znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 576/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom   PhDr.   Mgr.   P.   R.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/169/2012 z 26. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa   svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co/169/2012 z 26. júla 2012 (ďalej aj napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 190/2010, v ktorom vystupovala sťažovateľka ako navrhovateľka,   rozsudkom   zo   16.   mája   2011   zaviazal   odporcu   na   zaplatenie   zmluvnej pokuty v sume 2 000 €, pretože porušil „zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu z dohody o zmluvnej pokute z 18. 2. 2010“.

Následne rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co/273/2011 z 27. októbra 2011 bol rozsudok okresného súdu zrušený z dôvodu, „že zmluvná pokuta predpokladá existenciu hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého má slúžiť, a že k záveru o povinnosti odporcu zaplatiť zmluvnú pokutu je možné dospieť len v tom prípade, ak je jednoznačne preukázané, že   medzi   účastníkmi   konania   bola   uzavretá   zmluva   o   sprostredkovaní.   V   prípade neexistencie zmluvy o sprostredkovaní medzi sťažovateľom a odporcom neexistuje podľa označeného rozhodnutia odvolacieho súdu hlavný dlh, a teda nie je možné sťažovateľovi priznať nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd «s prihliadnutím na ustanovenie § 226 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   návrh sťažovateľa rozsudkom č. k. 13 C 190/2012-113 z 13. 2. 2012 zamietol z dôvodu, že keďže sťažovateľ   a   odporca   nemali   uzatvorenú   sprostredkovateľskú   zmluvu,   čo   obaja   zhodne tvrdili, sťažovateľ nepreukázal existenciu hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého zmluvná pokuta mala slúžiť. Otázkou, či je hlavný dlh obsiahnutý či založený v inom právnom úkone ako sprostredkovateľskej zmluve, sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal.

Po   odvolaní   sťažovateľa   bolo   vyššie   označené   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012 potvrdené,   hoci   odvolací   súd   konštatoval,   podľa   nášho   názoru   po   tom,   čo   sťažovateľ jednoznačne   preukázal   existenciu   hlavného   dlhu   na   základe   nepomenovanej   zmluvy uzavretej medzi   sťažovateľom a   odporcom,   že nebola   podstatná tá   skutočnosť,   čo   bolo hlavným záväzkom, t. j. sprostredkovateľská zmluva alebo nepomenovaná zmluva (obsah ktorej vyplýva zo zápisu z obhliadky nehnuteľnosti a dohode o zmluvnej pokute z 18. 2. 2010).   Podstatným   bol   podľa   odvolacieho   súdu   to,   že   sťažovateľ   nemohol   splniť   svoj záväzok   voči   odporcovi,   ktorý   záväzok   odvolací   súd   navyše   ani   priamo   a   výslovne nešpecifikoval, a teda, že plnenie (žiadnym spôsobom neidentifikované) sa stalo nemožným, v dôsledku čoho povinnosť odporcu zaplatiť zmluvnú pokutu sťažovateľovi zanikla. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012... zmenil svoj právny názor, ktorý predtým vyslovil vo svojom rozsudku č. k. 16 Co/273/2011-98 z 27. 10. 2011...

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C 190/2012-113 z 13. 2. 2012 ako aj z obsahu zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Zvolen z 13. 2. 2012 je zrejmé,   že   sa   súd   prvého   stupňa,   nezaoberal   inými   otázkami   ako   otázkou   existencie sprostredkovateľskej   zmluvy   medzi   sťažovateľom   a   odporcom   (napríklad   otázkou,   či existoval hlavný záväzok odporcu z iného dôvodu a titulu ako sprostredkovateľská zmluva alebo čo bolo obsahom povinnosti sťažovateľa voči odporcovi z hlavného záväzku). Súd prvého stupňa bol povinný aj podľa odôvodnenia označeného svojho druhého rozhodnutia osvojiť si právny názor odvolacieho súdu vyslovený v Rozsudku 1/, a preto v rozpore s jeho prvým   rozhodnutím   v   danej   veci   „mu   neostávalo   nič   iné,   len   návrh   navrhovateľa   ako nedôvodný zamietnuť“.

