znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 574/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1.   októbra   2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   1236/2014   a   sp.   zn.   Rvp   6095/2014, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v   mene ktorej   koná   advokát JUDr.   Daniel   Blyšťan,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 799/2012 a jeho uznesením zo 14. septembra 2012 (Rvp 1236/2014) a postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 2125/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012 (Rvp 6095/2014); postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 34/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013 (Rvp 1236/2014) a v konaní vedenom pod   sp.   zn.   11   CoE   66/2012   a jeho uznesením   z   27.   februára   2013   (Rvp   6095/2014); ako aj postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.   zn. 8 ECdo   5/2013   a   jeho   uznesením   z   27.   novembra   2013   (Rvp   1236/2014)   a   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 ECdo 190/2013 a jeho uznesením z 26. marca 2014 (Rvp 6095/2014) a takto r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   vedené pod sp. zn. Rvp 1236/2014 a sp. zn. Rvp 6095/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 574/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 13. februára 2014   a   23.   mája   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid life životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 799/2012 a jeho uznesením zo 14. septembra 2012 (Rvp 1236/2014) a postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20   Er   2125/2011   a   jeho   uznesením   z   29.   februára   2012 (Rvp 6095/2014);   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoE   34/2013   a   jeho   uznesením   z   31.   mája   2013 (Rvp 1236/2014)   a   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoE   66/2012   a   jeho   uznesením z 27. februára   2013   (Rvp   6095/2014);   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 ECdo 5/2013 a jeho uznesením   z 27.   novembra   2013   (Rvp   1236/2014)   a   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 ECdo 190/2013 a jeho uznesením z 26. marca 2014 (Rvp 6095/2014).

Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva. Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinnými sa títo zaviazali platiť   dohodnuté   poistné.   Povinní   v   rozpore   s   poistnými   zmluvami   dohodnuté   poistné prestali   platiť.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s   uzavretou   rozhodcovskou   doložkou   obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovskými rozsudkami zaviazal   povinných   na   zaplatenie   dlžného   poistného   s   príslušenstvom.   Keďže   povinní dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovských rozsudkov nezaplatili, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov   ako exekučných titulov. Súdny exekútor predložil Okresnému súdu Rožňava a Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresné   súdy“)   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcií v prospech sťažovateľky. Okresné súdy konajúce prostredníctvom vyššieho   súdneho   úradníka   uzneseniami   sp.   zn.   4   Er   799/2012   zo   14.   septembra   2012 a sp. zn.   20   Er   2125/2011   z   29.   februára   2012   (napadnuté   uznesenia   okresných   súdov, pozn.) žiadosti súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietli. O odvolaniach sťažovateľky   proti   napadnutým   uzneseniam   okresných   súdov   rozhodol   krajský   súd napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia okresných súdov potvrdil.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že o jej žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   okresné   súdy   vykonali samostatné   nové   dokazovanie   skutkového   stavu   (okresné   súdy   nevychádzali   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruovali skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov,   ktoré   si   vyžiadali   od   súdneho   exekútora,   resp.   od   sťažovateľky),   na   základe ktorých dospeli k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základných konaniach, čo   viedlo   k   faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovských   rozsudkov   ako   exekučných titulov   sťažovateľky.   Podľa   názoru   sťažovateľky   exekučné   súdy   pri   preskúmavaní exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov prekročil svoju právomoc a preskúmal exekučné tituly z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru   najvyššieho   súdu,   Ústavného   súdu   Českej   republiky, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia   (napr.   IV. ÚS 344/2012,   II.   ÚS   499/2012,   I. ÚS   54/2012   zo   7.   novembra   2012 a I. ÚS 38/2013), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Krajský   súd   na   odvolania   oprávnenej   sťažovateľky   potvrdil   uznesenia   okresných súdov, s ktorých odôvodnením sa v celom rozsahu stotožnil a najvyšší súd jej dovolania pre neprípustnosť odmietol.

Dovolací   súd   v   odôvodneniach   napadnutých   uznesení   žiadnym   spôsobom nezdôvodnil   odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala v podanom dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   totiž   tvrdí,   že   recitál   smernice   Rady   č.   93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje   výnimku   pre   jednu   zo   spotrebiteľských   zmlúv,   a to   poistnú   zmluvu   a   tá   je predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“.   Práve uvedená skutočnosť determinuje   podľa   sťažovateľky   možnosť   jednotlivca   dovolávať   sa   priameho   účinku smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Sťažovateľka   ďalej   svoju   argumentáciu   doplnila   poukázaním   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo l020/99 (R ČR č. 25/2002) a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04.

