znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 576/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Špakom,   advokátska   kancelária, Odborárov   49,   Spišská   Nová   Ves,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 23/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 404/2013, 6 Co 405/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 50 C 23/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 6 Co 404/2013, 6 Co 405/2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila 31. augusta 2012   Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   31.   augusta   2012   žalobu „na   nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku“ proti Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., Mlynské nivy 45, Bratislava (ďalej len „žalovaný“, v citáciách aj „odporca“). Na základe výzvy   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   sťažovateľka   podaním   z 19.   septembra   2012 sformulovala jednoznačný žalobný petit, ktorým sa domáhala ospravedlnenia žalovaného „za neprimerané, urážlivé a nemorálne správanie sa vedúcej zamestnankyne voči jej osobe, ako   aj   za   osočovanie   a poškodzovanie   jej   mena   pred   ostatnými   kolegami   Národnej diaľničnej   spoločnosti...“ a za „neprimerané   konanie   pri   riešení   jej   žiadostí   o pomoc“. Požadovala tiež zaplatenie 10 000 € „z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená porušením zásady rovnakého zaobchádzania“, a náhrady nákladov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   následne   prostredníctvom   právneho   zástupcu   (advokáta)   doručila Okresnému súdu Spišská Nová Ves 7. decembra 2012 podanie označené ako „Doplnenie žaloby, úprava žalobného petitu“, v ktorom rozšírila pôvodný petit o návrh na vyslovenie neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou   doručenou   jej   15.   marca   2012 a o návrh na určenie povinnosti žalovaného nahradiť jej mzdu „odo dňa doručenia žiadosti o prideľovanie práce až do právoplatnosti rozsudku“.

Na podklade námietky miestnej nepríslušnosti bola vec 31. januára 2013 postúpená okresnému súdu, kde jej bola pridelená sp. zn. 50 C 23/2013. Okresný súd uznesením č. k. 50 C 23/2013-141 z 24. apríla 2013 zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania založený   na   prebiehajúcom   konaní   na   ústavnom   súde   o súlade   niektorých   ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný   zákon“)   s   čl.   2 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) č. 111 uverejneného pod č. 465/1990 Zb. Súčasne okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 50 C 23/2013-142 z 24. apríla 2013 návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručenou jej   15.   marca   2012,   ako   aj   jej   návrh   na   priznanie   náhrady   mzdy   zamietol.   Skutkovo vyhodnotil,   že   sťažovateľke   bola   výpoveď   z dôvodu   nadbytočnosti   podľa   §   63   ods.   1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) doručená 15. marca 2012. Výpovedná doba „začala plynúť dňa 1.4.2012 a uplynula dňa 30.6.2012.

Podaním zo dňa 29.8.2012, ktoré bolo súdu doručené dňa 31.8.2012, žalobkyňa zažalovala žalovaného, ako svojho bývalého zamestnávateľa, za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu   na   pracovisku.   Na   základe   výzvy   súdu   žalobkyňa   podaním   zo   dňa 19.9.2012, doručeným súdu dňa 21.9.2012, doplnila svoju žalobu o presný žalobný petit, v zmysle   ktorého   požadovala   od   žalovaného   ospravedlnenie   v navrhovanom   znení, zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 EUR a náhradu trov súdneho konania. Nároky   z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru,...   si   žalobkyňa   v zastúpení svojim právnym zástupcom uplatnila až vo svojom podaní zo dňa 14.11.2012, ktoré bolo na súd doručené dňa 7.12.2012.“.