Následne však odvolací súd svoj právny názor o neexistencii hlavného dlhu, ktorý právny názor bol jediný relevantný dôvod pre zamietnutie návrhu druhým rozsudkom súdu prvého stupňa, zásadne zmenil, keďže výslovne pripustil existenciu hlavného dlhu, a to v podobe nepomenovanej zmluvy medzi sťažovateľom a odporcom. Na rozdiel od Rozsudku 1/ však odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nezrušil a vec mu nevrátil na ďalšie konanie   za.   účelom   dokazovania   o   tom,   čo   bolo   obsahom   povinnosti   sťažovateľa   voči odporcovi   na   základe   nepomenovanej zmluvy vymedzujúcej hlavný   dlh   a   či   v dôsledku zániku sprostredkovateľskej zmluvy s pánom M. mohlo dôjsť k nemožnosti p menia podľa tejto nepomenovanej zmluvy, ale vo veci sám rozhodol Rozsudkom II, navyše v rozpore so svojím právnym názorom vyjadreným v Rozsudku 1/. Pritom odpovede na vyššie označené otázky,   t.   j.   čo   bolo   obsahom   povinností   sťažovateľa   voči   Odporcovi   na základe nepomenovanej   zmluvy   vymedzujúcej   hlavný   dlh   a   či   v   dôsledku   zániku sprostredkovateľskej zmluvy s pánom M. mohlo dôjsť k nemožnosti plnenia podľa tejto nepomenovanej zmluvy, boli a sú na základe odôvodnenia Rozsudku 2/ zásadného právneho významu   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   napriek   tomu   o   nich   neprebiehalo   žiadne dokazovanie ani na súde prvého stupňa a ani na odvolacom súde, hoci vo veci boli vydané štyri rozsudky.

Odvolací súd teda Rozsudkom 1/ nariadil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie za účelom,   či   existovala   sprostredkovateľská   zmluva   medzi   sťažovateľom   a   Odporcom, pretože podľa neho, ak neexistovala, neexistoval ani hlavný dlh. Keďže súd prvého stupňa po doplnení dokazovania zistil, že takáto sprostredkovateľská zmluva neexistovala, návrh sťažovateľa zamietol,   pričom sa už nezaoberal žiadnou inou otázkou,   teda ani otázkou možnosti   či   nemožností   plnenia   zo   strany   sťažovateľa   voči   Odporcovi.   Následne   však odvolací súd Rozsudkom 2/ konštatuje opak, a to, že hlavný dlh tu existoval, avšak návrh sťažovateľa zamietol z dôvodu, ktorý predtým nikdy nebol predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa, čím došlo k porušeniu jednej z najdôležitejších zásad práva na súdnu ochranu. Takýmto svojím postupom Krajsky súd... odňal sťažovateľovi možnosť, aby o jeho právach a právom chránených záujmoch spravodlivo rozhodli dve nestranné a nezávislé súdne   inštancie,   resp.   aby   súdne   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   ich   odôvodnenie preskúmal odvolací súd.

Tým,   že   Krajský   súd...   postupoval   vyššie   uvedeným   spôsobom,   konal   akoby   súd prvého stupňa, avšak s podstatným rozdielom jednoznačne znevýhodňujúcim sťažovateľa z dôvodu, že proti rozsudku 2/ nie je možné podať odvolanie, t. j. preskúmať ho v riadnom dvojinštančnom   súdnom   konaní,   čím   došlo   k   odopretiu   sťažovateľovi   práva   na   prístup k súdu a práva na súdnu ochranu.».

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti K. s. r. o... domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti K. s. r. o... vo výške 237,41 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta PhDr. Mgr. P. R...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny,   založený   na   nesprávne   a   nedostatočne   posúdených   dôkazoch   a   porušujúci dvojinštančnosť   konania, čím   podľa   jej   názoru   došlo   k porušeniu   jej označených   práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   zo   spisu   a   vyjadrení   účastníkov   zistil,   že   v   zrušujúcom   uznesení krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co/273/2011   z   27.   októbra   2011,   ktoré   predchádzalo napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   tento   vyslovil   právny   názor,   že   bude   úlohou okresného   súdu   doplniť   dokazovanie   v   tom   smere,   či   medzi   účastníkmi   bola   uzavretá zmluva   o   sprostredkovaní   kúpy   nehnuteľnosti,   a   takisto   posúdiť,   či   došlo   k   porušeniu zmluvnej   povinnosti   zo   strany   odporcu   a   tiež   k   zániku   sprostredkovateľskej   zmluvy uzavretej medzi vlastníkom bytu (p. M.) a sťažovateľkou v dôsledku odstúpenia od zmluvy vlastníkom bytu.

Okresný súd následne druhým rozsudkom sp. zn. 13 C/190/2010 z 13. februára 2012 svoje   závery   oprel   tiež   o   skutočnosť,   že „medzi   účastníkmi   konania   nebola   uzavretá sprostredkovateľská   zmluva“ na   kúpu predmetného   bytu,   a   keďže   sťažovateľke sa nepodarilo   v   konaní   preukázať   existenciu   hlavného   dlhu,   na   zabezpečenie   ktorého zmluvná pokuta mala slúžiť, okresnému súdu neostávalo nič iné, len návrh navrhovateľa ako   nedôvodný   zamietnuť.   Okresný   súd   vec   právne   posúdil   podľa   §   544   ods.   1   a   2 Občianskeho zákonníka.

