SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 577/2012-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/38/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 9. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/38/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 z 20. júna 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) prebiehalo od roku 2005 konanie pod sp. zn. 11 C/80/2005, v ktorom M. G. (navrhovateľ) žiadal určiť, že je „vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 9/20 k rodinnému domu súp. č..., ktorého ako vlastník v časti B bol evidovaný sťažovateľ“.
Okresný súd najprv žalobu rozsudkom z 5. septembra 2006 zamietol, preto navrhovateľ podal proti rozsudku odvolanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/41/2006 z 28. februára 2007 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň pripustil proti tomuto rozsudku dovolanie.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Cdo 140/2007-240 z 29. apríla 2008 na základe dovolania zrušil predmetný rozsudok krajského súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne po doplnení dokazovania okresný súd rozsudkom 10. júna 2009 opätovne žalobu zamietol, ale krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 90 Co/56/2009 jeho rozsudok 26. januára 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Napokon okresný súd v poradí tretím rozsudkom z 30. apríla 2010 určil, že navrhovateľ je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 9/20 k rodinnému domu. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 38/2010 z 9. novembra 2010 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu z 30. apríla 2010 a proti tomuto rozhodnutiu pripustil dovolanie, ktoré sťažovateľ aj podal.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Cdo/81/2011 z 31. júla 2012 zamietol s odôvodnením, že dovolací súd považoval „výklad obsahu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi stranami za súladný s výkladovým pravidlom uvedeným v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel dovolací sú k záveru, že námietky dovolateľa spočívajúce v tom, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, sú neopodstatnené...“.
Sťažovateľ namieta, že „dovolacia otázka tak, ako ju pripustil odvolací súd v rozsudku zo dňa 09. 11. 2010 č. k. 9 Co 38/2010-287, nebola otázkou zásadného právneho významu, pretože pokiaľ ide o interpretáciu a aplikáciu § 35 ods. 2 Obč. zák. v tomto smere je obsiahla a konštantná judikatúra súdov.
Pokiaľ Najvyšší súd SR sa nastolenou dovolacou otázkou zaoberal a na základe nej podrobil dovolaciemu prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti cituje z niektorých ustanovení Občianskeho zákonníka, poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu a vyslovuje svoj právny názor na danú vec.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva vlastniť majetok v tom, že „žalobca počas celého konania odvodzoval svoje vlastnícke právo tým, že splnil zákonné podmienky na vydržanie. Počas celého konania netvrdil, aby ním uzatvorená dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bola nadobúdacím titulom vlastníckeho práva. Od uzavretej dohody odvodzoval svoju dobromyseľnosť pre vydržanie vlastníckeho práva...“, a tiež v tom, že najvyšší súd, ako aj krajský súd „ústavne nesúladným spôsobom interpretovali a aplikovali ustanovenie § 35 ods. 2 Obč. zák. a svojimi rozhodnutiami nahradili vôľu zmluvných strán, ktorá nebola zákonným spôsobom prejavená...“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a „základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“ rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 a rozsudkom krajského súdu z 9. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/38/2010 porušené bolo.
Okrem toho žiada zrušiť predmetné rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že predmetnými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 9. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/38/2010
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 11 C 80/2005 v spojení s namietaným konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 9 Co 38/2010 bolo právoplatne skončené 9. decembra 2010.
Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu za oneskorene podanú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie údajným namietaným porušením jeho označených práv, pretože sťažovateľ podal sťažnosť až v novembri 2012.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05 a III. ÚS 533/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Predmetom sťažovateľových námietok porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je to, že „dovolacia otázka tak, ako ju pripustil odvolací súd v rozsudku zo dňa 09.11.2010 č. k. 9 Co 38/2010-287, nebola otázkou zásadného právneho významu, pretože pokiaľ ide o interpretáciu a aplikáciu § 35 ods. 2 Obč. zák. v tomto smere je obsiahla a konštantná judikatúra súdov a... pokiaľ najvyšší súd sa nastolenou dovolacou otázkou zaoberal a na základe nej podrobil dovolaciemu prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že už na prvý pohľad z argumentov sťažovateľa vyplýva, že niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý riadne v merite veci preskúmal rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu, teda podľa názoru ústavného súdu nemohol v žiadnom prípade ani spôsobiť neoprávnený zásah do základného práva sťažovateľa, ktorý na podporu svojich námietok ani neuviedol žiadnu relevantnú konštantnú judikatúru súdov k údajnej podobnej nesúladnej interpretácii a aplikácii § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako to bolo v tomto prípade.
Najvyšší súd ako súd dovolací vo svojom rozsudku z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 okrem iného uviedol:
„V zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom...
