SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 578/2014-40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2015 senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Milanom Fulecom, Advokátska kancelária, Živnostenská 2, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednaniejeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konanívedenom pod sp. zn. V-2 9 C 33/1996 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenompod sp. zn. V-2 9 C 33/1996 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenompod sp. zn. V-2 9 C 33/1996 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíceur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd v Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právnehozastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účetadvokáta ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 578/2014-21 z 1. októbra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 33/1996, vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľaodmietol.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom konaniav postavení navrhovateľa vedeného pred okresným súdom, a to na základe návrhuna ochranu osobnosti podaného 28. mája 1996.
Sťažovateľ uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania v sťažnostiargumentoval, že v jeho veci dochádza nečinnosťou, ako aj neefektívnym postupom súdovoboch stupňov k zbytočným prieťahom konania, dôsledkom ktorých je neprimeraná dobakonania predstavujúca ku dňu podania sťažnosti viac ako 18 rokov bez právoplatnéhorozhodnutia veci.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd prijal jehosťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 33/1996a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 Co 96/2014, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 8000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Uznesením č. k. III. ÚS 578/2014-21 z 1. októbra 2014 ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 96/2014 odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súdprostredníctvom svojho predsedu, ktorý v stanovisku doručenom ústavnému súdu15. januára 2015 prezentoval skutkovú a právnu zložitosť veci danú podľa jeho vyjadreniapredmetom konania patriacim podľa jeho názoru medzi kategóriu zložitejších vecí. V listezo 16. februára 2015 predseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústnehopojednávania v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 18. februára 2015 vyjadril súhlas s upustenímod ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichstanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiaceho súdneho spisu dospelk týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľ podal 11. júna 1996 Okresnému súdu Bratislava-vidiek návrh na ochranuosobnosti.
Na pojednávanie vykonané okresným súdom 16. júna 1997 sa sťažovateľ (riadnepredvolaný) bez ospravedlnenia nedostavil, na pojednávanie sa tiež nedostavili svedkovia.Pojednávanie bolo odročené „z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu“ na 30. jún 1997.Na pojednávaní určenom na 30. jún 1997 ospravedlnil odporca v 2. rade z dôvodukolízie pojednávaní svoju neúčasť, takisto svoju neúčasť, ako aj neúčasť sťažovateľaospravedlnil právny zástupca sťažovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní.
Okresný súd na pojednávaní vykonanom 4. augusta 1997 vydal rozsudok, ktorýmv časti návrhu sťažovateľa vyhovel a v časti ho zamietol (vyhotovený rozsudok okresný súddoručoval v marci 1998). Krajský súd svojím uznesením z 29. decembra 1999 rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Po rozhodnutí krajského súdu z 28. februára 2001 o nevylúčení zákonného sudcubol okresnému súdu 23. marca 2001 vrátený spisový materiál. Okresný súd následne7. novembra 2001 vykonal pojednávanie.
Sťažovateľ sa z pracovných dôvodov nezúčastnil pojednávania vykonaného27. septembra 2002, pojednávanie bolo odročené na 6. november 2002 pre účely obstaraniasúvisiacich spisov (uvedený termín bol 5. novembra 2002 zrušený). Okresný súd následne11. mája 2005 vykonal pojednávanie.
Okresný súd uskutočnil 29. júna 2005 pojednávanie, na ktorom svoju neúčasťospravedlnili sťažovateľ a jeho právny zástupca z dôvodu kolízie pojednávaní, pojednávaniebolo odročené na neurčito. Následne v novembri 2006 okresný súd žiadal kompetentnésubjekty o zapožičanie spisov.
Na pojednávanie uskutočnené okresným súdom 1. decembra 2006 sa nedostavilsťažovateľ, neprítomnosť ospravedlnil pracovnými dôvodmi, pojednávanie bolo odročenéna 28. február 2007.
Okresný súd uskutočnil 29. júna 2007 pojednávanie, na ktorom strany prednieslisvoje vyjadrenia a súd vydal rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa v časti zamietol a v častimu vyhovel. Vyhotovený rozsudok súd doručoval v decembri 2007. Odporcovia podaliproti rozsudku 18. a 20. decembra 2007 odvolanie. V apríli 2008 žiadal okresný súdúčastníkov konania o predloženie relevantných vyjadrení. Spisový materiál s opravnýmiprostriedkami bol krajskému súdu predložený 19. januára 2009. Krajský súd svojímuznesením z 30. decembra 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na novékonanie.
Na pojednávanie vykonané okresným súdom 8. apríla 2011 sa nedostavil sťažovateľ,pričom neúčasť predbežne neospravedlnil. Jeho právny zástupca až následne ospravedlnilneúčasť sťažovateľa pracovnými dôvodmi.
Okresný súd uskutočnil 25. mája 2011 pojednávanie, na ktorom vydal rozsudok,ktorým v časti návrh sťažovateľa zamietol a v časti mu vyhovel. Krajský súd svojímuznesením z 18. decembra 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na novékonanie.
Okresný súd vykonal 15. mája 2013 pojednávanie, na ktorom vydal rozsudok,ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Uznesením krajského súdu z 28. februára 2014 bolrozsudok okresného súdu zrušený a vec mu vrátená na nové konanie.
Okresný súd vykonal 17. septembra 2014 pojednávanie, na ktorom prijal rozsudok,ktorým návrh sťažovateľa zamietol. V decembri 2014 podal sťažovateľ proti rozsudkuodvolanie.
