znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 575/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., zastúpenej BBH advokátskou kanceláriou, s. r. o., Gorkého 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Oľga Beláňová, vo veci   namietaného   základného   práva   na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní zaručeného   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 773/1999 a jeho uznesením   z 5.   júna   2012   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Co 358/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014 doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   27   C   773/1999   a jeho   uznesením z 5. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 358/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka po tom, ako bolo jej manželstvo s Ľ.   L.   (ďalej   len   „odporca“)   14.   apríla   1999   (nadobudnutie   právoplatnosti)   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 493/1998 z 22. februára 1999 rozvedené, sa návrhom podaným okresnému súdu 14. septembra 1999 domáhala proti odporcovi „zrušenia“ (vyporiadania) ich   bezpodielového   spoluvlastníctva.   Okresný   súd   prvým   výrokom   rozsudku č. k. 27 C 773/99-236 z 13. júla 2005 návrh sťažovateľky zamietol. V druhom výroku tohto rozhodnutia   uložil   sťažovateľke   povinnosť   nahradiť   odporcovi   trovy   konania   v sume 92 907 Sk   (3 083,95   €).   Napokon   tretím   výrokom   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľku zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh v sume 500 Sk (16,60 €).

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Co   306/2006-302   z 24.   septembra   2007   prvostupňové rozhodnutie v časti zamietnutia návrhu potvrdil (právoplatné 14. novembra 2007) a v časti rozhodnutia o trovách konania a súdnom poplatku rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   následne   o trovách   konania   a súdnom   poplatku   za   podaný   návrh rozhodol uznesením č. k. 27 C 773/1999-322 z 10. marca 2008, a to tak, že prvým výrokom uložil   sťažovateľke   povinnosť   nahradiť   odporcovi   trovy   konania   v sume   112 419   Sk (3 731,63   €)   a druhým   výrokom   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   súdny   poplatok „za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ v sume 500 Sk (16,60 €).Sťažovateľka   aj toto   uznesenie   okresného   súdu   v časti   povinnosti   nahradiť   trovy konania odporcovi napadla odvolaním. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 149/2008-343 z 20.   februára   2009   prvostupňové   rozhodnutie   v odvolaním   napadnutej   časti   potvrdil a zároveň   druhým   výrokom   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   odporcovi   náhradu   trov odvolacieho konania v sume 91,44 €. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2009.

Sťažovateľka   z   dôvodu   nespokojnosti   s výsledkom   konania   vo   veci   samej (zamietnutie   návrhu)   pred   všeobecnými   súdmi   podala   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania,   ktoré   generálny   prokurátor   v konečnom   dôsledku   podal,   a   na   jeho   základe Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením č. k. 4 M Cdo 21/2008-377 z 20. apríla 2010 rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-236   z 13.   júla   2005   v časti   výroku   zamietajúceho   návrh   (týkajúceho   sa   niektorých nehnuteľností)   a rozsudok   krajského súdu   sp.   zn. 2 Co 306/2006   z 24.   septembra   2006 v časti   potvrdzujúcej   tento   výrok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011 opätovne vo veci rozhodol tak, že návrh sťažovateľky zamietol. O trovách konania týmto rozhodnutím nerozhodol s tým, že tak urobí až po právoplatnosti vo veci samej.

Sťažovateľka   aj   toto   prvostupňové   rozhodnutie   napadla   riadnym   opravným prostriedkom, avšak krajský súd ho rozsudkom č. k. 2 Co 294/2011-528 z 9. februára 2012 v časti výroku o zamietnutí návrhu potvrdil.

Vzhľadom   na   uvedené   okresný   súd   uznesením   č.   k.   27   C   773/1999-555 z 5. júna 2012   napokon   rozhodol   aj   o trovách   konania,   a to   tak,   že   sťažovateľka   bola povinná nahradiť odporcovi trovy konania v sume 6 724,95 € (prvý výrok) a zaplatiť súdny poplatok „za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ v sume 66 € (druhý výrok).

Po podaní odvolania sťažovateľkou proti tomuto rozhodnutiu krajský súd uznesením č. k. 2 Co 358/2013-600 z 13. marca 2014 zmenil prvostupňové uznesenie tak, že v prvom výroku sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania v sume 6 004,38 €, druhým výrokom zrušil uznesenie okresného súdu o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za „vyporiadanie BSM“ a tretím   výrokom   nepriznal náhradu trov odvolacieho konania jeho účastníkom.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 27 C 773/1999 a jeho uznesením z 5. júna 2012 ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 358/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2014 došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v rozsiahlej   sťažnosti   (24   strán)   obšírne   argumentovala,   prečo považovala rozhodnutie okresného súdu a následne aj krajského súdu vo veci samej, t. j. rozhodnutie   o   zamietnutí   jej   návrhu   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov (rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011 a rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co 294/2011-528 z 9. februára 2012), za „arbitrárne, nepresvedčivé, nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku absolútne nespravodlivé“.