Na základe rekapitulovaných zistení okresný súd s poukazom na § 77 Zákonníka práce uzavrel, že sťažovateľka „síce v lehote 2 mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru doručila súdu žalobu, avšak pôvodne bola žaloba podaná vo veci nerovnakého zaobchádzania a diskriminácie na pracovisku podľa antidiskriminačného zákona. Nárok na určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou   bol   uplatnený až v doplnení   žaloby   zo   dňa   14.11.2012,   ktoré   bolo   súdu   doručené   7.12.2012,   teda po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej v § 77 Zákonníka práce. Nárok žalobkyne na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou tak zanikol a jednostranný právny úkon výpovede sa stal platným.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu, ako aj proti jeho rozsudku odvolanie. Proti rozsudku namietala, že už v pôvodnom návrhu doručenom súdu 31. augusta 2012 „v   druhom   odstavci...   uviedla,   že   k 30.6.2012   bola   prepustená   z dôvodu prebytočnosti..., aj keď jej kolegyňa na tej istej pracovnej pozícii bola v tom čase tehotná a 10.7.2012   odchádzala   na   materskú   dovolenku.   Tiež,   že   po   ukončení   jej   pracovného pomeru prijala vedúca úplne novú zamestnankyňu, ktorá sa chodila zaškoľovať na prácu ešte v čase trvania jej výpovednej doby...“. Sťažovateľka bola toho názoru, že „v tomto odseku   jednoznačne   poukázala   na   porušenie   hmotnoprávneho   dôvodu   pre   skončenie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce“. Poukázala na § 41 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a uzavrela, že jej „nárok, týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol uplatnený včas...“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 404/2013, 6 Co 405/2013-160 zo 16. júna 2014 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   prerušenie   konania, ako aj čiastočný   rozsudok   okresného   súdu.   Odvolacie   námietky   sťažovateľky   namierené proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej vyhodnotil ako nedôvodné. Zo skutočností uvedených   sťažovateľkou   v spornej   časti   jej   podania   z 29.   augusta   2012   totiž podľa krajského   súdu „nevyplýva...,   že   by   navrhovateľka   okrem   návrhu,   smerujúceho voči odporcovi   za   nerovnaké   zaobchádzanie   a diskrimináciu   na   pracovisku,   sa   zároveň domáhala i vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Totiž opísanie skutkového stavu v súvislosti s nerovnakým zaobchádzaním a diskrimináciou, tak ako ho navrhovateľka v návrhu opisovala bolo zo strany zamestnávateľa mizivé, keď na jej žiadosti a žiadosti o pomoc, neskôr i sťažnosti vedenie bývalého zamestnávateľa nereagovalo vôbec, pričom   následne,   tak   ako   navrhovateľka   opisuje   k 30.6.2012   bola   prepustená   z dôvodu prebytočnosti. Na základe navrhovateľkou opísaných skutočností následne v ďalšej časti návrhu navrhovateľka uviedla, že odporca primerane neriešil problém správania sa vedúcej zamestnankyne ⬛⬛⬛⬛ voči   navrhovateľke,   ako   podriadenej a preto navrhovateľka podáva žalobu v zmysle zákona č. 365 z roku 2004, t. j. v zmysle antidiskriminačného zákona.“.

Krajský   súd   poukázal   na   obsah   podania   z 19.   septembra   2012   doručeného   súdu 21. septembra 2012, ktorým sťažovateľka „jasne, zrozumiteľne označila návrh, ako žalobu za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku a jasne a zrozumiteľne upravila petit, ktorým žiadala, aby odporca bola zaviazaný zaslať na jej osobnú e-mailovú adresu, ako aj na vnútropodnikovej sieti, ospravedlnenie... za neprimerané... nemorálne správanie sa vedúcej zamestnankyne voči jej osobe, ako aj za osočovanie jej mena pre ostatnými kolegami odporcu, pričom zároveň žiadala vydať rozsudok a to zaviazať žalovanú stranu zaplatiť navrhovateľke 10 000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania“. Súčasne krajský súd uviedol, že sťažovateľka „až písomným podaním   zo   dňa   14.11.2012,   ktorý   bol   súdu   prvého   stupňa   doručený   7.12.2012 prostredníctvom   jej   novozvoleného   právneho   zástupcu...,   sa   prvý   krát   domáhala a v podstate rozšírila svoj pôvodný žalobný návrh o jeho ďalší petit, a to, že právny úkon, na základe ktorého malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou je neplatný... Ak teda navrhovateľka svoje právo v súvislosti s vyššie uvedeným rozšíreným petitom si uplatnila na súde až podaním zo dňa 14.11.2012, doručený dňa 7.12.2012, tento nárok bol uplatnený až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty...“.

Krajský   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodné   aj   odvolacie   námietky   sťažovateľky voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   s poukazom   vlastné   podanie doručené   okresnému   súdu   31.   augusta   2012   konštatuje,   že   v žalovaných   konaniach pred okresným súdom i krajským súdom „spornou otázkou bolo, či obsahom tohto podania došlo k uplatneniu nároku nielen z diskriminačného konania, ale aj z nárokov z neplatnosti skončenia   pracovného   pomeru“.   Podľa   jej   názoru   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves «aplikoval ust. § 43 ods. 1, 2 O. s. p. a správne vyzval sťažovateľku, aby v uvedenej lehote svoje podanie doplnila a to tak, aby bolo v súlade s ust. § 79 ods. 1 O. s. p. Z obsahu vyššie uvedených zákonných ustanovení... však nevyplýva, že:

1. žalobca má len „jednu“ možnosť na úpravu nezrozumiteľného žalobného návrhu

2. žalobca má povinnosť celý nárok upraviť len jediným podaním.».