Ďalej sťažovateľka vo svojich sťažnostiach konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)   upravujúci   neprijateľnosť   podmienky   obsiahnutej   v   spotrebiteľskej   zmluve, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov. Podľa   sťažovateľky   potom, „keďže   je   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky rozhodcovské konanie upravené v zákone – zák. č. 244/2002 Z. z. – tak nie je ani možná aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezmi vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami okresných súdov, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí   sťažovateľka   v   tom,   že všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania,   hoci pre potreby   §   44   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým okrem iného sťažnosti smerujú, a takmer identickú právnu argumentáciu sťažovateľky rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   základných   práv podľa ústavy   a   listiny,   ako   aj   práva   podľa   dohovoru   označenými   postupmi okresných súdov a ich rozhodnutiami

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnutý   postup   okresných   súdov   a   nimi   vydané   uznesenia o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   uzneseniam   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných   súdov,   ako   aj   sťažovateľkou   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutí predchádzal, bol   teda   predmetom   súdneho   prieskumu krajským   súdom.   S prihliadnutím na to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   základných   práv podľa ústavy   a   listiny,   ako   aj   práva   podľa   dohovoru   označenými   postupmi krajského súdu a jeho rozhodnutiami

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažností smerujúcim   proti   postupu   a   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní,   ktorými   dovolania sťažovateľky   odmietol,   a   preto   nepovažoval v   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosti v tejto časti za oneskorené, pretože lehota na podanie sťažností vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.Ústavný   súd preto   predložené sťažnosti   v častiach   smerujúcich   proti   uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadom na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažností   v   častiach   namietajúcich   napadnuté   uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému   postupu   a   uzneseniam   krajského   súdu   sťažovateľka   vytýka predovšetkým   neodstránenie   vady   postupu   okresného   súdu   spočívajúcej   v   nenariadení pojednávania   pred   zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie.   Súčasne   namieta   i   samotné   právne   posúdenie   veci   krajským súdom, ktorý   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   okresného   súdu   o   absolútnej   neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresné   súdy nenariadili   pojednávania a neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého   stupňa   nenariadi   pojednávanie,   hoci   je   tak   z   dôvodu   vykonávania   dokazovania povinný   urobiť,   zaťažuje   svoj   procesný   postup   (a   v konečnom   dôsledku   i rozhodnutie) vadou   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f)   OSP,   teda   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup   vadou   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ktorá   je   spôsobilým   dôvodom   prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku   nenariadenia   pojednávania   teda   sťažovateľka   mohla   predniesť aj v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru   ako   súd   odvolací konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd   k   dispozícii,   vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a   tak   sa   jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti   musel   ústavný   súd   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   boli   vyhlásené   spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a   zrozumiteľne   odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmeru   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   súdny   exekútor   v   uvedených   veciach   doručil žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   o   vymoženie   určitej   sumy s príslušenstvom   na   základe   exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku,   pričom okresné súdy   vyzvali   súdneho   exekútora,   resp.   oprávnenú   sťažovateľku   na   doplnenie návrhov na začatie exekúcií o poistné zmluvy.

Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor tieto   predložil   okresným   súdom,   ktoré   napadnutými   uzneseniami   žiadosti   súdnych exekútorov   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietli   z   dôvodu,   že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutým   uzneseniam   okresných   súdov   odvolania na krajskom súde, v ktorých okrem iného namietala, že napadnuté uznesenia sú nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.

Krajský   súd   po   preskúmaní   odvolaním   napadnutých   uznesení   okresných   súdov bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolania sťažovateľky nie sú dôvodné.

