znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 575/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., D., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., Advokátska kancelária, L., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. I. F., PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III č. k. 25 Cb 5/2012-293 z 23. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 25 Cb 5/2012-293 z 23. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní o náhradu   škody   v sume   10   406   329,09   €   s príslušenstvom   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 25 Cb 5/2012 proti S., B. (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“). Škoda mala sťažovateľovi vzniknúť v dôsledku neoprávneného vypovedania zmluvy o úvere zo strany odporcu.

Na   návrh   odporcu   okresný   súd   uznesením   vyššieho   súdneho   úradníka č. k. 25 Cb 5/2012-244 z 18. apríla 2012 uložil sťažovateľovi i odporcovi povinnosť zložiť preddavok   na   trovy   konania   každému   v sume   520   316,46   €   na   účet   okresného   súdu. Okresný   súd   dospel   k záveru   o splnení   všetkých   zákonných   podmienok   podľa   §   141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)   na   uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   V tejto   súvislosti okresný   súd   konštatoval,   že „u   žalobcu   ani   u žalovaného   nie   sú   splnené   podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie podľa § 374 ods. 4 OSP, v ktorom   tvrdil,   že   skutočnosť,   či   u sťažovateľa   sú   splnené   podmienky   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov, bol okresný súd „povinný pred vydaním napadnutého uznesenia skúmať. Až následne, po vykonaní dokazovania na skutočnosť, či u navrhovateľa sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, mal súd rozhodnúť o návrhu žalovaného na zloženie preddavku... Zároveň tým, že súd prvého stupňa návrh žalovaného doručený súdu dňa 04.04.2012 nepredložil žalobcovi na vyjadrenie, odňal tak žalobcovi možnosť konať   o tomto   návrhu   a skutkovo   a právne   argumentovať   k tomu,   či   tu   sú   splnené podmienky   na   zloženie   preddavku   alebo   nie.“.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   formuloval názor,   že   spĺňa podmienky   na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pretože   uňho „bola uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2R 13/2010 zo dňa 7.9.2011 ukončená reštrukturalizácia, pričom v súčasnosti u žalobcu nie sú žiadne zvyšné majetkové zdroje potrebné a zaplatenie súdnych poplatkov a na uplatňovanie svojich oprávnených nárokov. Žalobca má k dispozícii len peňažné prostriedky potrebné na nevyhnutný chod podniku a na uspokojovanie   veriteľov   po   skončení   reštrukturalizácie.   Žalobca   je   toho   názoru, že o nároku   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   je   potrebné   rozhodovať   vždy s prihliadnutím   na   osobu   toho-ktorého   účastníka,   ale   aj   okolnosti   veci   a výšku uplatňovaného nároku.   Je potrebné uviesť,   že práve žalovaný svojím   konaním spôsobil úpadok   žalobcu   tým,   že   porušil   svoje   zmluvné   povinnosti   zo   zmluvy   o úvere.   Žalovaný po dobu dlhšiu ako päť mesiacov neplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali zo zmluvy o úvere   a žalobcovi   ani   nedal   výpoveď   zo zmluvy   o úvere,   ale   nechal   žalobcu   zahájiť výstavbu Hotela a hotelového komplexu... a pokračovať v jej realizácii. Žalovaný v priebehu výstavby... zisťoval rozsah vykonanej výstavby, pričom ku dňu podania výpovede zo strany žalovaného boli v rámci vykonanej výstavby prefinancované peňažné prostriedky takmer vo výške 1.650.000,00 eur... Aj na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu si žalobca bol nútený   požičať   od   tretích   subjektov,   pretože   nemienil   narušiť   uspokojovanie   veriteľov podľa schváleného   reštrukturalizačného   plánu.   Akékoľvek   ďalšie   súdne   poplatky, či preddavky na trovy, by žalobcovi znemožnili uspokojovanie svojich veriteľov a spôsobili by jeho úpadok, čo však nemôže byť na ujmu ním uplatňovaných nárokov v občianskych súdnych konaniach. Sú tu teda okolnosti veci, ktoré odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcu v celom rozsahu.“.

Sťažovateľ napokon navrhol okresnému súdu i prerušenie konania a podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavnému súdu, pretože ustanovenia § 141a a § 372t OSP „predstavujú neprípustný zásah do práva účastníka na spravodlivé prejednanie veci súdom a zároveň je ustanovenie § 372t O. s. p. aj retroaktívne“.

