znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 577/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2010 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/38/2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   z   9.   novembra   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/38/2010   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 z 20. júna 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) prebiehalo od roku 2005 konanie pod sp. zn. 11 C/80/2005, v ktorom M. G. (navrhovateľ) žiadal určiť, že je „vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 9/20 k rodinnému domu súp. č..., ktorého ako vlastník v časti B bol evidovaný sťažovateľ“.

Okresný   súd   najprv   žalobu   rozsudkom   z   5.   septembra   2006   zamietol,   preto navrhovateľ podal proti rozsudku odvolanie.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/41/2006   z   28.   februára   2007   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň pripustil proti tomuto rozsudku dovolanie.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Cdo 140/2007-240 z 29. apríla 2008 na základe dovolania   zrušil   predmetný   rozsudok   krajského   súdu   v   celom   rozsahu   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Následne po doplnení dokazovania okresný súd rozsudkom 10. júna 2009 opätovne žalobu   zamietol,   ale   krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   90   Co/56/2009   jeho rozsudok 26. januára 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napokon   okresný   súd   v   poradí   tretím   rozsudkom   z   30.   apríla   2010   určil,   že navrhovateľ   je   vlastníkom   spoluvlastníckeho   podielu   9/20   k   rodinnému   domu.   Proti rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 38/2010 z 9. novembra 2010 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu z 30. apríla 2010 a proti tomuto rozhodnutiu pripustil dovolanie, ktoré sťažovateľ aj podal.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Cdo/81/2011 z 31. júla 2012 zamietol   s odôvodnením, že dovolací súd považoval „výklad obsahu dohody o zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   medzi   stranami   za   súladný   s   výkladovým pravidlom uvedeným v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel dovolací sú k záveru, že námietky dovolateľa spočívajúce v tom, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, sú neopodstatnené...“.

Sťažovateľ   namieta,   že „dovolacia   otázka   tak,   ako   ju   pripustil   odvolací   súd   v rozsudku zo dňa 09. 11. 2010 č. k. 9 Co 38/2010-287, nebola otázkou zásadného právneho významu, pretože pokiaľ ide o interpretáciu a aplikáciu § 35 ods. 2 Obč. zák. v tomto smere je obsiahla a konštantná judikatúra súdov.

Pokiaľ Najvyšší súd SR sa nastolenou dovolacou otázkou zaoberal a na základe nej podrobil dovolaciemu prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“.

Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   sťažnosti   cituje   z   niektorých   ustanovení   Občianskeho zákonníka, poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu a vyslovuje svoj právny názor na danú vec.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva vlastniť majetok v tom, že „žalobca počas celého   konania   odvodzoval   svoje   vlastnícke   právo   tým,   že   splnil   zákonné   podmienky na vydržanie.   Počas   celého   konania   netvrdil,   aby   ním   uzatvorená   dohoda   o   zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bola nadobúdacím titulom vlastníckeho práva. Od   uzavretej   dohody   odvodzoval   svoju   dobromyseľnosť   pre   vydržanie   vlastníckeho práva...“, a tiež v tom, že najvyšší súd, ako aj krajský súd „ústavne nesúladným spôsobom interpretovali   a   aplikovali   ustanovenie   §   35   ods.   2   Obč.   zák.   a   svojimi   rozhodnutiami nahradili vôľu zmluvných strán, ktorá nebola zákonným spôsobom prejavená...“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy a „základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“ rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 a rozsudkom krajského súdu z 9. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/38/2010 porušené bolo.

Okrem toho žiada zrušiť predmetné rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný)   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   predmetnými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 9. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/38/2010

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 11 C 80/2005 v spojení s namietaným konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 9 Co 38/2010 bolo právoplatne skončené 9. decembra 2010.

Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu za oneskorene podanú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie údajným namietaným porušením jeho označených práv, pretože sťažovateľ podal sťažnosť až v novembri 2012.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom najvyššieho   súdu z 31. júla 2012 v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   IV.   ÚS   288/05 a III. ÚS 533/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Predmetom   sťažovateľových   námietok   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy je to, že „dovolacia otázka tak, ako ju pripustil odvolací súd v rozsudku zo dňa 09.11.2010 č. k. 9 Co 38/2010-287, nebola otázkou zásadného právneho významu, pretože pokiaľ ide o interpretáciu a aplikáciu § 35 ods. 2 Obč. zák. v tomto smere je obsiahla a konštantná judikatúra súdov a... pokiaľ najvyšší súd sa nastolenou dovolacou otázkou   zaoberal   a   na   základe   nej   podrobil   dovolaciemu   prieskumu   rozhodnutie odvolacieho súdu, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   už   na   prvý   pohľad   z   argumentov sťažovateľa   vyplýva,   že   niet   žiadnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý riadne v merite   veci   preskúmal   rozhodnutia   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu,   teda   podľa názoru ústavného súdu nemohol v žiadnom prípade ani spôsobiť neoprávnený zásah do základného práva sťažovateľa, ktorý na podporu svojich námietok ani neuviedol žiadnu relevantnú   konštantnú   judikatúru   súdov   k   údajnej   podobnej   nesúladnej   interpretácii   a aplikácii § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako to bolo v tomto prípade.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   vo   svojom   rozsudku   z   31.   júla   2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 okrem iného uviedol:

„V zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom...