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo potrebné aj v preskúmavanej veci pri výklade dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vychádzať nielen z jazykového vyjadrenia právneho úkonu, ale tiež vôle jej účastníkov. O tom, aká bola táto vôľa, možno usudzovať tiež z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu, Skutkové okolnosti, ktoré viedli k tejto dohode, sú zrejmé aj z konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 3 C 364/94, v ktorom sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam voči právnej predchodkyni žalovaného, ktoré nakoniec boli predmetom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, V tomto konaní odporkyňa M. P. vo vyjadrení k návrhu z 8. novembra 1993 (č. l. 24 spisu) uviedla, že súhlasí s geometrickým plánom a znaleckým posudkom, ak jej bude priznané 9/20 z výmery pozemkov 2 485 m2 a z rodinného domu z hodnoty 169 203 Sk. Tiež vo vyjadrení na pojednávaní 18. mája 1994, teda deň pred spísaním predmetnej dohody, uviedla, že súhlasí s tým, aby nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom vyporiadania pripadli v celosti do výlučného vlastníctva žalobcu a on jej vyplatil označenú sumu. V tomto konaní žalobca po uzavretí samotnej dohody z 19. mája 1994 zobral návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva späť a súd uznesením z 27. júna 1994 konanie zastavil. M. P. tiež vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (proti výroku o trovách konania) z 19. januára 1995 sa okrem iného vyjadrila aj k spôsobu finančného vyrovnania aj k nevysvetlenému zníženiu jej podielu z rodinného domu a uviedla, že jej neboli vrátené veci, ktoré mala v rodinnom dome, zároveň uviedla, že v samostatnom konaní na Okresnom súde Vranov nad Topľou si uplatnila náhradu za užívanie rodinného domu a ovocných stromov vo výške 44 730 Kčs. Na zhodnú vôľu oboch strán dohody, t j. aby do výlučného vlastníctva žalobcu pripadol aj rodinný dom možno usudzovať aj z konania M. P., ktorá následne po povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalobcu, sa v konaní na Okresnom súde Prešov sp. zn. 16 C 204/2004 domáhala zaplatenia ceny spoluvlastníckeho podielu vo výške. 69 634 Sk, ako aj v konaní, ktoré sa viedlo na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 4 C 1032/93 v podaní zo 14. júna 1996 (č. l. 133 tohto spisu) uviedla, že žalobca jej nevyrovnal podiel z rodinného domu.
Podľa názoru dovolacieho súdu bola významná aj hospodárska funkcia tejto dohody, uzavretiu ktorej predchádzalo množstvo súdnych sporov medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovaného. Uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bolo logickým vyústením týchto sporov. Navyše zo spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 C 364/94 vyplýva, že na pojednávaní 18. mája 1994, t. j. deň pred spísaním dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, sa M. P. vyjadrila, že je ochotná podpísať mimosúdnu dohodou o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva nehnuteľností (vrátane rodinného domu) s tým, že trvala na vyplatení čiastky 76 321 Sk. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody, dovolací súd považuje výklad obsahu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi stranami dohody za súladný s výkladovým pravidlom uvedeným v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z obsahu tohto právneho úkonu je objektívne spoznateľné, čo bolo predmetom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov dohody (čl. I. tejto dohody) ako aj spôsob tohto vyporiadania (čl. III. dohody), teda, že skutočná vôľa (úmysel) účastníkov dohody smerovala k tomu, aby rodinný dom súpisné číslo... stojaci na parcele č. 2522 zapísaný na liste vlastníctva číslo 2647 katastrálne územie S. (resp. podiel z neho 9/20 patriaci v tom čase právnej predchodkyni žalovaného) pripadol podľa dohody v celosti do výlučného vlastníctva žalobcu. Úvahy odvolacieho súdu v tomto smere dovolací súd považuje za logické a presvedčivé, a preto sa s nimi stotožňuje. Dovolacie námietky žalovaného naproti tomu predstavujú iba nesúhlas s uvedenými závermi, bez toho, aby označil presvedčivé argumenty na ich vyvrátenie...
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p.“.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného rozsudku konštatuje, že citované právne posúdenie otázky, ako to je uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, považuje za ústavne udržateľné.
Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.
Na základe uvedeného teda rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanými rozhodnutím a uvedeným základným právom, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/81/2011
S porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ spája nepriamo aj porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, III. ÚS 313/2011).
Keďže ústavný súd konštatoval, že v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza potom do úvahy na základe námietok sťažovateľa prednesených v sťažnosti citovaných v tomto rozhodnutí na strane 3 ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto dospel už pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti tiež k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2012