Okresný súd v dôsledku odvolania sťažovateľa podaného podľa § 374 ods. 4 OSP opätovne rozhodol uznesením č. k. 25 Cb 5/2012-293 z 23. augusta 2012, ktorým uložil sťažovateľovi i odporcovi zložiť preddavok na trovy konania v sume 520 316,46 € na účet okresného súdu. V relácii k oslobodeniu sťažovateľa od súdnych poplatkov okresný súd najprv konštatoval, že sťažovateľ „pred zaplatením súdneho poplatku návrh na oslobodenie od súdneho poplatku nepodal“, a následne k legálnemu pojmu „pomery účastníka“ (§ 138 ods. 1 OSP) uviedol, že „bezpochyby... musí ísť u žiadateľa, ktorým je právnická osoba o pomery majetkové,   ktoré odôvodňujú záver,   že poplatník celkom alebo sčasti   nemôže splniť poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie nemožno od neho spravodlivo žiadať. Žalobcu   ako právnickú osobu nemožno   však podrobiť   rovnakému   merítku ako sociálne slabú fyzickú osobu, jeho pomery by preto odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov len, ak by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom na nepredvídateľné   okolnosti,   ktoré   nemajú   pôvod   v podnikaní.   Z obsahu   spisu   vyplýva, že predmetom   konania   je   pohľadávka   –   náhrada   škody,   ktorá   súvisí   s podnikateľskou činnosťou   žalobcu.   Nepriaznivá   hospodárska   situácia   žalovaného (správne   malo   byť žalobcu, pozn.) je dôsledkom skutočnosti, ktoré majú pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne súvisia. Ak by nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania bola dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním na štát. Nemožno prenášať dôsledky podnikateľského rizika formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát; takto by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným.“. Tento názor okresný súd zaujal aj napriek tomu,   že   z podkladov   predložených   sťažovateľom „je   zrejmé,   že   pasíva   prevládajú nad aktívami“.

V závere odôvodnenia svojho uznesenia okresný   súd zdôraznil, že „úlohou súdu pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a O. s. p. je posudzovať   len   to,   či   sú   u žalobcu   splnené   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   v plnom   rozsahu   a nie   aj   to,   či   sú   u neho   splnené   predpoklady   na   úhradu preddavku   na   trovy   konania,   ktorého   výška   na   rozdiel   od   súdneho   poplatku   nie   je ohraničená   a teda   môže   byť   niekoľkonásobne   vyššia,   ako   je   horná   hranica   súdneho poplatku“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   znovu   zdôraznil   svoju   ťaživú finančnú situáciu vyvolanú práve protiprávnym vypovedaním zmluvy o úvere odporcom. Preto by podľa jeho názoru „bolo odopretím práva na prístup k súdu a na spravodlivé prejednanie   veci   súdom,   ak   by   vzhľadom   na   stav   v ktorom   sa   sťažovateľ   v súčasnosti nachádza a výšku uplatňovaného nároku, bol povinný zložiť preddavok na trovy konania“. Sťažovateľ „nerozporuje skutočnosť, že ten, kto sa chce domáhať ochrany svojho práva na súde,   by   mal   mať   finančné   prostriedky   na   úhradu   súdnych   poplatkov   spojených s vedením súdneho konania. Sťažovateľ má ale za to, že táto zásada neplatí bezvýnimočne. Na súd má právo obrátiť sa aj ten subjekt, ktorý nemá dostatočné finančné prostriedky na úhradu   súdnych   poplatkov,   a preto   využije   zákonom   danú   možnosť   podania   návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tým je dané ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   o možnosti   každého   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Otázku   dôvodnosti   návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov je preto potrebné skúmať zvlášť citlivo zo všetkých aspektov, nielen z hľadiska dostatku či nedostatku finančných prostriedkov, resp. či účastník je   alebo   nie   je   podnikateľským   subjektom.“.   Sťažovateľ   s poukazom   na   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   3   Obo   95/2009   uvádza, že „určujúcim   kritériom,   na základe   ktorého   súd   rozhoduje   o oslobodení   od   súdneho poplatku, je teda či objektívna neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške   existuje“.   Podľa   sťažovateľa „rozlišovanie   subjektov   na   podnikateľské a nepodnikateľské zo strany súdu je takou interpretáciou ust. § 138 O. s. p., ktorá nemá oporu nielenže v jazykovom výklade tohto zákonného ustanovenia, ale zásadne odporuje zásade rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania...“.

