znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 579/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   D/144/2007 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   K.   trovy   konania   v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 579/2013-9 z 10. decembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len   „sťažovateľka“)   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprS/45/2014 doručeným ústavnému súdu 7. marca 2014, v ktorom uviedla: „... Z dôvodov uvedených v pripojenom písomnom stanovisku súdneho komisára a zákonného sudcu považujem sťažnosť za neopodstatnenú...“

Súdna komisárka vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 25. februára 2014 uviedla: „...   Dedičský   spis   s   návrhom   uznesenia   na   ukončenie   konania   bol   zaslaný na Okresný súd Žilina   dňa 15.   10.   2013.   Nakoľko   nemám   spis   k dispozícii,   odkazujem na moje   predchádzajúce   vyjadrenia   k   sťažnostiam   dedičky,   ktoré   sú   v   dedičskom   spise založené...“

Súčasťou   podania   podpredsedníčky   okresného   súdu   bolo   aj   vyjadrenie   zákonnej sudkyne,   v   ktorom   bola   obsiahnutá   chronológia   procesných   úkonov   okresného   súdu, z ktorej okrem iného vyplýva:

„Vo veci 30 D 144/2007 bol na Okresný súd Žilina dňa 5. 2. 2007 prijatý úmrtný list v   dedičskej   veci   po   poručiteľke   M.   Š..   Prejednaním   dedičstva   bola   poverená   súdna komisárka JUDr. Zuzana Kolembusová. Jedinou dedičkou po poručiteľke je sťažovateľka. V období od 21. 9. 2010 do 2. 12. 2010 som bola práceneschopná, v tom období bola vec pridelená zákonnému sudcovi Mgr. Hallovi, ktorý dňa 25. 11. 2010 podpísal súdnym komisárom predložený návrh uznesenia o potvrdení dedičstva sťažovateľke.

Dňa 15. 12. 2010 bol spis opäť pridelený mne ako zákonnej sudkyni. Sťažovateľka podala dňa 11. 1. 2011 voči uzneseniu odvolanie.

Dňa 1. 2. 2011 podávala sťažovateľka návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd uznesením 30 D 144/2007-230 zo dňa 17. 2. 2011 jej nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Voči uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.

Dňa 16. 3. 2011 podala sťažovateľka návrh na ustanovenie právneho zástupcu. Súd uznesením 30 D 144/2007-242 zo dňa 1. 4. 2011 jej právneho zástupcu neustanovil. Voči uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.

Uznesenie   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   KS   Žilina   uznesením 9 CoD   9/2011   zo   dňa   30.   11.   2011   a   uznesenie   o   zamietnutí   žiadosti   na   ustanovenie právneho zástupcu KS Žilina uznesením 9 CoD 10/2011 zo dňa 30. 11. 2011 potvrdil. Uznesenie o potvrdení dedičstva sťažovateľke KS Žilina uznesením 9 CoD 11/2011- 258 zo dňa 30. 11. 2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis doručený 13. 1. 2012. Dňa 7. 2. 2012 bolo uznesenie doručené sťažovateľke.

Spis bol vrátený notárovi dňa 20. 3. 2012. Dňa   23.   1.   2013   bola   súdu   doručená   sťažnosť   na   postup   súdneho   komisára. Dňa 25. 3.   2013   sa notárka   vyjadrila   k   sťažnosti   a   súd uznesením   30   D   144/2007-381 zo dňa 26. 4. 2013 nevylúčil notárku z prejednania dedičskej veci.

Dňa 18. 6. 2013 bol spis vrátený notárovi. Dňa 23. 7. 2013 požiadala sťažovateľka o vydanie potvrdenia o skutočnosti známej zo spisu, či je predmetom konania aj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti.

Dňa 8. 8. 2013 bola žiadosť sťažovateľky doručená notárke.

Sťažovateľka bola predvolaná na pojednávanie dňa 14. 10. 2013, termín osobne prevzala, bez ospravedlnenia sa nedostavila na pojednávanie, pričom dňa 8. 10. 2013 sa dvakrát dostavila na notársky úrad a študovala predmetný spis. Sťažovateľka opäť dňa 8. 10. 2013 podala námietku zaujatosti voči notárke. Táto sa dňa 14. 10. 2013 k námietke vyjadrila a predložila súdu spis s návrhom uznesenia o potvrdení dedičstva sťažovateľke. Súdu bol spis doručený 15. 10. 2013.

Poznamenávam,   že   pokiaľ   by   sa   sťažovateľka   zúčastnila   pojednávania,   bola   by oboznámená so všetkými skutočnosťami týkajúcimi sa konania.