V čase rozhodovanie ústavného súdu bola teda vec sťažovateľa v prvom stupnimeritórne neprávoplatne prejednaná.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý máprávo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jejskutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Predmetom posudzovaného konania je sťažovateľom uplatnené právo na ochranuosobnosti, poskytnutie primeraného zadosťučinenia a náhrada nemajetkovej ujmy podľaustanovení § 11 až 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskoršíchpredpisov. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnuokolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Označenékonanie sa teda osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Jeho predmetom je všakmimoriadne citlivá otázka ochrany osobnosti, ktorej zodpovedá privilegovaný záujemna rýchlej a efektívnej súdnej ochrane.
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiskadruhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jehoúčastníka na narušení plynulosti konania, v porovnaní so zistenými nedostatkami v postupekonajúceho súdu (pozri bod 3) však išlo o podiel nepatrný. Ústavný súd ma v tomto smerena mysli viaceré neúčasti sťažovateľa na určených termínoch pojednávania, a tov uvedených termínoch: 16. a 26. jún 1997, 27. september 2002, 29. jún 2005, 1. december2006 a 8. apríl 2011.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosťštátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovalak odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, pre ktoré sa sťažovateľ obrátilna štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,III. ÚS 109/07).
Ústavný súd konštatuje, že závažnými okolnosťami, ktoré narušili plynulosť konaniavo veci sťažovateľa, boli jednak pasivita okresného súdu prejavujúca sa obdobiaminečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonnáprekážka, ako aj jeho neefektívna činnosť majúca negatívny dopad na plynulosťposudzovaného konania.
Pasivitu okresného súdu prejavujúcu sa nečinnosťou bez existencie zákonnejprekážky v rozsahu približne šiestich mesiacov zistil ústavný súd v období od 4. augusta1997, keď vydal okresný súd vo veci sťažovateľa rozsudok, do marca 1998, keď okresný súddoručoval vyhotovený rozsudok účastníkom konania.
Ďalším krátkodobejším obdobím nečinnosti okresného súdu v dĺžke približne šiestichmesiacov bol poznačený úsek konania od 23. marca 2001, keď bol okresnému súdunadriadeným súdom vrátený spisový materiál, do 7. novembra 2001, keď po vráteníspisového materiál vykonal okresný súd pojednávanie.
Rozsiahlym obdobím nečinnosti okresného súdu predstavujúcim dobu viac akodvoch rokov je poznačený úsek konania od 5. novembra 2002, keď bol zrušený okresnýmsúdom určený termín pojednávania, do 11. mája 2005, keď okresný súd vykonal vo vecisťažovateľa ďalšie pojednávanie.
Okresný súd nekonal a ostal pasívnym aj v ďalšom nasledujúcom období, a tov úseku konania od 29. júna 2005, keď vykonal pojednávanie, do novembra 2006, keďžiadal kompetentné subjekty o poskytnutie súčinnosti (nečinnosť zhruba pätnásť mesiacov).
Posudzované konanie vykazuje pasivitu okresného súdu aj v období po vydanírozsudku z 29. júna 2007, keď vyhotovený rozsudok doručoval okresný súds neprimeraným časovým odstupom piatich mesiacov až v decembri 2007 a po obstaranívyjadrení účastníkov konania v apríli 2008 predložil spisový materiál s uplatnenýmiopravnými prostriedkami nadriadenému súdu až 19. januára 2009.
Hrubú neefektívnosť postupu okresného súdu, ktorá závažným spôsobom narušilaplynulosť konania a spôsobila jeho zbytočné predĺženie, potvrdzujú rozhodnutianadriadeného súdu z 29. decembra 1999, 30. decembra 2010, 18. decembra 2012a z 28. februára 2014, ktorými odvolací súd štyrikrát zrušil prvostupňové rozsudkyokresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s vážnou výhradou formulovanouodvolacím súdom, v ktorej okresnému súdu vytkol, že vo svojich štyroch rozsudkoch„nedodržal zákonný postup, ktorý Občiansky súdny poriadok pre vypracovanie súdneho rozhodnutia vyžaduje, zaťažil konanie vadou, ktorá odvolaciemu súdu bráni podrobiť napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu a zároveň účastníkom konania odňal možnosť pred súdom konať, nakoľko nedostatky odôvodnenia, spolu s takzvanými opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že už celková doba doterajšiehokonania predstavujúca viac 18 rokov sama osebe signalizuje závažné porušeniepožiadaviek vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ústavnú neakceptovateľnosťvo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súdpreto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prejednaniejeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek tomu, že v časerozhodovania ústavného súdu okresný súd už v tejto veci nekoná, ústavný súd mu prikázalkonať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov, pretože vec nie je právoplatneskončená a potenciálne môže byť vrátená na nové konanie v dôsledku uplatnenéhoopravného prostriedku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľneospravedlniteľnou dĺžkou doterajšieho konania a z toho vyplývajúcim „dôvodným pocitom krivdy, nespravodlivosti, márnosti“.
Ústavný súd považuje v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi finančnézadosťučinenie v ním požadovanej sume 3 000 €, ktorá zohľadňuje predmet konania predvšeobecným súdom, charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmusťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzalzo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznávaspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétneokolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,III. ÚS 111/02).
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorýchvýšku špecifikoval sumou 340,90 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznalúhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu za tretí úkonprávnej služby – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ústavný súd nepriznal, keďžev ňom sťažovateľ zopakoval argumentáciu pôvodnej sťažnosti, a teda uvedený úkon nijakoneprispel k objasneniu veci. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnejslužby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušálv sume 8,04 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovejsume 284,08 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2015