znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 574/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 37/2014 z 24. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2014   doručená   sťažnosť,   t.   č.   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 37/2014 z 24. júna 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Najvyšší súd namietaným uznesením zamietol dovolanie sťažovateľa proti trestnému rozkazu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 T 46/2009 z 19. januára 2010, ktorým bol sťažovateľ v bode 1 uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v súbehu s prečinom útoku na verejného činiteľa   podľa   §   324   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   Trestného   zákona   a v bode   2   z prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že poštovú zásielku, ktorou mu bol doručovaný predmetný trestný rozkaz, prevzala bez jeho vedomia a súhlasu iná osoba, pričom takto doručený trestný rozkaz mu bol odovzdaný až po uplynutí lehoty na podanie   odporu.   Sťažovateľ   sa   postupom   podľa   §   64   Trestného   poriadku   domáhal navrátenia lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu, pričom „dňa 7.8.2012 OS Žilina   návrh   zamietol   s tým,   že   voči   uzneseniu   sťažnosť   nie   je   prípustná“,   v čom   vidí „zásadné porušenie“ svojho práva na obhajobu.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že tento odmietol jeho dovolanie z dôvodu, že neboli „splnené podmienky dovolania podľa § 372 ods. 1 Tr. poriadku“, keďže sťažovateľ „nevyužil všetky stanovené možnosti a nepodal včas voči tr. rozkazu odpor“. Sťažovateľ namietal, že odpor podať nemohol, keďže mu trestný rozkaz riadne doručený nebol.

Svoju   sťažnosť   doplnil   sťažovateľ   podaním   z 21.   apríla   2015,   v ktorom   opätovne podrobne   popísal   okolnosti,   za   ktorých   mu   bol   doručovaný   predmetný   trestný   rozkaz, a namietal,   že   okresný   súd   v rámci   rozhodovania   o navrátení   lehoty   ani   v rámci rozhodovania   o povolení   obnovy   konania,   ktorého   sa   sťažovateľ   mal   domáhať   bližšie neidentifikovaným návrhom, nevykonal dokazovanie v sťažovateľom navrhovanom rozsahu. Namietal tiež samotný priebeh vyšetrovania v rámci prípravného konania v jeho trestnej veci, kedy mal byť vyšetrovateľom vypočutý v nemocnici po ťažkom úraze, a teda v stave vylučujúcom spôsobilosť vypovedať.

Sťažovateľ navrhol vo veci vydať nález, ktorým by bolo konštatované porušenie jeho práva   na   obhajobu   a práva   na „spravodlivý   súdny   proces“ namietaným   uznesením najvyššieho súdu, a žiadal tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €. Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia, ako aj z doručených príloh ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru namietaným uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   zamietol   dovolanie   sťažovateľa   proti trestnému   rozkazu   okresného   súdu,   ako   aj   proti   ďalším   súvisiacim   uzneseniam, a to uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2009 zo 7. augusta 2012, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľov návrh na navrátenie zmeškanej lehoty, a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2009 z 26. augusta 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2 Tos 87/2011-125 z 5. októbra 2011, ktorými bolo konštatované, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil a nariadil sa mu výkon trestu odňatia slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:... podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu... podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí   aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné od   veci   samej   alebo aj   extrémne   nelogické   so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   obhajobu garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru ústavný   súd   predostiera,   že   zásada   „právo   na   obhajobu“   vyjadruje   požiadavku,   aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate   nielen   o   stupni   demokracie   v   trestnom   procese   daného   štátu,   ale   vo   svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia v podstatnom uviedol: „Podľa § 372 ods. 1 Tr. por. oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného.

Obvinený v zákonom   stanovenej   lehote   odpor   ako   riadny   opravný prostriedok proti vyššie uvedenému trestnému rozkazu nepodal a tento preto nadobudol právoplatnosť.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie obvineného podľa § 382 písm. d/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol, keďže neboli splnené podmienky dovolania podľa § 372 ods. 1 Tr. por.

V prípade   ostatných   uznesení,   proti   ktorým   dovolanie   taktiež   smerovalo (o neosvedčení sa v skúšobnej dobe a o zamietnutí návrhu na navrátenie lehoty na podanie odporu), toto dovolanie nie je prípustné, keďže nešlo o meritórne rozhodnutia uvedené v § 368 ods. 2 Tr. por.“

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Ústavný   súd   teda   pripomína   už   spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a   Trestný   zákon nevynímajúc,   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej.   K   tomu   dodáva,   že   nepatrí   do   jeho právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a   o   ktorom   sa   s   konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   vrátane   sťažovateľom   prezentovaných   úvah   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho súdu   prezentované   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   nie   je   možné   považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľom   namietaným porušením označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   na   obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, pričom však jeho argumentácia v tejto súvislosti smerovala výlučne voči postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 46/2009, ktoré bolo právoplatne skončené 13. marca 2010, a nie voči   postupu   najvyššieho   súdu,   ktorého   rozhodnutie   sťažovateľ   sťažnosťou   podanou ústavnému súdu namietal. Právo na obhajobu sťažovateľa bolo v súvislosti s namietaným dovolacím   konaním   realizované   už   tou   skutočnosťou,   že   dovolanie   sťažovateľa   bolo vypracované jeho obhajkyňou, pričom, ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa s dovolaním sťažovateľa   vysporiadal   ústavne   súladným   spôsobom.   Ústavný   súd   preto   nezistil   ani porušenie ním udaného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v   konaní pred ústavným   súdom.   Jednou   z   podmienok   pre   ustanovenie   advokáta   v   konaní   pred ústavným súdom je, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany základných práv (IV. ÚS 140/07). V danom prípade dospel ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa neodôvodňujú prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, preto zároveň konštatoval, že nie sú splnené podmienky na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015