znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 575/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost 23/2014 z 8. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 23/2014 z 8. júla 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Najvyšší súd namietaným uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Ntok   1/2014 z 10. apríla 2014, ktorým krajský   súd   zamietol návrh   sťažovateľa na povolenie   obnovy konania. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 6/04 z 30. augusta 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 112/2006 zo 7. marca 2007 uznaný za vinného z trestného činu   týrania   blízkej   a zverenej   osoby,   a to   ako   obzvlášť   nebezpečný   recidivista   podľa § 41 ods. 1 a § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1960 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov podľa § 215 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 43 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v jeho prípade nemal byť pri určovaní výmery trestu krajským súdom v pôvodnom konaní § 43 ods. 1 Trestného zákona aplikovaný, keďže jedno z jeho predošlých odsúdení, na ktoré krajský súd pri určovaní trestu prihliadal, bolo pre pokus trestného čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákon, pričom trestný zákon účinný do 1. januára 2006 umožňoval prihliadať iba na trestné činy dokonané. V použití ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného zákona pri určovaní trestu vidí sťažovateľ úmysel   konajúceho   sudcu,   voči   ktorému   už   v priebehu   pôvodného   trestného   konania opakovane podával námietky predpojatosti, ktorým však nebolo vyhovené.

Najvyšší   súd   sa   v namietanom   uznesení   tvrdeniami   sťažovateľa   dostatočne nezaoberal, „lebo   chráni   rozsudok   2   T   6/04   pochádzajúci   z nespravodlivého   konania v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že z rovnakých dôvodov vo veci už v minulosti podal na najvyššom súde aj dovolanie, ktoré však bolo odmietnuté, pretože ho nepodal prostredníctvom obhajcu.

Svoju sťažnosť doplnil sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára 2015, v ktorom podrobne popísal sporné otázky vedenia dokazovania v pôvodnom trestnom konaní na krajskom súde.

V poradí tretím doplnením sťažnosti bolo podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 13. apríla 2015, v ktorom sťažovateľ opäť a podrobne popísal priebeh prípravného konania, ako aj konania na krajskom súde v jeho pôvodnej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T   6/04   a poukázal   na   porušenie   viacerých   svojich   základných   práv   v priebehu   tohto konania, osobitne porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   závere   tohto   podania   sťažovateľ   vyšpecifikoval   petit   svojej   sťažnosti,   pričom navrhol zrušiť namietané uznesenie ústavného súdu, priznať mu náhradu trov konania, ako aj „zadosťučinenie – odškodné v sume 100.000 eur“ a požiadal tiež o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 23/2014 z 8. júla 2014, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2014 z 10. apríla 2014, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného zákona   upravujúceho   zásadu   „trikrát   a dosť“   v pôvodnom   konaní,   pričom   tento   fakt považuje za novú skutočnosť odôvodňujúcu povolenie obnovy konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným   súdom.   Vzhľadom   na   to,   že   jednou   z   podmienok   pre   ustanovenie   advokáta v konaní pred ústavným súdom je, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany základných   práv   (IV.   ÚS   140/07),   ústavný   súd   preto   v prvom   rade   preskúmal opodstatnenosť námietok sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd v nadväznosti na svoje skoršie rozhodnutie z 26. októbra 2010, sp. zn. 2   Tost   28/2010,   ktorým   zamietol   sťažnosť   odsúdeného   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2010, sp. zn. 5 Ntok 1/2010 opätovne zdôrazňuje, že obnova konania   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   neslúži   na   revíziu   právoplatných nezákonností pôvodného rozhodnutia, ale jej účelom je napraviť nedostatky v skutkových zisteniach   niektorých   právoplatných   rozhodnutí   v prípadoch,   keď   príčiny   zistených nedostatkov vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia.

Terajší   návrh   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ na   povolenie   obnovy   konania nevychádza   zo   žiadnych   nových   skutočností   alebo   dôkazov,   ale   výlučne   poukazuje na nezákonný   postup   pri   rozhodovaní   o treste   v tom,   že   nemalo   byť   u neho   použité ustanovenie § 43 ods. 1 Tr. zák. a teda mu bol nezákonne uložený trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.

V tomto   smere   nejde   o novú   skutočnosť   ale   o výhradu   alebo   námietku   právnej povahy,   subsumovateľnú   pod   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por. a preskúmateľnú len v dovolacom konaní, čo tiež najvyšší súd výslovne uviedol vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. To rovnako platí aj vo vzťahu k námietke, že v pôvodnom konaní bol činný sudca, ktorý z dôvodu zaujatosti mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Naopak, dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 5 Tr. por. by bolo zistenie,   že   sudca   v pôvodnom   konaní   porušením   povinností   spáchal   trestný   čin.   Také zistenie sa však musí opierať o právoplatný rozsudok a nie len o tvrdenie, v danom prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛.“

V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   východísk   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom) by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom – osobitne jeho závery – takéto nedostatky nevykazujú.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku. Najvyšší   súd   vychádzajúci   z   ústavne   konformnej   interpretácie   označených   ustanovení Trestného poriadku v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových dôkazov, ktoré by či už samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu,   a poukázal   tiež   na možnosti uplatnenia   iných mimoriadnych opravných prostriedkov zo strany sťažovateľa.   Právny záver o   zamietnutí návrhu sťažovateľa   na povolenie obnovy konania   bol podľa názoru ústavného súdu založený na ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   výklad   najvyššieho   súdu   nedostatky   v podobe arbitrárnosti   či   svojvôle   nevykazuje.   Ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   právny   názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   obsahom   sťažovateľom   označených   článkov ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   námietky   sťažovateľa neodôvodňujú prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, a preto nie sú splnené podmienky na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015