Vo   vzťahu   k aktuálnou   sťažnosťou   napádaným   postupom   a rozhodnutiam všeobecných súdov (uznesenie okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-555 z 5. júna 2012 a uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   358/2013-600   z 13.   marca   2014),   ktorými   bolo rozhodnuté o trovách konania, sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že s poukazom na   všetky   ňou   uvádzané   rozhodnutia   všeobecných   súdov, „ako   aj   s poukazom   na   celý priebeh   konania   máme za to,   že rozhodnutiami   krajského   súdu   a okresného súdu   a ich postupom v konaní boli porušené všetky vyššie uvedené práva sťažovateľky, pričom práva bývalého manžela sťažovateľky boli evidentne preferované a nadradené najmä, ale nielen zásade   spravodlivého   prejednania   veci   a rovnosti   účastníkov,   v dôsledku   čoho   bola sťažovateľka   fakticky   týmito   rozhodnutiami   súdov   poškodená   na   svojich   základných, Ústavou Slovenskej republiky ako aj medzinárodnou zmluvou garantovaných právach. V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že ak došlo konaním a následným rozhodnutím vo veci samej k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky, rozhodnutia o trovách konania ako súčasť daného konania, hoci vydané ako samostatné rozhodnutia, nemôžu byť zákonnými rozhodnutiami a aj nimi boli uvedené práva a slobody sťažovateľky bezpochyby porušené.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Krajský súd Košice postupom a následne Uznesením vydaným dňa 13. 03. 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Cdo 358/2013 [správne má byť sp. zn. 2 Co 358/2013] a Okresný súd Košice II postupom, ako aj následne Uznesením vydaným dňa 05. 06. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.:27 C/773/1999 porušili tieto základné práva sťažovateľky A. L.: právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

právo   zákonom   ustanoveným   postupom   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde – právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

právo na rešpektovanie zásady rovnosti účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky;

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výrok č. I. Uznesenia Krajského súdu Košice   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   2   Co/358/2013-600   dňa   13. 03. 2014 a výrok   č. I Uznesenia   Okresného   súdu   Košice   II   vydaného   v konaní pod sp. zn.: 27 C/773/1999-555 dňa 05. 06. 2012.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: 27 C/773/1999 späť na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   5.000,-   Eur...,   ktoré   sú   Krajský   súd   v Košiciach   a Okresný   súd Košice II povinní zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Krajský   súd   v Košiciach   a Okresný   súd   Košice   II   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľke   A.   L.   trovy   právneho   zastúpenia   v konaní pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   340,90 €...   na   účet   právneho zástupcu...“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosť napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, pretože v odložení vykonateľnosti „nie   je možné   vidieť   žiadny   rozpor s akýmkoľvek   verejným   záujmom...“ a „nariadením dočasného opatrenia nemôže iným osobám vzniknúť žiadna ujma, resp. ujma ktorú by tým iné osoby utrpeli... je neporovnateľne nižšia ako ujma, ktorú utrpí sťažovateľka v prípade neposkytnutia   ochrany   prostredníctvom   nariadenia   dočasného   opatrenia   a ktorý   môže reálne spôsobiť, že napriek tomu, že by bolo v tomto konaní (súvisiacom konaní o ústavnej sťažnosti   vo veci   samej)   právoplatne rozhodnuté   o porušení práv   a slobôd   sťažovateľky a o zrušení napadnutých rozhodnutí a o vrátení veci na súd nižšieho stupňa, sťažovateľka by do   tohto   času   bola   nútená   uhradiť   iným   osobám   čiastku,   priznanú   práve   napadnutými rozhodnutiami...“.

Napokon sťažovateľka taktiež žiadala o spojenie konania o tejto sťažnosti s konaním vedeným ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 16888/2013 o jej predošlej sťažnosti doručenej ústavnému   súdu   31.   júla   2013,   ktorou   namietala   porušenie   tých   istých   práv   slobôd postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 294/2011 a jeho rozsudkom z 9.   februára   2012   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Cdo 205/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní   zaručeného   v čl.   47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 27 C 773/1999   a jeho   uznesením   z 5.   júna   2012   a postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   358/2013   a jeho   uznesením   z 13.   marca   2014 pri rozhodovaní o trovách konania.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažovateľka vo veci vedenej na prvom stupni okresným súdom pod sp. zn. 27 C 773/1999 a s ňou súvisiacimi odvolacími konaniami, ale aj   dovolacím   konaním   podala   dve   samostatné   sťažnosti,   ktoré   boli   ústavnému   súdu doručené 31. júla 2013 a 16. júna 2014 (táto aktuálna sťažnosť).

Sťažovateľkina prvá sťažnosť (doručená 31. júla 2013) smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 294/2011-528 z 9. februára 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011 vo výroku o zamietnutí návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozhodnutie v merite), a proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   205/2012   z   28.   mája   2013,   ktorým   bolo odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu. Namietaným bolo porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd o sťažnosti rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 569/2014 (predtým pod sp. zn. Rvp 16888/2013), a to tak, že sťažnosť uznesením z 24. septembra 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Aktuálnou   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   16.   júna   2014   sťažovateľka napadla uznesenie okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-555 z 5. júna 2012 a uznesenie krajského   súdu   č.   k.   2   Co   358/2013-600   z   13.   marca   2014,   ktorými   bolo   rozhodnuté o trovách konania.

1. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 773/1999 a jeho uznesením z 5. júna 2012

Sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   práv   postupom   okresného   súdu a jeho rozhodnutím o trovách konania, ktoré však už predtým napadla riadnym opravným prostriedkom – odvolaním, na základe ktorého krajský súd postup a rozhodnutie okresného súdu preskúmal. Táto skutočnosť neumožňuje ústavnému súdu vykonať prieskum uznesenia okresného   súdu   č. k. 27   C   773/1999-555   z 5.   júna   2012   a jeho   vydaniu   predchádzajúci postup vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv, a to z dôvodu, že tomu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý   pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu   krajský   súd,   ktorý   na   základe   odvolania   sťažovateľky   uznesenie   okresného   súdu zmenil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 358/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2013

Ako   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľka   odôvodňuje   opodstatnenosť   tejto sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   arbitrárnosťou,   nepresvedčivosťou, nepreskúmateľnosťou   a absolútnou   nespravodlivosťou   rozsudkov   v merite   veci,   t.   j. rozhodnutiami,   ktorými   bol   návrh   sťažovateľky   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov zamietnutý (rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011 a rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co 294/2011-528 z 9. februára 2012). Skutočne napádanými rozhodnutiami (pozri petit sťažnosti) sú však uznesenia, ktorými bolo rozhodnuté   o trovách   konania   (uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 27   C   773/1999-555 z 5. júna 2012 a uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 358/2013-600 z 13. marca 2014).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Vzhľadom   na znenie citovaného   ustanovenia   ústavný   súd   mohol   rozhodovať   iba o tom, čoho sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite, teda o tom, či v konaniach,   v rámci   ktorých   všeobecné   súdy   rozhodovali   o trovách   konania   a ich rozhodnutiami došlo alebo nedošlo k zásahu do jej základných práv zaručených ústavou (čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3) alebo práva zaručeného dohovorom (čl. 6 ods. 1).

V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiaden   argument,   ktorým   by   akokoľvek   spochybnila   ústavnú   konformitu   postupu všeobecných súdov v konaní o trovách ako takého alebo ústavnú konformitu nimi prijatých dotknutých uznesení. Inak povedané, sťažovateľka netvrdí, že by krajský súd (ale aj okresný súd) postupom alebo rozhodnutím o trovách konania porušili ňou vymenované práva, ale tvrdí, že keďže v konaní vo veci samej boli podľa jej názoru porušené ňou označené práva, preto aj nadväzujúce rozhodnutia o trovách konania tieto jej práva porušujú.

Ústavný   súd   o takto   formulovanej   sťažnosti   nemôže   rozhodnúť   inak,   ako   ju odmietnuť.   Z racionálneho   a logického   hľadiska   totiž   nemožno   neústavnosť   konania a rozhodnutia všeobecného súdu (o trovách konania) vyvodzovať z prípadnej neústavnosti iného konania alebo iného rozhodnutia (o merite veci), o neústavnosti ktorých nebolo v čase podávania   sťažnosti   právoplatne   rozhodnuté.   V   takomto   prípade   by   sa   ústavný   súd rozhodnutím   v danej   veci   mohol   dopustiť   prejudikovania   rozhodnutia   o ústavnej (ne)súladnosti rozhodnutia vo veci samej a jemu predchádzajúceho postupu všeobecného súdu. Ústavný súd má na tomto mieste potrebu zvýrazniť, že sťažovateľka vzájomne spája konania a rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré však ústavný súd za danej situácie musí posudzovať individuálne.

Navyše, ak ústavný súd sťažovateľkinu predošlú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 31.   júla   2013,   ktorou   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   aj   postupom a rozhodnutiami   všeobecných   súdov   vo   veci   samej   (rozsudok   krajského   súdu č. k. 2 Co 294/2011-528   z 9.   februára   2012   a uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 205/2012   z 28. mája   2013),   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   569/2014 z 24. septembra 2014   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   neexistuje   žiaden relevantný dôvod   rozhodnúť inak aj o aktuálnej sťažnosti   sťažovateľky,   a to   vzhľadom na formu a spôsob jej odôvodnenia (vzájomné podmienenie konaní a rozhodnutí).

Z dôvodu, že o predošlej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd už 24. septembra 2014 rozhodol, bolo bez právneho významu rozhodovať aj o návrhu sťažovateľky na spojenie ňou podaných sťažností na spoločné konanie.

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   358/2013   a jeho   uznesením z 13. marca 2013   a namietaným porušením   základných   práv   zaručených   v čl.   19   ods.   1, čl. 46 ods. 1 a v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   (zrušiť   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov, vrátiť   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie, priznať sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   a trovy   konania),   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z tohto   istého   dôvodu   (odmietnutie   sťažnosti)   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o návrhu sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014