znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 576/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., N., zastúpeného spoločnosťou M. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. K. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1Sžr /26/2012 z 19. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. J. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/26/2012 z 19. februára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Dňa 21. 3. 2013 mi bolo doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd“ alebo „NS“) so sp. zn. 1 Sžr/26/2013 zo dňa 19. 2. 2013 (ďalej len „Rozhodnutie“), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 3. 2013...

Ing.   V.   C.   ako   pôvodná   vlastníčka Nehnuteľností,   uzatvorila dňa 17. 1. 1977   ako predávajúca so S., podnikom S. T. (ďalej len „S.“) ako kupujúcim kúpnu zmluvu o predaji Nehnuteľností za vtedy znalcom určenú cenu (ďalej len „Kúpna zmluva“). Ako uvádzame vyššie,   sťažovateľ   nadobudol   Nehnuteľnosti   od   právneho   nástupcu   S.   v   podiele   1/2   a následne aj od spolukupujúceho v podiele ½ na základe vyššie uvedených kúpnych zmlúv po dni účinnosti Reštitučného zákona, t. j. po 24. 6. 1991. Ak by sa teda na Nehnuteľnosti vzťahoval Reštitučný zákon, skutočne by bolo možné takéto nadobudnutie Nehnuteľností sťažovateľom považovať za neplatné. Nižšie však uvádzame dôvody, pre ktoré nie je možné na Nehnuteľnosti aplikovať Reštitučný zákon...

Máme za to, že tvrdenia Ing. V. C., že zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok neboli preukázané a správne vyhodnotené rozhodujúcimi orgánmi verejnej moci a takéto tvrdenie nie je dostačujúce na to, aby jej bol ako oprávnenej osobe priznaný reštitučný nárok. Už zo samotnej Kúpnej zmluvy, kde kúpna cena za Nehnuteľnosti pri   prevode   na   štátnu   organizáciu   v   roku   1977   bola   stanovená   nezávislým   znaleckým posudkom   vo   výške   bežnej   ceny   za   nehnuteľnosť   v   čase   prevodu,   je zrejmé,   že   žiadne nevýhodné podmienky v zmluve v neprospech predávajúcej vynútené neboli. Je všeobecne známe, že v období pred rokom 1989 dochádzalo k nútenému odňatiu vlastníckeho práva niektorým osobám, avšak neznamená to, že to tak bolo v každom jednom prípade. Taktiež máme za to, že účelom Reštitučného zákona je naprávať krivdy a nie spôsobovať ďalšie krivdy oprávneným aktuálnym vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Máme za to, že Kúpna zmluva   bola   mienená   a   uzatvorená   slobodne   a   vážne,   vlastnícke   právo   bolo   riadne prevedené   od   vlastníka   -   predávajúceho   na   kupujúceho   a   v   súlade   s platnou   právnou úpravou   takáto   zmluva   bola   a   je   platná   i   účinná.   Z   rozhodovacej   praxe   pozemkových úradov vyplýva, že takéto kúpne zmluvy (kde cena korešponduje znalcom určenej cene) sa bežne akceptujú ako platné a nespĺňajú kritérium podľa § 6 ods. 1 písm. k) Reštitučného zákona. Z vyššie uvedeného je podľa nášho názoru možné konštatovať, že Kúpna zmluva je platná,   a   preto   nemôže   spĺňať   podmienku   v   ustanovení   § 6 ods. 1 písm. k)   Reštitučného zákona, čo zároveň vylučuje oprávnenosť Ing. V. C. na reštitučný nárok v zmysle § 4 ods. 1 Reštitučného zákona...

b)   Rozhodnutie   sa   netýka   žiadnej   z   nehnuteľnosti   uvedených   v   §   1   ods.   1 Reštitučného zákona...