Dňa 31. 10. 2013 urgovala sťažovateľka svoju žiadosť, ktorú podávala 23. 7. 2013. Dňa 20. 12. 2013 súd sťažovateľke oznámil, že na námietku zaujatosti voči notárke nebude prihliadať, keďže sa týkala postupu notára a raz už o námietke súd rozhodoval, odpovedal na jej žiadosť (podanú 23. 7. 2013), na ktorú neodpovedala notárka a vyzval ju, aby predložila znalecký posudok s ocenením nehnuteľnosti ku dňu smrti poručiteľky. Dňa 3. 2. 2014 sťažovateľka súdu oznámila, že dala vypracovať znalecký posudok, ktorý doručí súdu do 2 mesiacov.

Mám za to, že v predmetnej veci som nespôsobila prieťahy v konaní. Pokiaľ sa spis nachádzal u notára, k svojmu postupu sa musí vyjadriť notár. Chcem   poznamenať,   že   okrem   agendy   D   (pričom   túto   agendu   od   januára   2014 vybavujeme 5 sudcovia, za 1/2014 bol nápad vecí 62) vybavujem agendu P, kde počet vecí v senáte je 277, veci vybavujem priebežne, od najstarších, využívam všetky pojednávacie dni, vytyčujem veci už na apríl 2014. Keďže sa jedná o agendu starostlivosti o maloleté deti, zákonná lehota na vybavenie veci je 6 mesiacov, mám 10-dňové lehoty na vypracovanie, expedovanie rozsudku.

Notár   predloží   súdu   spisový   materiál   vo   veci   prejednania   dedičstva   s   návrhom uznesenia,   pričom   sám   vec   prejednáva   dlhšiu   dobu   a   vzhľadom   na   rozsiahly   spisový materiál, keďže aj pojednávam, potrebujem tiež čas na preštudovanie spisového materiálu.“

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   30   D/144/2007 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dedičské konania   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   v   zásade   ich nemožno   považovať za   právne   ani skutkovo zložité.   V danom   prípade   vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a   dosiaľ   dosiahnutých   výsledkov   na   záver   konštatuje,   že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľky. Sťažovateľka síce podala dvakrát námietku   zaujatosti   súdnej   komisárky,   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku a odvolanie proti rozhodnutiu   okresného súdu o zamietnutí žiadosti na ustanovenie právneho zástupcu, ale na druhej strane ústavný súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   bral   do   úvahy   to,   že   ako   účastníčka   konania nesporne   má   právo   na   tieto   procesné   úkony,   ktoré   urobila.   Za   prieťahy   vzniknuté   v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobne   III.   ÚS   242/03, IV. ÚS 218/04). Na vrub sťažovateľky však možno pripísať skutočnosť, že 14. októbra 2013 sa nezúčastnila pojednávania bez ospravedlnenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že aj bez toho, aby vymedzoval konkrétne obdobia nečinnosti okresného súdu, trvanie napadnutého konania 7 rokov, z toho na okresnom súde viac ako 6 rokov, je už samo osebe neprimerané.

Okresný   súd   vykonal   síce   množstvo   procesných   úkonov,   ako   to   vyplýva z predloženého prehľadu, a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti, ale napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol   neefektívny,   čo   vyplýva   predovšetkým   z   toho,   že   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením č. k. 9 CoD 11/2011-258 z 30. novembra 2011 zrušil uznesenie o potvrdení dedičstva sťažovateľke.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a zbytočné prieťahy v konaní neboli zistené.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00, III. ÚS 240/08).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 30 D/144/2007, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € voči okresnému súdu a 5 000 € voči súdnej komisárke z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   30   D/144/2007   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci považoval   priznanie sumy   1   500   €   sťažovateľke   za   primerané finančné   zadosťučinenie podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd do úvahy aj to, že nie všetky prieťahy boli spôsobené okresným   súdom.   Sťažovateľka   v   konaní   pred   okresným   súdom   uplatňovala   množstvo procesných úkonov (napr. dvakrát námietku zaujatosti súdnej komisárky, odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku, odvolanie proti rozhodnutiu   okresného   súdu   o   zamietnutí   žiadosti   na   ustanovenie   právneho   zástupcu), o ktorých bolo potrebné rozhodovať aj v odvolacom v dovolacom konaní. Tieto skutočnosti zobral ústavný súd do úvahy pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky trovy konania vyčíslil sumou 492,62 €, a to za štyri úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť, ďalšia porada s klientkou, stanovisko sťažovateľky na vyjadrenie okresného súdu).

Ústavný súd zistil podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke,   spolu   predstavuje sumu 275,94 €. Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľky odmenu za tretí úkon (ďalšia porada so sťažovateľkou) vzhľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu odmena za   túto   poradu   je   už   zahrnutá   v   prvom   úkone   právnej   služby   (prevzatie   právneho zastúpenia). Pokiaľ ide o štvrtý úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky na vyjadrenie okresného súdu), ústavný súd odmenu za tento úkon nepriznal z dôvodu, že ide o úkon, ktorý zo strany ústavného súdu nebol vyžiadaný.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014