Proti rozhodnutiu okresného súdu   podala sťažovateľka 18. apríla 2012 odvolanie (č. l. 117 až 123), v ktorom okrem iného tvrdila, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože všeobecné súdy nespochybnili existenciu hlavného dlhu, ktorý vyplýva zo zápisu z ohliadky nehnuteľností a podľa nej právny vzťah medzi   ňou   a   odporcom   nepochybne   vznikol   a   je   založený   na   základe   nepomenovanej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku na strane 3 a 4 vzhľadom na jednoznačné závery okresného súdu nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie v tom smere, ako to vyžadoval vo svojom zrušujúcom uznesení, pretože vychádzal z predchádzajúcich vyjadrení účastníkov konania.

Ako jeden z rozhodujúcich dôvodov poukázal krajský súd na to, že «v súdenej veci nebola podstatná skutočnosť, čo bolo hlavným záväzkom, teda či hlavným záväzkom bola sprostredkovateľská zmluva medzi účastníkmi konania alebo iná nepomenovaná zmluva 51 OZ) „o vyvíjaní činnosti smerujúcej k tomu, aby klient mal príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode   vlastníctva   k nehnuteľnosti“,   čo   vo   svojom   konečnom   dôsledku   je   tiež sprostredkovateľská činnosť, navrhovateľ svoj záväzok zo zmluvy nemohol splniť, pretože od sprostredkovateľskej zmluvy ktorú mal navrhovateľ uzavretú s vlastníkom bytu, tento vlastník - t. j. pán M. odstúpil...».

Obdobne krajský súd ďalej konštatoval, že „Pokiaľ sa odporca v zápise z obhliadky nehnuteľnosti a dohody o zmluvnej pokute zo dňa 18. 02. 2010 zaviazal, že neurobí právny úkon   týkajúci   sa   vlastníctva   alebo   užívania   nehnuteľnosti   bez   účasti   vyššie   uvedeného sprostredkovateľa, bolo možné spravodlivo na tejto jeho povinnosti trvať len v tom prípade, keby   sprostredkovateľ   bol   mal   možnosť   zúčastňovať   sa   predmetného   právneho   úkonu. Plnenie navrhovateľa sa odstúpením od zmluvy vlastníkom nehnuteľnosti stalo nemožným, a preto   podľa   §   575   ods.   1   OZ   povinnosť   dlžníka   plniť   zanikla.   Podľa   uvedeného ustanovenia   totiž,   ak   sa   plnenie   stane   nemožným,   povinnosť   dlžníka   plniť   zanikne. V dôsledku   odstúpenia   od   spotrebiteľskej   zmluvy   predávajúcim   sa   plnenie   zo   strany navrhovateľa   stalo   nemožným,   a   preto   odporca   nebol   ďalej   už   viazaný   povinnosťami dohodnutými v zápise z obhliadky nehnuteľnosti a dohode o zmluvnej pokute zo dňa 18. 02. 2010.“.

Okrem   toho   krajský   súd   v   rozsudku   uviedol,   že   v   konaní   odporca   mal   záujem odkúpiť   predmetný   byt   prostredníctvom   sťažovateľky   a   aj   sa   na   druhý   deň   po   zápise z obhliadky mal dostaviť do realitnej kancelárie na podpísanie všetkých dokladov na prevod tohto bytu, ale 19. februára 2010 mu pracovníčka kancelárie oznámila, že nemôže pripraviť doklady, pretože vlastník bytu odstúpil od zmluvy o sprostredkovaní predaja a kúpy bytu. Odporca s predávajúcim (vlastníkom bytu) uzatvoril kúpnu zmluvu následne až 13. apríla 2010.

Z   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   svoj   právny   názor o neexistencii   hlavného   dlhu,   ktorý   bol   jediným   relevantným   dôvodom   na   zamietnutie návrhu rozsudkom prvého stupňa, zásadne nezmenil tak, ako to tvrdí sťažovateľ. Nepripustil výslovne existenciu hlavného dlhu, a to v podobe nepomenovanej zmluvy, ale hlavným dôvodom na potvrdenie rozsudku okresného súdu boli aj už citované skutkové zistenia, ale najmä správnosť záverov okresného súdu. Z toho dôvodu potom krajský súd nepovažoval za potrebné zrušiť rozsudok prvostupňového súdu pre nedoplnenie dokazovania.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani žiadneho dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe   nemôže   spôsobiť   porušenie označených práv sťažovateľky.

Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania, ústavný   súd   ju   posúdil   ako   neprípustnú,   keďže   bola   dôvodom   prípustnosti   na   podanie dovolania z dôvodu § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom odňala možnosť konať   pred   súdom),   a   navyše   aj   nedôvodnú,   pretože   o   právach   a   právom   chránených záujmoch sťažovateľky spravodlivo rozhodli dve nezávislé a nestranné súdne inštancie.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   36   ods.   1 listiny   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012