znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 577/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17,   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu   rodinného   a súkromného   života   podľa   čl.   8   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. augusta 2013 (po doplnení 30. septembra 2013) doručená sťažnosť P. D., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17,   na listové   tajomstvo,   tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna 2013.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013 bol uznaný vinným zo   spáchania   obzvlášť závažného zločinu   nedovolenej výroby   omamných   látok a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 11 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému rozsudku   podal   odvolanie.   V odvolacom   konaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 4 To 116/2012 z 26. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku   o treste   a spôsobe   jeho   výkonu   a odsúdil   ho   na   trest   odňatia   slobody nepodmienečne v trvaní 10 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   práva   na   obhajobu   v súvislosti s tým,   že   ešte   pred   orgánom   činným   v trestnom   konaní   podal   do   zápisnice   o svojom výsluchu   sťažnosť   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia,   ale   príslušný   prokurátor   ju zamietol ešte predtým, ako uplynula lehota 3 dní na odôvodnenie sťažnosti.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na obhajobu tým, že pred podaním obžaloby   nebol   upozornený   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   skutku,   hoci   táto   povinnosť vyplýva prokurátorovi z § 234 ods. 2 Trestného poriadku.

Okrem   toho   sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   nevyhodnotil „dostatočne adekvátne“ výpoveď svedkyne, a to hlavne vo vzťahu k záverom znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ   súčasne   namietal,   že   opoznanie   jeho   osoby   na   hlavnom   pojednávaní 2. februára 2012 zo strany svedka nebolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku o rekognícii. Podľa vyjadrenia sťažovateľa z výpovede svedka vyplynulo, že pred hlavným   pojednávaním   mu   svedkyňa   ukázala   na   sociálnej   sieti   fotku   sťažovateľa. Sťažovateľ je toho názoru, že takto získaný dôkaz je v trestnom konaní nepoužiteľný.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   na   hlavnom   pojednávaní   jeho   spoluobžalovaný   odmietol vypovedať, a preto okresný súd čítal jeho zápisnicu o výsluchu podozrivého. Sťažovateľ prejavil nespokojnosť s tým, že výpoveď spoluobžalovaného, ktorá bola v jeho neprospech, okresný súd prečítal na hlavnom pojednávaní, ale výpoveď spoluobžalovaného, ktorá bola učinená   po   zmene   jeho   procesného   postavenia   a ktorá   vyznela   v jeho   prospech,   už na hlavnom pojednávaní čítaná nebola. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho „práva na riadne dokazovanie“.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj argument o tom, že v konaní na okresnom súde došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, pretože aj po dvojnásobnom vrátení veci odvolacím   súdom   na okresnom   súde   rozhodoval   senát v totožnom   zložení,   ktorý   sa   ho podľa jeho názoru snažil „stoj čo stoj odsúdiť“. Sťažovateľ dodal, že námietku zaujatosti predniesol   na   hlavnom   pojednávaní   2.   mája   2013,   ale   okresný   súd   sa   s   ňou   nijakým spôsobom nevysporiadal.

Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na súkromie tým, že hoci okresný   súd   vyhlásil   príkazy   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky za nezákonné, nezničil ich predpísaným spôsobom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl.   1   ústavy,   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na súkromie podľa čl. 22 ústavy a čl. 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 To 57/2013-799 zo dňa 26. júna 2013 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 To 57/2013-799 zo dňa 26. júna 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   základných   práv   postupom a rozsudkom krajského súdu

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv toho-ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010). Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal porušenie práva na obhajobu postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a neupozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku pred podaním obžaloby.   Zároveň   namietal   porušenie   zásad   spravodlivého   procesu   pri   dokazovaní na hlavnom   pojednávaní   (výpoveď   svedkyne,   rekognícia   svedkom,   čítanie   výpovede spoluobžalovaného na hlavnom pojednávaní). Sťažovateľ namietal aj právo na nestranný súd, čo odôvodnil tým, že v jeho trestnej veci rozhodoval senát okresného súdu v totožnom zložení trikrát, teda vždy po vrátení veci odvolacím súdom.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 24. októbra 2013 doručil okresnému súdu dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu   č.   k.   4   To   57/2013-799   z   26.   júna   2013   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (a teda aj rozsudku   okresného súdu) rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 227/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje, že v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v tejto   časti meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 189/2013).

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľ tvrdil, že okresný súd porušil jeho právo na   súkromie,   keďže   dôkazy   získané   na   základe   príkazov   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačnej   prevádzky   Okresného   súdu   Košice   I   č.   OSKEI-V-47-1/2011-4Ntt z 18. februára 2011 a č. OSKEI-V-47-3/2011-8Ntt zo 16. mája 2011 vyhlásil za nezákonné, ale nezničil ich predpísaným spôsobom.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013 je zrejmé,   že   okresný   súd   považoval   dôkazy   realizované na   základe   označených   príkazov za nezákonné,   a preto   ich   na   hlavnom   pojednávaní   nevykonal   a pri   hodnotení   dôkazov na ne neprihliadal.

Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ podnikol kroky na ochranu svojich práv a listom   z 29.   apríla   2013   sa   obrátil   na   okresný   súd   a žiadal   ho   o zničenie   nezákonne získaných záznamov a ich odstránenie zo spisu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd ich zničenie nezabezpečil.

Trestný poriadok ako právna norma upravujúca trestný proces neobsahuje konkrétne ustanovenie   o tom,   ako   je   potrebné   naložiť   s dôkazom   získaným   na   základe   príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorý bol vyhlásený za nezákonný. Trestný poriadok však v § 115 ods. 8 predpokladá situáciu, keď je potrebné zničiť záznam, ak   pri   odpočúvaní   a   zázname   telekomunikačnej   prevádzky   sa   nezistili   skutočnosti významné pre trestné konanie. V takom prípade musí orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa musí v takomto prípade založiť do spisu.

O zničení   dôkazu,   ktorý   bol   získaný   nezákonným   spôsobom,   sa   v   §   34   ods.   9 zmieňuje   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „spravovací   a kancelársky poriadok“). Podľa citovaného ustanovenia zničenie nezákonne získaného záznamu alebo iného prostriedku, ak sa informačno-technický prostriedok použil v rozpore so zákonom, sa uskutoční v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie súhlasu na používanie informačno-technických prostriedkov a spravidla v sídle príslušného súdu.

Ustanovenie   §   34   ods.   9   spravovacieho   a kancelárskeho   poriadku   zároveň odkazuje na zákon   č.   166/2003 Z.   z. o ochrane súkromia pred   neoprávneným použitím informačno-technických   prostriedkov   a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, ktorý sa nevzťahuje na použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní.

Keďže   Trestný   poriadok   priamo   neustanovuje,   ktorý   orgán   verejnej   moci   má „rozhodnúť“   o zničení   nezákonného   záznamu,   a hoci   spravovací   a kancelársky   poriadok upravuje akt zničenia nezákonných záznamov získaných mimo trestného konania, použitím analógie legis vo vzťahu k § 34 ods. 9 spravovacieho a kancelárskeho poriadku je zjavné, že krajský   súd,   ktorý   nezákonné   príkazy   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej prevádzky v danom trestnom konaní nevydal, nemôže niesť zodpovednosť za ich fyzickú likvidáciu.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ústavy a práva podľa   čl.   8   dohovoru   práve   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval o odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu,   a teda   rozhodoval   vo   veci samej.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   listové   tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a práva na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 dohovoru na jednej strane a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna 2013 na strane druhej,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   už   na   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   a preto   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013