Krajský   súd   v   odôvodneniach   svojich   uznesení   (obsaho-argumentačne   sú v podstatných rysoch obdobné) k námietkam oprávnenej, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na   posudzovanie   materiálnej   stránky   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu a prekročil   rozsah   svojej   preskúmavacej   činnosti,   ktorú   mu   zveril   Exekučný   poriadok, zdôraznil,   že „pokiaľ   oprávnený   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí   za   exekučný titul rozsudok   rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   podľa   platnej   právnej   úpravy v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie   exekúcie,   oprávnený   a   zároveň   povinný   preveriť   a   vecne   posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, a „preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom a tým preveriť splnenie   zákonných   podmienok   pre   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 EP. Toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z § 45 ods. 1 a 2 zák. č.244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   platnom   znení,   z   ktorého   súd pri rozhodovaní   v   posudzovanej   veci   správne   vychádzal.   Ust.   §   45   ods.   1   a   2   ZRK   je výnimkou   z   materiálnej   stránky   právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku,   ktoré   zahŕňa v sebe   prieskumný   inštitút   a   umožňuje   exekučnému   súdu   zastaviť   exekučné   konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods.   1 ZRK.   V zmysle tohto zákonného ustanovenia exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, a nie je ním preto v zmysle § 159 O. s. p. viazaný.   Táto   výnimka   vyplýva   z   osobitnej   povahy   tohto   rozsudku,   špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd môže teda v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   skúmať,   či   sú   dôvody   na   zastavenie   exekúcie (alebo   aj   na   zamietnutie   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku),   či   sú   tu   nedostatky   uvedené   v §   40   písm.   a),   b)   ZRK   alebo   či rozhodcovský   rozsudok   nezaväzuje   účastníka   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné, právom   nedovolené   alebo   odporujúce   dobrým   mravom.   Ak   rozhodcovský   rozsudok   má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b), rovnako ak súd zistí, že plnenie,   na ktoré   rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka,   je   objektívne nemožné, právom   nedovolené   alebo   v   rozpore   s dobrými   mravmi,   je   to   dôvod   na   zastavenie exekučného konania súdom alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak totiž sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 2 ZRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tak potom by nemalo žiadny zmysel, aby súd najprv vydal poverenie a až následne by exekúciu zastavil. Písomné poverenie exekútora preto neprichádza do úvahy ani vtedy, ak exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia zistí existenciu takých (hmotnoprávnych, príp. procesnopravných)   skutočností,   pre   ktoré   je   nevyhnutné   exekúciu   (exekučné   konanie) zastaviť. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.“

So zreteľom na uvedené krajský súd ďalej uviedol, že „ak súd prvého stupňa v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK a podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v časti XV. VPP oprávnenej, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi 22.10.2009, berúc do úvahy kritériá,   na   ktorých   je   inštitút   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   založený   (ktoré   sú podrobne   uvedené   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku),   treba   mať   za   to,   že   nekonal nad rámec zákona.

Pri   právnej   úprave   spotrebiteľských   zmlúv   zákon   vychádza   zo   zásady   ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany (toto postavenie vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení a nemá možnosť   individuálne   ovplyvniť   obsah   zmluvy   vopred   pripravenej   dodávateľom),   a   tiež zo zásady neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej   strany.   V   ust.   §   53   ods.   1   OZ   zákonodarca   vymedzil   všeobecnú   zásadu, podľa ktorej   spotrebiteľské   zmluvy   nesmú   obsahovať   také   ustanovenia,   ktoré   spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. " neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.   Za   individuálne   dojednané   zmluvné   ustanovenia   sa   však   nepovažujú   také, s ktorými   mal   spotrebiteľ   možnosť   oboznámiť   sa   pred   podpisom   zmluvy,   ak   nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ).“.

