob   103/2014 z 28. mája   2014   (Rvp   9979/2014)   a   sp.   zn.   16   Cob   109/2014   zo 16.   júna   2014 (Rvp 9980/2014), a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 9937/2014, Rvp 9977/2014, Rvp 9978/2014, Rvp 9979/2014 a sp. zn. Rvp 9980/2014, s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 579/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 14. a 15. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Cob 108/2014, sp. zn. 8 Cob 104/2014, sp. zn. 16 Cob 107/2014, sp. zn. 8 Cob 103/2014, sp. zn. 16 Cob 109/2014 (ďalej spolu aj „napadnuté   konania“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   16   Cob   108/2014   z 2.   júna   2014 (Rvp 9937/2014),   sp.   zn.   8   Cob   104/2014   z 28.   mája   2014   (Rvp   9977/2014),   sp.   zn. 16 Cob 107/2014 zo 16. júna 2014 (Rvp 9978/2014), sp. zn. 8 Cob 103/2014 z 28. mája 2014 (Rvp 9979/2014) a sp. zn. 16 Cob 109/2014 zo 16. júna 2014 (Rvp 9980/2014) (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   Okresný   súd   Bánovce nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   jej   uzneseniami   označenými   v jednotlivých prerokúvaných sťažnostiach uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v rozličných sumách „za spracovanie hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutými uzneseniami   tak,   že uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   postupom   v napadnutých   konaniach a napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd Trnava a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie.... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí   desiatym   alebo   iným   a   či   má   byť   alebo   nemá   byť   spoplatnené...   napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ alebo súd prvého stupňa mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu   úpravu   kontrole   ústavnosti“, a opísala,   v čom   spočíva   podľa   jej   názoru   rozpor položky č. 20 b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej Národnej rady č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatkoch   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami boli porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil v sťažnostiach označené uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9937/2014, Rvp 9977/2014, Rvp 9978/2014, Rvp 9979/2014 a sp. zn. Rvp 9980/2014, z   ktorých   vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc taktiež   na   totožnosť v osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Predmetom   sporu   v jednotlivých   prípadoch   je   zaplatenie   súdneho   poplatku v rozličných sumách od 12 € do 86 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide o tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu   v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť   sťažnosti   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   v takejto   veci   prichádza   do úvahy   iba   v prípadoch   extrémneho vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy   zisťovania   skutkového   základu   sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k napadnutým uzneseniam   aj   z vecného   hľadiska.   V tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru,   v ktorej   opakovane uvádza,   že   k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha   štátu   spočíva   v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom   procese   vylučuje svojvôľa   v   konaní a rozhodovaní   príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne vychádza   z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávne aplikoval   §   42a   OSP   o hromadnom   podaní   a   ustanovenie   prílohy   [Sadzobník   súdnych poplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:„...   dňa   19.   júla   2014   doručil   navrhovateľ   tamojšiemu   súdu   hromadné   podanie obsahujúce 86 písomných podaní do vyššie uvedených súdnych konaní...

Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k Zákonu o súdnych poplatkoch zákona é. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a noviel za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je súdny poplatok 1 euro.

Odvolací súd má za to, že z citovaných zákonných ustanovení (§ 42a ods. 1 O. s, p., § 6 ods. 1 zákona 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky č. 20bsadzobníka súdnych poplatkov) je zrejmé, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   86   eur   v súlade   s položkou   č.   20b Sadzobníka súdnych poplatkov, nakoľko oprávnený doručil súdu prvého stupňa 19. júla 2014 osemdesiatšesť podaní tvoriacich hromadné podanie v zmysle § 42a ods. 1 O.s.p. Odvolací   súd   uvádza,   že   položka   č.   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   je   súčasťou právneho poriadku od 28.03.2013.“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutých uzneseniach   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj vysporiadal   so   všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne, t. j. také,   ktoré   by   boli   založené   na   právnych   záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone, resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   hromadné   podanie)   a zákona   o súdnych poplatkoch [položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov].

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP   je   súd   povinný   prerušiť   konanie   a predložiť   vec   ústavnému   súdu   na   zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo   znenia   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   zjavne   vyplýva,   že   k záveru   o nesúlade všeobecne   záväzného   predpisu   s ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania. V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   a základným právom   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014