Podľa   sťažovateľky „z   odôvodnenia   Krajského   súdu   je   dôvodné   predpokladať, že ak by sťažovateľka vo svojom podaní zo dňa 19. 9. 2012 uviedla aj nárok týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, súd by považoval 2 mesačnú prekluzívnu lehotu za dodržanú... Ďalej pripomíname, že z procesného hľadiska bola pripustená zmena petitu až na pojednávaní dňa 24. 4. 2013... a preto máme za to, že až do tohto momentu bol súd viazaný pôvodným žalobným návrhom z 29. 8. 2012. Sťažovateľke taktiež nie je známe, akou právnou normou sa riadil Okresný súd, ako aj Krajský súd pri vyslovení právnej domnienky,   že   Sťažovateľka   svojím   podaním   z 19.   9.   2012   vyčerpala   možnosť   nápravy vadného podania. Týmto postupom podľa nášho názoru súd svojím extenzívnym výkladom prekročil rozsah aplikácie ust. § 79 ods. 1 O. s. p. a § 43 ods. 1, 2 O. s. p. a týmto postupom bolo zabránené sťažovateľke domôcť sa svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu... V prípade, ak mal súd pochybnosti o prejavenej vôli žalobkyne, Okresný súd Bratislava II., tak ako aj Krajský súd v Bratislave mal možnosť tento rozpor odstrániť v rámci   dokazovania,   napr.   výsluchom   sťažovateľky.   Namiesto   kvalifikovane   položených otázok   o jej   skutočne   prejavenej   vôli   v jej   prvom   žalobnom   návrhu,   Okresný   súd, ako aj Krajský   súd   bez ďalšieho   dokazovania   si   osvojil   tvrdenia   protistrany.   Týmto postupom bola podľa nášho názoru porušená jedna zo základných zásad civilného procesu, ako   zložky   práva   na   súdnu   a inú   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   zásada bezprostrednosti, ústnosti a priamosti.“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť   prijal   na ďalšie   konanie a rozhodol vo veci samej nálezom takto:

„-   Ústavný súd konštatuje, že postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   50C/23/2013   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/404/213 a 6Co/405/2013 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa – Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

- Čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 50C/23/2013 zo dňa 24. 4. 2013 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/404/2013 a 6Co/405/2013 zo 16. 6. 2014, zrušuje a vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

-   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy   konania pred Ústavným súdom SR vo výške 340,89 EUR, ktoré pozostávajú z 2 úkonov právnej pomoci po 134,- EUR (prevzatie a príprava, podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál po 8,04 EUR, 20% DPH.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 17. októbra 2014 doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť o fotokópie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, na ktorých je vyznačený dátum nadobudnutia ich právoplatnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie. Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

1.   K časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   označeného   základného   práva sťažovateľky   a jej   práva   zaručeného   dohovorom   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   50   C   23/2013   ústavný   súd   uvádza,   že   išlo   o procesný   postup prvostupňového súdu zavŕšený meritórnym rozhodnutím o časti predmetu konania, a preto mala sťažovateľka podľa § 201 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 2 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním   ako   riadnym   opravným   prostriedkom.   Uvedenú   možnosť   aj   využila, a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (krajský súd v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených námietkach   porušenia   označeného   základného   práva   a   práva   zaručeného   dohovorom. Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť v   časti   namietajúcej   porušenie   sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 23/2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

2. Pokiaľ ide o sťažovateľkou atakovaný postup krajského súdu ako súdu odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 404/2013, 6 Co 405/2013, ústavný súd v prvom rade odkazuje   na   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorá   tvrdí,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

Citované   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preukazujú,   že   jednoznačná a nezameniteľná identifikácia zásahu porušujúceho základné práva a slobody sťažovateľa je neodpustiteľnou obsahovou náležitosťou sťažnostného petitu, ktorým je potom ústavný súd viazaný.   Zároveň   z týchto   ustanovení   vyplýva,   že   zásahom   môže   byť   právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľka neoznačila ako zásah porušujúci jej základné právo   na   súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   právoplatný   rozsudok krajského súdu, ale jeho postup (teda „iný zásah“) v konaní, ktoré bolo potvrdzujúcim odvolacím   rozsudkom   zavŕšené.   Keďže   postup   orgánu   verejnej   moci   porušujúceho podľa názoru sťažovateľky jej základné práva a slobody nemožno z hľadiska systematiky zákona o ústavnom súde stotožňovať s právoplatným rozhodnutím, zameral sa ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   na   konanie   (postup)   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho, ktoré predchádzalo vydaniu meritórneho rozsudku. Z tohto uhla pohľadu bolo potrebné skúmať aj dôvody sťažnosti.