Sťažovateľ   okresnému   súdu   vytýka,   že   nezohľadnil   všetky   skutkové   okolnosti významné   z hľadiska   prípadného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Právnu   reguláciu preddavku   na   trovy   konania   je   podľa   sťažovateľa   potrebné   interpretovať   tak, „aby vyrubenie   preddavku   na   trovy   konania   zo   strany   súdu   nekládlo   sťažovateľovi neprimerané   prekážky   prístupu   na   súd.   Z tohto   dôvodu   by   mala   byť   výška   preddavku na trovy   konania   racionálne   odôvodnená   od   typovej   zložitosti,   závažnosti   konania alebo úkonov,   ktoré   je   potrebné   vykonať   na   zabezpečenie   spravodlivej   ochrany   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.“.   Sťažovateľ   poukazuje   i cituje   nález ústavného súdu zo 6. júna 2012 vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012, v ktorom ústavný súd okrem iného na podklade ústavného princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv a slobôd   uviedol,   že   uložením   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   (okrem zaplatenia   maximálneho súdneho   poplatku)   vo   výške,   ktorá   niekoľkonásobne   prevyšuje odmenu   za jeden   úkon   právnej   pomoci,   dochádza   k svojvoľnému   obmedzeniu   práva sťažovateľa na prístup k súdu. Sťažovateľ k tomu uvádza, že suma uloženého preddavku na trovy konania „zodpovedá zhruba odmene za 24 úkonov právnej pomoci“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   meritórne   nálezom   takto rozhodol:

„Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   v Bratislave   č.   k.   25Cb/5/2012-293 zo dňa 23.08.2012, boli porušené základné práva sťažovateľa obchodnej spoločnosti M., s. r. o., so sídlom D., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu B., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava III v Bratislave   č.   k.   25Cb/5/2012-293   zo   dňa   23.08.2012   a vec   vracia   Okresnému   súdu Bratislava III v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ   ústavnému súdu   navrhuje aj   dočasné   opatrenie   spočívajúce   v odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   predniesol   voči   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   dve   zásadné námietky.   Prvá   sa   zakladá   na   tvrdení   o nedostatočnej   pozornosti   venovanej   okresným súdom otázke splnenia jednej zo zákonných podmienok na aplikáciu § 141a OSP, ktorou je danosť   oslobodenia   navrhovateľa   od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu.   Druhou námietkou   je   konfrontácia   sumy   uloženého   preddavku   na   trovy   konania   s ústavným princípom primeranosti (proporcionality) obmedzovania základných práv a slobôd.

1.   K prvej   námietke   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   stabilnú   rozhodovaciu   prax, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak by   vyvodené   závery   boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Podľa § 141a ods. 2 OSP výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Pre   závery   okresného   súdu   o   spornej   podmienke   splnenia   predpokladov na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bolo   rozhodujúce   zistenie,   že   sťažovateľ   súdny poplatok   za   podanú   žalobu   zaplatil   a o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   pred   jeho zaplatením   nepožiadal.   Okrem   toho   bol   okresný   súd   toho   názoru,   že   u sťažovateľa ako podnikateľského subjektu sú jeho finančné ťažkosti výsledkom podnikateľského rizika, čo   nemožno   zohľadňovať   pri   posudzovaní   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie od súdneho poplatku.

Zaplatenie súdneho poplatku za súčasnej absencie žiadosti sťažovateľa o oslobodenie do súdnych poplatkov odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu záver, že u sťažovateľa neboli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uvedené dve právne skutočnosti,   ktorými   sťažovateľ   prejavil   svoju   vôľu,   dokazujú   nesplnenie   predpokladov na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Zdôrazniť   je   pritom   vhodné,   že   súd   konajúci o návrhu   odporcu   na   uloženie   povinnosti   navrhovateľovi   zaplatiť   preddavok   na   trovy konania môže tento návrh zamietnuť len v prípade, ak sú u navrhovateľa dané predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, nie iba čiastočne. Sťažovateľova argumentácia, že na zaplatenie súdneho poplatku ešte finančné prostriedky mal, ale žiadne ďalšie preddavky a poplatky už nie je schopný zaplatiť bez rizikového zadlženia, je preto irelevantná.

Z uvedených   dôvodov   právny   názor   okresného   súdu   argumentačne   posilnený aj poukazom   na podnikateľský   charakter   činnosti   sťažovateľa   –   právnickej   osoby, z ktorej súdny spor vznikol, nesignalizuje arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť, ktoré by po   meritórnom   prejednaní   sťažnosti   mohli   viesť   k záveru   o porušení   označených sťažovateľových práv.

