znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 578/2014-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2015 senátezloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr.   Milanom   Fulecom,   Advokátska   kancelária,   Živnostenská   2,   Bratislava,   vo   vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednaniejeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konanívedenom pod sp. zn. V-2 9 C 33/1996 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jehozáležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenompod sp. zn. V-2 9 C 33/1996   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenompod sp. zn. V-2 9 C 33/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíceur),   ktoré j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd v Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právnehozastúpenia   v sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na účetadvokáta ⬛⬛⬛⬛,   Advokátska   kancelária, ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 578/2014-21 z 1. októbra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 33/1996, vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľaodmietol.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo, že   sťažovateľ   je   účastníkom   konaniav postavení   navrhovateľa   vedeného   pred   okresným   súdom,   a to   na základe   návrhuna ochranu osobnosti podaného 28. mája 1996.

Sťažovateľ uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania v sťažnostiargumentoval, že v jeho veci dochádza nečinnosťou, ako aj neefektívnym postupom súdovoboch stupňov k zbytočným prieťahom konania, dôsledkom ktorých je neprimeraná dobakonania   predstavujúca   ku   dňu   podania   sťažnosti   viac   ako   18   rokov   bez   právoplatnéhorozhodnutia veci.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd prijal jehosťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9   C 33/1996a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 2 Co 96/2014, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 8000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Uznesením   č. k. III. ÚS 578/2014-21   z 1.   októbra   2014   ústavný   súd   sťažnosťsťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 96/2014   odmietol akozjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súdprostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorý   v   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu15. januára 2015 prezentoval skutkovú a právnu zložitosť veci danú podľa jeho vyjadreniapredmetom konania patriacim podľa jeho názoru medzi kategóriu zložitejších vecí. V listezo 16. februára 2015 predseda okresného súdu vyjadril   súhlas s upustením   od ústnehopojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 18. februára 2015 vyjadril súhlas s upustenímod ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení   sa   s   ichstanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiaceho súdneho spisu   dospelk týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal 11. júna 1996 Okresnému súdu Bratislava-vidiek návrh na ochranuosobnosti.

Na pojednávanie vykonané okresným súdom 16. júna 1997 sa sťažovateľ (riadnepredvolaný) bez ospravedlnenia nedostavil, na pojednávanie sa tiež nedostavili svedkovia.Pojednávanie bolo odročené „z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu“ na 30. jún 1997.Na pojednávaní určenom na 30. jún 1997 ospravedlnil odporca v 2. rade z dôvodukolízie   pojednávaní   svoju   neúčasť,   takisto   svoju   neúčasť,   ako   aj   neúčasť   sťažovateľaospravedlnil právny zástupca sťažovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní.

Okresný súd na pojednávaní vykonanom 4. augusta 1997 vydal rozsudok, ktorýmv časti návrhu sťažovateľa vyhovel a v časti ho zamietol (vyhotovený rozsudok okresný súddoručoval v marci 1998). Krajský súd svojím uznesením z 29. decembra 1999 rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Po rozhodnutí krajského súdu z 28. februára 2001 o nevylúčení zákonného sudcubol   okresnému   súdu   23.   marca   2001   vrátený   spisový   materiál.   Okresný   súd   následne7. novembra 2001 vykonal pojednávanie.

Sťažovateľ   sa   z pracovných   dôvodov   nezúčastnil   pojednávania   vykonaného27. septembra 2002, pojednávanie bolo odročené na 6. november 2002 pre účely obstaraniasúvisiacich spisov (uvedený termín bol 5. novembra 2002 zrušený). Okresný súd následne11. mája 2005 vykonal pojednávanie.

Okresný   súd   uskutočnil   29.   júna   2005   pojednávanie,   na   ktorom   svoju   neúčasťospravedlnili sťažovateľ a jeho právny zástupca z dôvodu kolízie pojednávaní, pojednávaniebolo odročené na neurčito. Následne v novembri 2006 okresný súd žiadal kompetentnésubjekty o zapožičanie spisov.