Sťažnostné dôvody vo väzbe na návrh na rozhodnutie vo veci samej vymedzujúci pre ústavný   súd   záväzným   spôsobom   zásah,   ktorým   podľa   sťažovateľky   malo   dôjsť k porušeniu jej označených práv, možno rozdeliť do dvoch skupín.

2.1   Prvá,   čo   sa   týka   kvantity   rozsiahlejšia   skupina   sťažnostných   dôvodov,   sa koncentruje   na kritiku   právneho   posúdenia   postupu   okresného   súdu   krajským   súdom v rámci konania o odvolaní sťažovateľky.

Sťažovateľka najprv tvrdí, že krajský súd vychádzal z názoru, podľa ktorého „svojím podaním z 19. 9. 2012 vyčerpala možnosť nápravy vadného podania“. Takto krajský súd neprípustne „prekročil rozsah aplikácie ust. § 79 ods. 1 O. s. p. a § 43 ods. 1, 2 O. s. p. a týmto   postupom   bolo   zabránené   sťažovateľke   domôcť   sa   svojho   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu...“.   Následne   sťažovateľka   namieta,   že „z procesného hľadiska bola pripustená zmena petitu až na pojednávaní dňa 24. 4. 2013... a preto máme za to, že až do tohto momentu bol súd viazaný pôvodným žalobným návrhom z 29. 8. 2012“, a   že „z   odôvodnenia   Krajského   súdu   je   dôvodné   predpokladať,   že ak by   sťažovateľka vo svojom podaní zo dňa 19. 9. 2012 uviedla aj nárok týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, súd by považoval 2 mesačnú prekluzívnu lehotu za dodržanú“.

Tieto dôvody však svojou obsahovou podstatou neatakujú postup krajského súdu ako súdu   odvolacieho.   Vychádzajú   totiž   zo   skutkových   okolností,   ktoré   nastali   počas prvostupňovej   fázy   konania,   a ich   právne   posúdenie   bolo   primárne   výsledkom   postupu okresného súdu. Krajský súd ako súd odvolací už tento postup neopakoval, ale zameral sa len na jeho právne vyhodnotenie vo svetle odvolacích námietok. Predmetná prvá skupina sťažnostných dôvodov tak podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá spochybniť postup krajského súdu, ktorý sťažovateľka kvalifikovala v sťažnostnom petite ako ústavne vadný.

2.2 Druhá skupina námietok je tvorená v podstate iba jedným dôvodom. Sťažovateľka navrhuje, že ak mal krajský súd pochybnosti o obsahu jej vôle prejavenej v podaniach týkajúcich sa veci samej, „mal možnosť tento rozpor odstrániť v rámci dokazovania, napr. výsluchom sťažovateľky“.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   vyhodnotil   obsah   procesných   podaní sťažovateľky   (žaloba   doručená   okresnému   súdu   31.   augusta   2012,   podanie   doručené okresnému súdu 21. septembra 2012 a 7. decembra 2012). Nejasné bolo zjavne iba prvé podanie,   ktoré   na   výzvu   okresného   súdu   sťažovateľka   doplnila   tak,   že bez akýchkoľvek pochybností   skoncipovala   petit   podľa   antidiskriminačného   zákona,   nie   podľa   §   77 Zákonníka práce. Zrozumiteľne teda okresnému súdu určila predmet konania a za to je v civilnom sporovom konaní procesne zodpovedná výlučne ona. Následnú zmenu predmetu konania spôsobom, ktorý materiálne znamenal uplatnenie nového nároku, súdy pripustili, obsah tohto procesného úkonu však boli povinné posúdiť hmotnoprávne a podľa toho o ňom rozhodnúť. Hmotnoprávne posúdenie bezpochyby zahŕňa aj skúmanie eventuálnej preklúzie uplatneného práva, na ktorú musí konajúci súd prihliadať ex offo. Žiadne dokazovanie, ako to navrhuje sťažovateľka, by nemalo potenciál zvrátiť zamietnutie jej žaloby v časti o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pretože z podkladov, ktoré mal k dispozícii už okresný   súd,   vyplývali   objektívne   časové   súvislosti   (doručenie   zmeny   žalobného   petitu 7. decembra 2012, teda zjavne po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty) nespochybniteľné výsluchom svedka.

Sťažovateľkin druhý okruh námietok preto vyhodnotil ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní jej sťažnosti ako nedôvodný.

2.3   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil z obsahu sťažnosti ani z jej príloh žiadne signály zakladajúce odôvodnenosť úvah o vyslovení porušenia sťažovateľkou označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, odmietol sťažnosť v časti atakujúcej postup krajského súdu v konaní o odvolaní ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   ako   celok,   bolo   už   bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie rozsudku okresného súdu i rozsudku krajského súdu a na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015