2.   Druhá   námietka   sťažovateľa   sa   týkala   tvrdenej   neprimeranosti   uloženej   sumy preddavku na trovy konania.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

O ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci priestor na úvahu   pri   skúmaní splnenia   podmienok   hypotézy,   dispozície   alebo sankcie.   Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva.

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potom nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi uloží.   Podľa   odseku   2   toho   istého   ustanovenia   je   povinný   navrhovateľovi   predpísať preddavok   na   trovy   konania   v sume   päť   percent   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku, a to ani prostredníctvom   prípadného   skutkového   záveru   o danosti   predpokladov   na   čiastočné oslobodenie   od súdnych   poplatkov   (tým   by   mohlo   dôjsť   k zníženiu   sumy   preddavku na trovy   konania),   pretože   conditio   sone   qua   non   pre   pozitívne   rozhodnutie   o návrhu na zloženie   preddavku   na trovy   konania   je   zistenie,   že   u navrhovateľa   nie   sú   splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Sťažovateľ atakujúci sumu uloženého preddavku na trovy konania takto vo svojej podstate namieta neprimeranosť zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania, nie chýbajúcu proporcionalitu aplikácie § 141a OSP okresným súdom [napokon dokazuje to i jeho návrh adresovaný v odvolaní okresnému súdu na prerušenie konania a podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy]. V konaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych   predpisov   nemožno   dosiahnuť   v   inom   type   konania   (napr.   III.   ÚS   18/02, III. ÚS 244/04,   IV.   ÚS   54/08).   Argumentácia   sťažovateľa   o neprimeranosti   výšky   sumy uloženého   preddavku   na   trovy   konania   je   preto   nedôvodná.   Okresný   súd   postupoval pri určovaní   výšky   preddavku   na   trovy   konania   presne   v matematicky   konštruovaných intenciách § 141a OSP. O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať. To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o sume uloženého preddavku na trovy konania.

3.   Ústavný súd   napokon   považoval za   potrebné vysporiadať sa   aj s rozhodnutím vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012, v ktorom konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu súdom pri uložení povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP.

V prvom   rade   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   ťažiskovým   dôvodom pre vyhovujúci   nález   ústavného   súdu   v uvedenej   veci   bolo   zistenie   nedostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania. I. senát ústavného súdu konštatoval, že konajúci súd „v danej veci formálno-právne rozhodol aplikujúc ustanovenie § 141a ods. 1 OSP, avšak bez tohto, aby preskúmal a následne odôvodnil naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov jeho uplatnenia... Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z napadnutého uznesenia vyplýva,   že   okresný   súd   sa   vôbec   nevysporiadal,   resp.   nezohľadnil   a napokon   fakticky ani vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery sťažovateľky majúce podstatný vplyv na jej uloženú   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   Rozhodnutie   okresného   súdu   je založené iba na jeho dohadoch, resp. predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľky bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach“.

Citovaná zásadná a ústavne významná výhrada I. senátu ústavného súdu v konaní o tu   posudzovanej   sťažnosti   odpadá,   keďže   okresný   súd   sa   v   napadnutom   uznesení so zákonnými podmienkami na uloženie povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania vysporiadal   v medziach   odvolania   podaného   sťažovateľom.   Podstatné   časti   dôvodov   sú citované v naratívnej časti tohto uznesenia, preto ich ústavný súd nepovažuje za potrebné opätovne   rekapitulovať.   Napokon,   pri   analýze   prvej   sťažnostnej   námietky   ani   nezistil signály o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti záverov okresného súdu.

Je   pravdou,   že   I.   senát   ústavného   súdu   v odôvodnení   svojho   nálezu   konštatoval aj neprimeranosť   uloženej   výšky   preddavku   na   trovy   konania,   tá   však   môže   byť podľa názoru   III.   senátu   (ako   už   bolo   uvedené)   prvotne   výlučným   dôsledkom neprimeranosti   zákonnej   právnej   úpravy   obsiahnutej   v   §   141a   OSP,   ktorú   v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vecne skúmať nemožno.

4.   Ústavný   súd   nezistil   po predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   žiadne signály   spochybňujúce   z ústavného   hľadiska   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu, pretože sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to bolo bez právneho významu zaoberať sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnostnom petite, ako aj jeho návrhom na dočasné opatrenie

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012