Na   pojednávanie   uskutočnené   okresným   súdom   1.   decembra   2006   sa   nedostavilsťažovateľ, neprítomnosť ospravedlnil   pracovnými dôvodmi, pojednávanie bolo odročenéna 28. február 2007.

Okresný súd uskutočnil 29. júna 2007 pojednávanie, na ktorom strany prednieslisvoje vyjadrenia a súd vydal rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa v časti zamietol a v častimu vyhovel. Vyhotovený rozsudok súd doručoval v decembri 2007. Odporcovia podaliproti   rozsudku   18.   a 20.   decembra   2007   odvolanie.   V apríli   2008   žiadal   okresný   súdúčastníkov konania o predloženie   relevantných   vyjadrení. Spisový   materiál s opravnýmiprostriedkami   bol   krajskému   súdu   predložený   19.   januára   2009.   Krajský   súd   svojímuznesením z 30. decembra 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na novékonanie.

Na pojednávanie vykonané okresným súdom 8. apríla 2011 sa nedostavil sťažovateľ,pričom neúčasť predbežne neospravedlnil. Jeho právny zástupca až následne ospravedlnilneúčasť sťažovateľa pracovnými dôvodmi.

Okresný súd uskutočnil 25. mája 2011 pojednávanie, na ktorom vydal rozsudok,ktorým   v časti   návrh   sťažovateľa   zamietol   a v časti   mu   vyhovel.   Krajský   súd   svojímuznesením z 18. decembra 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na novékonanie.

Okresný   súd   vykonal   15.   mája   2013   pojednávanie,   na   ktorom   vydal   rozsudok,ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Uznesením krajského súdu z 28. februára 2014 bolrozsudok okresného súdu zrušený a vec mu vrátená na nové konanie.

Okresný súd vykonal 17. septembra 2014 pojednávanie, na ktorom prijal rozsudok,ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol.   V decembri   2014   podal   sťažovateľ   proti   rozsudkuodvolanie.

V čase   rozhodovanie   ústavného   súdu   bola   teda   vec   sťažovateľa   v prvom   stupnimeritórne neprávoplatne prejednaná.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý máprávo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské   práva k   čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ ide   o právo   na prejednanie   záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jejskutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľa   v   priebehu   konania   (2)a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania je sťažovateľom uplatnené právo na ochranuosobnosti,   poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia   a náhrada   nemajetkovej   ujmy   podľaustanovení   §   11   až   16   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskoršíchpredpisov. Z   obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnuokolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Označenékonanie sa teda osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Jeho predmetom je všakmimoriadne   citlivá   otázka   ochrany   osobnosti,   ktorej   zodpovedá   privilegovaný   záujemna rýchlej a efektívnej súdnej ochrane.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiskadruhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jehoúčastníka na narušení plynulosti konania, v porovnaní so zistenými nedostatkami v postupekonajúceho súdu (pozri bod 3) však išlo o podiel nepatrný. Ústavný súd ma v tomto smerena   mysli   viaceré   neúčasti   sťažovateľa   na   určených   termínoch   pojednávania,   a tov uvedených termínoch: 16. a 26. jún 1997, 27. september 2002, 29. jún 2005, 1. december2006 a 8. apríl 2011.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosťštátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovalak odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   pre ktoré   sa sťažovateľ   obrátilna štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06,   III. ÚS 90/07,III. ÚS 109/07).

Ústavný súd konštatuje, že závažnými okolnosťami, ktoré narušili plynulosť konaniavo   veci   sťažovateľa,   boli   jednak   pasivita   okresného   súdu   prejavujúca   sa   obdobiaminečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   zákonnáprekážka,   ako   aj   jeho   neefektívna   činnosť   majúca   negatívny   dopad   na   plynulosťposudzovaného konania.

Pasivitu   okresného   súdu   prejavujúcu   sa   nečinnosťou   bez   existencie   zákonnejprekážky v rozsahu približne šiestich mesiacov zistil ústavný súd v období od 4. augusta1997, keď vydal okresný súd vo veci sťažovateľa rozsudok, do marca 1998, keď okresný súddoručoval vyhotovený rozsudok účastníkom konania.