Nehnuteľnosti boli už v čase prevodu na štátnu organizáciu v roku 1977 klasickým rodinným domom s dvorom, záhradou a príslušenstvom, už pred týmto prevodom neboli využívané na poľnohospodárske účely.   Nehnuteľnosti nespĺňali v roku 1977,   ale najmä k 24. 6.   1991   a   ku   dňu   nadobudnutia   právoplatnosti   Rozhodnutia   podmienku   podľa § 1 ods. 1 písm. a) Reštitučného zákona - neboli zaradené do poľnohospodárskeho pôdneho fondu resp. lesného pôdneho fondu, nemožno ich považovať ani za nehnuteľnosti vydávané podľa   §   1   ods.   1   písm.   c)   a   d).   Reštitučnému   nároku   bolo   vyhovené   z   toho   dôvodu, že napadnutý orgán verejnej moci potvrdil závery Krajského súdu v Nitre a Obvodného pozemkového úradu v N., že Nehnuteľnosti sú nehnuteľnosťami v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) Reštitučného zákona, a to bez ohľadu na to, že v priebehu konaní boli vypracované viaceré znalecké posudky, ktoré potvrdili, že šlo o zástavbu v intraviláne, kde primárnym účelom bolo v roku 1977 využívanie rodinného domu s dvorom a hospodárskymi objektmi pre účely zriadenia   stavebného   dvora   a   v   roku   1991   sa   na   pozemkoch   nachádzali   stavby   - administratívna budova, dielňa - sklad a nedokončená (rozostavaná) hala. Samotný subjekt, ktorý   predmetné   nehnuteľnosti   v   roku   1977   nadobudol,   sa   ani   len   okrajovo   nevenoval poľnohospodárskej činnosti, v uvedených nehnuteľnostiach bol vytvorený stavebno-výrobný dvor, na ktorom sa realizovali predmety činnosti vtedajšieho vlastníka...

c) Nezákonnosť, neurčitosť a nevykonateľnosť Rozhodnutia Ak by sa však aj Nehnuteľnosti mohli považovať za „obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov“ a toto by bolo v priebehu konania riadne preukázané, na tomto mieste musíme poukázať na to, že Rozhodnutie sa týka v zmysle jeho výrokovej časti výlučne pozemkov charakterizovaných v Pozemkovej knihe ako „PK vl. 555, parcela č. 310, druh pozemku dom o výmere 914 m2 a parcela č. 311, druh pozemku lúka o výmere 1924 m2.“ Takto uvádzaná identifikácia pozemkov je nedostatočná a nevychádza z aktuálneho   stavu   zápisov   v   katastri   nehnuteľností,   kde   je   v   súčasnej   dobe   na   Liste vlastníctva   č.   214   pre   k.   ú.   Zbehy   zapísaný   (i)   pozemok   -   parcela   registra   „C“ s parc. č. 310/3 o výmere 1650 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, spôsob využitia   -   pozemok,   na   ktorom   je   postavená   budova   bez   označenia   súpisným   číslom a umiestnená v extraviláne, (ii) pozemok - parcela registra „C“ s parc. č. 310/4 o výmere 1187 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, spôsob využitia - pozemok, na ktorom je postavená bytová budova označená súpisným číslom, umiestnená v intraviláne a (iii) stavba - dom so súpisným číslom 71 postavený na pozemku s parc. č. 310/4, druh stavby rodinný dom.

Ak by sme prijali argumentáciu orgánu verejnej moci, voči ktorému táto sťažnosť smeruje,   a   prijali   tvrdenie,   že   ide   o   obytné   a   hospodárske   budovy   a   stavby   slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných   pozemkov,   Rozhodnutie   by   vo   svojej   výrokovej   časti   muselo   obsahovať identifikáciu takýchto stavieb a nimi zastavaných pozemkov. Rozhodnutie však obsahuje výlučne   identifikáciu   pozemkov   bez   akejkoľvek súvislosti   so stavbami   prípadne na nich stojacimi.   Z   tohto   dôvodu   máme   za   to,   že   Rozhodnutie   sa   netýka   nehnuteľností   podľa § 1 ods. 1 písm. b) Reštitučného zákona...»

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľa Ing. J. D. podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl.   11 Listiny základných práv a slobôd a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných   práv   a   slobôd   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Sžr/26/2012 zo dňa 19. 2. 2013, ktorým potvrdil Rozsudok Krajského súdu v Nitre so sp. zn. 19   Sp/31/2011-54   zo   dňa   25.   11.   2011,   ktorým   potvrdil   Rozhodnutie   Obvodného pozemkového   úradu   v   Nitre,   so   sp.   zn.   2011/00051-769/92-R-IV   zo   dňa   23.   5.   2011, porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžr/26/2012 zo dňa 19. 2. 2013 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi Ing. J. D. uhradiť trovy konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k   súdu.   K   nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr/26/2012 z 19. februára 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 19 Sp/31/2011-54 z 25. novembra 2011, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie aj napriek tomu, že nebol naplnený žiaden dôvod, pre ktorý bolo možné vydať nehnuteľnosti podľa zákona   č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), rozhodnutie sa   netýka   žiadnej   z nehnuteľností   uvedených   v § 1 ods.   1 zákona o pôde a sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu za nezákonný, neurčitý a nevykonateľný.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžr/26/2012 z 19. februára 2013 dospel k týmto právnym záverom:

«... 46. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd zdôrazniť tú procesnú skutočnosť, že   odvolanie   podal   iba   navrhovateľ   1/,   ktorý   sa   stal   účastníkom   reštitučného   konania v zmysle Správneho poriadku z titulu osoby užívajúcej nehnuteľnosti, voči ktorým smerovala žiadosť zúčastnenej osoby, tzn. že nie je ani žiadateľom v zmysle § 4 ani povinnou osobou podľa § 5 zák. č. 229/1991 Zb.

Z   pripojeného   administratívneho   spisu   je   nepochybné,   že   navrhovateľ   1/   chcel nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným na Správe katastra v N. na LV č. 214 od predchodcu povinnej osoby – S. T. dňa 30. 10. 1991, tzn. po účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. (ktorá je 24. 06. 1991).

47.   Z   takto   vymedzeného   svojho   procesného   oprávnenia   mohol   navrhovateľ   1/ v prebiehajúcom reštitučnom konaní najmä namietať, resp. brániť svoje vlastnícke právo. Avšak   Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súdny   orgán   svojim   rozsudkom sp. zn. 24 S 207/95   z   30.   11.   1995   (viď   bod   č.   5)   zrušil   pôvodné   rozhodnutie   odporcu č. 769/92-R-L z 22. 05. 1995 a vrátil ho odporcovi na ďalšie konanie, pričom vyslovil, že zmluva, ktorou previedol S. ako povinná osoba nehnuteľnosti do vlastníctva fyzických osôb je v rozpore s ustanovením § 5 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. a je absolútne neplatná. V odôvodnení Krajský súd v Bratislave konajúci pod vedením predsedníčky senátu JUDr. B. na strane 3 najmä uviedol, že:

„Predovšetkým je potrebné uviesť, že Ing. J. D., je síce účastníkom konania (§ 250m ods. 3, § 247 ods. 1 s použitím § 250i ods. 2 O. s. p), avšak statusu povinnej osoby v zmysle ustanovenia   §   5   zák.   č.   229/1991   Zb.   prináleží   odporcovi   4/   [tzn. S.   T.,   zastúpený likvidátorom P. P., T. - poznámka Najvyššieho súdu], pretože do účinnosti zákona o pôde, to značí do 24. júna 1991, nehnuteľnosti boli v jeho vlastníctve i držbe, pokiaľ ide o zmluvu, ktorou   previedol   vlastníctvo   k   dotknutým   nehnuteľnostiam   na   navrhovateľa (zo dňa 30. 10. 1991), táto je v rozpore s ust § 5 ods. 3 zákona o pôde a je absolútne neplatná.“

48. Na základe uvedeného sa Najvyššiemu súdu javí ako opodstatnené, že na iné námietky,   tzn.   vrátane   námietok   popierajúcich   meritum   samotnej   žiadosti   alebo   výšky vyporiadania   sa   oprávnenej   a   povinnej   osoby,   nemá   navrhovateľ   dostatočnú   aktívnu legitimáciu. Napriek tejto skutočnosti a za účelom naplnenia poslania občianskeho súdneho konania (§ 1 až 3 O. s. p.) sa zaoberal čiastočne aj s nimi...

Navyše Najvyšší súd nemá dôvod sa odkloniť od historických faktov prezentovaných krajským súdom, ako aj jeho odkazom na odbornú literatúru, podľa ktorej je možné pojem poľnohospodárska usadlosť vymedziť ako „je súbor pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu (napr. maštale), stavieb na uskladnenie (senníky, sušiarne) a stavby na bývanie majiteľa (vlastníka) prípadne na bývanie pomocníkov (čeľade).“...