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo   potrebné   aj   v   preskúmavanej   veci   pri   výklade   dohody   o   zrušení   a   vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vychádzať nielen z jazykového vyjadrenia právneho úkonu, ale tiež vôle   jej účastníkov.   O   tom,   aká   bola   táto   vôľa,   možno   usudzovať   tiež z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu, Skutkové okolnosti, ktoré viedli k tejto dohode, sú zrejmé aj z konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 3 C 364/94, v ktorom sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam voči právnej predchodkyni žalovaného, ktoré nakoniec boli predmetom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, V tomto konaní odporkyňa M. P. vo vyjadrení k návrhu z 8. novembra 1993 (č. l. 24 spisu) uviedla, že súhlasí s geometrickým plánom a znaleckým posudkom, ak jej bude priznané 9/20 z výmery pozemkov 2 485 m2 a z rodinného domu z hodnoty 169 203 Sk. Tiež vo vyjadrení na pojednávaní 18. mája 1994, teda deň pred spísaním   predmetnej   dohody,   uviedla,   že   súhlasí   s   tým,   aby   nehnuteľnosti,   ktoré   sú predmetom   vyporiadania   pripadli   v   celosti   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   a   on   jej vyplatil označenú sumu. V tomto konaní žalobca po uzavretí samotnej dohody z 19. mája 1994 zobral návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva späť a súd uznesením z 27. júna 1994 konanie zastavil. M. P. tiež vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (proti výroku o trovách konania) z 19. januára 1995 sa okrem iného vyjadrila aj k spôsobu finančného   vyrovnania   aj   k   nevysvetlenému   zníženiu   jej   podielu   z   rodinného   domu   a uviedla, že jej neboli vrátené veci, ktoré mala v rodinnom dome, zároveň uviedla, že v samostatnom   konaní   na   Okresnom   súde   Vranov   nad   Topľou   si   uplatnila   náhradu   za užívanie rodinného domu a ovocných stromov vo výške 44 730 Kčs. Na zhodnú vôľu oboch strán dohody, t j. aby do výlučného vlastníctva žalobcu pripadol aj rodinný dom možno usudzovať aj z konania M. P., ktorá následne po povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalobcu, sa v konaní na Okresnom súde Prešov sp. zn. 16 C 204/2004 domáhala zaplatenia ceny spoluvlastníckeho podielu vo výške. 69 634 Sk, ako aj v konaní, ktoré sa viedlo na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 4 C 1032/93 v podaní zo 14. júna 1996 (č. l. 133 tohto spisu) uviedla, že žalobca jej nevyrovnal podiel z rodinného domu.

Podľa názoru dovolacieho súdu bola významná aj hospodárska funkcia tejto dohody, uzavretiu   ktorej   predchádzalo   množstvo   súdnych   sporov   medzi   žalobcom   a   právnou predchodkyňou   žalovaného.   Uzavretie   dohody   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva bolo logickým vyústením týchto sporov. Navyše zo spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 C 364/94 vyplýva, že na pojednávaní 18. mája 1994, t. j. deň pred spísaním dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, sa M. P. vyjadrila, že je ochotná   podpísať   mimosúdnu   dohodou   o   zrušení   a   vyporiadaní   spoluvlastníctva nehnuteľností (vrátane rodinného domu) s tým, že trvala na vyplatení čiastky 76 321 Sk. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody, dovolací súd považuje výklad obsahu dohody   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   medzi   stranami   dohody za súladný   s   výkladovým   pravidlom   uvedeným   v   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka. Z obsahu   tohto   právneho   úkonu   je   objektívne   spoznateľné,   čo   bolo   predmetom   dohody o zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov   dohody   (čl.   I.   tejto dohody) ako aj spôsob tohto vyporiadania (čl. III. dohody), teda, že skutočná vôľa (úmysel) účastníkov dohody smerovala k tomu, aby rodinný dom súpisné číslo... stojaci na parcele č. 2522 zapísaný na liste vlastníctva číslo 2647 katastrálne územie S. (resp. podiel z neho 9/20 patriaci v tom čase právnej predchodkyni žalovaného) pripadol podľa dohody v celosti do výlučného   vlastníctva   žalobcu.   Úvahy   odvolacieho   súdu   v   tomto   smere   dovolací   súd považuje   za   logické   a   presvedčivé,   a   preto   sa   s   nimi   stotožňuje.   Dovolacie   námietky žalovaného naproti tomu predstavujú iba nesúhlas s uvedenými závermi, bez toho, aby označil presvedčivé argumenty na ich vyvrátenie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p.“.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   rozsudku   konštatuje,   že   citované   právne posúdenie otázky, ako to je uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, považuje za ústavne udržateľné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na základe uvedeného teda rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanými   rozhodnutím   a   uvedeným   základným   právom,   čo   viedlo   ústavný   súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   31.   júla   2012   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011

S   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy sťažovateľ   spája   nepriamo   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, III. ÚS 313/2011).

Keďže   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   označenom   konaní   nedošlo   k   porušeniu základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, neprichádza potom   do   úvahy na základe námietok sťažovateľa prednesených v sťažnosti citovaných v tomto rozhodnutí na strane 3 ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto dospel už pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti tiež k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012