Ďalším krátkodobejším obdobím nečinnosti okresného súdu v dĺžke približne šiestichmesiacov   bol   poznačený   úsek   konania   od   23.   marca   2001,   keď   bol   okresnému   súdunadriadeným   súdom   vrátený   spisový   materiál,   do   7.   novembra   2001,   keď   po   vráteníspisového materiál vykonal okresný súd pojednávanie.

Rozsiahlym   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   predstavujúcim   dobu   viac   akodvoch rokov je poznačený úsek konania od 5. novembra 2002, keď bol zrušený okresnýmsúdom určený termín pojednávania, do 11. mája 2005, keď okresný súd vykonal vo vecisťažovateľa ďalšie pojednávanie.

Okresný   súd   nekonal   a ostal   pasívnym   aj   v ďalšom   nasledujúcom   období,   a tov úseku konania   od 29. júna 2005, keď vykonal pojednávanie, do novembra 2006, keďžiadal kompetentné subjekty o poskytnutie súčinnosti (nečinnosť zhruba pätnásť mesiacov).

Posudzované   konanie   vykazuje   pasivitu   okresného   súdu   aj   v období   po   vydanírozsudku   z 29.   júna   2007,   keď   vyhotovený   rozsudok   doručoval   okresný   súds neprimeraným časovým odstupom piatich mesiacov až v decembri 2007 a po obstaranívyjadrení   účastníkov   konania   v apríli   2008   predložil   spisový   materiál   s uplatnenýmiopravnými prostriedkami nadriadenému súdu až 19. januára 2009.

Hrubú neefektívnosť postupu okresného súdu, ktorá závažným spôsobom narušilaplynulosť   konania   a   spôsobila   jeho   zbytočné   predĺženie,   potvrdzujú   rozhodnutianadriadeného   súdu   z 29.   decembra   1999, 30.   decembra   2010, 18.   decembra   2012a z 28. februára   2014,   ktorými   odvolací   súd   štyrikrát   zrušil   prvostupňové   rozsudkyokresného   súdu   a vrátil   mu   vec   na ďalšie   konanie   s vážnou   výhradou   formulovanouodvolacím súdom, v ktorej   okresnému súdu vytkol, že vo svojich štyroch rozsudkoch„nedodržal zákonný postup, ktorý Občiansky súdny poriadok pre vypracovanie súdneho rozhodnutia   vyžaduje,   zaťažil   konanie   vadou,   ktorá   odvolaciemu   súdu   bráni   podrobiť napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu a zároveň účastníkom konania odňal možnosť pred   súdom   konať,   nakoľko   nedostatky   odôvodnenia,   spolu   s takzvanými   opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   už   celková   doba   doterajšiehokonania   predstavujúca   viac   18   rokov   sama   osebe   signalizuje   závažné   porušeniepožiadaviek vyplývajúcich z   čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj   ústavnú neakceptovateľnosťvo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súdpreto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prejednaniejeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek tomu, že v časerozhodovania ústavného súdu okresný súd už v tejto veci nekoná, ústavný súd mu prikázalkonať   vo   veci   sťažovateľa   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   vec   nie   je   právoplatneskončená   a potenciálne   môže   byť   vrátená   na   nové   konanie   v dôsledku   uplatnenéhoopravného prostriedku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   sťažovateľneospravedlniteľnou   dĺžkou   doterajšieho   konania   a z toho   vyplývajúcim „dôvodným pocitom krivdy, nespravodlivosti, márnosti“.

Ústavný súd považuje v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi finančnézadosťučinenie v ním požadovanej sume 3 000 €, ktorá zohľadňuje predmet konania predvšeobecným   súdom,   charakter   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   nemajetkovú   ujmusťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzalzo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznávaspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétneokolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorýchvýšku špecifikoval sumou 340,90 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznalúhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Úhradu   za   tretí   úkonprávnej služby – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ústavný súd nepriznal, keďžev ňom sťažovateľ zopakoval argumentáciu pôvodnej sťažnosti, a teda uvedený úkon nijakoneprispel   k objasneniu   veci.   Vychádzajúc   z uvedeného   za   dva   úkony   právnejslužby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušálv sume   8,04 €.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v celkovejsume 284,08 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015