Krajský súd po odcitovaní § 53 ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka uzavrel, že z nich vyplýva,   že „medzi   neprijateľné   podmienky   Občiansky   zákonník   príkladmo   zahŕňa   aj dojednanie   rozhodcovskej   doložky,   vyžadujúcej   od   spotrebiteľa   výlučné   riešenie   sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní“.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa dospel podľa názoru krajského súdu „k správnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uvedenej v poistnej (spotrebiteľskej) zmluve, ktorá je ako celok neplatná pre rozpor s § 53 a nasl. OZ a čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady ES č. 93/13/EHS z 5.4.1993, a nemohla preto založiť právomoc rozhodcovského   súdu   na   konanie   a   rozhodovanie   majetkových   sporov   vyplývajúcich zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Rozhodcovská doložka uvedená v časti XV. VPP, podľa ktorej vzájomné spory účastníkov a všetky sporné, nároky vyplývajúce (vzniknuté) z poistenia   majú   byť   rozhodnuté   v   rozhodcovskom   konaní   pred   stálym   rozhodcovským súdom zriadeným poisťovňou, príp. vytvoreným podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne (časť XV. bod 2 VPP),   nebola   povinným   ako   spotrebiteľom   individuálne   dojednaná   (§   53   ods.   1   OZ). Dohoda o tejto zmluvnej podmienke je súčasťou obsahu VPP, ktoré vo formulárovej podobe pripravila oprávnená, pričom povinný nemal možnosť individuálne ovplyvniť obsah VPP vrátane   dohody   o   riešení   prípadných   budúcich   sporov   pred   rozhodcovským   súdom zriadeným poisťovňou a nebol s VPP vopred oboznámený. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby prípadné spory s poisťovňou vzniknuté z poistnej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a zveruje poisťovni (dodávateľovi) právo vybrať a poveriť   konkrétnych   rozhodcov   na   riešenie   sporov,   čím   znevýhodňuje   povinného (spotrebiteľa) a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je táto zmluvná podmienka neprijateľná, a tým v zmysle § 53 ods. 5 OZ aj absolútne neplatná.“.

Odôvodnenia   uznesení   krajského   súdu   nemajú   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter.   Ústavný   súd   tiež   už   judikoval,   že   judikatúra   Súdneho   dvora   (predtým Európskeho súdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto   postupu   je   daná   povahou   a   významom   verejného   záujmu,   z   ktorého   vychádza ochrana spotrebiteľa   (II. ÚS 235/2012).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti   s   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho považuje   ústavný   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v   sťažnostiach   doručených   ústavnému súdu sťažovateľka   doplnila   aj   ďalšiu   právnu   argumentáciu,   ktorú   však   v   exekučnom konaní v podaných opravných prostriedkoch nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

2.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Proti   označeným   rozhodnutiam   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolania najvyššiemu súdu, ktorý o nich rozhodol tak, že ich odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorými dovolania   odmietol   ako   neprípustné,   a   nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť   signalizujúcu svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   ich   odôvodnenia   sú   určité   a   zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom, ako   k   jednému   z   dôvodov   prípustnosti   dovolania   z   dôvodu   nenariadenia   pojednávania pred okresnými   súdmi,   prekvapivosti   posúdenia   exekučného   titulu   okresným   súdom na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu   posúdeniu   veci   pred   rozhodnutím   okresných   súdov,   je   potrebné   uviesť, že ústavný   súd   vzhľadom   na   závažnosť   tejto   námietky   a   nejednotnosť   argumentácie jednotlivých senátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutá v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).

Vychádzajúc   z   prijatého   stanoviska   pléna   je   nutné   konštatovať,   že   napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie   sa   namieta.   V   posudzovaných   veciach   nedošlo   k   odňatiu   možnosti   konať pred súdom   z   dôvodov   uvádzaných   sťažovateľkou,   pretože   aj   keď   okresný   súd v označených   veciach   nenariadil   pojednávania   pre   účely   vykonávania   dokazovania, sťažovateľka   po   oboznámení   sa   s   výsledkami   ex   offo   šetrenia   a   právneho   posúdenia v napadnutých uzneseniach okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda   konanie   ako   celok   (základné   a   odvolacie)   nebolo   poznačené   tvrdenou   vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako   takého.   Najvyšší   súd   v   odôvodneniach   napadnutých   uznesení   teda   dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky   týkajúcu   sa   osobitosti   aplikácie   právnych noriem Európskej   únie   v   prípadoch   poistných   zmlúv   v   spojitosti   s   posudzovaním rozhodcovskej   doložky   obsiahnutej   v   poistnej   zmluve,   ktorá   spočíva   na   tvrdení,   že dohoda o rozhodcovskom   konaní tvorí   súčasť   výpočtu   poistného   rizika   a   zodpovednosti poisťovateľa,   preto   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   z   hľadiska   cieľov   smernice č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane sťažovateľka   tvrdí,   že   poistné   riziko   je   viazané,   respektíve   ráta   s   riešením   sporov v rozhodcovskom   konaní,   na   strane   druhej   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľka prezentovala   názor   o   prijateľnosti   takejto   rozhodcovskej   doložky   s   argumentáciou,   že spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014