51. Obdobne úvahy navrhovateľa 1/ týkajúce sa otázky, či odňaté pozemky tvoria poľnohospodársky   pôdny   fond   alebo   do   neho   patrí,   musel   Najvyšší   súd   odmietnuť   ako nedôvodné.   Zo   zisteného   skutkového   stavu   je   nepochybné,   že   prevažujúcim   účelom dotknutých nehnuteľností bolo vytvoriť materiálno-technické predpoklady pre prebiehajúcu poľnohospodársku výrobu. Pre samotné reštitučné konanie je potom celkom irelevantné, že samotný reštitučný dôvod vznikol až v roku 1977, kedy mala uvedená poľnohospodárska činnosť ustať, lebo v minulosti prebiehajúca činnosť uvedené nehnuteľnosti jednoznačne priradila v zmysle zák. č. 53/1966 Zb. (viď bod č. 26) do poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Rovnako pre posudzovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu je celkom irelevantná tá skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v intraviláne obce Zbehy. Zákonodarca s uvedenou skutočnosťou žiadne významné následky pre reštitučné konania nespája.

52. K požiadavke navrhovateľa 1/, či v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 116/2006 z 08. 11. 2007 (tzn. ustáliť, aké stavby   existovali   na   pozemku   v   čase   prevodu   vlastníctva,   k   akým   zmenám   na   týchto stavbách,   prípadne   aj   na   zastavanej   ploche   došlo   do   dňa   účinnosti   zákona,   t.   j. do 21. 06. 1991 a či tieto zmeny spĺňali kritéria prekážok uvedených v § 11 ods. 1 písm. f) a ods.   4   zák.   č.   229/1991   Zb.),   Najvyšší   súd   odkazuje   na   nižšie   citovaný   rozsah   textu uvedeného na str. 5 rozsudku s tým, že nenadobudol presvedčenie, že by túto podstatnú otázku mal odporca (resp. konajúci súd) riešiť za súčinnosti stavebného úradu a znalca z príslušného odboru (súd cituje).

„znenie   §11   ods.   1   písm.   j)   jednoznačne   a   zrozumiteľne   za   prekážku   vydania nehnuteľnosti   označuje   existenciu   telovýchovných   a   športových   zariadení.   Za   takéto, sledujúc verejný záujem na ich zachovaní, je možné považovať teda len tie, v ktorých bolo možné športové činnosti alebo telesnú výchovu ku dňu účinnosti zákona aktívne prevádzať, t. j. v ktorých sa realizoval záujem verejnosti.

Odpredaj predmetných nehnuteľností, ako vyplýva z ocenenia vyhotoveného znalcom F. N. dňa 16. 2. 1977, bol však za účelom zriadenia stavebného dvora podniku S. T.. Taktiež podľa znaleckého posudku Ing. J. D. č. 68 - 230/91, ktorého podkladom bola ohliadka a zameranie nehnuteľností vykonané dňa 28. 9. 1991 za prítomnosti zástupcu vlastníka S., slúžil nehnuteľnosti ako administratívna budova podniku a dielne. Uvedené podklady teda nepreukazujú, že na pozemku sú alebo holi športové alebo telovýchovné zariadenia, ale ide o zariadenia, ktoré malo slúžiť technickej prevádzke organizácie.“

53. Na základe citácie relevantného textu nemôže Najvyšší súd potvrdiť domnienku tvrdenú navrhovateľom 1/, že odporca ani krajský súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil i jeho rozsudkom.

54.   Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností, po vyhodnotení   námietok   žalobcu   a   stanoviska   žalovaného,   ako   aj   s   prihliadnutím na závery obsiahnuté   v   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   najmä   už   v   citovanom rozsudku 5 Sž-o-KS 116/2006 z 08. 11. 2007, ako aj uznesenia sp. zn. 1 Sžr 142/2011 zo 14. 08. 2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil   (napríklad   zásadná   zmena   právneho   prostredia,   zistenie   odlišného   skutkového stavu   alebo   prijatie   protichodného   zjednocovacieho   stanoviska),   s   osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. 1 a 3 O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku...»

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   jednotlivými podmienkami na uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona o pôde.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Preskúmavané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   v súlade   s garanciami   základných práv   a slobôd vyplývajúcich   z čl. 46   ods.   1   ústavy, čl.   36   ods.   1   listiny   a čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vo   veci   hmotného   občianskeho   práva rozhoduje všeobecný súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania, odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho   súdu)   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013